KSKE 1 Sp 19/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/19/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200888 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200888.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: E. M., W. XX.XX.XXXX, M. F. J., Š. T.Í. J., U. I. T. G. R. I., F. Z. H., toho času umiestnený v Ú. T. A. T. Z., F. XX, XXX XX L., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Y. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, I. Q. V. T. A. XXX XX T., T. Č.. XXX, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO10-159-001/2012 zo dňa 14.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 14.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO10-159-001/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-159-001/2012 zo dňa 14.07.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľa dňom 14.07.2012 v čase o 10:00 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, s poukázaním na § 84 ods. 1 písm. a/, d/ zákona o pobyte cudzincov, na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP- SO10-151-003/2012, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.01.2013 a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC Sečovce ) .

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 13.07.2012 o 19:45 hod. účastník konania, kontrolovaný hliadkou I. T. T. na prístupovej ceste zvanej F. okres L., nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a zároveň bolo zistené, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR. Bolo zistené, že takáto osoba nemá na území SR udelený žiadny pobyt. Jednalo sa o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, sa na území SR zdržiaval v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, čím porušil ustanovenie článku 19 ods. 1, článku 21 ods. 1 a 2 Schengenského dohovoru. Svojim konaním účastník konania naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.

Odporca vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že skutočnosť, že sa účastník konania zdržiaval na území SR neoprávnene, bola dôvodom na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov č. p. PPZ-HCP-SO10-151-003/2012. Vo svojom rozhodnutí

sa odporca zaoberal tiež možnosťou namiesto zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, pri skúmaní ekonomickej situácie zistil, že tento nemá pri sebe dostatok finančných prostriedkov v súvislosti s jeho ďalším pobytom na území SR a preto nie je možné z jeho strany si zabezpečiť ubytovanie a neovláda slovenský jazyk.

Zaistenie účastníka konania na účel výkonu administratívneho vyhostenia mal odporca za dôvodné a považoval za potrebné na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia z dôvodu, že podľa § 84 ods. 1 písm. a/ policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie a z dôvodu, že podľa § 84 ods. 1 písm. d/ účastník konania nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

V napadnutom rozhodnutí odporca sa zaoberal vrátením účastníka konania na územie J. s tým, že J. má bilaterálne vzťahy s EÚ zastrešené Dohodou o partnerstve a spolupráci z roku 1996 a od roku 2004 sa stalo súčasťou Susedskej politiky. V J. je parlamentná demokracia na čele s prezidentom republiky a je všeobecne uznané ako autonómna republika. Podľa záveru odporcu účastníkovi konania nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo účastník konania uviedol aj v zápisnici o vyjadrení účastníka konania. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) bola daná možnosť účastníkovi konania pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Účastník konania uviedol, že na územie SR sa dostavil, aby tu požiadal o azyl, no rozhodol sa na území SR o azyl nepožiadať, ale žiadať o azyl v Nórsku. Zaistenie navrhovateľa v tomto prípade preto považoval odporca za účelné a odôvodnené, v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Za základ pre začiatok o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR odporca považoval existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP-SO10-151-003/2012 zo dňa 14.07.2012.

Napokon odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle § 88 ods. 4 o pobyte cudzincov, určil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.01.2013. Pri určovaní tejto lehoty vychádzal z podkladov, ktoré mal k dispozícii pri vydávaní rozhodnutia. Vzhľadom na nemožnosť určiť alebo zistiť ako dlho bude trvať proces zabezpečenia náhradných cestovných dokladov pre navrhovateľa, odporca konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že nie je možné presnejšie vymedziť a určiť lehotu zaistenia a preto využil zákonnú možnosť, ktorú mu poskytuje zákon o pobyte cudzincov. Táto dĺžka lehoty zaistenia bola stanovená aj z dôvodu, aby zaistený účastník konania, kým sa nevyrieši jeho situácia na území SR, pri prípadnom ďalšom konaní vo veci predlžovania lehoty zaistenia neutrpel ujmu.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu veci je nedostatočné.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či bol navrhovateľ zaistený za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo za účelom vrátenia do J., pretože v samotnom odôvodnení rozhodnutia (tretia strana, štvrtý odsek) odporca nezrozumiteľne uvádza, že vrátením navrhovateľa do J. mu nehrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k sociálnej skupine. Za úplne nezrozumiteľný považuje piaty odsek na tretej strane rozhodnutia, z ktorého nie je zrejmé, ako pri posudzovaní odporca vychádzal z existencie bilaterálnym vzťahov medzi EÚ a J., ktoré sa stalo súčasťou Susedskej republiky (odporca uviedol susedskej politiky) . Navyše navrhovateľ pochádza z R. I., ktoré je de facto štát nezávislý od J.. R. I. sa odtrhlo od J. a založilo nezávislú republiku R. I.. Vzhľadom na problematické vzťahy s J.

je bezpečnostná situácia v I. nepriaznivá, no k R. I. a situácii v ňom sa odporca v rozhodnutí nijakým spôsobom nevyjadruje, a to ani z hľadiska vplyvu na efektívnosť vyhostenia. Odporca sa otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa nezaoberal ani vo vzťahu ku J..

V ďalších bodoch odvolania splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal efektívnosť a účelnosť zaistenia, ako aj vyhostiteľnosť, vzhľadom na ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ako aj v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a poukázal na dve konkrétne rozhodnutia ESĽP v Štrasburgu.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež namietal, že navrhovateľ chcel požiadať na území SR o udelenie azylu, čo mu odporcom nebolo umožnené napriek tomu, že je orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia žiadateľa o azyl. Zároveň namietal, že odporca nijakým spôsobom neodôvodnil lehotu zaistenia navrhovateľa do 10.01.2013. Odporca má dostatočnú prax, aby vedel predvídať, ako dlho bude trvať realizácia administratívneho vyhostenia navrhovateľa a nie je prijateľné, aby trvanie zásahu, ktorým je pozbavenie osobnej slobody, odôvodňoval tvrdením, že toto je nemožné zistiť alebo určiť. Rozhodnutie odporcu považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 06.08.2012 vo svojom stanovisku k opravnému prostriedku.

K odvolacej námietke, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či bol navrhovateľ zaistený za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo za účelom vrátenia do J., odporca vo vyjadrení uviedol, že formulácia uvedená v odôvodnení rozhodnutia vrátením účastníka konania na územie J. nijako nemení podstatu účelu zaistenia, ale iba umocňuje tvrdenie, že účastník konania sa má vrátiť domov, do svojho domovského štátu, v čom mu nebránia prekážky vyhostenia. Nie je možné formulovať slovné vyjadrenia, termíny, či štylizovať vety presne tak, aby to právnemu zástupcovi vyhovovalo. Skutočnosti o bilaterálnych vzťahoch J. a o susedskej politike (nie republike, ako to tvrdí právny zástupca navrhovateľa) , sú všeobecne známe a v odôvodnení rozhodnutia iba umocňujú fakt, že vyhosteniu navrhovateľa do J. nebránia žiadne prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov.

K tvrdeniu právneho zástupcu navrhovateľa, že navrhovateľ má štátnu príslušnosť R. I., ktoré nie je Slovenskou republikou uznané, odporca uviedol, že navrhovateľ ani raz neuviedol svoju štátnu príslušnosť R. I., ale naopak potvrdil, že je štátnej príslušnosti J. a v tomto zmysle je vedený aj v Schengenskom informačnom systéme (spis strana 20 a tiež v evidenciách Nórskeho kráľovstva z roku 2008) .

K odvolacej námietke zástupcu navrhovateľa, že z rozhodnutia nemožno zistiť, či je navrhovateľ z územia SR vyhostiteľný, odporca uviedol, že možnosť vyhostenia z územia SR je deklarovaná samotnou existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu, takže ak by neexistovala reálna možnosť vyhostenia, nebolo by možné ani vydať predmetné rozhodnutie. Možnosť vyhostenia do J. je reálna možnosť, ktorá už bola niekoľkokrát realizovaná a v zmysle odvolania právny zástupca navrhovateľa rešpektuje odporcu ako správny orgán, ktorý má dostatočnú prax, aby vedel správne posúdiť reálnu možnosť vyhostenia a preto túto námietku považuje odporca prinajmenšom za nejasnú.

Údajná žiadosť navrhovateľa o azyl, namietaná v opravnom prostriedku, podľa vyjadrenia odporcu absolútne nekorešponduje so spisovým materiálom v predmetnej veci, toto tvrdenie je ničím nepodložené a je obľúbenou argumentáciou právneho zástupcu, avšak nemá nič spoločné s realitou a právnym stavom. I. T. T. nie je policajný útvar príslušný na prijatie vyhlásenia o azyle.

Napokon k námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca nijakým spôsobom neodôvodnil lehotu zaistenia, odporca vo vyjadrení uviedol, že lehota zaistenia bola určená presne, konkrétnou dobou a presným dňom jej ukončenia. Bola aj náležite odôvodnená ako zákonná lehota , čiže nič, čo by zákon neumožňoval a práve dostatočná prax odporcu, s ktorou argumentuje právny zástupca navrhovateľa, oprávňovala odôvodniť lehotu zaistenia tak, ako je. Existujú prípady, kedy boli cestovné doklady J. vydané v priebehu cca mesiaca, ale sú aj prípady, kedy bolo potrebné šesťmesačnú lehotu zaistenia predlžovať práve preto, že sa v tejto dobe nepodarilo tieto cestovné doklady zadovážiť. Preto odporca namietal, že nerozumie, čo je neprijateľné na odôvodnení, že túto procedúru nie je možné presne zistiť alebo určiť. Podľa názoru odporcu rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané zákonným spôsobom a pozbavenie jeho osobnej slobody bolo efektívne a účelné. Odporca zároveň oznámil, že zaistenie navrhovateľa bolo ukončené dňa 03.08.2012 príkazom na prepustenie z dôvodu, že zanikol účel zaistenia. Imigračný úrad Nórskeho kráľovstva sa rozhodol prevziať navrhovateľa v zmysle určenia zodpovednosti podľa Dublinského dohovoru.

V prílohe k tomuto vyjadreniu pripojil odporca oznámenie 20/2006 Z. z. o uzavretí Dohody medzi vládou SR a vládou Ukrajiny o zmene a doplnení Zmluvy medzi vládou SR a vládou Ukrajiny o hraničných priechodoch na spoločných štátnych hraniciach, spolu so zoznamom týchto hraničných priechodov, ako aj žiadosť Migračného úradu MV SR zo dňa 31.07.2012 o začatí Dublinského konania, informáciu o začatí tohto konania zo strany ÚPZC Sečovce zo dňa 03.08.2012, spolu so žiadosťou príslušného nórskeho orgánu, ako aj príkaz na prepustenie navrhovateľa z ÚPZC zo dňa 03.08.2012 a všeobecné internetové informácie o J..

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 07.08.2012, sa splnomocnený zástupca navrhovateľa, ani splnomocnený zástupca odporcu nezúčastnili, ospravedlnili svoju neúčasť a žiadali vykonať pojednávanie v ich neprítomnosti.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a po dokazovaní oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 14.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO10-159-001/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 14.07.2012 v čase od 10:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) .

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny

nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

K odvolacej námietke, že z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či bol navrhovateľ zaistený za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo za účelom vrátenia do J. a zároveň k námietke, že navrhovateľ pochádza z R. I., odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol, že vo výrokovej časti je jasne uvedený účel zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia, na čom nič nemení ani formulácia v odôvodnení rozhodnutia vrátením účastníka konania na územie J.Í. , čo umocňuje i fakt, že vyhosteniu navrhovateľa do J. nebránia žiadne prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov. Za ničím nepodložený a nedôvodný považoval odporca argument, že navrhovateľ má štátnu príslušnosť R. I., čo navrhovateľ ani raz neuviedol a nenamietal, že je štátnej príslušnosti J., ako je vedený aj v Schengenskom informačnom systéme a tiež v evidenciách Nórskeho kráľovstva z roku 2008, ktoré odporca doložil v prílohe tohto vyjadrenia.

Krajský súd k týmto odvolacím námietkam uvádza, že tieto považuje za nedôvodné a ničím nepodložené. Tieto odvolacie námietky sú však dané skutočnosťou, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené všetky dôležité údaje, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu odporcu. Z neho vyplýva, že počiatočný predpoklad prekročenia štátnej hranice navrhovateľom z územia Ukrajiny nebol potvrdený pri stretnutí zástupcov hraničných splnomocnencov v G. dňa 14.07.2012 (č.l. 26 administratívneho spisu) . Navrhovateľ bol odporcom dňa 14.07.2012 dvakrát vypočutý, no z jeho výpovede v odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol iba to, že na územie SR sa dostavil, aby tu požiadal o azyl, no rozhodol sa na území SR o azyl nepožiadať, ale žiadať o azyl v Nórsku . Vo svojej výpovedi navrhovateľ uviedol, že pochádza z J.Í., z mesta I., odkiaľ odišiel pred štyrmi až piatimi rokmi do Švédska, odkiaľ po roku odcestoval do Nórska, kde pracoval štyri roky a potom autom šiel cez Dánsko, Nemecko a Rakúsko a na Slovensko pricestoval s tým, že požiada o azyl na Slovensku, ale počas cesty na Slovensko sa rozhodol, že požiada o azyl v Nórsku, kde požiadal o azyl v roku 2008, azyl mu zamietli, na čo sa odvolal a tvrdil, že konanie nebolo ešte ukončené. V informačnom systéme CLK bol navrhovateľ pozitívne lustrovaný a v SIRENE ako dôvod pátrania je uvedené odmietnutie vstupu do Schengenského priestoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 10Sža/5/2011 zo dňa 08.06.2011 v tomto smere uviedol, že Správny poriadok zakotvuje povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy, citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O. s. p.) , či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Podklady pre rozhodnutie v danom prípade nezodpovedali požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov.

Z uvedených skutočností, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu, je zrejmé, že odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa sú v tomto rozsahu nedôvodné. Z rozhodnutia však vyplýva, že navrhovateľ sa rozhodol na území SR nepožiadať o azyl, ale žiadať o azyl v Nórsku. Ničím nepodložené je preto tvrdenie v opravnom prostriedku, že navrhovateľ chcel požiadať na území SR o udelenie azylu, čo mu nebolo umožnené odporcom, ako orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia

žiadateľa o azyl. Odporca vo svojom vyjadrení reagoval aj na túto námietku, s poukázaním na predpis č. 20/2006 Z. z., v prílohe vyjadrenia, no túto námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa považuje krajský súd za bezpredmetnú.

Odporca zaistil navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia, no na základe príkazu ÚPZC Sečovce zo dňa 03.08.2012 Č:PPZ-HCP-SE-1-46/2012 na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z ÚPZC bol navrhovateľ z tohto útvaru prepustený z dôvodu, že zanikol účel zaistenia. Pre krajský súd je však rozhodujúci skutkový stav v čase vydania rozhodnutia.

Krajský súd považuje za dôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa z hľadiska reálnosti jeho vyhostenia, a so zohľadnením týchto hľadísk, i odvolaciu námietku, týkajúcu sa odôvodenia lehoty zaistenia.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca nijakým spôsobom neodôvodnil lehotu zaistenia, hoci má dostatočnú prax, aby vedel predvídať, ako dlho bude trvať realizácia administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Namietal, že odôvodnením určenia lehoty zaistenia nie je konštatovanie odporcu, že je nemožné zistiť alebo určiť ako dlho bude trvať proces zabezpečenia náhradných cestovných dokladov pre navrhovateľa a považoval za neprijateľné, aby trvanie zásahu, ktorým je pozbavenie osobnej slobody, odôvodňoval tvrdením, že toto je nemožné zistiť alebo určiť a z toho dôvodu považoval rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Odporca vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ uviedol a trval na totožnosti, uvedenej vo výrokovej časti rozhodnutia, čo však nebolo možné žiadnym spôsobom preveriť, nakoľko nemal a nevedel predložiť akýkoľvek doklad preukazujúci tieto skutočnosti, no po preverení údajov o totožnosti účastníka konania v informačných systémoch PZ (bez bližšej konkretizácie zdrojov a údajov) bolo zistené, že takáto osoba nemá na území SR udelený žiadny pobyt. Zaistenie navrhovateľa považoval odporca vo svojom rozhodnutí za účelné a odôvodnené poukazom na jeho výpoveď, že na územie SR sa dostavil, aby tu požiadal o azyl, no rozhodol sa o azyl nepožiadať a žiadať o azyl v Nórsku. K dĺžke lehoty zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.01.2013, odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri určovaní tejto lehoty vychádzal z podkladov, ktoré má k dispozícii pri vydávaní predmetného rozhodnutia. Neuviedol však konkrétne, z ktorých podkladov pritom vychádzal. Ďalej odporca uviedol, že vzhľadom na nemožnosť určiť alebo zistiť ako dlho bude trvať proces zabezpečenia náhradných cestovných dokladov pre účastníka konania, nie je možné presnejšie vymedziť a určiť inú lehotu zaistenia a preto správny orgán využil zákonnú možnosť, ktorú mu poskytuje zákon o pobyte cudzincov, pričom táto dĺžka lehoty zaistenia bola stanovená aj z dôvodu, aby zaistený účastník konania, kým sa nevyrieši jeho situácia na území SR, pri prípadnom ďalšom konaní vo veci predlžovania lehoty zaistenia neutrpel ujmu. Tieto všeobecné konštatovania odporca ničím konkrétnym bližšie neodôvodnil.

K týmto opravným prostriedkom namietaným skutočnostiam, odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 06.08.2012 uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa, určená presne konkrétnou dobou a presným dňom jej ukončenia, bola náležite odôvodnená, prečo bola určená práve takáto zákonná lehota , čiže nič, čo by zákon neumožňoval. Práve dostatočná prax odporcu, ktorou argumentoval právny zástupca navrhovateľa, oprávňovala odôvodniť lehotu zaistenia tak, ako je. Existujú prípady, kedy boli cestovné doklady Gruzínskom vydané v priebehu asi mesiaca, ale sú aj prípady, kedy bolo potrebné šesť-mesačnú lehotu zaistenia predĺžovať práve preto, že sa v tejto dobe nepodarilo tieto cestovné doklady zadovážiť. Odporca sa preto vyjadril, že nerozumie, čo je neprijateľné na odôvodnení, že túto procedúru nie je možné presne zistiť alebo určiť.

Uvedené skutočnosti podľa názoru krajského súdu dostatočne neodôvodňujú efektívnosť a účelnosť zaistenia z hľadiska reálnosti vyhostenia, vyhostiteľnosti navrhovateľa. Povinnosťou odporcu bolo práve vzhľadom na ním proklamované skúsenosti, prihliadnuť na to, že hoci bez príslušných dokladov, mal potvrdenú totožnosť navrhovateľa v informačných systémoch, bližšie neuvedených v napadnutom rozhodnutí a mal pritom zohľadniť i praktické skúsenosti vo vzťahu ku Gruzínsku pri danom účele

zaistenia so zadovažovaním náhradných cestovných dokladov, ako to odporca naznačil vo vyjadrení k opravnému prostriedku, že v ktorých prípadoch postačovala doba asi jedného mesiaca a v ktorých prípadoch bola potrebná dlhšia doba, ktoré skutočnosti mali vplyv na dĺžku vybavovania náhradného cestovného dokladu, ktoré orgány a akým spôsobom zabezpečujú vydanie tohto dokladu, potrebného na realizáciu administratívneho vyhostenia a premietnutie týchto konkrétnych, prípadne i štatisticky podložených skutočností odporcu, na predpokladanú dobu zaistenia v konkrétnom posudzovanom prípade, s možnosťou i viackrát predĺžiť lehotu zaistenia do maximálnej, zákonnej doby šesť mesiacov, resp. i na ďalších dvanásť mesiacov v prípade existencie zákonných podmienok, uvedených v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd pritom prihliadol na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012 z 09.05.2012, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sp/3/2012-81 z 03.04.2012 a rozhodnutie odporcu, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Veľké Slemence č.p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto rozsudku Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011) , taktiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp. zn. 10Sža/48/2011 zo dňa 12.10.2011, sp. zn. 10Sža/49/2011 zo dňa 12.10.2011, ako aj rozsudok sp. zn. 10SZa/5/2012 zo dňa 31.05.2012.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporcu absentuje odôvodnenie stanovenia lehoty zaistenia tak, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku, a to lehoty uvedenej vo výroku rozhodnutia odporcu stanovenej časom začiatku zaistenia a najneskoršej lehoty skončenia zaistenia.

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p., o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 14.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO10-159-001/2012 zrušil podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Napriek tomu, že navrhovateľ bol prepustený z ÚPZC Sečovce, krajský súd v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemá možnosť iného rozhodnutia, keďže v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na nové konanie.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.