KSKE 2 CoE 10/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7298898843 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7298898843.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Š. W., H.. H..Z..A.., so sídlom v U., H. Č.. X, M.: XX XXX XXX, právne zastúpený G.. G.Á. X., advokátom so sídlom v Košiciach, U. Č..XX, proti povinnému: U..I..A.. U.-Š. spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, so sídlom v Košiciach, P. Č..X, M.: XX XXX XXX, pre vymoženie 35,18 eura s prísl., trov exekučného konania, v exekučnom konaní vedenom pred súdnym exekútorom G.. M.. U. D., so sídlom exekútorského úradu D. XX, U., pod sp.zn. EX 1375/98, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 21.12.2011, č.k. Er/3140/98-9 takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení .

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 11.11.1998 návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 25.11.1998 bol exekúciou poverený súdny exekútor G.. M.. U. D. na základe poverenia č. XXXX* XXXXXX vydaného Okresným súdom Košice II .

Podľa ustanovenia § 235 ods.2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1.2.2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa ustanovenia § 57 ods.1 písm.g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I , oddiel: Sro, vložka číslo : 3072/V súd zistil, že povinný , t.j. U..I..A.. U. -Š. spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, so sídlom v Košiciach, P. Č..X, M.A.: XX XXX XXX, bola ku dňu 8.3.2005 vymazaná z obchodného registra, teda zanikla bez právneho nástupcu.

Prvostupňový súd právne vec posúdil podľa ustanovení § 19 , § 103, § 104 O.s.p., § 19 ods.2 , § 20a ods.2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že právnická osoba zapísaná v obchodnom registri

alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak. Na základe vyššie uvedených skutočností súd exekúciu vedenú proti povinnému vyhlásil za neprípustnú a podľa ustanovenia § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil, pretože povinný výmazom z obchodného registra dňa 8.3.2005 stratil hmotnoprávnu spôsobilosť na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa ustanovenia § 19 O.s.p., čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.

Prvostupňový súd o trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. § 203 zákona č.233/1995 Z.z., podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Uviedol, že z príslušných ust. Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime a na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie zálohy, pričom neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa a základnou charakteristikou podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko, súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne znáša aj riziko spočívajúce v tom, že jeho nárok na trovy exekúcie nebude uspokojený.

Z ustanovenia § 203 Exekučného poriadku vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie výlučne iba vtedy, ak mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Oprávnený dôvod zastavenia exekúcie v danom prípade (výmaz povinného) predvídať nemohol. V rámci ústavne konformného výkladu § 203 Exekučného poriadku nemožno zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie, aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia.

Prvostupňový súd uviedol, že riziko, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie a aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Na základe vyššie uvedeného prvostupňový súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konane, svojím rozhodnutím mu odňal právo garantované Ústavou SR a spôsobil, že mu nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jeho práv a právom chránených záujmov, keďže nerešpektoval skutočnosť, že exekútor má vždy zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1 EP. Zdôraznil, že v čase rozhodovania musel súd vedieť o existencii rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 M Cdo 5/2011 z 13.5.2011 z ktorého vyplýva záväzný právny názor tak Generálnej prokuratúry SR, ako i NS SR ( 13.12.2011 bolo toto rozhodnutie prijaté ako zjednocujúce stanovisko Občiansko - právneho kolégia NS SR - čím sa stalo judikátom) , že ak zanikne povinný (v tomto prípade poručiteľ nezanechal žiaden majetok) , tak exekúcia sa zastavuje podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) v spojení s ust.§ 203 EP, pričom tento názor sa vzťahuje na právnické osoby, ak k ich zániku došlo z dôvodu ich nemajetnosti. Nesúhlasil s názorom súdu, že samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania nemôže mať za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie za oprávneného, keďže nie sú splnené predpoklady pre použitie § 203 EP nakoľko podľa jeho názoru sa inštitút zavinenia aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený a povinný a teda v prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosť súdu rešpektovať zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1 a 2 EP. Poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov, Krajského súdu v Košiciach v obdobných

veciach , podľa ktorých má súdny exekútor vždy nárok na trovy exekúcie, a to aj vtedy, ak povinný už neexistuje, pretože zanikol alebo zomrel. Citoval ust. § 196 a nasl. EP a viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých súdny exekútor nie je podnikateľom a pri výkone svojej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva činnosť zverenú mu štátom na základe predpisov verejného práva. Mal za to, že v zmysle ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Možnosť úvahy má súd iba v tom, ktorý subjekt zaviaže na úhradu trov exekúcie, a to v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie. Ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v povinnom, zaviaže súd na úhradu trov povinného. Ak však dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom alebo sú dané dôvody, pre ktoré povinnému nemôže byť uložená takáto povinnosť, je súd povinný tieto trovy priznať exekútorovi a na ich náhradu zaviazať oprávneného. Otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. II. ÚS 31/04, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva. Podotkol, že ak by súd nepriznal exekútorovi trovy exekúcie v konaní, ktoré vykonával na základe návrhu oprávneného a v jeho prospech, svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zákona nesúladného s ústavou, ako aj k porušeniu čl. 20 Ústavy SR. Ďalej zdôraznil, že trovy exekúcie nepredstavuje len odmena exekútora, ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe objednanej služby oprávneným. Nepriznaním trov exekúcie dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti na čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 , čl. 13 ods. 2,3,4 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 58 ods. 2, čl. 59 ods. 1 v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy, pretože štát prichádza z dôvodu nerešpektovania ust. § 196 EP o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy priznávané súdmi exekútorovi v súlade so zákonom. Dochádza k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože exekútor v daňových veciach uplatňuje iba výdavky, nie aj príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne poškodzuje príjmovú časť štátneho rozpočtu vo výške 20 % ( predtým 19 %) dane z príjmov a taktiež pri dani z pridanej hodnoty a to vždy keď je exekútor platiteľom tejto dane. Opätovne poukázal na nesprávny výklad rozhodnutia ESĽP - Van der Mussele proti Belgicku z obsahu ktorého nevyplývajú také závery, ktoré by opodstatňovali jeho použitie aj v prípade nepriznávania trov exekúcie exekútora v SR. Práve naopak, z obsahu predmetného rozhodnutia ESĽP vyplýva, že exekútorom aj v Belgicku vždy patrí náhrada hotových výdavkov a ekvivalentná odmena, pričom v SR exekútorovi patrí obvyklá odmena ustanovená zákonom a vykonávacím predpisom a preto nie je možné akceptovať odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o riziku exekútora a jeho monopolnom postavení nakoľko je potrebné vychádzať z právneho postavenia exekútora, ktoré je založené na verejnoprávnych vzťahoch. Možno uzavrieť, že rozhodnutie ESĽP - Van der Mussele proti Belgicku v žiadnom prípad nie je rozhodnutím, z ktorého vyplýva, že riziko výkonu advokátskej profesie, ktorým je nevýhoda -negarantovanie a nerefundovanie honoráru a vynaložených nákladov sa vzťahuje aj na iné tzv. slobodné povolania, nielen na advokátov. Ďalej uviedol, že vo veci právneho postavenia exekútora sa aj daňové orgány nesprávne domnievali, že súdny exekútor je podnikateľom podľa § ust. § 2 ods.2 písm.c) zák. č. 513/1991 Zb. Obch.zák., pričom sa zamerali iba na inštitút podnikateľa a nerešpektovali aj základnú podmienku podnikaniu ust. § 2 ods.1 Obch.zák., ktorý vymedzuje päť znakov, ktoré musí podnikanie spĺňať. To, že exekútor nie je podnikateľom a nevykonáva svoju činnosť ako podnikanie, potvrdil Najvyšší súd SR rozhodnutím sp.zn. 7 Sž 73/00 z 12.12.2000 z rozhodnutia ktorého vyplýva, že činnosť exekútora je inou samostatne zárobkovou činnosťou, preto sa súd nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu, že trovy exekúcie mali byť posúdené ako príjmy z podnikania. Namietal aplikáciu rozhodnutí ESĽP Mihal proti Slovenskej republike, nakoľko tieto nie je možné použiť pri rozhodovaní v tomto exekučnom konaní, keďže neboli oficiálne predložené, súd nepoznal ich obsah, pričom v oboch prípadoch boli sťažnosti iba zamietnutú a vo veci samej nebolo rozhodnuté. Ďalej uviedol, že ESĽP neriešil právny stav, ak existuje aspoň jeden z účastníkov exekučného konania (oprávnený alebo povinný) , pretože tento je upravený jednoznačne zákonom , ako zákonný nárok exekútora na náhradu trov exekúcie a vyplýva zo ust. § 196, § 199 a § 200 EP. Záverom opätovne poukázal na skutočnosť, súd pri rozhodovaní v tomto exekučnom konaní nemal k dispozícii podklad predmetných uznesení ESĽP, na ktoré sa odvoláva, nevedel ich plný obsah, nepoznal právne vety a východiska uznesení o zamietnutí oboch sťažností, v ktorých sa nerozhodovalo vecne, pričom tieto nie sú prameňom práva, ale vychádzal iba z mechanického prevzatia oznámenia MS SR uvedeného na stránke MS SR : www.justice.gov ., čo je jasným dôkazom porušenia práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože len na základe takéhoto oznámenia nie je možné relevantným spôsobom odôvodniť výrok rozhodnutia o nepriznaní trov exekúcie, inak ide vždy o svojvôľu, úmyselne uvedený

omyl súdu a nesprávnu aplikáciu právnych predpisov resp. rozhodnutí ESĽP na daný prípad. Záverom zdôraznil, že exekučný súd bol povinný vychádzať z § 203 ods. 2 v spojení s § 57 ods. 1 písm. h) EP v platnom znení po 1.2.2002 a nie z § 203 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 1 písm.g) EP, čo vyplýva z novely EP č.32/2002 Z.z. a § 235 ods. 2 EP, pretože ani z jedného ustanovenia EP nevyplýva zastavenie exekúcie z dôvodu zániku účastníkov exekučného konania, resp. že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva možnosť nepriznania trov exekúcie z dôvodu, že jeden z účastníkov exekučného konania zanikol (oprávnený alebo povinný) , pričom práve naopak v tomto prípade ak zanikne jeden z účastníkov exekučného konania je exekučný súd povinný exekúciu zastaviť vždy podľa ust. § 203 ods. 2 v spojení s § 57 ods. 1 písm.h) EP v platnom znení po 1.2.2002, teda v exekučných konaniach začatých podľa 1.2.2002) , pričom tvrdené jednoznačne vyplýva z právneho názoru GP SR a NS SR uvedeného v rozhodnutí NS SR sp.zn. 7 MCdo/5/2011 z 13.5.2011, ako i rozhodnutia NS SR sp.zn. 2 MCdo/1/2006 z 30.11.2006. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní súdneho exekútora proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods.4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutom výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie a o trovách exekúcie.

Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu súdneho exekútora odvolací súd uvádza nasledovné:

Súdny exekútor v podanom odvolaní nesúhlasil s dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Jeho odvolanie proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie teda smeruje proti dôvodom prvostupňového rozhodnutia.

Odvolací súd k tomu uvádza, že v zmysle ust. § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučuje a podľa ust. § 218 ods. 1 písm.b/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Nakoľko súdny exekútor podal odvolanie proti výrokom o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, pričom súdny exekútor je účastníkom konania iba v časti, v ktorej súd rozhoduje o trovách exekúcie (§ 37 ods.1 EP) , je zrejmé, že voči týmto výrokom nie je oprávnený podať odvolanie, lebo ide o výroky, ktorými bolo rozhodované vo veci samej a nie o trovách exekúcie.

Z uvedených dôvodov v tejto časti bolo odvolanie súdneho exekútora odmietnuté.

Pokiaľ ide o výrok , ktorým prvostupňový súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal odvolací súd uvádza:

Súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods.1 písm.g/ Exekučného poriadku, pretože povinný bol dňa 08.03.2005 vymazaný z obchodného registra.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Zo znenia uvedených ustanovení vyplýva, že v zásade platí, že náklady exekúcie znáša povinný. Citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto všeobecnej zásady a pripúšťa možnosť, aby za splnenia tam stanovených podmienok súd zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného.

Podmienkou takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávneného. Pod zavinením oprávneného v zmysle cit. § 203 EP treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony) , ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ oprávnený podal včas návrh na začatie exekúcie, neprichádza do úvahy jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie.

Oprávnený nemohol v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 11.11.1998 ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, t.j. že povinný bude v roku 2005 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Nie je preto dôvod na to, aby súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Neboli teda splnené podmienky pre použitie § 203 EP.

Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania , pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie preddavku (zálohy) . Neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného resp. trov exekúcie.

Exekučný poriadok v súčasnosti je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku je možné na náhradu trov zaviazať oprávneného.

Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (Mutatis - mutandis Van der Mussele c/a Belgicko z 23.11.1983) .

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 Mutatis-mutandis aj I. ÚS SR 196/2006) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď. uznesenie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 27/2008 z 24.1.2008) .

Súdna prax všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o trovách exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa 28.6.2001 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by Karol Mihal against Slovakia) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Strata, ktorá súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

K odvolacím námietkam o neaplikovateľnosti rozhodnutí ESĽP Van der Mussele proti Belgicku i Mihal proti Slovenskej republike odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách exekúcie nevychádzal z týchto rozhodnutí, ale iba na zdôraznenie správnosti svojho záveru poukázal aj na uvedené rozhodnutia, resp. závery vyplývajúce z nich. Tak isto aj odvolací súd pri rozhodovaní posudzoval správnosť použitia a výkladu ust. § 203 EP a v tejto súvislosti poukazoval aj na rozhodovaciu prax ÚS SR a ESĽP.

Odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal ako vecne právne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému preukázateľné trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.