KSKE 2 Co 126/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 2 Co 126/2011

KS v Košiciach, dátum 22.02.2012, sp.zn. KSKE 2 Co 126/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/126/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206227236 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7206227236.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Viery Bodnárovej JUDr. Ota Jurča v právnej veci žalobcu Š. Š., bývajúceho v C., C. X, zastúpeného Prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., advokátom Advokátska kancelária Košice, Rázusova 28, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 28.1.2011, č.k. 10C/87/2007-144 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa proti žalovanému domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo výške 37.819.135,-Sk. Žalobu zdôvodnil tým, že ako podnikateľ zapísaný v obchodnom registri začal podnikať od roku 1990. Mal veľmi dobré výsledky, ale postupy a konanie daňových úradov Košice IV a. a následne Prešov I. totálne zruinovali jeho firmu, jeho a celú jeho rodinu, pričom mu spôsobili vážnu materiálnu i nemateriálnu ujmu. Ujma mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom pracovníkov Daňového úradu Košice IV, ktorí nesprávne postupovali pri dodatočnom dorubení dane z obratu. Podľa pôvodného usmernenia, ktoré obdržal od pracovníkov Daňového úradu Košice IV sa daň z obratu za tovar, ktorý zakúpil od československej firmy v ČSFR, a ktorý následne v nezmenenom stave predal na území ČSFR inej československej firme deklarujúcej jej vývoz a fakturácie bez dane z obratu, ktorá ho mohla následne vyviezť do zahraničia v zmysle vtedy platnej právnej úpravy o dani z obratu zákona č. 73/1952 Zb. o dani z obratu v znení zákona č. 107/1990 Zb. a v zmysle vyhlášky Federálneho ministerstva financií č. 560/1990 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o dani z obratu a v zmysle Sadzobníka dane z obratu (článok 13) , ktoré vydalo Federálne ministerstvo financií 14.12.1991 podľa zákona o dani z obratu č.j. XIII/1-24000/91s, ktorý sadzobník platil od 1.1.1992, daň z obratu nebol povinný platiť. Podľa článku 13 uvedeného sadzobníka Platca dane vykonávajúci zahranično-obchodnú činnosť nakupuje výrobky pre predaj do zahraničia za ceny bez dane . Z právnej úpravy dane z obratu však nevyplývalo, že vývoz do zahraničia musí urobiť ten, kto výrobky zakúpil ako prvý, ale že môže tovar predať ďalšiemu platcovi dane vykonávajúcemu zahranično-obchodnú činnosť, ktorý ho následne vyviezol do zahraničia. Zmyslom tejto právnej úpravy aj podľa odborníkov pre daňové právo bolo to, aby sa nakúpený tovar bez dane z obratu vyviezol do zahraničia a neostal v republike. Z toho vyplýval aj ďalší záver, že sa v takejto súvislosti mohli robiť tzv. reťazce. Žalobca bol usmernený tak, že daň z obratu sa nemá platiť. To jasne vyplývalo aj z daňových kontrol, ktoré v jeho firme urobili pracovníci daňového úradu. Neskôr však daňový úrad a jeho pracovníci názor zmenili, tvrdili, že daň z obratu bolo potrebné zaplatiť a že sa reťazce nemohli vytvárať a dorubili mu dodatočne daň z obratu a tvrdili, že v zmysle vyššie uvedených právnych predpisov bol povinný daň z obratu platiť. Takýto nezákonný postup pri dorubení dane napádal na Ministerstve financií SR. Daňový úrad takúto požiadavku na dodanenie neuplatnil na všetky subjekty,

ktoré daň platiť mali a tak sa stalo, že obrovské množstvo kamiónov zostalo nedodanených. Žalobca výrobky nakúpil od FRUCONA štátny podnik Košice a už v kúpnej zmluve bolo uvedené, že ide o výrobky určené na vývoz a preto sa nakupujú bez dane z obratu. Vzhľadom na už uvedené vyššie nebol povinný výrobky do zahraničia vyviesť on a preto ich ďalej v nezmenenom stave predal inému deklarujúcemu ich vývoz a fakturáciu v režime bez dane z obratu, rovnako bez dane z obratu. Až ten subjekt, ktorý by tovar do zahraničia nevyviezol, bol povinný daň z obratu štátu odviesť. Aj v zmluve, ktorú uzavrel s odberateľom bolo uvedené, že ide o cenu bez dane z obratu, nakoľko je určený na export. Na základnú a spornú otázku, či bola povinnosť alebo nebola povinnosť platiť daň z obratu a či bolo alebo nebolo možné vytvárať reťazce podnikateľov neexistoval v Slovenskej republike jednotný názor. Daňové riaditeľstvo od roku 1992 až do roku 2002 k tejto otázke sa stavalo tak, že sa reťazce mohli vytvárať a až po žalobcovom samoudaní a vyšetrovaní, či nespáchal trestný čin sa už stanovisko zmenilo. Jeho nový správca dane Daňový úrad Prešov mal na vec iný názor a to, že reťazce sa vytvárať mohli. Ústredné daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Prešov dalo svoje vyjadrenie 11.1.2001, v ktorom sa uvádza, že platná právna úprava neumožňovala vytvárať reťaz pozostávajúcu z viacerých daňových subjektov a ten subjekt, ktorý predal tovar inému subjektu, ktorý ho následne mal vyviesť do zahraničia už mal byť realizovaný v cenách s daňou z obratu. Taký názor však ničím neodôvodnil a nevysporiadal sa ani so znením vtedy platnej úpravy. Nakoľko bol zo vzniknutej situácie zúfalý, sám podal na seba trestné oznámenie, aby sa orgánmi činnými v trestnom konaní prešetrilo, či spáchal trestný čin alebo nie. Nakoniec Krajský prokurátor uznesením 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003 zastavil trestné stíhanie. V apríli roku 2004 bola podaná na Okresný súd Košice II obžaloba na pracovníčky Daňového úradu Košice IV. Z obžaloby sa žalobca dozvedel aj oficiálne stanovisko Daňového riaditeľstva Banská Bystrica zo dňa 24.6.2002, z ktorého vyplýva, že platiteľ dane z obratu bol povinný liehoviny nakúpené bez dane do 1.4.1992 vyviezť do zahraničia a nemohol vytvárať reťazec odberateľov. Toto stanovisko je však nekvalifikované a v rozpore s vtedy platnou legislatívou. Takéto stanovisko dal aj ÚDR SR pracovisko Prešov v liste zo dňa 11.1.2001. Stanovisko z roku 2001 bolo vydané na základe žalobcovho podnetu. Stanovisko z roku 2002 bolo vydané na základe potreby vyšetrovania orgánov prokuratúry a polície. Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu podania žaloby nebolo daňovými orgánmi a MF SR jednoznačne riešená a posudzovaná a v praxi uplatňovaná problematika platenia dane z obratu. Na jednej strane je názor daňového úradu Košice IV a ÚDR SR pracovisko Košice, ktorý tvrdí a zastáva názor, že reťazce sa vytvárať mohli. Na druhej strane stojí názor ÚDR SR pracovisko Prešov a DR SR pracovisko Banská Bystrica, ktorí tvrdia opak. Žalobca má za to, že nesprávne postupovali a postupujú daňové úrady, ktoré od neho vymáhali zaplatenie zákonom nepodložene dorubených daní. Pokiaľ išlo o vyčíslenie vzniklej ujmy a škody, túto si uplatňuje za neoprávnene zhabané finančné prostriedky vo výške 1.819.135,- Sk, náhradu finančných strát a ušlého zisku spoločnosti za roky 1992 - 2005 vo výške 36.000.000,- Sk, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000.000,- Sk za poškodenie dobrého mena jeho firmy a nemajetkovú ujmu v peniazoch za zásah do cti a poškodenie jeho mena a zdravia, ako aj cti vo výške 15.000.000,- Sk.

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol súkromným podnikateľom - živnostníkom. Podnikal od roku 1990. V roku 1992 žalobca nakúpil výrobky od FRUCONA štátny podnik Košice a už v kúpnej zmluve bolo uvedené, že ide o výrobky určené na vývoz a preto sa nakupujú bez dane z obratu. Žalobca ich ďalej v nezmenenom stave predal iným subjektom deklarujúcim ich vývoz a fakturáciu v režime bez dane z obratu, rovnako bez dane z obratu. Správou o kontrole dane z obratu č.j. Pr-4031/92 vykonanej v dňoch 26.2.1992 DÚ Košice IV zameranej na nákup a predaj liehovín u žalobcu boli zistené nedostatky. Z oznámenia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.6.2003 súd zistil, že dovtedajší postup daňového orgánu, keď žalobcovi neuložil povinnosť odviesť daň z obratu považoval za nesprávny a následne mu svojimi rozhodnutiami v roku 1992 dovyrúbil daň z obratu. Na základe odvolaní žalobcu boli potvrdené Ministerstvom financií SR v r.1992 pod č.511/2398/92 zo dňa 5.11.1992. Žalobca sám podal na seba trestné oznámenie. Krajský prokurátor uznesením 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003 zastavil trestné stíhanie. Z odôvodnenia vyplýva, že skutok spočívajúci v nezaplatení dane sa stal, ale nebolo preukázané, že obvinený Š. Š. mal úmysel daň nezaplatiť resp. daň skrátiť. Podľa priložených výpisov z účtu žalobcu, k odpísaniu peňažných prostriedkov žalobcu v prospech žalovanej došlo pri všetkých ním priložených úhradách v priebehu roku 1997.

Vzhľadom k tomu, že účastníci konania, žalobca vo svojom podaní doručenom súdu 11.10.2010 a žalovaná na pojednávaní dňa 10.9.2010 navrhli rozhodnúť o základe veci medzitýmnym rozsudkom, súd sa zameral na dokazovanie len pokiaľ išlo o právny základ uplatňovaných nárokov v žalobe. Vzhľadom k tomu, že žalobca právny základ svojich nárokov odvodzoval od nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, pričom skutkovým základom pre vznik škody žalobcu malo byť v konečnom dôsledku dovyrúbenie dane z obratu žalobcovi daňovými orgánmi, súd mal za to, že nebol daný základ zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, keďže k priamemu následku, teda daňovej exekúcii došlo na základe

rozhodnutí daňových orgánov. Žalobca mal v zákonných lehotách pomocou opravných prostriedkov riadnych aj mimoriadnych, domôcť sa zrušenia týchto rozhodnutí, pokiaľ ich považoval za nezákonné. Sám právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 10.9.2010 predniesol, že tento nárok si uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu z toho dôvodu, že uplynula doba stanovená pre možnosti o vyhlásenie týchto rozhodnutí za nezákonné. Má za to, že všetky svoje lehoty odvíjali od rozsudku v trestnom konaní pred Okresným súdom Košice II z roku 2006, a preto aj žalobu podali v roku 2006. Súd mal za to, že v posudzovanej veci treba prisvedčiť obrane žalovanej, že nemožno vyvodzovať zodpovednosť žalovanej za nesprávny úradný postup. Ak by bolo možné hovoriť vôbec o škode spôsobenej žalobcovi, došlo tak na základe rozhodnutí daňových orgánov - rozhodnutí štátnych orgánov, teda výsledkom bolo rozhodnutie - rozhodovacia činnosť. Tieto rozhodnutia, na základe ktorých bola vykonaná daňová exekúcia neboli zrušené, pričom ich zrušenie je nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie si nároku na náhrady škody. Zároveň súd prihliadal na námietku premlčania žalovanej, keďže žalobca sa dozvedel o škode v roku 1992 vydaním rozhodnutí orgánov žalovanej, najneskôr v priebehu roku 1997 odpísaním peňažných prostriedkov z účtu, a preto žalobu v roku 2006 podal zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca. Odvolanie podal z dôvodu, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že v danom prípade bolo potrebné okolnosti prípadu posúdiť vzhľadom na osobitosť a špecifikosť situácie, ktorá dokázateľne nastala v dôsledku nesprávneho úradného postupu a hlavne vziať do úvahy tú skutočnosť, čo to znamená pre osud jeho rodiny, firmy a jeho osoby. Má za to, že ide o jediný možný spôsob ochrany práv žalobcu, do ktorých bolo zasiahnuté. Poukázal na to, že súd nevzal do úvahy najmä tú skutočnosť, že otázka nesprávneho úradného postupu bola úradmi potvrdená oveľa neskôr, ako boli vydané rozhodnutia daňového úradu. Ďalej má za to, že súd nevzal do úvahy, že konal v súlade s platnými predpismi v zmysle ktorých nedošlo k daňovému úniku, čo potvrdzujú aj závery vyšetrovania policajných orgánov a prokuratúry. Má za to, že ďalej súd nevzal vo úvahy skutočnosť, že dlhé roky požadoval od daňových orgánov vyjadrenie k možnosti nákupu a predaja liehovín bez dane z obratu, pričom jednotlivé zložky daňových orgánov vydávali rôzne navzájom rozporné stanoviská. Ďalej v odvolaní v súvislosti so spôsobenou škodou uviedol opätovne celú chronológiu svojho prípadu, pričom zdôraznil, že výsledky policajného vyšetrovania sú také, že je nevinný a ničoho sa dopustil, a teda potvrdilo, že predaj liehovín v režime bez dane z obratu je legálny. Má za to, že v praxi to znamená, že postup daňových úradov, ktorý mu daň vyrúbil bol nesprávny a v rozpore so zákonom. Žiadal preto, aby súd prijal rozsudok v takom znení ako žiadal v žalobe a aby súd bezodkladne zrušil rozhodnutia daňových úradov, ktoré sú vydané v rozpore so zákonmi štátu.

Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že nemá potrebu sa vyjadrovať k podanému odvolaniu, keďže z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že nebol daný základ zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok verejne vyhlásil s poukazom na ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pričom toto verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Odvolacie námietky žalobcu považuje v celom rozsahu za neopodstatnené. S týmito odvolacími námietkami sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vyporiadal náležitým spôsobom súd prvého stupňa, keď správne dospel k záveru, že žalobca sa mal v zákonných lehotách pomocou opravných prostriedkov domáhať zrušenia rozhodnutí, ktoré považoval za nezákonné. Pokiaľ tieto rozhodnutia neboli doposiaľ zrušené, nie je daný ani právny základ úspešnosti tejto žaloby. Súčasne správne súd prvého stupňa prihliadol aj k námietke premlčania žalovaného, keďže žalobca sa o škode dozvedel v roku 1992 vydaním rozhodnutia orgánov žalovanej a najneskôr v priebehu roku 1997 odpísaním peňažných prostriedkov z účtu, a teda žalobu podal zjavne po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby.

Náhradu trov odvolacieho konania krajský súd účastníkom nepriznal, vzhľadom k tomu, že žalobca v odvolacom konaní nemal úspech a žalovaný ako úspešný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.