KSKE 2 Co 101/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 2 Co 101/2011

KS v Košiciach, dátum 22.02.2012, sp.zn. KSKE 2 Co 101/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/101/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899141 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899141.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Ota Jurča vo veci žalobcu : C.. L. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., N. XX, zast. advokátom Mgr. Petrom Nyúlom, Advokátska kancelária Levice, kpt. Jaroša 6, proti žalovanému : Y.. C.. L. M., N.. nar. XX.XX.XXXX, bytom M.C., F. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Františkom Kočkom, Advokátska kancelária Košice, Pribinova 8, o zaplatenie 228.208,19 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 27C/8/03-509 z 26.1.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu a rozhodol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že dňa 4.10.2000 bola vyhotovená zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplynulo, že veriteľ požičiava dlžníkovi čiastku 3.000.000,-Sk na dobu od 6.10.2000 do 31.3.2001 bezúročne s tým, že 4.10.2000 bude prevedená z účtu veriteľa na účet dlžníka čiastka 1.500.000,-Sk a 6.10.2000 rovnakým spôsobom bude prevedená na ten istý účet dlžníka čiastka 1.500.000,-Sk. Pre prípad omeškania s vrátením požičanej sumy, dlžník mal povinnosť zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Uvedená zmluva bola podpísaná zmluvnými stranami. Ďalej vychádzal zo zistenia, že zo zmluvy o pôžičke z 25.10.2000 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že veriteľ požičiava dlžníkovi finančnú čiastku 1.800.000,-Sk na dobu od 19.10.2000 do 31.3.2001 bezúročne, tak že veriteľ prevedie uvedenú sumu zo svojho účtu na účet dlžníka. Dlžník sa zaviazal vrátiť pôžičku najneskôr do 31.3.2001, aj v tejto zmluve bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,2 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, bola podpísaná oboma zmluvnými stranami s tým, že žalovaný zmluvu podpísal 25.10.2000. Napokon vychádzal zo zistenia, že zo zmluvy o pôžičke zo 4.12.2000 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že veriteľ požičiava dlžníkovi finančnú čiastku 3.800.000,-Sk na dobu od 6.12.2000 do 31.3.2001 bezúročne, tak že 5.12.2000 prevedie veriteľ uvedenú sumu zo svojho účtu na účet dlžníka. Dlžník sa zaviazal pôžičku v celosti vrátiť najneskôr do 31.3.2001 v hotovosti alebo na účet veriteľa, pre prípad omeškania takisto bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,2 % denne.

Zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalovaným a Y. I. zo dňa 5.10.2000 vyplynulo, že predmetom pôžičky bola suma 1.500.000,-Sk, ďalšia zmluva o pôžičke bola medzi tými istými stranami uzavretá 10.10.2000, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1.500.000,-Sk. Podľa zmluvy o pôžičke z 20.10.2000 uzavretej medzi žalovaným a Y. I. ako dlžníkom, došlo k požičaniu sumy vo výške 1.000.000,-Sk, podľa zmluvy o pôžičke z 23.10.2000 k pôžičke v sume 800.000,-Sk a na základe

zmluvy o pôžičke zo 7.12.2000 požičal žalovaný Y. I. 3.800.000,-Sk. Z oznámenia z 20.8.2001 zistil, že žalovaný toto oznámenie adresoval Y. I., v ktorom mu oznamuje čísla účtov ČSOB a.s. pobočka Košice s tým, že v zmysle znenia textu ods. 1 zmluvy o pôžičke z 5.10.,10.10.2000, 20.10.2000, 23.10.2000, 4.12.2000 a 7.12.2000 na uvedené číslo v oznámení je potrebné vrátiť pôžičky. Prevzatie tohto oznámenia potvrdil svojím podpisom Y. I.. Ďalej vychádzal zo zistenia, že z oznámenia č. 2 z 31.8.2001 vyplýva, že ide o oznámenie adresované žalovaným Y.Š. I., v ktorom mu oznamuje, že v zmysle textu ods. 1 zmluvy o pôžičke z 5.10.2000, 10.10.2000, 20.10.2000, 23.10.2000, 4.12.2000, 7.12.2000 a oznámenia z 21.8.2001 vrátenie pôžičky, podľa horeuvedených zmlúv, môže vykonať na nasledovné účty a bankové spojenia, a to účty vedené v SKK s názvom L. M., L. Y., na účty uvedené v USD s názvom L. M. a L. Y.. Prevzatie tohto oznámenia potvrdil svojím podpisom Y. I.. Dňa 26.1.2004 bolo Y. I. vyhotovené prehlásenie, z ktorého vyplýva, že vklad sumy 30.000 USD, ktorý vykonal v septembri 2001 v pobočke ČSOB v Žiline, na účet XX-XXXXXXXX/XXX, pobočka O., s názvom účtu L. Y., urobil v súlade s oznámením č. 2 z 31.8.2001. V uvedenom prehlásení Y. I. uvádzal, že vklad sa realizoval na priamy telefonický pokyn veriteľa týchto zmlúv a považuje ho za čiastočné plnenie svojho záväzku, neprotirečiace zákonu o uprednostňovaní veriteľa voči C.. L. M., resp. súčasné čiastočné plnenie pôžičky poskytnutej C.. Y. sprostredkovane pánom C.. M. jeho osobe. Zo zmluvy o pôžičke z 15.11.2000 zistil, že bola uzavretá medzi žalobcom (veriteľom) a Y. I. (dlžníkom) v zmysle ktorej veriteľ požičal dlžníkovi 1.200.000,-Sk na dobu od 15.11.2000 do 28.2.2001 bezúročne s tým, že je poskytnutá v hotovosti pred podpísaním zmluvy. Dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť v celosti najneskôr do 28.2.2001 v hotovosti alebo na účet veriteľa, obsahom tejto zmluvy je aj prehlásenie dlžníka, že ju použije na podnikateľské účely, konkrétne vo firme DF Servis, ktorej je dlžník vlastníkom. Zmluva bola podpísaná oboma účastníkmi zmluvy a podpis dlžníka bol overený 16.10.2000. V zmysle zmluvy o pôžičke z 29.11.2000 žalobca ako veriteľ požičal Y. I. ako dlžníkovi 1.200.000,-Sk na dobu od 29.11.2000 do 31.3.2001 bezúročne s tým, že dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť najneskôr do 31.3.2001, mala byť dlžníkom použitá na podnikateľské účely vo firme DF Servis, ktorej bol vlastníkom, bola podpísaná zmluvnými stranami, podpis dlžníka bol overený z 29.11.2000. Ďalej vychádzal z listiny podpísanej Y. I. z 25.7.2003 pred Mestským úradom v Levoči, podľa ktorej uznal svoj dlh voči žalobcovi v celkovej výške 872.000,-Sk, ktorý vznikol tým, že nesplatil časť finančnej pôžičky z 29.11.2000, zaviazal sa tento dlh žalobcovi vrátiť v hotovosti alebo na účet žalobcu najneskôr do 31.8.2003.

Na základe vykonaného dokazovania, prihliadajúc predovšetkým na obsah trestného spisu 4T 10/2005 Okresného súdu Košice I, prihliadajúc na svedecké výpovede, listinné dôkazy, s prihliadnutím na ust. § 34 OZ, § 35 ods. 2 OZ, § 37 ods. 1 OZ, § 41 ods. 2 OZ, § 41a OZ, § 657 OZ a § 829 ods. 1,2 OZ dospel k záveru, že účastníci konania síce vyhotovili zmluvu označenú ako zmluva o pôžičke , ale vzhľadom na rozporuplné tvrdenia oboch účastníkov mal za to, že je najprv potrebné skúmať ako predbežnú otázku, či právny úkon účastníkov konania (zmluva o pôžičke) je platným právnym úkonom alebo či nešlo o zastretý právny úkon. Zároveň skúmal, či v danom prípade úmyslom účastníkov konania a Y. I. nebolo uzavrieť zmluvu podľa § 829 a nasl. OZ. Vychádzajúc zo stanoviska zaujatého v rozsudku Najvyššieho súdu ČR č. 33 Cdo 472/2007 vychádzal z toho, že povinnosťou žalobcu bolo v konaní preukázať vzťah medzi ním a žalovaným a preukázať, že zmluvy o pôžičke boli platne uzavreté, že na základe týchto platne uzavretých zmlúv poskytoval žalovanému finančné prostriedky a že tieto mu žalovaným vrátené neboli, pričom dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na žalobcovi ako veriteľovi. V tejto súvislosti poukazoval aj na názor zaujatý v rozsudku 3Cdon 1031/96 uverejnenom v časopise Soudní judikatúra pod SJ 22/1997, z ktorého vyplynulo, že v prípade, ak účastník poprie pravosť, resp. správnosť súkromnej listiny, potom platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil ako dôkaz, postihuje dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno.

Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v súhrnne, dospel súd prvého stupňa k záveru, že je nejednoznačná interpretácia textu zmluvy o pôžičke, pokiaľ ide o účastníkov konania. Medzi účastníkmi konania nebola platne uzavretá zmluva o pôžičke, nakoľko v danom prípade chýbala minimálne vôľa žalovaného takúto zmluvu uzavrieť. Pokiaľ vychádzal z obsahu stretnutia uskutočneného vo Zvolene 3.10.2000, vyslovil záver, že nebolo vôľou žalobcu, žalovaného, ani tretieho účastníka zmluvy, Y. I., požičať si peniaze, ale pri podnikaní PHM realizovanom Y. I., tieto vložené peniaze zhodnocovať. Vzhľadom na tieto skutočnosti vzťah medzi žalobcom, žalovaným (aj Y. I.) súd prvého stupňa po právnej stránke posúdil ako zmluvu o združení. Keďže vzťah medzi účastníkmi konania vykazuje znaky predmetnej zmluvy, nakoľko žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že finančné prostriedky poskytol žalovanému na základe platných zmlúv o pôžičke, neuniesol dôkazné bremeno, preto žalobu zamietol.

Vychádzajúc z § 829 ods. 1 OZ s prihliadnutím na vykonané dokazovanie vyslovil záver, že v posudzovanej veci nepochybne prišlo k zániku združenia tvoreného tromi zmluvnými stranami. Keďže zo zákona vyplýva, že zánikom združenia nezaniká aj podielové spoluvlastníctvo účastníkov združenia k majetku získanému spoločnou činnosťou, po zániku združenia nemusí (môže) nasledovať vyporiadanie majetku, či už dohodou alebo súdnym rozhodnutím na návrh ktoréhokoľvek účastníka združenia na zrušenie podielového spoluvlastníctva ku všetkému majetku získanému spoločnou činnosťou členov združenia a jeho vyporiadanie. Považoval za nesporné, že účastníci majú nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia, ako aj na vyporiadanie majetku získaného výkonom spoločnej činnosti. Keďže v danom prípade podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou mali byť v pomere výšky jednotlivých poskytnutých vkladov k celkovému objemu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca, žalovaný, aj Y. I. vložili do spoločného obchodu rovnako každý po 7.000.000,-Sk, podiel na majetku získanom spoločnou činnosťou by mal byť vyporiadaný rovnakým dielom. Považoval za nesporné aj to, že spoločnou činnosťou bola získaná čiastka 3.187.20 Sk, ktorá bola vyplatená žalobcovi. Na každého účastníka dohody tak mohla pripadnúť suma 1.064.340,-Sk. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 28 Cdo 3402/2008, z ktorého vyplýva, že právo na vyplatenie podielu na majetku združenia nemôže byť založené výlučne na účtovných a daňových predpisoch, rozhodujúca je tá skutočnosť, či je k dispozícii dostatok prostriedkov k vráteniu vkladov vnesených do združenia, konštatoval, že tak žalobca, ako aj žalovaný mali vedomosť o tom, že aktivity Y. I. neprinášajú očakávané zhodnotenie poskytnutej sumy. Na základe uvedených skutočností žalobu zamietol.

Napokon uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.

Rozsudok, vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, napadol včas podaným odvolaním žalobca. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa jeho názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazoval na to, že predmetom tohto konania je uplatnené právo na plnenie, keďže nebol povinný v žalobe uvedený skutok právne kvalifikovať, nemôže byť neuvedenie právnej kvalifikácie, prípadne uvedenie nesprávnej právnej kvalifikácie na jeho ujmu. Zdôrazňoval, že k zákonom stanoveným obsahovým náležitostiam žaloby nepatrí právne zdôvodnenie žalobného petitu. Pokiaľ by si odvolací súd osvojil skutkové zistenia súdu prvého stupňa o uzavretí zmluvy o združení a o zániku tohto združenia, poukazoval na to, že sa domáha vrátenia vnesených vecí peňazí v sume 228.208,19 €, zdôraznil, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov účelovo uviedol iba to, že žalobca žalovanému oznámil, že vystupuje zo združenia, neuviedol to, že keby súd kvalifikoval právny vzťah medzi účastníkmi ako zmluvu o združení a nie ako zmluvu o pôžičke z dôvodu opatrnosti, vystupuje zo združenia a súčasne sa domáha vrátenia poskytnutých peňazí združeniu. Zastával právny názor, že v prípade zániku združenia má právo domáhať sa vrátenia poskytnutých peňazí. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v prípade nepreukázania platnej zmluvy o pôžičke z jeho strany, automaticky stratil právo domáhať sa vrátenia peňazí poskytnutých žalovanému a žalovaný si môže poskytnuté peniaze ponechať. Uviedol, že nesúhlasí s právnym posúdením veci, že medzi ním, žalovaným a Y. I.Á. bola uzavretá platná zmluva o združení, poukazujúc na to, čo uviedol právny zástupca žalovaného na pojednávaní 8.12.201: že je toho názoru, že nešlo o typickú zmluvu o združení , poukazoval na to, že on v priebehu konania niekoľkokrát vyhlásil, že nemal v úmysle so žalovaným, ani Y.R. I. uzavrieť zmluvu o združení. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa neustálil obsah zmluvy o združení, najmä aké peniaze alebo iné veci mali účastníci poskytovať a dokedy. Nesúhlasil so skutkovým zistením súdu prvého stupňa, že je nesporné, že spoločnou činnosťou získali sumu 3.187.020 Sk, ktorá mu bola vyplatená a na každého účastníka dohody tak mohla pripadnúť suma 1.064.340,-Sk, poukazujúc na to, že žalovaný, okrem svojej nevierohodnej evidencie, žiadne dôkazy nepredložil a neoznačil, ktorými by preukazoval skutočný majetok, ktorý bol nadobudnutý za požičané peniaze. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz o tom, že by on sám, príp. Y. I. za požičané peniaze nakúpili akékoľvek pohonné hmoty. V spise nie je založená ani jedna faktúra a dodací list o nákupe pohonných hmôt. Za týchto okolností skutkové zistenie súdu prvého stupňa o výške majetku je veľmi odvážne a opiera sa o neexistujúce dôkazy. Ďalej poukázal na to, že pokiaľ by odvolací súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako neplatnú zmluvu o pôžičke alebo neplatnú zmluvu o združení, domáha sa vrátenia poskytnutých peňazí titulom bezdôvodného obohatenia. Poukazoval na to, že súd prvého stupňa na jednej strane vychádzal z právneho posúdenia, že medzi účastníkmi nebola platne uzavretá zmluva o pôžičke, nakoľko v danom prípade chýbala

minimálna vôľa žalovaného takúto zmluvu uzavrieť, na druhej strane však vo svojej argumentácii nebol dôsledný, pretože z vykonaného dokazovania jasne vyplýva a viackrát to uviedol, že z jeho strany taktiež chýbala vôľa uzavrieť zmluvu o združení, preto považoval za nelogické, prečo považoval súd prvého stupňa zmluvu o združení za platne uzavretú pri chýbajúcej jeho vôli.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Bol toho názoru, že žalobca svoj názor uvedený v prvej časti svojho odvolania zakladá na rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Obdo 27/2009, avšak závery tohto uznesenia žalobca podľa jeho názoru aplikuje absolútne nesprávne, pretože v podmienkach, v ktorých dané rozhodnutie vzniklo, sa jednalo o spor, v ktorom ako to na strane 4 uznesenia konštatuje aj Najvyšší súd, dotknutý žalobca na tom istom skutkovom základe (omeškaní so splnením peňažného záväzku za žalobcom poskytnutú zdravotnú starostlivosť) , v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal posúdenie nároku tiež z právneho dôvodu úroku z omeškania, pričom v žalobe pôvodne požadoval zaplatenie poplatku z omeškania za ten istý skutok. Išlo teda o zmenu právnej kvalifikácie. V danom prípade žalobca síce požaduje plnenie v rovnakej výške, avšak nanovo sa ho snaží odvodiť úplne iného skutku, od uzavretia zmluvy o združení. Keďže v odvolaní sa ...domáha vrátenia poskytnutých peňazí združeniu v sume 228.208,19 € , pričom ním pôvodne popísaným skutkovým základom žaloby bolo ...domáhanie sa vrátenia pôžičky v nesplatenej výške .

K odvolacím námietkam podľa ktorých žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnej zmluvy o pôžičke alebo neplatnej zmluvy o združení uvádzal, že pokiaľ by súd takúto zmenu kvalifikácie chcel pripustiť, vzhľadom na konkrétne časové pomery a okolnosti, došlo k uplynutiu premlčacej lehoty a z dôvodu právnej istoty vznáša námietku premlčania. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu a jeho právneho zástupcu poukazoval na opakované a úmyselné zavádzanie súdu z ich strany, poukazujúc na to, že ich tvrdenia sú klamlivé v tom smere, že sa jednoznačne vyjadril, že žiadna zmluva o združení medzi nimi uzavretá nebola, pretože ním citovaná odpoveď bola ukončená jasným záverom, že neboli uzatvorené zmluvy v písomnej forme, ale bola medzi nimi ako účastníkmi uzavretá ústna dohoda. Takisto za nepravdivý výrok považoval tvrdenie, že sám vylúčil uzavretie zmluvy o združení. Poukazujúc na podanie spracované 2.1.2011, poukazoval na nesprávne tvrdenie žalobcu na strane č. 6 odvolania, zdôrazňoval, že v danom spore veľmi dôležitú úlohu zohrávajú okolnosti prípravy a podpisovania zmluvy, v tomto smere poukazoval na rozdielnosť tvrdení žalobcu týkajúcich sa podpisovania zmlúv, vyhotovovania zmlúv, zdôrazňoval, že až po doplnení dokazovania, zadovážení všetkých výtlačkov zmlúv medzi všetkými tromi fyzickými osobami, ním, žalobcom a Y. I. po dvojiciach, žalobca sa priznal k výlučnému autorstvu textu zmlúv. Bol toho názoru, že konanie žalobcu svedčí o tej skutočnosti, že keď žalobca zistil, že z vložených finančných prostriedkov do spoločného podnikania s Y. I. a s ním mu podstatná časť vrátená nebude, využil formálne zmluvy o pôžičke, i keď jeho úmyslom nebolo nikdy požičať si peniaze od žalobcu a pokúsil sa uplatniť si nároky voči nemu. Bol toho názoru, že neexistuje žiaden právny dôvod, ktorý by odôvodňoval jeho povinnosť zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu.

Žalovaný v ďalších písomných podaniach (zo 17.6.2011 a 5.9.2011) zo svojho pohľadu rozoberal súdom zistený skutkový stav a vyvodzoval z neho svoje závery v súvislosti s posudzovaním predbežnej otázky, či medzi nimi došlo alebo nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Žalobca svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., t.j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Ani z hľadiská uvedených odvolacích dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolanie žalobcu za dôvodne podané.

Ako to vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa vykonal účastníkmi navrhnuté dokazovanie. Toto dokazovanie náležite vyhodnotil, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli a neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho predpisu, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na toto rozhodnutie v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že namieta správnosť postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o predbežnej otázke, t.j. pri posudzovaní, či zmluvy o pôžičke uzavreté medzi účastníkmi konania súd platným právnym úkonom, pri zohľadňovaní, či účastníci zmluvného vzťahu mali úmysel skutočne uzatvárať zmluvu o pôžičke poukazujúc na to, že v tomto prípade súd prvého stupňa nesprávne interpretoval úmysel účastníkov uzavrieť zmluvu.

Odvolací súd má za to, že v tomto prípade súd prvého stupňa pri zisťovaní úmyslu účastníkov pri uzatváraní zmlúv o pôžičke postupoval správne a jeho záver je v súlade s vykonaným dokazovaním.

Postup súdu prvého stupňa bol v súlade s názorom Ústavného súdu SR vysloveného v rozhodnutí 1 ÚS 243/07-25, z ktorého vyplynulo, že nezávislosť rozhodnutia všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôli pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, súd musí dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia. Zdôraznil, že interpretácia zmlúv ako prejavov autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne. Zdôrazňoval, že : Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu. Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno však z ústavnoprávneho hľadiska vždy akceptovať, lebo môžu zasahovať do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu priority občana nad štátom a z princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle článku 2 ods. 3 Ústavy. Táto úvaha tiež zodpovedá príkazu, ktorý zákonná úprava dáva sudcovi pri výklade dohodnutých ustanovení, ktorou sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy. ...Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom

tohto právneho úkonu poznateľný. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy .

Odvolací súd má za to, že postup súdu prvého stupňa, ako už bolo vyššie uvedené je v súlade s týmto názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade vôľou účastníkov nebolo uzavrieť zmluvu o pôžičke, ale medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o združení, ktorá nebola vyhotovená v písomnej forme. Keďže z vonkajších okolností spojených s uzatváraním zmlúv o pôžičke, konaním účastníkov pred uzavretím týchto zmlúv a po ich uzavretí, vyplýva úmysel účastníkov uzavrieť zmluvu o združení, neobstojí tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že takýto úmysel nemal. Toto tvrdenie odvolací súd hodnotí iba ako účelové. Za správny odvolací súd považuje aj záver súdu prvého stupňa o tom, že v danom prípade žalobca by mal právo na podiel na majetku získanom spoločnou činnosťou, mal by právo na vrátenie vkladov vnesených do združenia, avšak iba za podmienky, že je k dispozícii dostatok prostriedkov na vrátenie vkladov vnesených do združenia. V danom prípade v konaní nebola preukázaná existencia dostatku finančných prostriedkov na vrátenie vkladov vnesených do združenia, preto správne súd prvého stupňa postupoval, pokiaľ žalobu zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd ako už bolo vyššie uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Keďže v rozhodnutí vo veci samej nebolo súdom prvého stupňa rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., odvolací súd vychádzajúc z § 224 ods. 3 O.s.p. nerozhodol o trovách odvolacieho konania. O týchto trovách rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí, ktorým bude rozhodovať o trovách celého konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.