KSKE 2 CoE 122/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/122/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610203120 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7610203120.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného: V. B. P., P..D..G.., Q., Ú. X, IČO: XX XXX XXX, zast. A.Š. B., P..D..G.., P. P. F. Q., Ú. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: N. T., M.. XX.XX.XXXX, Q. P. M. F., T.. Z. XXXX/XX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 557,69 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Spišská nová Ves 15Er 145/2010-18 zo dňa 26.10.2010 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 4.3.2010 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného 557,69 € istiny s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR č. TP 8067/08 zo 3.6.2008 (právoplatný 14.8.2008 a vykonateľný 18.8.2008) , ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 557,69 € (16.801,-Sk) istiny spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 557,69€ (16.801,-Sk) od 27.11.2004 do zaplatenia a trovy konania vo výške 240,1 € (7234,-Sk) . Zistil, že podkladom pre rozhodnutie bola zmluva o pôžičke č. 2481115152 uzatvorená medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného z 12.5.2004, z ktorej mu vyplynulo, že právny predchodca oprávneného schválil povinnému pôžičku vo výške 13 099,- Sk a pôžičku sa povinný zaviazal splácať v 36- mesačných splátkach po 600,- Sk, pričom zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy o pôžičke, vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2, 3 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom znení, § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 4 ods. 2 písm. j/ a § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, súd prvého stupňa bol toho názoru, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. a poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3 tohto zákona je bezúročný a bez poplatkov, keďže v zmluve údaj o RPMN nie je uvedený. Prvostupňový súd uviedol, že zmluva o pôžičke nie je podpísaná zmluvnými stranami a z jej obsahu nevyplýva, aby doklad o transakcii bol jej neoddeliteľnou súčasťou. Taktiež z predloženého dokladu o transakcii, ktorý je povinným podpísaný, nie je zrejmé, aby bol oboznámený so zmluvnými podmienkami uvedenými v zmluve. Z toho dôvodu mal súd za to , že zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom a z toho dôvodu aj rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom , preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len EP ) . Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZRK ) a § 159 O.s.p. tvrdil, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako ich upravuje Občiansky súdny poriadok pre rozsudky všeobecných súdov SR, že z formálneho hľadiska znamená právoplatnosť rozhodnutia, že proti nemu už nie je možné podať riadny opravný prostriedok, a v prípade, ak nie je odložená jeho vykonateľnosť a uplynie stanovená lehota na plnenie, je možné domáhať sa jeho výkonu a z materiálneho hľadiska znamená záväznú úpravu hmotnoprávneho stavu medzi jeho adresátmi, takže z uvedeného vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citujúc znenie § 44 ods. 2 EP uviedol, že toto ustanovenie upravuje povinnosť exekučných súdov zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul je v rozpore so zákonom, že exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje uvedené listiny z formálnej a materiálnej stránky, pričom v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu) , ktorý bol základom pre nárok priznaný týmto exekučným titulom, a v rámci materiálneho prieskumu sa musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania) . Mal za to, že splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. existencia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, musí mať povahu zjavného nedostatku týchto listín, ktoré exekučný súd posudzuje, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej, ani procedurálnej, keďže na takýto prieskum nemá právomoc, lebo by tým otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť, a k uvedenému poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 159/2009 z 1.6.2009. Požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu podľa jeho názoru vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania a uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci . Uviedol ďalej, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, a tým sú zároveň dané aj hranice právomoci exekučného súdu (§ 45 ods.3 EP) , ktorý nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie, lebo spôsob a rozsah súdnej kontroly rozhodcovského rozhodnutia stanovil zákonodarca explicitne, a to v ust. § 40 ZRK, kde jednak taxatívne vymedzil dôvody, pre ktoré možno uplatniť kasačnú žalobu a tiež stanovil lehotu na podanie takejto žaloby, preto postup exekučného súdu, ktorý po stanovenej lehote, z dôvodov majúcich pôvod v rozpore s akýmkoľvek hmotným právom (nad rámec dôvodov podľa § 40 ZRK) , v rozpore so stanoveným procesným postupom (podanie žaloby na vecne a miestne príslušný súd) preskúmava správnosť predloženého rozhodnutia, je nerešpektovaním vôle zákonodarcu, ktorý v § 40 ZRK vymedzil vzťah rozhodcovského a súdneho konania a tiež prekročenie rozsahu právomocí, ktorými disponuje exekučný súd, pričom ak by exekučný súd v rámci konania o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, nahrádzal by tým aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Citujúc znenie § 45 ods. 1, 2 a 3 ZRK uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu týkajúci sa možnosti zastavenia exekúcie je vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku daný širšie ako k rozsudkom všeobecných súdov SR, keďže sa budú aplikovať dôvody nielen podľa § 57 EP, ale aj dôvody podľa § 45 ods.1 písm.a) , b) , c) ZRK, že exekučný súd aj bez návrhu môže preskúmať, či rozhodcovský rozsudok nebol vydaný o veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol všeobecný súd SR alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní, niektorý z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. b) v spojení s § 40 ods.1 písm. a) a b) ZRK, oba tieto dôvody sa týkajú nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu vo veci konať a rozhodnúť a pokiaľ by exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o takú vadu, ktorá vytvára prekážku pre pokračovanie v exekúcii. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c) ZRK, tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pričom pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, toto ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, preto dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie) , pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekúcie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, týkajúci sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva (citoval právny názor z jeho odôvodnenia) . Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia (na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok) s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie, pričom platný právny poriadok SR nezveruje exekučnému súdu právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu, ktorý by bol zjavne v rozpore i s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (I. ÚS 5/02) , resp. práva, ktoré sú praktické a efektívne, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten - Czapska proti Poľsku, § 168) . Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZRK, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu a redukovanú kontrolnú jurisdikciu priznáva pre súd konajúci o zrušení rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov podľa § 40 ods.1 písm. a) až j) ZRK, ale nepriznáva mu právo na prieskum z hľadiska súladu rozhodcovského rozsudku so všeobecne záväznými predpismi, a nakoľko takáto právomoc nie je priznaná ani kasačnému súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nemôže byť exekučnému súdu priznaný väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti. Z uvedeného vyplýva, že odkaz na právom nedovolené plnenie v § 45 ods.1 písm. c) ZRK nemôže byť podkladom na meritórny prieskum výroku rozhodcovského rozsudku, či je v súlade s hmotným právom, ale len odkazom na právom dovolenú, resp. nedovolenú povahu plnenia. V súlade s uvedeným považoval za zrejmý záver, že ust. § 45 ZRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej, rovnako mu neumožňuje skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu a obdobný záver platí aj pre konanie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 EP.

Oprávnený v odvolaní poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C- 40/08 zo 6.10.2009, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný, pričom súdny dvor v bode 37 uvedeného rozhodnutia poukazuje na fakt, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky z 30.9.2003 Köbler, C-224/01, Zb. I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj rozsudok z 3.9.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22) . Na základe judikatúry Súdneho dvora teda právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo

napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím, lebo ak neexistuje právna úprava Spoločenstva v predmetnej oblasti, podmienky vykonávania zásady právnej sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny právny poriadok v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov, pričom jedinou výhradou je, že tieto pravidlá však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie) , ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym poriadkom Spoločenstva (zásada efektivity) . O porušenie tejto zásady by išlo, ak by rozhodnutie s komunitárnym prvkom malo stanovené sťažené (menej priaznivé) podmienky pre svoj výkon ako obdobné rozhodnutia založené výlučne na vnútroštátnej úprave. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C- 40/08) . Súdny dvor ďalej v odôvodnení uvádza, že Smernica č. 93/13 EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy a prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný, pričom Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok) . Rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku a ak je odvolanie proti súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou proti rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Z uvedeného mu vyplynulo, že ak by sa ust. § 45 ods.1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 ZRK vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Vzhľadom na uvedené preto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Zastával názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň je tým poskytovaná ochrana práv povinnému (strane, ktorá navyše porušila zmluvu) na úkor jeho práv. Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 30,31eur vrátane DPH.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že plnenie uložené povinnému rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR č. TP 8067/08 zo 3.6.2008 je právom nedovolené, preto rozhodcovský rozsudok pre rozpor so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení (ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a 2 ZRK, § 4 ods. 2 a 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) , ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, nemožno akceptovať.

Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, z ktorého súd pri rozhodovaní v posudzovanej veci správne vychádzal. Ust. § 45 ods. 1 a 2 ZRK je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je ním preto v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať, či sú dôvody na zastavenie exekúcie (alebo aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku) , či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) , b) ZRK alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b) , rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK. Preto ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK, treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona. Súd správne aplikoval aj ust. § 44 ods.2 tretia veta EP, ktoré zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tým, že mu umožňuje uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v takom prípade, ak zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

K námietkam oprávneného odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 55/2001 z 24.2.2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP) . Exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska. V tomto náleze Ústavný súd SR poukázal aj na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996 z 27.1.2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, a ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Neopodstatnená je aj námietka oprávneného, že postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu, k porušovaniu princípov právnej istoty a je mu znemožnené efektívne uspokojenie pohľadávky v exekučnom konaní, a tým je poskytovaná na úkor jeho práv ochrana práv povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu. Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, nedochádza k porušeniu základného práva oprávneného na súdnu ochranu, lebo nie je mu týmto znemožnené domáhať sa na príslušnom súde podľa platných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej sumy v zmysle úverovej zmluvy (pozri cit. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011) .

Aj z predpisov Európskej únie (čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS) a z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a v súlade s touto požiadavkou je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie [porovnaj názor Európskej komisie v písomných pripomienkach z 21.5.2010 vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o./ Korčovská, bod 33: Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady. ].

So zreteľom na uvedené, v posudzovanej veci súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, v súlade s § 44 ods. 2 EP žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Keďže odvolacie námietky oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech, preto podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. bolo rozhodnuté, že nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.