KSKE 2 CoE 148/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/148/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607200208 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607200208.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného W., B..T..Y.., W. XX, A., J.: XX XXX XXX zastúpeného advokátom Q.. V. V., A., W. XX, proti povinnému P. Q.Š., N..XX.XX.XXXX, A. B. N. M., pre vymoženie pohľadávky 487,96 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora V.. J.. T. K., Exekútorský úrad, V. X, Spišská Nová Ves, pod sp.zn. EX 1893/06, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 11Er 6/07-23 zo dňa 3.5.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že exekučným titulom v tomto konaní je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava č. SR 4547/06 zo dňa 10.10.2006. Týmto bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu 14 700,-Sk spolu s 0, 25% úrokom z omeškania denne zo sumy 14 400,-Sk od 8.7.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 4 402,-Sk. Exekučný titul bol vydaný na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 27.01.2006. Zo zmluvy o úvere súd zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 8 000,-Sk, ktorým sa povinný zaviazal splácať úver v 10 mesačných splátkach po 1 440,-Sk t.j. celkove sa zaviazal splatiť poskytnutý úver spolu s príslušným poplatkom vo výške 14 400,-Sk. Poplatok za poskytnutie pôžičky teda činí 6 400,-Sk. Zmluvu uzatvoril povinný ako fyzická osoba -občan. V Zmluve o úvere nie je uvedený účel poskytnutia finančných prostriedkov a nie je v nej uvedená ročná percentuálna miera nákladov.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 57 ods.1 písm. g) , §57 ods.2,3, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku , podľa ustanovenia § 4 ods.2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi) , § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia 87/1995 Z.z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi. Súčasťou exekučného titulu je úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným, na základe ktorej mal splnomocnený zástupca povinného uznať jeho záväzok voči oprávnenému. Úver, ktorý bol poskytnutý povinnému na základe predmetnej vyššie uvedenej zmluvy o úvere je spotrebiteľským úverom. Oprávnený poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme úveru a konal tak v rámci svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra. Povinný je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a zo zmluvy o úvere nie je zrejme, aby mu bol poskytnutý úver na výkon jeho zamestnania, povolania, alebo podnikania. To, že v danej

veci sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva aj z toho, že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť resp. ovplyvniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Uvedené je zjavné aj v danej veci. Na predmetnú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy, keďže úver bol povinnému poskytnutý vo výške nad 200,-eur.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že sa nemôže stotožniť s názorom prvostupňového súdu, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Uviedol, že oprávnený poskytol úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh zmluvy ma charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd mal preto podľa názoru oprávneného postupovať podľa Obchodného zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia danej zmluvy. Pokiaľ ide o neprimerane vysoký úrok z omeškania, oprávnený uviedol, že úrok z omeškania vo výške 0,25% denne má sankčný charakter a účtuje sa len v prípade, že dlžník poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, preto ho nepovažuje za neprimeraný, ale za v súlade s § 369 ods.1 Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, pretože ide o absolútny obchod.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere dňa 27.01.2006 bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Rozhodnutia Rady Európskej únie zo 14.4.2003 o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, Rada Európskych spoločenstiev rozhodla vyhovieť žiadosti Slovenskej republiky o členstvo v Európskej únii. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii na základe ratifikačného postupu nadobudla platnosť 1.5.2004. Podľa Aktu o podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky, čl. I, odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte. To znamená, že odo dňa pristúpenia Slovenskej republiky dňa 1.5.2004 k Európskej únii, pre Slovenskú republiku boli záväzné akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii.

Podľa Smernice rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a to v článku 3 ods. 1 je zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá považovaná za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vznikajúcich na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

V prílohe Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v bode 1 písm. e/ je stanovené: nekalá podmienka uvedená v článku 3 Smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.

V rámci prístupového procesu Slovenskej republiky do Európskej únie bol v Slovenskej republike prijatý zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Tento zákon sa vzťahuje na zmluvy s dlžnou sumou od 200,00 eur (8 800,00 Sk) do 20 000,00 eur (800 080,00 Sk) .

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa rozumie:

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

c) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou

1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere,

2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru alebo kúpnej ceny služieb,

3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,

4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,

5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,

d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru,

e) poplatkami akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.

Podľa č. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavnými zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Slovenská republika s účinnosťou od 1. mája 2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, pričom ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa

podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Predpokladom na uplatnenie princípu prednosti je teda rozpor medzi vnútroštátnou a komunitárnou normou, a teda možno konštatovať, že základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad) . Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis. Ďalej v rozsudku Súdneho dvora vo veci C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Győrfi, ESD konštatuje, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 27.1.2006, je treba aplikovať komunitárne právo, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Touto komunitárnou normou je Smernica Rady 93/13/EHS, podľa ktorej súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Z predloženého výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného vyplýva, že predmetom podnikania oprávneného je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinným je fyzická osoba a z rozsudku rozhodcovského súdu nevyplýva, že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čím sú splnené podmienky podľa § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. preto, aby predmetný úver bolo možné považovať za spotrebiteľský úver. Navyše, zohľadnením § 497 Obchodného zákonníka vo vzťahu k § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. ako lex generalis a lex specialis a s poukazom na § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, ktoré obligatórne ustanovuje použitie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách na vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, možno uzavrieť, že na právny vzťah medzi oprávneným a povinným pri poskytnutí úveru je potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. a nie § 497 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak právny vzťah medzi oprávneným a povinným posúdil ako právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľského úveru.

Nárok vyplývajúci z uvedenej zmluvy musí byť v súlade s právnou úpravou úverovej zmluvy v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovský súd bol povinný v rozhodcovskom rozsudku zohľadniť právnu úpravu, ktorá je preňho záväzná a vyššie uvedená zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo a povinnosť posúdiť, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje je dovolené a či je

v súlade s dobrými mravmi. Odvolací súd má za to, že nemožno považovať uložené plnenie za dovolené a v súlade s dobrými mravmi, ak je vydané v rozpore so zákonom.

Odvolací súd sa preto stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere považuje za spotrebiteľský.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. a/ - s/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko vyššie uvedená zmluva o úvere neobsahuje priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver (uvedenú v § 4 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch) , poskytnutý úver sa teda považuje za bezúročný a bez poplatkov. Je nesporné, že podľa práva Európskej únie sú spotrebiteľské zmluvy občiansko- právnym inštitútom a nie inštitútom obchodného práva. Preto na ne treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o výške úroku z omeškania.

Odvolaním oprávnený napadol tiež výrok o trovách exekúcie. Odvolací súd má za to, že v tejto časti je odvolanie oprávneného takisto nedôvodné. Súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách exekúcie v zmysle ustanovenia § 200 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení a ich účastníkom nepriznal, pretože podľa oznámenia exekútora bola v konaní v prospech oprávneného vymožená suma 524,10 eur a v prospech trov exekúcie suma 211,87 eur.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, preto podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.