KSKE 2 Co 269/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 2 Co 269/2011

KS v Košiciach, dátum 22.02.2012, sp.zn. KSKE 2 Co 269/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/269/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810210823 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7810210823.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu, vo veci žalobcu: K. S., nar. XX.X.XXXX, bytom T., W. XXX/ XX, proti žalovanej B. S., nar. XX.X.XXXX, bytom K.-B., V. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, Advokátska kancelária Košice, Floriánska 16, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 9C/173/2010-78 z 21.6.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Zaväzuje žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 64,41 €, ktorú sumu je povinný zaplatiť advokátovi žalovanej JUDr. Petrovi Majerníkovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu o vrátenie daru, ktorým bola nehnuteľnosť - byť č.7 na II. poschodí bytového domu súp.č. 637 T. ul. W. XX, postaveného na pozemku par.č. KN-C 1751/4 v podiele 1/1, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve v podiele 226/10000-in zapísaných na LV č. XXXX kat.úz. T. pod B 13 - pozemok par.č. KNC 1751/25 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2 - a garáž súp.č. 621 nachádzajúca sa na parc.č. KN-C 1751/25 v podiele 1/1 vedených na LV č. XXXX kat.úz. T.P., ktoré boli darované žalobcom, ako darujúcim, žalovanej, ako obdarovanej, zmluvou z 15.11.2005, ktorej vklad bol povolený Správou katastra T. 12.12.2005 pod č. V 1749/05. Zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania v sume 323 € na účet zástupcu žalovanej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že účastníci konania uzavreli darovaciu zmluvu dňa 15.11.2005, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený Správou katastra T. dňa 12.12.2005 pod č. V 1749/05. Predmetom daru boli nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX kat.úz. T. - byt č. 7 na II. poschodí bytového domu súp.č. 637, ul. W. XX v celosti, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve v podiele 226/10000, pozemok parc.č. 1751/25 - zastavené plochy a nádvoria vo výmere 19 m2 a garáž nachádzajúca sa na tejto parcele, so súp.č. 621 zapísané na LV č.XXXX kat.úz. T.. Išlo o byt, v ktorom žalobca býva aj v súčasnej dobe. Ďalej vychádzal zo zistenia, že dňa 19.11.2010 sa účastníci konania stretli na notárskom úrade za účelom mimosúdneho vyriešenia situácie, t.j. aby žalovaná vrátila dar žalobcovi, čo však žalovaná odmietla.

Na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na ust. § 630 OZ, súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože neuvedenie dojednania v darovacej zmluve o práve doživotného bývania žalobcu v byte nie je dôvodom na úspešné uplatnenie nároku na vrátenie

daru. Právo doživotného bývania žalobcu v byte, pri zhodnej vôli zmluvných strán, je možné riešiť uzavretím zmluvy. Za nedôvodnú žalobu považoval aj z dôvodu, že vykonaným dokazovaním nezistil, aby žalovaná, ako obdarovaná, sa správala k žalobcovi alebo k členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Pri posudzovaní, či v danom prípade sa žalovaná správala k žalobcovi spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, prihliadal na rodinné pomery a vzťahy existujúce medzi účastníkmi konania ako aj ostatnými príslušníkmi rodiny, z ktorých vyplynulo, že manželstvo žalobcu a matky žalovanej bolo rozvedené v čase, keď žalovaná bola v útlom veku, žalobca žalovanú navštevoval v bydlisku matky do veku 7-mich rokov žalovanej a odvtedy až do roku 2003 účastníci konania neudržiavali žiadne vzťahy, k obnove vzťahov došlo na podnet žalovanej v roku 2003, odkedy žalovaná sporadicky navštevovala svojho otca a udržiavala s ním telefonický kontakt, v období rokov 2004 až 2009 žalovaná študovala na vysokej škole externou formou a počas letných a zimných mesiacov sa často zdržiavala v zahraničí, kontakty boli iba telefonické; napriek tomu, že žalobca okrem žalovanej má ešte ďalšiu dcéru, ich zoznámenie nesprostredkoval ani samotný žalobca a ani jedna z dcér neiniciovala spoločné stretnutie a zoznámenie sa. Konštatoval, že je nesporné, že žalobca vo veku 82 rokov, s vážnymi zdravotnými ťažkosťami po niekoľkých operáciách chrbtice a operácie srdca, potrebuje podporu a pomoc, ktorú majú poskytnúť predovšetkým deti, avšak na to, aby sa žalovaná mohla podieľať na starostlivosti o otca, je potrebná vzájomná komunikácia medzi príbuznými. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že dcéra žalobcu z prvého manželstva svojho otca navštevuje raz mesačne, inak v prípade potreby, neter žalobcu takisto navštevuje svojho strýka a poskytuje mu aj zdravotnú starostlivosť, keďže je lekárka a v prípade potreby pomôže aj v domácnosti, s bežnými domácimi prácami mu pomáha aj susedka (svedkyňa K.) , že žalobca aj napriek svojmu veku a zdravotným ťažkostiam je schopný sám sa obliecť, umyť, navariť jednoduché jedlá a urobiť malý nákup. Mal za preukázané, že tak zo strany žalobcu, ako zo strany ostatných príbuzných, žalovaná nebola požiadaná, aby vykonávala osobnú starostlivosť o žalobcu, preto skutočnosť, že iba sporadicky navštevovala svojho otca a telefonicky sa zaujímala o jeho zdravotný stav a jeho potreby, podľa záveru súdu prvého stupňa nie je možné hodnotiť ako správanie sa žalovanej voči žalobcovi alebo príslušníkom jeho rodiny ako hrubo porušujúce dobré mravy. Vzhľadom na to, že v danom prípade žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že už v rokoch 2005 a 2006 si uvedomil, že žalovaná o neho neprejavuje dostatočný záujem, žalobu o vrátenie daru však podal na súde až 6.12.2010, pričom právo darcu na vrátenie daru podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď darca mohol právo uplatniť po prvý raz, dospel k záveru, že v danom prípade žaloba podaná na súde prvého stupňa 6.12.2010 bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Preto považoval žalovanou vznesené námietku premlčania za dôvodnú.

Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia advokátom.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca. Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vyhovieť žalobe o vrátenie daru. Bol toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že obdarovaná pri kontaktovaní otca v roku 2003 konala účelne a premyslene za tým účelom, aby ho obrala o majetok. Zdôraznil, že vypočutí svedkovia potvrdili, že žalovaná ho nenavštevovala, ani sa nestarala o jeho denné potreby ako aj o zdravotné zabezpečenie. Zdôraznil, že nezištne žalovanej daroval dar v domnienke úplnej dôvery, že v starobe bude mať zabezpečenú starostlivosť. Bol toho názoru, že žalovaná svojim správaním a negatívnym prístupom dokázala vo svojich výpovediach, že po obdarovaní a získaní daru absolútne ignorovala akúkoľvek starostlivosť o neho. Zdôrazňoval, že podrobné podmienky, za akým účelom jej daruje predmetné nehnuteľnosti, boli dojednané ústne, že žalovaná sa o neho bude v starobe starať. Skutočnosť, že on býva v T. a žalovaná v K., bola žalovanej zrejmá už pri podpisovaní zmluvy ako aj to, čo si starostlivosť o starého človeka vyžaduje. Aj napriek tomu prijala od neho dar podmienený z jeho strany opatrovaním v starobe. Poukázal na to, že žalovaná sa o neho fyzicky nestarala, iba telefonicky vyžadovala, aby ju finančne podporoval. Bol toho názoru, že v konaní sa preukázalo, že obdarovanej išlo vždy iba o majetkový prospech, bez akýchkoľvek záväzkov a povinností v podobe pravidelnej starostlivosti o jeho osobu. Namietal, že súd prvého stupňa nedôsledne skúmal jednotlivé tvrdenia žalovanej. Opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaná bola obdarovaná a dar prijala v prvom rade za podmienok, že bude trvale zabezpečovať

dôstojnú starostlivosť o jeho osobu až do konca jeho života, lebo dar prijala za stanovených aj ústne dohodnutých podmienok, ale život ukázal a potvrdil, že úlohu starostlivosti o jeho osobu prevzali iní rodinní príslušníci bez akýchkoľvek zištných dôvodov a dodnes zabezpečujú starostlivosť o neho, ktorú mala a má zabezpečovať v prvom rade pravidelne podľa potreby žalovaná. Podľa jeho názoru z celého prípadu je zrejmé a život ukázal, že obdarovaná si neplnila a neplní svoje povinnosti voči nemu a svoje povinnosti preniesla na jeho ostatných rodinných príslušníkov a susedku. Súd prvého stupňa sa mal hlbšie zapodievať skúmaním jeho tvrdení. Podľa neho sú tu oprávnené obavy, že sa stane zákonným spôsobom bezdomovcom, i keď v dobrej viere chcel zabezpečiť svoju starobu bez toho, aby ostatných rodinných príslušníkov zaťažoval. O značnej miere porušovania dobrých vzťahov podľa neho svedčí aj to, že žalovaná sa na Bytovom družstve v T. domáhala vydania potvrdenia, že ona za byt platí mesačné poplatky, čo však nie je pravdou.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať jej náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Mala za to, že súd prvého stupňa sa v dostatočnej miere zaoberal a správne sa právne vyporiadal s otázkou nenaplnenia predpokladov pre vyslovenie jej povinnosti na vrátenie daru. V plnej miere sa stotožnila so skutkovými zisteniami, aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Poukázala na to, že odvolanie žalobcu vyznieva účelovo, nakoľko v ňom uvádza diametrálne odlišné skutočnosti, ktoré majú byť dôvodom vrátenia daru, než uvádzal v samotnej žalobe na začatí konania ako aj na pojednávaní 21.6.2011. Bola toho názoru, že rozporuplne vyznieva aj samotné odvolanie žalobcu, v ktorom uvádza na jednej strane, že jej nezištne daroval dar v domnienke úplnej dôvery, že v starobe bude mať zabezpečenú starostlivosť poukazujúc na to, že pokiaľ jej nezištne daroval byt, nemohol očakávať akékoľvek protiplnenie, pretože v takom prípade by už nešlo o nezištné darovanie. Z takejto formulácie podľa jej názoru vyplýva skutočnosť, ktorá bola preukázaná aj na samotnom pojednávaní, že medzi ňou a žalobcom nikdy nedošlo k uzatvoreniu ani len ústnej dohody, v zmysle ktorej by žalobca od nej požadoval osobnú starostlivosť. Zrejme išlo iba o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré nemalo žiaden zmluvný základ a ktoré, podľa jej názoru, je iba účelovo tvrdené, pretože žalobca doposiaľ nikdy nespomenul, že by od nej akúkoľvek starostlivosť požadoval. Takéto tvrdenie je v rozpore aj s výsledkami dokazovania, najmä výsluchu svedkyne Márie Kóosovej aj z výpovede svedkyne Z. S., ktorá uviedla, že: žalobca jej povedal, že daroval byt žalovanej a ďalej uviedol, že žalobu podal preto, lebo sa bojí, že stratí tento byt a nebude mať kde bývať . Poukázala na to, že žalobca nielenže nikdy neprejavil záujem o starostlivosť z jej strany, preukázateľne ju sám odmietol a o účelovosti týchto tvrdení je aj skutočnosť, že nie je odkázaný na starostlivosť tretích osôb. Za nehorázne považovala tvrdenie žalobcu, že sa z jej strany jednalo len o majetkový prospech, bez akýchkoľvek záväzkov a povinností voči žalobcovi, poukazujúc na to, že 16 rokov neprejavil o svoju dcéru (o ňu) ani minimálny záujem, nezaujímal sa o jej život ani o jej potreby. Uviedla, že nikdy od žalobcu nežiadala, aby jej daroval byt, ktorý je predmetom tohto sporu. Pre ňu samotnú tento počin zo strany žalobcu bol prekvapením. Bol to samotný žalobca, ktorý sa dobrovoľne, bez akýchkoľvek podmienok rozhodol jej darovať svoj byt. Vzhľadom na vzdialenosť bydlísk ako aj skutočnosť, že študovala na vysokej škole a mala pracovné povinnosti mimo územia SR počas letných prázdnin, žalobca nemal ani najmenší dôvod očakávať, že by bola schopná zabezpečiť mu sústavnú osobnú starostlivosť. Trvala na tom, že z vykonaného dokazovania jednoznačne a nepochybne vyplýva, že z jej strany nielenže nedošlo k hrubému porušeniu dobrých mravov ale voči žalobcovi neporušila dobré mravy vôbec. Poukázala na to, že žalobca tvrdením, že má oprávnené obavy, že sa stane bezdomovcom, zahmlieva skutočný dôvod podania žaloby, pretože počas samotného súdneho konania prejavila ochotu uzatvoriť so žalobcom dohodu o zriadení vecného bremena práva bývania v predmetnom byte, za tým účelom bola im počas pojednávania dňa 21.6.2011 poskytnutá možnosť mimosúdneho urovnania, avšak počas týchto rokovaní žalovaný (správne žalobca) takúto dohodu odmietol. Poukazujúc na to, že samotný žalobca uviedol, že už v roku 2005, resp. 2006 podľa jeho subjektívneho pocitu došlo k naplneniu zákonných predpokladov pre vznik nároku na vrátenie daru, preto od tohto dátumu je potrebné počítať trojročnú premlčaciu dobu, ktorá v čase podania návrhu na začatie konania uplynula, čo správne konštatoval aj súd prvého stupňa. Za rozhodujúcu považovala skutočnosť, že samotný petit žalobného návrhu je nevykonateľný, preto ani v prípade, pokiaľ by boli splnené zákonné podmienky pre úspešné uplatňovanie nároku zo strany žalobcu, nebolo by možné rozhodnúť spôsobom požadovaným v žalobe, preto súdu prvého stupňa by neostávala iná možnosť, iba žalobu zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci, vyjadrenie k odvolaniu a paušálnej náhrady 1x7,41 €.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods.1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods.2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

I keď to žalobca v odvolaní výslovne neuvádza, z obsahu odvolania vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Z hľadiska uvedených odvolacích dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolanie žalobcu za dôvodne podané.

Ako to vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa vykonal účastníkmi navrhnuté dokazovanie. Toto dokazovanie náležite vyhodnotil, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli a neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho predpisu, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil.

Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného zákonného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností:

1/ hrubého porušenia dobrých mravov, správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a

2/ jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu, ale častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu, pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojim konaním takéto správanie vyvoláva. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu.

V zmysle týchto zásad súd prvého stupňa vec posudzoval a jeho záver o tom, že v danom prípade neboli splnené podmienky ustanovené cit. § 630 OZ, považuje odvolací súd za správny. Žalobcom tvrdený nezáujem žalovanej o neho tým, že ho nenavštevovala vzhľadom na skutočnosť, že medzi nimi bol vo všeobecnosti zaužívaný kontakt viac formou telefonických rozhovorov, ako návštev, nemožno hodnotiť ako porušenie pravidiel morálky, ktorý by dosahoval zákonom požadovanú intenzitu.

V danom prípade nemožno hovoriť ani o neposkytnutí potrebnej pomoci žalobcovi, pretože žalobca nie je na ňu zo strany žalovanej odkázaný, keďže ako sám uviedol, starostlivosť mu zabezpečuje druhá dcéra a neter, ktorá je lekárka, ako aj suseda a časť svojich potrieb je schopný zabezpečiť si aj sám. Navyše ako to vyplýva z obsahu spisu a žalobca to ani nepopiera, nikdy žalovanú o takúto pomoc nepožiadal. Jeho tvrdenie, že súčasťou darovacou zmluvy bola aj ústna dohoda o tom, že žalovaná sa bude o neho v starobe starať (zabezpečovať mu denné potreby a zdravotné zabezpečenie) , v konaní nebola preukázaná. V konaní bolo jednoznačným spôsobom preukázané aj to, že starostlivosť vrátane zdravotnej starostlivosti aj pred uzavretím darovacej zmluvy žalobcovi poskytovala druhá dcéra, neter a suseda.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má účastník, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, v danom prípade žalovaná, preto jej prináleží náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 57 € a paušálna náhrada 1x7,41 €, čo spolu predstavuje čiastku 64,41 €. Uvedenú sumu je žalobca povinný zaplatiť advokátovi žalovanej JUDr. Petrovi Majerníkovi, Advokátska kancelária Košice, Floriánska 16.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.