KSKE 2 Co 32/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/32/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110228560 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7110228560.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne: T. W., N.. X.X.XXXX, bytom K., K. X, zast. advokátom JUDr. Jánom Tokárom, advokátska kancelária, Košice, Werferova 1, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. JUDr. Jánom Tajtákom, advokátska kancelária, Košice, Ondavská 17, o určenie platnosti poistnej zmluvy a návrhu na prerušenie konania, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č.k. 35C/305/2010-224 zo 6.10.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b) a ods.2 písm. c) O.s.p.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je žaloba o určenie, že poistný vzťah založený poistnou zmluvou č. 5052500158 uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným 23.11.1999 trvá.

Žalovaný písomným podaním zo 6.4.2011 žiadal, aby súd prvého stupňa konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a návrh postúpil Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska alebo aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci. Návrh na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu SR n a zaujatie stanoviska (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.) odôvodňoval tým, že zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve nie je v súlade s ustanoveniami Ústavy SR a so Zmluvou o európskych spoločenstvách. Poukázal na to, že dohľad na mieste, ktorý bol príčinou zmien v kalkulácii poistnej sadzby ÚDP-K realizoval Útvar dohľadu nad finančným trhom NBS, pričom kompetencia výkonu dohľadu nad poisťovníctvom bola NBS zverená bez toho, aby došlo k zmene aj v Ústave SR. Rozpor s Ústavou SR videl v určení subjektu, ktorému bol výkon dohľadu zverený, ako aj v neistom právnom postavení subjektov, ktoré podliehajú dohľadu. Poukázal na to, že Ústava SR vymedzuje postavenie NBS ako centrálnej banky Slovenska, ktorá je nezávislá a ktorej priznáva subsidiárnu právomoc vydávať všeobecné právne predpisy, avšak právomoc NBS je vymedzená tak, aby mohla pôsobiť v európskom systéme centrálnych bánk ako národná centrálna banka, ktorá ako nezávislá inštitúcia má zabezpečovať udržiavanie cenovej stability a vykonávať pôsobnosť a činnosť súvisiacu s udržiavaním tejto stability. Súčasťou jej pôsobenia v systéme centrálnych bánk nie je pritom dohľad nad činnosťou poisťovní a zaisťovní a výkon takéhoto dohľadu nie je súčasťou právomoci, ktoré boli NBS priznané Ústavou SR. Napriek tomu zákonom č. 8/2008 Z.z. sa NBS priznala právomoc vykonávať dohľad nad poisťovníctvom, hoci táto činnosť nemá nič spoločné s činnosťami centrálnej banky, preto je táto právomoc v nesúlade s čl. 56 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Ďalej poukazoval na to, že výkon dohľadu nad poisťovníctvom je realizáciou výkonnej moci, ale NBS je ústavou zriadenou inštitúciou, ktorá nie je orgánom výkonnej moci, pričom

zákonnou úpravou vykonanou dvoma novelami zák. č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska boli funkcie nezávislej centrálnej banky, jej právomoci a postavenie bez ústavného zásahu rozšírené zákonom o oblasť štátnej správy nad finančným trhom, teda bola jej priznaná výkonná moc, i keď nie je orgánom verejnej správy. Napokon poukazoval na rozpor právomoci NBS, ktorá predstavuje Národnú centrálnu banku na Slovensku so zmluvou o Európskych spoločenstvách, lebo subjekty európskeho systému centrálnych bánk nemajú podľa tejto zmluvy priznanú právomoc kontrolného dohľadu nad poisťovacími podnikmi. Ďalší rozpor videl v právnej neurčitosti použitých pojmov v § 1 ods. 1 zák. č. 8/2008 Z.z., pričom nejasnosť a nepredvídateľnosť zákonnej úpravy nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Namietal skutočnosť, že predmet dohľadu uvedený v § 48 ods. 2 zák. č. 8/2008 Z.z. je vymedzený demonštratívnym výpočtom dohliadaných právnych predpisov, čo musí byť z hľadiska právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem úplne vylúčené v materiálnom právnom štáte. Domnieval sa, že uvedeným ustanovením nadobudla NBS právomoc dohliadať nad dodržiavaním všetkých všeobecných právnych predpisov bez obmedzenia, čím bol porušený princíp trojdelenia štátnej moci a princíp právnej istoty. Toto ustanovenie považoval za protiústavné aj z toho dôvodu, že pokiaľ každý špecializovaný orgán verejnej moci je presne viazaný určitým hmotným základom a presným zákonným postupom pri preskúmavaní a výkone svojej presne vymedzenej kompetencie, je vybavený organizačne, odborne i technicky NBS pri dohľade nad všetkými predpismi Slovenskej republiky nie je to týmito osobitnými zákonmi a postupom v nich určenom viazaná. Bol toho názoru, že uvedeným ustanovením nie je jednoznačne vymedzená právomoc a pôsobnosť NBS a v nadväznosti na to ani zákonom ustanovená sankčná právomoc NBS sa nezhoduje s ukladaním sankcií za porušenie zák. č. 8/2008 Z.z., ale siaha za porušenie tohto zákona, nakoľko úprava a rozsah citovanej formulácie má povahu de facto demonštratívneho výpočtu, preto nezakladá právnu istotu.

Vychádzajúc z § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. vychádzajúc zo zistenia, že na Okresnom súde Košice I je vedených viacero konaní s obdobným predmetom sporu, že žalovaný v postavení žalobcu vedie spor proti SR zastúpenej NBS o náhradu škody, spôsobenej mu pri výkone verejnej moci (sp. zn. 23C/74/2009) dospel k záveru, že v tomto prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky na postup podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.. Argumentácia žalovaného sa týka rozporu s ustanovením zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve upravujúcich dohľad NBS nad poisťovníctvom s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Avšak predmetný právny predpis, resp. jeho ustanovenia, neústavnosť ktorých žalovaný namieta, sa netýkajú merita veci, ktorým je určenie platnosti poistnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a určenie trvania poistného vzťahu medzi nimi. Pre posúdenie predmetu sporu podľa záveru súdu prvého stupňa sú rozhodujúce občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení, nie právne predpisy upravujúce jednak výkon poisťovníctva ako podnikateľskej činnosti, ako aj postavenie žalovaného ako podnikateľa. Mal za to, že žalovaným uvedené argumenty sa týkajú nezákonnosti postupu NBS pri výkone dohľadu, pričom vyslovene nezákonnosti postupu NBS je predmetom konania vedeného žalovaným na Najvyššom súde SR a ktoré konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa konštatoval, že pre posúdenie predmetu sporu je bezvýznamné preskúmavanie, či závery akéhokoľvek imperatívu vyplývajúceho z protokolu o vykonaní dohľadu NBS nad činnosťou žalovaného sú zákonné a majú vplyv na posudzované konanie. Bol toho názoru, že žalovaný v konaní a postupom proti záverom dohľadu NBS mal možnosť namietať správnosť svojich postupov pri vytváraní kalkulačných vzorcov potrebných pre uzavretie občianskoprávnych zmlúv a neústavnosť postupu NBS pri výkone dohľadu, preto návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zamietol.

Keďže žalovaný žiadal vydať alternatívne rozhodnutie a to, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., vzhľadom na vyššie uvedené aj návrh na prerušenie konania podľa tohto ustanovenia zamietol.

Žalovaný svoj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev návrh na rozhodnutie o predbežnej otázke odôvodnil potrebou rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o prejudiciálnej otázke, ktorá sa týka výkladu zmluvy o Európskych spoločenstvách (ďalej len Zmluva o ES) ako nevyhnutného predpokladu na vydanie rozsudku vnútroštátneho súdu v právnej veci, ktorá je predmetom tohto konania. Otázka

správneho zistenia výkladu a aplikácie komunitárneho práva vo vzťahu k právnej veci prejednávanej v tomto konaní podľa jeho názoru sa dotýka čl. 105 ods. 5 a 6 Zmluvy o ES čl. 4 bod 14.1, 14.3, 14.4 a čl. 25 bod 25.1, 25.2 Štatútu európskeho systému centrálnych bánk. Opätovne poukazoval na rozpor právomoci NBS so Zmluvou o Európskych spoločenstvách. Uviedol, že dohľad nad poisťovacími podnikmi vykonávaný Centrálnou bankou členského štátu Európskej únie je v rozpore s úlohami centrálnych bánk tak, ako to vytyčuje Zmluva o ES a Štatút. Výkon dohľadu centrálnymi bankami členských štátov EÚ je v rozpore so Zmluvou o ES a Štatútu ako primárnych prameňov komunitárneho práva, ktoré v zmysle čl. 7 ods. 2,4 a 5 a čl. 154c Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi SR. Dohľad centrálnych bánk členských štátov nad poisťovňami je zároveň týmito primárnymi prameňmi komunitárneho práva priamo vylúčený. Z uvedeného dôvodu požiadal o prerušenie konania a predloženie súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežnej otázke v tomto znení :

1. môže sa čl. 108 a čl. 109 Zmluvy o ES a čl. 14 bod 14.1 a bod 14.3 a čl. 25 Štatútu vykladať tak, že z vykonávania dohľadu nad poisťovacími podnikmi sú národné centrálne banky vylúčené ?,

2. môže sa čl. 14 bod 14.4 Štatútu vykladať tak, že nárok na centrálne banky môžu vykonávať aj funkciu dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) ?

Vychádzajúc z § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky na postup podľa tohto ustanovenia. Neposudzoval, či žalovaným uvedené argumenty sú správne, obmedzil sa iba na skúmanie, či ustanovenia článkov Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a ustanovenia Štatútu európskeho systému centrálnych bánk, ktorých výklad žalovaný žiada, sa týkajú prejednávanej veci. Dospel k záveru, že zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Štatút Európskeho systému centrálnych bánk, resp. ich ustanovenia, výklad ktorý žalovaný žiada, sa netýkajú merita veci, ktorým je určenie platnosti poistnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania a určenie trvania poistného vzťahu medzi nimi. Pre posúdenie predmetu sporu podľa záveru súdu prvého stupňa sú dôležité občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení, nie rozhodnutie o predbežných otázkach nastolených žalovaným. Z uvedených dôvodov zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., poukazujúc aj na to, že na prerušenie konania podľa tohto ustanovenia nie je právny nárok.

Uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. napadol včas podaným odvolaním žalovaný a navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušiť a návrh žalovaného postúpiť ústavnému súdu na zaujatie stanoviska alebo napadnuté uznesenie zrušiť a konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušiť, pretože prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Svoje odvolanie proti výroku uznesenia, ktorým bol jeho návrh na prerušenie konania a postúpenie veci ústavnému súdu na zaujatie stanoviska o otázke súladu niektorých ustanovení zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve s ústavou zamietnutý odôvodňoval tým, že od tohto rozhodnutia ústavného súdu môže byť závislá samotná podstata súdneho sporu.

Uvádzal, že meritom tejto veci je určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu. Práve v príčinnej súvislosti s náhlou zmenou právnych pomerov bola vytvorená špecifická skutková situácia, ktorá umožnila, že bolo možné poistenie ukončiť v nadväznosti na ust. § 493, § 50a ods.3, § 853 Občianskeho zákonníka o zániku záväzku za predpokladu podstatnej zmeny okolností oproti okolnostiam, za ktorých bol záväzok uzavretý, ďalej podľa § 575 OZ o zániku záväzku pre nemožnosť plnenia záväzku možným budúcim dlžníkom, podľa § 37 ods. 3 OZ o oprave chyby v počítaní nespôsobenej odporcom, podľa § 3 ods. 1 v nadväznosti na § 39 o neplatnosti záväzku pre rozpor s dobrými mravmi, založený na matematickej neadekvátnosti medzi inkasovaným poistným a možným budúcim, avšak v tejto chvíli neistým navrhovateľom požadovaným poistným plnením. Príčinou ukončenia poistenia bola náhla zmena pomerov. Pokiaľ by Ústavný súd SR konštatoval rozpor napadnutých ustanovení zákona o poisťovníctve, týkajúcich sa najmä dohľadu NBS nad poisťovňami, s Ústavou SR a Zmluvou o založení ES, môže dôjsť k zásadnej zmene v priebehu tohto konania. Tento

súdny spor by mohol byť de facto rozhodnutý ústavným súdom. Napadnuté prvostupňové uznesenie je založené na názore, že namietané predpisy sa veci netýkajú. Takýto procesný záver súdu sa však vymyká obsahu súdneho spisu, v ktorom sú obsiahnuté verejné listiny preukazujúce, že postup súčasného orgánu dohľadu, ako aj právna úprava, z ktorej vychádza, sa dotýka poistných zmlúv, ktorých predmetom je poistný produkt ÚDP-K a ktorých obsahom sú práva a povinnosti podmienené nárokmi z tohto produktu vyplývajúcimi. Namietané právne predpisy sú právnym základom takého konania orgánu dohľadu, ktoré bolo príčinou ukončenia trvania poistného vzťahu. Za súčasného právneho stavu žalovanému bráni v ďalšom zotrvaní v právnom vzťahu so žalobkyňou, ktorý je predmetom tohto konania, záväzné zistenie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu o tom, že poistené v poistnom produkte ÚDP-K nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami pre výpočet poistného, a z tohto dôvodu, a v tejto časti, sú poistné zmluvy ÚDP-K v rozpore so zákonom o poisťovníctve. Možno konštatovať, že skutočnou príčinou sporu, ktorý je predmetom tohto konania, je séria pochybní orgánov dohľadu ústiaca až do ústavnoprávne pochybného výkonu kompetencií súčasným orgánom dohľadu. V dôsledku výkonu kompetencií zo strany NBS bol žalovaný nútený prijať opatrenia na nápravu tohto stavu. Nebyť rozhodnutia NBS (to znamená zistenia nedostatku a uloženia opatrenia na jeho odstránenie) , žalovaný by k prepočtom poistného v poistných zmluvách ÚDP-K pristúpiť nemusel.

Ďalej v odvolaní žalovaný uvádza, že súd prvého stupňa uzavrel, že vo vzťahu k predmetu tohto konania, ktorým je občianskoprávny nárok, pre posúdenie predmetu sporu sú dôležité občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, nie právne predpisy upravujúce postavenie žalovaného ako podnikateľa. V tejto veci je však ústredným problémom práve poistná matematika, ktorou sa Občiansky zákonník pri poistných zmluvách vôbec nezaoberá, pričom však poistná matematika je úplným základom vznikajúceho poistno-právneho vzťahu založeného poistnou zmluvou a nevyplýva z občianskoprávnych predpisov, ale z predpisov verejného práva, upravujúcich činnosť žalovaného a jeho postavenie ako podnikateľa, pričom štát dodržiavanie týchto princípov vynucuje a ich porušovanie prísne sankcionuje. Preto nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa o nedôležitosti predpisov verejného práva na prejednávanú vec a o ich nepodstatnosti na správne právne posúdenie návrhu žalovaného na prerušenie konania. Právny poriadok Slovenskej republiky tvorí ucelený systém právnych noriem, ktoré sú základom každého právneho systému. Pri posudzovaní právnych vzťahov však nie je možné existujúcu právnu úpravu striktne rozdeliť na vzťahy súkromnoprávne a verejnoprávne a na základe tohto rozdelenia aplikovať len normy súkromného alebo verejného práva. Právno-teoretické delenie právnych noriem na súkromnoprávne a verejnoprávne nemá žiaden vplyv na ich právnu silu, resp. na dôvodnosť ich aplikácie vo vzťahu k tomu, aký právny vzťah (súkromný alebo verejný) je predmetom sporu. Dokonca ani v právnej teórii nie je možné medzi právom verejným a súkromným vytvoriť prísnu deliacu čiaru, nakoľko sa stále výraznejšie prelínajú a význam ich členenia sa v súčasnosti už aj v právnej teórii relativizuje, pričom pri rozhodovacej činnosti súdov nemá mať absolútne žiaden vplyv. Súd je pri svojom rozhodovaní o konkrétnej právnej veci povinný aplikovať všetky právne normy tvoriace súčasť právneho poriadku, ktoré sa na tento konkrétny prípad vzťahujú a ovplyvňujú ho. Možnosť niektorú normu neaplikovať prichádza do úvahy len v rámci hierarchického usporiadania právnych noriem, keď norma nižšej právnej sily odporuje norme vyššej právnej sily. Ak sa má pomocou práva zabezpečiť právny poriadok a právna istota, je potrebné, aby jednotlivé právne normy boli určitým spôsobom usporiadané, aby si vzájomne neodporovali, aby jedna právna norma nezakazovala správanie, ktoré iná norma prikazuje, prípadne dovoľuje. Výsledkom dozornej činnosti NBS, vykonaného u žalovaného orgánom dohľadu v roku 2007, bol protokol z vykonaného dohľadu ODO-12990/2007, ktorého obsah žalovaný napadol námietkami, ako jediným prípustným opravným prostriedkom, ktoré následne NBS zamietla a žalovaný musel prijať opatrenia na nápravu zistených nedostatkov. Tento protokol nie je rozhodnutím vydaným v konaní pred Národnou bankou Slovenska podľa 3. časti zákona a nie je preskúmateľný súdom. Z tohto dôvodu žalovaný nemohol podať proti Protokolu z dohľadu na mieste žalobu v správnom konaní, resp. v správnom súdnictve. Skutočnosť, že protokol z vykonaného dohľadu na mieste nie je rozhodnutím preskúmateľným súdom, nemení nič na jeho záväznosti a povinnosti dohliadaného subjektu prijať uložené opatrenia. Protokol o vykonanom dohľade je verejnou listinou podľa § 134 O.s.p.. Pokiaľ by dohliadaný subjekt v protokole uložené opatrenia neprijal, začalo by sa proti nemu konanie pred Národnou bankou Slovenska podľa 3. časti zákona, v súlade s ust. § 67 zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve. Z týchto dôvodov je žalovaný presvedčený, že prerušením konania a posúdením otázky súladu výkonu dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovníctvom ústavným súdom je pre toto konanie kľúčové a rozhodujúce pre samotný výsledok konania.

Namietal, že uvedeným postupom mu bola odňatá možnosť, ako účastníkovi konania, konať pred súdom, pretože ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a jeho návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ktorý podal v tomto konaní, je jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde - ústavnom súde, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom konajúcim v tejto právnej veci. V tejto súvislosti poukazoval a rozoberal rozhodnutie ústavného súdu PL. ÚS 20/06, sp. zn. II.ÚS 9/2000, sp. zn. III. ÚS 99/08. Bol toho názoru, že pokiaľ predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, v takom prípade by mal súd návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť si svoju povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b/ a v prípade, že je uplatnená iba všeobecná námietka nesúladu právneho predpisu bez toho, aby bola odôvodnená, riešenie môže byť alternatívne, buď súd rozhodne a vezme do úvahy prezumpciu súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, na námietku nesúladu neprihliadne, alebo bude zvažovať námietku a hľadať vlastné argumenty v prospech a neprospech účastníkovej námietky. Bol toho názoru, že takýto postup nielenže zodpovedá dikcii cit. ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., ale znamená najmä garanciu širšieho uplatnenia základného práva účastníka konania na spravodlivý proces.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne. Podané odvolanie považuje za účelové, motivované snahou o oddialenie vydania meritórneho rozhodnutia vo veci samej. K samotnému obsahu odvolania uviedla, že žalovaný opakuje svoje prv uvedené stanoviská s ktorými nesúhlasí, avšak konfrontovať ho mieni až priamo na pojednávaní, kde nebude môcť siahodlhými vyjadreniami žalovaný zahmlievať skutočnú podstatu tohto sporu. Mieni totiž klásť dôraz aj na skutkový stav veci, ktorý je v prevažnej miere výsledkom konania žalovaného, ktoré bolo v príkrom rozpore nielen s dobrými mravmi súťaže a s obchodnými zvyklosťami, ale ktoré zároveň vyústilo do poškodenia spotrebiteľa.

Výrok uznesenia, ktorým bol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zamietnutý nebol napadnutý odvolaním, stal sa právoplatný (§ 206 ods. 2 O.s.p.) , preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto dôvody v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva :

Žalovaný svoje odvolanie odôvodňoval odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je daný, pretože súd prvého stupňa v danom prípade použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho aj interpretoval.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že samotný žalovaný v odvolaní poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej môže všeobecný súd podať návrh na Ústavný súd o vyslovenie nesúladu právneho predpisu s Ústavou alebo s medzinárodnou zmluvou iba vtedy, ak

pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, má samotný konajúci súd, nie účastník konania.

Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil poštára s ústavným súdom. Všeobecné súdy relevantnú judikatúru ústavného súdu rešpektujú a v praxi aplikujú. Očakávanie účastníka, že svojimi návrhmi podanými na všeobecnom súde dosiahne prelomenie rozhodovacej praxe ústavného súdu, s ktorou on nie je nespokojný, je nereálne.

Odvolací súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Ústavného súd SR, v zmysle ktorej ani právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe nezahŕňa právo, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami účastníka konania, resp. s jeho právnymi názormi. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ani Ústavný súd Slovenskej republiky doň nezasahuje (II. ÚS 3/97, I. ÚS /2004) .

Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol viaceré sťažnosti žalovaného pre zjavnú neopodstatnenosť, uplatnené v obdobných veciach, v ktorých bolo uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska, potvrdené odvolacím súdom, napríklad uznesenie II. ÚS 422/2010-30, v ktorom žalovaný namietal porušenie svojich práv v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3Co 112/2010, alebo znesenie II. ÚS 417/2010-30, v ktorom žalovaný namietal porušenie svojich práv v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3Co 388/2019.

Odvolací súd má za to, že výklad § 109 O.s.p. zo strany žalovaného je nesprávny, pretože v prípadoch podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zákon ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov vždy, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej vete § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. To znamená, že bez splnenia uvedených podmienok súd nemá povinnosť konanie prerušiť a podať návrh na Ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov. Prerušenie konania a podanie návrhu na Ústavný súd závisí od vnútorného presvedčenia sudcu o potrebe takéhoto kroku.

K odvolacím námietkam v súvislosti s otázkou posudzovania právnych vzťahov ako súkromnoprávnych a verejnoprávnych a ich aplikáciu, je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní súd prvého stupňa nevychádzal iba z rozdelenia na vzťahy súkromnoprávne a verejnoprávne, či na ich hierarchiu podľa právnej sily, ale v prvom rade zohľadňoval tú skutočnosť, ktoré právne normy sú podľa jeho úvahy pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že pre posúdenie predmetnej veci sú rozhodujúce právne predpisy upravujúce zmluvu o poistení, ktoré sú upravené občianskoprávnymi predpismi.

Žalovaný sa mýli aj vo svojom presvedčení, že postupom súdu prvého stupňa, ktorým súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania a na postúpenie návrhu ústavnému súdu mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, pričom má tým na mysli konanie pred ústavným súdom. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení súdu neukladá vyhovieť bez ďalšieho návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpiť jeho návrh na ústavný súd. V danom prípade nebola účastníkovi konania odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom, spočívajúca z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci. Ak teda súd všeobecného súdnictva takémuto návrhu účastníka nevyhovie, nejde o nesprávny postup, ktorým by došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) . Je pojmovo vylúčené, aby postupom, ktorý je v súlade so zákonom, bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom (viď, napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. januára 2002, sp. zn. 29Odo 403/2001) .

Z uvedených dôvodov odvolací súd ako už bolo vyššie uvedené uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.