KSKE 1 Sp 5/2012 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 1 Sp 5/2012

KS v Košiciach, dátum 27.03.2012, sp.zn. KSKE 1 Sp 5/2012

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200281 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200281.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: E. O. Z., E.. XX.XX.XXXX, Š. Z.Ť. B. X. D., E. I. W.. J. E.. XXX, X. T., B. X. D., J. Č. Q. K. Ú. Z. Y. Z. T., I. XX, XXX XX S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., A. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, F. G. D. Z. Y. Č. E. J., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 zo dňa 08. marca 2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 zo dňa 08. marca 2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 zo dňa 08.03.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľa dňom 08.03.2012 od 14:00 hod. na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 08.03.2012 o 04:40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou F. Z. Č. E. J. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z Q. do Slovenskej republiky, kedy predložil platný cestovný pas s povolením pobytu v Nemecku, ktorý bol pozitívne lustrovaný ako odcudzený čistopis, čo bolo potvrdené pracovníkom Sirene. Navrhovateľ sa teda na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) zdržiaval neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky, má len 12 eur, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov.

Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Q.. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca Q. na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľov súkromný a rodinný život na Q., kde riadne študuje na vysokej škole od roku 2009, má platný cestovný doklad, víza a povolený pobyt za účelom štúdia podľa údajov v jeho cestovnom doklade. V tejto krajine mu nehrozí mučenie alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na Q. neevidujú prípad ohrozenia života občana D.S. B. X. z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v tejto krajine odsúdený za trestný čin. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Q. ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľa.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca v svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Q. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.03.2012 v čase od 09:00 do 11:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-006/2012, v ktorej je jasne uvedené, že Q. strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb, čím nebude dotknutý navrhovateľov súkromný a rodinný život. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 19.03.2012, podaným toho istého dňa na poštovú prepravu, doručeným krajskému súdu 21.03.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Predovšetkým odporcovi vytýkal, že podľa výroku rozhodnutia bol navrhovateľ zaistený za účelom vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy, ktorú odporca vo výroku nešpecifikuje a v odôvodnení ju označuje ako Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb, ktorou je rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332,18.12.2007) . Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa, podľa § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu (ktorým je Q. vo vzťahu k SR) , bolo začaté konanie podľa už uvedenej medzinárodnej zmluvy, môže by umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia. Za takýto útvar považoval aj ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu namietal nezákonné stanovenie lehoty zaistenia na viac ako 7 dní, v danom prípade najviac na šesť mesiacov. Takto určenú lehotu zaistenia považoval za neurčitú s tým, že túto lehotu je potrebné určiť presne a odôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia, a to poukazom na to, že pri ukladaní pokút a trestov príslušný orgán ich určí presne v rámci vymedzeného intervalu. Analogicky preto majú postupovať aj príslušné orgány pri určení lehoty pozbavenia osobnej slobody v rámci zaistenia. Z týchto dôvodov považoval výrok rozhodnutia za neurčitý a rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.

Ďalším odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o azyl na území SR a odporca nie je orgánom príslušným na prijatie takého vyhlásenia. Navrhovateľ mal byť preto odporcom riadne informovaný o tom, kde môže podať vyhlásenie žiadateľa o azyl a mal mu byť tento postup

umožnený, no napriek tomu bol navrhovateľ bez ďalšieho zaistený za účelom readmisie v zmysle bližšie neidentifikovanej medzinárodnej zmluvy. Navrhovateľ pritom prejavil vôľu požiadať o azyl predtým ako bol zaistený, pri realizácii oboch úkonov v jeden deň a bolo by možné považovať za špekuláciu odporcu, ak by tvrdil, že navrhovateľ bol zaistený skôr, ako vyjadril vôľu požiadať o azyl. V tom prípade by právnym následkom bola skutočnosť, že pobyt navrhovateľa na území SR by sa stal oprávneným a nebolo by možné ho zaistiť ako osobu zdržujúcu sa na území SR neoprávnene. Odporca pritom akceptoval navrhovateľov prejav vôle požiadať o azyl a s poukazom na § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov prerušil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a uložení zákazu vstupu rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-74/2012 zo dňa 08.03.2012, a to až do právoplatného ukončenia azylového konania. Na druhej strane odporca zaistil navrhovateľa za účelom readmisie. Takýto postup zo strany odporcu považoval za nelogický a v hrubom rozpore s dobrými mravmi a článkom 53 Ústavy Slovenskej republiky, čo znemožňovalo splnenie povinnosti v zmysle § 22 a nasl. zákona o azyle.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytkol, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľa, u ktorého nezistil prekážky administratívneho vyhostenia na Q. a konštatoval zákonnosť zaistenia pre účely výkonu administratívneho vyhostenia. Konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa však neprebieha, lebo bolo prerušené a navrhovateľ bol zaistený za účelom readmisie. Odôvodnenie rozhodnutia je preto nespreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nekorešponduje s jeho výrokom. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa mali príslušné orgány prihliadnuť i na článok 15 tzv. Návratovej smernice . Z rozhodnutia však nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu.

V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytýkal nedostatky v súvislosti s pribratím a činnosťou tlmočníčky A.. S. A., ktorá nie je zapísaná v zozname tlmočníkov. Z rozhodnutia nevyplýva, či boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a či táto zložila príslušný sľub a z akého jazyka bolo tlmočené. Navyše vytkol, že navrhovateľovi bolo celé správne konanie preložené iba pár vetami a v ÚPZC Sečovce mu boli na podpis predložené ďalšie dokumenty, ktorých obsah mu nebol tlmočený vôbec. Z týchto dôvodov bol podľa jeho názoru navrhovateľ hrubo poškodený na svojich medzinárodne garantovaných právach.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 26.03.2012 a toto vyjadrenie predložil súdu na pojednávaní dňa 28.03.2012. Namietal odvolací dôvod v spojitosti s ustanovením § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s tým, že toto zákonné ustanovenie dáva len možnosť umiestniť zaisteného cudzinca na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní, čo odporca nevyužil a umiestnil navrhovateľa do ÚPZC Sečovce, v ktorom sú vytvorené lepšie podmienky a ktorý je podľa § 92 zariadením, do ktorého sa umiestňujú zaistení cudzinci z dôvodov uvedených v zákone.

K námietke, že správny orgán neurčil presne lehotu zaistenia navrhovateľa, odporca uviedol, že nedokáže presne určiť nevyhnutnú dobu zaistenia, ktorá je rôzna v závislosti od každého prípadu, od zaistenej osoby, od rôznych okolností a ktorá je zákonom stanovená najviac na dobu 6 mesiacov, počas ktorej v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov má policajný útvar povinnosť skúmať, či trvá účel zaistenia. Rozhodnutie preto považoval za zrozumiteľné a preskúmateľné.

K odvolacej námietke v súvislosti so žiadosťou o azyl poukázal odporca vo svojom vyjadrení na to, že navrhovateľ nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Q. do SR na základe platného cestovného pasu a odcudzeného čistopisu povolenia na pobyt v Nemecku a preto všetky kroky logicky viedli k jeho vráteniu na územie Q., pričom v rozhodnutí o zaistení je presne uvedený dátum a čas zaistenia navrhovateľa, ktorý bol v zmysle zákona poučený o jeho právach. O azyl požiadal až počas konania o administratívnom vyhostení, čo je riadne zaznačené v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, ktorú navrhovateľ podpísal. Nezakladá sa na pravde, že nebol poučený o možnosti požiadať o azyl, keďže na policajnom útvare sú umiestnené informačné letáky UNHCR vo viacerých jazykoch, ktoré cudzincov informujú o možnosti požiadať o medzinárodnú ochranu. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že policajný útvar neprihliadal na tzv. Návratovú smernicu , lebo navrhovateľ vstúpil na územie SR nelegálne s falošným dokladom a teda existencia úteku je nespochybniteľná.

K vráteniu vs. administratívnemu vyhosteniu odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že aj keď bol navrhovateľ zaistený na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, bolo s ním začaté konanie o administratívnom vyhostení, ktoré smerovalo k vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení za účelom ukončenia jeho nelegálneho pobytu na našom území a bolo v zmysle zákona prerušené len z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o azyl. Uvedené konania sú síce dve odlišné konania, ktoré ale úzko súvisia a navzájom na seba nadväzujú. Právny zástupca navrhovateľa preto nesprávne posudzuje vzťah medzi administratívnym vyhostením a readmisiou osoby.

Podľa názoru odporcu sa navrhovateľ mylne domnieval, že odporca neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa na maximálne 7 dní. Efektívnosť a účelnosť dokazuje rokovanie s ukrajinskou stranou, ktorá potvrdila, že zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny prijme na svoje územie, nakoľko navrhovateľ na Q. riadne študoval s platným povolením na pobyt za účelom štúdia a teda nič nebráni jeho vráteniu na územie Q., ktorá ratifikovala Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb a zaviazala sa uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v spojitosti s viacerými uvádzanými medzinárodnými dohovormi. Policajný útvar nezistil žiadne prekážky vrátenia navrhovateľa, ktorý na území SR nemá žiadne rodinné väzby a na územie SR vstúpil nelegálne v rozpore so zákonom a nariadením Rady ES 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice.

Napokon k odvolacej námietke ohľadom tlmočníčky A.. S. A. odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že policajný útvar vykonal všetky úkony na zabezpečenie tlmočníka zapísaného v zozname tlmočníkov, čo nebolo možné zabezpečiť a táto tlmočníčka riadne zložila predpísaný sľub za účelom tlmočenia z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Všetky námietky navrhovateľa považoval odporca za vyvrátené s tým, že navrhovateľ, respektíve jeho právny zástupca, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, niekedy možno až z neznalosti problematiky služby hraničnej polície. Navrhol preto, aby krajský súd odvolanie navrhovateľa zamietol a potvrdil správnosť postupu odporcu.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 28.03.2012 splnomocnená zástupkyňa splnomocneného zástupcu navrhovateľa zotrvala na písomných dôvodoch návrhu a poukázala na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v niekoľkých smeroch. Navrhovateľ bol zaistený za účelom jeho vrátenia na Q. podľa medzinárodnej zmluvy, no nie je jasné, či jeho konanie bolo posúdené ako neoprávnený vstup alebo neoprávnený pobyt. Zdôraznila najmä znenie ustanovenia § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého je v prípade zaistenia za účelom vrátenia stanovená lehota 7 dní na zistenie a tiež to, že odporca neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia v zmysle Dohovoru, poukázala tiež na neurčitosť časti výroku rozhodnutia pokiaľ je v ňom uvedené, že navrhovateľ sa zaisťuje na čas najviac na šesť mesiacov a namietala tiež nezohľadnenie skutočnosti, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trovy konania si neuplatnila.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní zopakoval a pridržal sa písomných dôvodov vyjadrenia odporcu, predložených na tomto pojednávaní a navrhol preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 08.03.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 08.03.2012 od 14:00 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

Z ustanovenia § 120 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

Správny poriadok v ustanovení § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Výrok rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia. Ide o autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania. Preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. Výrok musí byť formulovaný presne, stručne a tiež určito. Z

výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu sa rozhodlo a podľa ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia.

Vo výroku rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

K námietke, že odporca vo výroku nešpecifikoval medzinárodnú zmluvu, na základe ktorej bol navrhovateľ zaistený za účelom vrátenia a v odôvodnení ju označuje ako Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb bez uvedenia, či to bolo z dôvodu, že navrhovateľ neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR (ako to namietala splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní krajského súdu) krajský súd uvádza nasledovné:

Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že zaistil navrhovateľa na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. V závere odôvodnenia odporca k tomu uviedol, že v zápisnici zo stretnutia č. k. PPZ-HCP-SO11-31-006/2012 je jasne uvedené, že strana Q. súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenskom a Q. o readmisii osôb . Z hľadiska tohto účelu zaistenia - vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy, odporca okrem už citovanej zápisnice, náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie. Naproti tomu v odôvodnení svojho rozhodnutia odporca venoval značnú pozornosť odôvodneniu podmienok konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Takéto konanie vo veci navrhovateľa malo byť začaté, jeho spomenutie v odôvodnení rozhodnutia by nebolo nadbytočné, no chýba tu jeden dôležitý údaj, vyplývajúci z administratívneho spisu odporcu, že rozhodnutím odporcu zo dňa 08.03.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-74/2012 bolo prerušené konanie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o azyl. K tomu krajský súd len podotýka, že v administratívnom spise sa nenachádza žiaden doklad o začatí tohto konania, ani žiaden dôkaz o tom, že kedy a kde požiadal navrhovateľ o azyl (zo spisu je zrejmé iba to, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl) . Podľa názoru krajského súdu, v záujme presnosti výroku, by bolo žiaduce uviesť a špecifikovať medzinárodnú zmluvu, ako na ňu príkladmo odkazuje aj predmetný zákon a je uvedený aj v opravnom prostriedku, teda že ňou je rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb, z čoho je tiež zrejmá krajina, do ktorej má byť príslušník tretej krajiny vrátený, prípadne ju takto špecifikovať aspoň v odôvodnení rozhodnutia. Povinnosťou správneho orgánu je zaoberať sa v prípade zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podmienkami konania o readmisii v zmysle Dohody v odôvodnení rozhodnutia.

Zákonné znenie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov však zároveň vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy podmieňuje tým, ak štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR , a bolo by žiaduce uviesť vo výroku rozhodnutia, ktorá z týchto dvoch alternatív v posudzovanom prípade je daná. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu (hoci pri odôvodňovaní podmienok konania o jeho administratívnom vyhostení) je zrejmé, že navrhovateľ bol kontrolovaný pri vstupe z Q. do SR v medzinárodnom osobnom vlaku a tu aj zadržaný. Odporca v súvislosti s priestupkom podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, teda že konanie navrhovateľa bolo posúdené ako neoprávnený pobyt, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom, alebo medzinárodnou zmluvou. Vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku v bode 2 však odporca uviedol, že navrhovateľ nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Q. do SR . Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako odporca posúdil konanie navrhovateľa podľa týchto zákonných podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Odporca k vyhostiteľnosti navrhovateľa, k reálnosti vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy uviedol, že samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Q. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.03.2012 v čase od

09:00 do 11:00 hod. pri G. XXX a v zmysle už citovanej zápisnice Q. strana súhlasila s prijatím osoby na svoje územie. Z administratívneho spisu však krajský súd zistil jednu závažnú skutočnosť pre posudzovanie reálnosti vrátenia na Q., neuvedenú v tomto rozhodnutí. V zmysle predmetnej zápisnice (č.l. 9 administratívneho spisu) sa pomocníci hraničných splnomocnencov dohodli, že pokiaľ bude preverené odkiaľ zobral navrhovateľ povolenie na pobyt v Nemecku a ak nepožiada navrhovateľ na Slovensku o azyl, tak Q. strana ho prijme naspäť na svoje územie podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Q. o readmisii osôb. Touto závažnou podmienkou ukrajinskej strany sa odporca vo svojom rozhodnutí z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľa na Q. vôbec nezaoberal. Hoci uvedená skutočnosť nebola uvedená v opravnom prostriedku, krajský súd na tento nedostatok prihliadol v rámci odvolacej námietky súvisiacej so skutočnosťou, že navrhovateľ má byť žiadateľom o azyl a v tejto spojitosti v súvislosti s posudzovaním reálnosti vyhostenia navrhovateľa v zákonnej lehote.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa taktiež v návrhu tvrdil, že v zmysle § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia. Za takýto útvar považoval aj ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 zákona o pobyte cudzincov. V tomto smere považuje krajský súd za správny postup odporcu a jeho vyjadrenie zo dňa 26.03.2012 v súlade so zmyslom § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Pri výklade tohto ustanovenia zákona je potrebné prihliadnuť na niekoľko ďalších zákonných ustanovení, a to § 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, týkajúceho sa organizácie Policajného zboru, v spojitosti s § 3 a § 92 zákona o pobyte cudzincov, ale predovšetkým v spojitosti s ustanovením § 2 ods. 1 písm. p/ zákona o pobyte cudzincov. Na účely tohto zákona sa zariadením rozumie miesto, v ktorom je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený na základe rozhodnutia o zaistení podľa tohto zákona a takýmto zariadením je práve ÚPZC Sečovce, ktorý napriek názvu v tomto ponímaní je zariadením .

Keďže navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, za neopodstatnenú považuje krajský súd odvolaciu námietku, že odporca sa mal zaoberať podmienkami, uvedenými v § 15 Návratovej smernice. Zo zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že tieto podmienky sa skúmajú v súvislosti s ustanovením § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda v konaní o administratívnom vyhostení, s cieľom zabezpečiť vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 tohto zákona, s výkladom týchto pojmov v odseku 2, § 88 zákona o pobyte cudzincov.

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vymedzil len citáciou príslušného zákonného ustanovenia, krajský súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Túto lehotu je potrebné určiť presne a výstižne, nie len doslovnou citáciou zákonného ustanovenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Sám odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že doba závisí u každého prípadu od zaistenej osoby a rôznych okolností a preto sa nedá presne určiť. Zákon to ani nevyžaduje, stanovuje však hranicu na čas nevyhnutne potrebný . Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia, v danom prípade až na šesť mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

Nie je však možné súhlasiť s tvrdením v opravnom prostriedku - v návrhu, že výrok rozhodnutia je neurčitý, ak je v ňom uvedená doby zaistenia najviac na šesť mesiacov , ktorú je potrebné určiť presne, ako je tomu pri ukladaní pokút či trestov v rámci zákonného rozpätia. Ukladanie trestov či pokút sa riadi hmotnoprávnymi predpismi, zatiaľ čo zaistenie je predmetom procesného práva, podobným väzbe v trestnom konaní, pri ktorej je lehota väzby určená len je začiatkom a maximálna doba je obmedzená len zákonom, ako je tomu aj pri zaistení. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Jeho limitom je práve

naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010) .

Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia najviac na šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012) , to ale neznamená, že správny orgán by nemohol určiť kratšiu a konkrétnejšiu lehotu, v každom prípade je potrebné stanovenú lehotu zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, ako to už bolo uvedené a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to uviedol odporca vo svojom vyjadrení.

Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje v § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.

Rozhodnutie odporcu je z týchto hľadísk stroho a nedostačujúco odôvodnené a preto nepreskúmateľné z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Na to, aby rozhodnutie odporcu bolo možné považovať za správne, zákonné a dostatočne odôvodnené, nepostačuje, že skutočnosti, o ktoré sa rozhodnutie opiera, sú obsiahnuté v administratívnom spise. Skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci a odôvodňujúce akékoľvek rozhodnutie musia byť v zákonom stanovenej miere uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu odporcu o zaistení, je konaním podľa V. časti O. s. p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Krajský súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd preskúmava úvahu správneho orgánu (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či p o d k l a d y pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Nie je úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovania skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.07.2011 sp. zn. 10Sža/8/2011) .

Napadnuté rozhodnutie, aj v spojitosti so Zápisnicou o podaní vysvetlenia zo dňa 08.03.2012, je pre krajský súd nepreskúmateľné aj z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu. Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení, je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (ako to bolo uvedené v rozhodnutí Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998, na ktoré poukázal splnomocnený zástupca navrhovateľa) , k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Sža/37/2011 zo dňa 23.08.2011) . V zmysle tohto rozhodnutia logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Skúmanie reálnosti vyhostenia v zmysle uvedených rozhodnutí je tomu zodpovedajúce i v prípade skúmania reálnosti vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Vo vzťahu k predchádzajúcim ustanoveniam je opodstatnená odvolacia námietka, týkajúca sa žiadosti navrhovateľa o azyl. Ako to už bolo uvedené, vo svojom rozhodnutí sa odporca nezaoberal tým,

že navrhovateľ má byť žiadateľom o azyl a kedy o azyl požiadal. Neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že v dôsledku toho bolo rozhodnuté o prerušení konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu. Nespomenul taktiež, že ukrajinská strana súhlas s vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podmieňovala tým, že navrhovateľ nepožiada na Slovensku o azyl. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza doklad o tom, kedy a kde požiadal navrhovateľ o azyl. Len v zápisnici zo dňa 08.03.2012 navrhovateľ uviedol, že po preštudovaní propagačného materiálu sa rozhodol požiadať o azyl a bol poučený, že príslušným na prijatie žiadosti o azyl je Oddelenie azylu Humenné, ale možno len predpokladať, že o to požiadal u príslušného ÚPZC Sečovce, do ktorého bol premiestnený 08.03.2012 o 22:20 hod. z útvaru. Odporca sa preto v odôvodnení rozhodnutia mal zaoberať touto skutočnosťou a dôkaz o tom, že navrhovateľ sa stal žiadateľom o azyl, vyhodnotiť na základe voľnej správnej úvahy, aj s prihliadnutím na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ako aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.

Odvolacia námietka, že odporca neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa, nie je odôvodnená a konkretizovaná skutkovo v samotnom opravnom prostriedku, teda nie je z nej zrejmé, v čom podľa splnomocneného zástupcu navrhovateľa je rozhodnutie o zaistení neúčelné či neefektívne. Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku namietal, že zohľadnil aj efektívnosť aj účelnosť zaistenia, a to uskutočnením rokovania s ukrajinskou stranou, ktorá potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie. Ako to už bolo uvedené, odporca sa mal zaoberať z tohto hľadiska vplyvom žiadosti navrhovateľa o azyl na vrátenie navrhovateľa a reálnosťou vrátenia navrhovateľa na Q. vzhľadom na možnú dĺžku azylového konania a jeho ukončenie do maximálne zákonom stanovenej doby zaistenia.

Napokon k odvolacej námietke ohľadom tlmočníčky A. krajský súd uvádza, že z úradného záznamu v administratívnom spise vyplýva, že nebolo možné zabezpečiť účasť tlmočníka zapísaného do zoznamu tlmočníkov a preto bola ustanovená za tlmočníčku tlmočníčka nezapísaná do zoznamu, ktorá zložila písomne predpísaný sľub pre tlmočenie z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Keďže sa jedná o procesný postup odporcu, zistiteľný z administratívneho spisu, absencia uvedenia tohto postupu v súvislosti s tlmočníčkou v odôvodnení rozhodnutia odporcu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu.

Krajský súd však preskúmal skutočnosti, týkajúce sa námietky o nedostatočnom pretlmočení relevantných dokumentov. Súd preto preskúmal zápisnicu o vyjadrení účastníka konania zo dňa 08.03.2012 (č.l.5 administratívneho spisu) , v spojitosti s ďalšími dokumentami. V zmysle údajov z tejto zápisnice, s výsluchom navrhovateľa bolo začaté o 08:00 hod. a zápisnica bola ukončená o 20:45 hod.. Po zákonnom poučení mal navrhovateľ prehlásiť, že si tlmočníčku nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku. Vzápätí na to je napísané jeho prehlásenie, že rozumie prítomnej tlmočníčke z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Zo záznamu o prijatom oznámení - hlásení, zo dňa 09.03.2012 (č.l. 12 administratívneho spisu) , je však zrejmé, že tlmočníčka sa dostavila na útvar až o 18:40 hod.. Navrhovateľ bol zaistený od 14:00 hod.. Zo spisu nie je zistiteľné, z akého dôvodu bol stanovený tento čas. Z uvedeného je však zrejmé, že navrhovateľ bol zaistený skôr, ako bol do zápisnice vypočutý prostredníctvom tlmočníčky. Krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie . Nerešpektovanie tohto ustanovenia ako procesno-právnej úpravy môže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, ak má vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 08.03.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je pre súd nepreskúmateľné. Krajský súd však neakceptoval návrh splnomocneného zástupcu navrhovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav veci.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.