KSKE 2 Sp 16/2012 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 2 Sp 16/2012

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sp/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200837 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200837.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky v 1. rade: F. O. P., W. D. A. D., A. P. S. XX F. V. S., V. D. XX.XX.XXXX, H. N. Z., Š. A.D. Z. a navrhovateľa v 2. rade: O. Z. V., D.. S. F. XXXX, Š. A.Š. Z., syn navrhovateľky v 1. rade, toho času umiestnení v Ú. A.C. R. A. Y., N. XX, XXX XX Z., zastúpení Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., O. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, P. C. G. A. R. S. Z., G. XXX, XXX XX S. Z., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ- HCP-SO16-149-009/2012 zo dňa 12.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 12.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO16-149-009/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-149-009/2012 zo dňa 12.07.2012 rozhodol o účastníkoch konania: F. O. P. a súčasne O. Z. V. syn podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení zákonov (ďalej len zákona o pobyte cudzincov ) na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky tak, že zaistil dňom 12.07.2012 v čase od 09.30 hod. F. O. P., dátum narodenia presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18 rokov a viac, štátna príslušnosť Z. a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil do ÚPZC Sečovce spolu s maloletým synom na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013 . Navyše odporca v tomto výroku uviedol, že správny orgán využíva maximálnu lehotu zaistenia z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov . Uviedol tiež, že menovaná je zákonným zástupcom maloletého, na území SR nemá iného zákonného zástupcu, u ktorého by mohlo byť dieťa umiestené a dbá sa o to, aby nedošlo k odlúčeniu dieťaťa od matky .

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 12.07.2012 v čase o 04:57 hod. bola účastníčka konania kontrolovaná hliadkou P. A. S. Z. v katastri obce F., okres O., služobný obvod P. A. S. Z. za účelom zistenia totožnosti, nakoľko pri sebe nemala žiadne doklady. Bolo zistené, že účastníčka konania neoprávnene prekročila štátnu hranicu z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky dňa 12.07.2012 v čase o 04:50 hod.. Pri zisťovaní totožnosti uviedla dátum narodenia XX.XX.XXXX. Bola preto podrobená RTG vyšetreniu na určenie veku v zmysle § 111 ods. 6, § 127 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle metodického usmernenia ÚHCP PPZ Bratislava, č. p. PPZ-HCP- OCP1-2012/000026-006 a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia č. p. Z15204-2012-

OZS z 19.03.2012 bola vo veci ustanovená znalkyňa ad hoc, rádiologička MUDr. F. T., ktorá vypracovala odborné vyjadrenie so záverom, že účastník konania zodpovedá veku 18 rokov a viac.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca poukázal na článok 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice a uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a svojim konaním sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán tiež zistil, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Pri skúmaní ekonomickej situácie účastníka konania zistil, že nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán ďalej mal za to, že vrátením účastníka konania na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody mu nehrozí kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, poukazom aj na ďalšie medzinárodné dohovory a nezistil prekážky vrátenia účastníka konania. Za základ pre začiatok konania o vrátení podľa readmisnej dohody z územia Slovenskej republiky považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 12.07.2012 v čase od 10:00 hod do 12:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-56-016/2012, v ktorej je jasne uvedené, že strany potvrdzujú nedovolené prekročenie štátnej hranice z Ukrajiny do Slovenskej republiky účastníkom konania a z toho dôvodu Ukrajina prijme na svoje územie účastníka, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na článok 3 ods. 1 a článok 7 readmisnej dohody.

Odporca tiež uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola účastníkovi konania podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) daná možnosť vyjadriť sa. Účastník konania uviedol, že z domova vycestoval autom do Kene, odtiaľ pokračoval letecky do Dubaja, potom do neznámej krajiny a odtiaľ na Ukrajinu, pričom cieľovou krajinou bolo Anglicko.

Ďalej odporca uviedol, že P. A. S. Z. nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 480/2004 Z. z. o azyle príslušné na prijatie vyhlásenia a preto účastník konania, ktorý pri spisovaní zápisnice prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR, bol podľa § 3 ods. 2 zákona o azyle poučený o tom, že príslušným policajným útvarom podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle je ÚPZC Sečovce, pričom zároveň odporca citoval tiež ustanovenie § 3 ods. 8 zákona o azyle. Odporca nakoniec dodal, že sa riadil výrokom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/87/2008-57, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Ak účel jeho zaistenia stále trvá, v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Vo včas podanom opravnom prostriedku navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu namietala, že odporca k nej pristupoval ako k osobe plnoletej, pričom poukázala na ustanovenie § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Odporca pri určovaní veku navrhovateľky vychádzal z odborného vyjadrenia lekára - rádiológa, ktorý ako neznalec určil vek navrhovateľky z rádiologického snímku zápästia a konštatoval, že navrhovateľka má 18 rokov a viac. Svoju námietku odôvodnil zástupca navrhovateľky stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR, že biologický vek navrhovateľky možno určiť iba štandardnými metódami, využívanými v antropológii a v pediatrii a rádiológ môže byť pri riešení tejto otázky nanajvýš odborným konzultantom. K tomuto tvrdeniu priložil citované stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR z 23.04.2012. Namietal tiež, že ak by aj bol v danom prípade riadne určený biologický vek navrhovateľky, nemusí ísť o skutočný kalendárny vek navrhovateľky. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/11/2012 zo dňa 29.05.2012, v ktorom súd konštatoval, že výsledky dostupných lekárskych testov sa v súčasnosti považujú za sporné, pretože vo všeobecnosti sa uvádza pri určovaní 18 roku veku odchýlka až niekoľko rokov a v hraničných prípadoch, kedy je stanovený vek 18 rokov (prípadne viac) by mala platiť prezumpcia v prospech príslušníka tretej krajiny.

Ohľadom navrhovateľa v druhom rade jeho splnomocnený zástupca namietal, že v rozhodnutí je označený ako účastník konania, ale samotný výrok rozhodnutia sa jeho osoby netýka. Nebol zaistený a nebola vo vzťahu k nemu určená lehota zaistenia, no bol umiestnený v ÚPZC Sečovce bez existencie rozhodnutia o jeho zaistení. Vo výroku rozhodnutia sa nachádza iba slovné spojenie ... umiestňuje sa spolu s maloletým synom... , čo považoval len za konštatovanie, že navrhovateľka v prvom rade bude v ÚPZC Sečovce umiestnená spolu so svojim synom - navrhovateľom v druhom rade. Takýto postup odporcu preto považoval za nezákonný.

Podľa názoru splnomocneného zástupcu, rozhodnutie o zaistení nie je zákonným pozbavením osobnej slobody, nakoľko navrhovateľka je maloletou osobou a jej zaistenie v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov je nemožné. Navrhovateľku nemožno zaistiť a účel jej zaistenia nemožno dosiahnuť, nakoľko ju nemožno z územia Slovenskej republiky vrátiť, takže z územia SR je nevrátiteľná. Poukázal tiež na to, že zaistenie a vrátenie navrhovateľky je v hrubom rozpore so znením Dohovoru o právach dieťaťa, na rešpektovanie ktorého sa Slovenská republika zaviazala. Obdobne je z územia SR nevrátiteľný navrhovateľ v druhom rade a postup odporcu je v hrubom rozpore so znením Dohovoru o právach dieťaťa.

Zaistenie navrhovateľov považoval preto splnomocnený zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľov na Ukrajinu. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľov na Ukrajinu, po súhlase s prijatím, nedošlo bezodkladne v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody a v ďalšom sa zaoberal znením ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ tejto Dohody. Podotkol, že totožné číslo zápisnice zo stretnutia splnomocnencov č. p. PPZ-HCP-SO16-56-016/2012 je uvádzané aj v rozhodnutí o zaistení inej osoby Z. štátnej príslušnosti č.p. PPZ-HCP-SO16-151-009/2012 zo dňa 12.07.2012.

Splnomocnený zástupca navrhovateľov ďalej namietal, že v zmysle § 3 ods. 1 zákona o azyle, konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým podľa jeho názoru je aj odporca ako oddelenie hraničnej kontroly. Navrhovateľka v prvom rade pri prvom kontakte so slovenským orgánmi prostredníctvom tlmočníka uviedla, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a to aj v mene navrhovateľa v druhom rade. Okamihom vyhlásenia účastníka konania o vôli žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom, sa stal žiadateľom o azyl a v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR a nečinnosť odporcu v tomto smere je irelevantná.

V návrhu zástupca tiež poukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, v zmysle ktorého na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne, čo ale podľa jeho názoru z rozhodnutia odporcu nie je vôbec zrejmé. Poukázal pritom aj na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok zo dňa 25.01.2005 a Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) . Zaistenie považoval z hľadiska možnosti vrátenia na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia zo dňa 12.07.2012 medzi zástupcami Ukrajiny a SR, za neefektívne a neúčelné. Z rozhodnutia podľa odvolacej námietky nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľov na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s ich prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne článku 3 ods. 1 písm. a/ tohto Dohovoru, ako aj v zmysle článku 8 ods. 6 a článku 9 ods. 1 tejto Dohody. Napriek tomu, že odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené podmienky na prijatie navrhovateľov na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu právnych a vecných nedostatkov. Nerealizáciou vrátenia navrhovateľov bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty, tento súhlas zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu sú navrhovatelia nevrátiteľní na územie Ukrajiny.

Ďalej splnomocnený zástupca namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej slobody v napadnutom rozhodnutí tým, že lehota pozbavenia osobnej slobody bola určená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2013 z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť. Táto okolnosť nepodmieňuje a neodôvodňuje určenie lehoty zaistenia. V rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo nevyhnutné určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľky v prvom rade na územie Ukrajiny a

prečo nebolo možné ho realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Navyše zástupca navrhovateľky tiež namietal, že nie je žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohla byť navrhovateľka v prvom rade vrátená na Ukrajinu, čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Pozbavenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné bolo vrátiť navrhovateľku v prvom rade na územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli stanovené podmienky vrátenia navrhovateľky na územie Ukrajiny.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľov navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby nariadil prepustenie navrhovateľov v prvom a v druhom rade z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľov v prvom a v druhom rade písomne vyjadril dňa 24.07.2012.

K odvolacej námietke, že odporca pristupoval k navrhovateľovi ako k osobe plnoletej napriek tomu, že uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX a je maloletým bez sprievodu, odporca vo vyjadrení poukázal na usmernenie ÚHCP PPZ Bratislava a stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia, na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí a uviedol, že rádiologička MUDr. F. T. vypracovala odborné vyjadrenie štandardizovanými modelmi a hodnotami, zodpovedajúcimi jednotlivým vývojovým štádiám ruky so záverom, že navrhovateľ zodpovedá veku 18 rokov a viac. K tomuto vyjadreniu pripojil stanovisko rádiologičky MUDr. O. U. zo dňa 26.06.2012 v obdobnej veci (vedenej pod č.p. PPZ-HCP-SO10- P-14/2012) . Tieto závery viedli správny orgán k tomu, aby osobu navrhovateľa pokladal za plnoletú. Navrhovateľ v druhom rade je zjavne maloletou osobou. Navrhovateľ v prvom rade vo svojom vyjadrení uviedol, že je matkou navrhovateľa v druhom rade a aby sa zabránilo odlúčeniu matky od dieťaťa, správny orgán rozhodol o spoločnom umiestnení v ÚPZC a z toho dôvodu považuje odporca tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľov za mylné.

K otázke zaistenia navrhovateľa v druhom rade odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol, že právny zástupca navrhovateľov správne posúdil vec keď konštatoval, že navrhovateľ v druhom rade nikdy nebol zaistený a nikdy nebola určená lehota jeho zaistenia . Správny orgán týmto svojim konaním navrhovateľa v druhom rade nezaisťoval, ale dbal o jeho právach z dôvodu, že išlo o osobu maloletú a mal na zreteli práva dieťaťa a preto rozhodol o spoločnom umiestnení rodiny (matky s dieťaťom) v ÚPZC v Sečovciach, aby nedošlo k ich odlúčeniu, v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.

Ohľadom efektívnosti a účelnosti zaistenia odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol, že správny orgán vo veci readmisie zatiaľ nekonal, nakoľko je nútený počkať na rozhodnutie migračného úradu o udelení alebo o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o azyl na území SR. Podotkol, že v zmysle readmisnej dohody je stanovená maximálne ročná lehota na zaslanie písomnej žiadosti o prijatie. Ohľadom § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle správny orgán poukázal na zlú interpretáciu ustanovenia zákona zo strany navrhovateľa, keďže sa jedná o prípady, kedy žiadateľ o azyl je priamo na hraničnom priechode a po vstupe na územie SR cez hraničný priechod požiada o udelenie azylu na území SR. Navrhovateľ však štátnu hranicu prekročil mimo hraničný priechod a z toho dôvodu P. A. S. Z. nie je príslušné na prijatie žiadosti o azyl. K námietke ohľadom ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle, odporca podrobne rozviedol obsah poučenia navrhovateľa v závislosti od ďalšieho postupu, teda či daná osoba bude alebo nebude zaistená. Napokon odporca uviedol, že lehotu zaistenia využil z dôvodu uvedeného v druhej vete zákonného ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, čo neplatí ak ide o žiadateľa o azyl. Navrhol, aby krajský súd potvrdil správnosť postupu odporcu.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 26.07.2012 sa zúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupca navrhovateľov ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal vykonať

pojednávanie v jeho neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že je toho názoru, že rozhodnutie odporcu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a s poukazom na vyjadrenie k odvolaniu navrhol, aby krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľov je v niektorých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 12.07.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil dňom 12.07.2012 v čase od 19:30 hod. navrhovateľku do 08.01.2013 a umiestnil ju do ÚPZC Sečovce spolu s maloletým synom na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013 s tým, že správny orgán využíva maximálnu lehotu zaistenia z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, navrhovateľka je zákonným zástupcom maloletého, ktorý na území SR nemá iného zákonného zástupcu, u ktorého by mohlo byť dieťa umiestnené, pričom sa dbá o to, aby nedošlo k odlúčeniu dieťaťa od matky.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) .

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľov.

Z ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

K odvolacej námietke ohľadom stanovenia veku navrhovateľky krajský súd uvádza, že odporca postupoval v súlade s ustanovením § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle metodického usmernenia ÚHCP PPZ Bratislava č. p. PPZ-HCP-OCP1-2012/000026-006 a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia, č. p. Z15204-2012-OZS z 19.03.2012 a v súlade s § 15 ods. 1, 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, keď pribral do konania ako ad hoc znalkyňu (ktorá svojim podpisom potvrdila zloženie sľubu v súlade s týmto zákonom) z odboru rádiológie, ktorá podala odborné vyjadrenie. V písomnom vyjadrení odporca ako prílohu priložil stanovisko MUDr. O.. U. zo dňa 26.06.2012 v inej veci odporcu.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd odvolaciu námietku, že v prípade rádiologičky sa jedná o neznalca. Vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach krajský súd vyjadril nesúhlas s odvolacou námietkou, že príslušným znalcom má byť znalec z odboru antropológia a pediatria v zmysle stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.04.2012, ktoré tvorí prílohu opravného prostriedku s tým, že rádiológ môže byť pri riešení tejto otázky nanajvýš odborným konzultantom. V zmysle Inštrukcie MS SR z 25.03.2009 č. 23635/2009-51 o organizácii a riadení znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti, oznámenej v Zbierke inštrukcií pod číslom 7/2009, v rámci odboru 11-00-00 antropológia, sa takáto znalecká činnosť okrem iného vykonáva i so zameraním na identifikáciu veku jednotlivca, no zo zachovaných kostrových pozostatkov. V tomto zmysle rozhodoval krajský súd napríklad vo veciach, vedených pod sp. zn. 6Sp/13/2012, aj 7Sp/13/2012.

K hodnoteniu veku navrhovateľky odporca vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že v zmysle už uvedeného metodického usmernenia a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR bol v predmetnej veci rozhodnutím P. A. S. Z. ustanovený ako znalec ad hoc rádiológ MUDr. F. T., ktorá na základe lekárskeho vyšetrenia vypracovala odborné vyjadrenie, v ktorom je uvedený záver, že účastník konania zodpovedá veku 18 rokov a viac . Odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a neodôvodňoval, akým spôsobom sa vyrovnal s rozporom medzi navrhovateľkou v prvom rade tvrdeným vekom (narodená XX.XX.XXXX) a odborným vyjadrením (18 rokov a viac) a v rozhodnutí sám neustálil vek tejto navrhovateľky, po vyhodnotení k veku navrhovateľky sa vzťahujúcich dôkazov, na základe voľnej správnej úvahy v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku (vo výroku len uviedol dátum narodenia: presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18 rokov a viac ) . Krajský súd k tomu ešte dodáva, že podľa vyžiadanej správy od migračného úradu pri žiadosti o azyl, o ktorý požiadala 18.07.2012, uviedla navrhovateľka dátum narodenia XX.XX.XXXX (v IS Migre dátum narodenia XX.XX.XXXX) a u syna dátum narodenia XX.XX.XXXX, (odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol v spise sa nenachádzajúci dátum jej narodenia, uvedený v opravnom prostriedku, deň XX.XX.XXXX) .

K otázke veku navrhovateľky krajský súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012, v ktorom súd uviedol: Pokiaľ ide o skúmanie, či navrhovateľ je osoba maloletá alebo plnoletá, v každom prípade takýchto pochybností, ak nie je možné okamžite takéto tvrdenie odmietnuť, či už pre doklady alebo zjav, ktorý tvrdeniu o maloletosti evidentne odporuje, je v konaní o zaistení treba dbať na najvyššiu starostlivosť, opatrnosť a precíznosť pri preukazovaní tejto otázky, a ak nemajú nastať pochybnosti, vylúčiť ich aj za cenu zvýšených nákladov na znalecké skúmanie. Je nevyhnutné pritom využiť najmä znalcov antropológov a súdnych lekárov v zmysle odporúčaní ministerstiev zdravotníctva, spravodlivosti i vnútra. V ďalšom konaní je totiž výrazný rozdiel v postupe voči osobe, ktorá sa nachádza na území SR neoprávnene a bez dokladov, ak je maloletá a plnoletá, a to napriek prezumpcii plnoletosti podľa zákona (o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z. z.) do momentu preukázania opaku . Najvyšší súd však poukázal i na dôkazy, predkladané po podaní návrhu navrhovateľom zo strany odporcu, na ktoré nemohli súdy prihliadnuť preto, že môžu prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli vykonané len v správnom konaní, nie neskôr. Týka sa to aj podrobných a nespochybniteľných vyjadrení znalkyne, ktoré v rámci odvolacieho konania predložil odporca.

K tomu v posudzovanej veci krajský súd dodáva, že odborné vyjadrenie ako znalkyňa ad hoc podala MUDr. F. T., ustanovená za znalkyňu ad hoc v súlade so zákonom, ako to už bolo uvedené, ale vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 24.07.2012 odporca priložil stanovisko MUDr. O.. U. zo dňa 26.06.2012, teda stanovisko inej rádiologičky než bola vo veci pribratá ako znalkyňa, navyše v inej veci.

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľky v prvom rade podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na účely jej vrátenia v zmysle citovanej readmisnej dohody, sa krajský súd zaoberal aj odvolacou námietkou v zmysle článku 8 ods. 6 a článkom 9 ods. 1 tejto dohody, že dotknutá osoba sa b e z o k l a d n e odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi, čomu nezodpovedá lehota, stanovená na realizáciu readmisie vo výroku rozhodnutia, teda na čas nevyhnutne potrebný , do 08.01.2013, teda na maximálnu možnú lehotu 6 mesiacov. Takáto odvolacia námietka je neopodstatnená k času vydania napadnutého rozhodnutia odporcu, ktorý je pre posúdenie skutkového stavu rozhodujúci a kedy došlo k stretnutiu splnomocnencov oboch krajín. V prípade ďalšieho konania a rozhodovania

odporcu bude jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami vrátenia navrhovateľky v prvom rade v readmisnom konaní v zmysle dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a prípadný ďalší postup a lehotu zaistenia odôvodniť s prihliadnutím na požiadavku bezodkladnej realizácie readmisie, ale s prihliadnutím na prebiehajúce konanie o žiadosti o azyl.

Naproti tomu v súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľky v prvom rade o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako odôvodnením dĺžky zaistenia, sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a preto krajský súd považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené. Nesprávne sa odporca dĺžkou lehoty zaistenia zaoberal vo výroku rozhodnutia, kde uviedol, že správny orgán využíva maximálnu lehotu zaistenia z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Toto konštatovanie skôr spochybňuje reálnosť predpokladu vrátenia osoby v zmysle dohody v lehote zaistenia a odôvodnenie výroku rozhodnutia má svoje miesto v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie v jeho výroku. Výrok rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný, preto musí byť formulovaný presne, stručne a tiež určito.

O to viac pochybil odporca pri formulácii výroku svojho rozhodnutia, v ktorom, ako to už bolo uvedené, uviedol, že zaisťuje dňom 12.07.2012 v čase od 19:30 hod. navrhovateľku spolu s maloletým synom na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013 aj s odôvodnením, že navrhovateľka je zákonným zástupcom maloletého, na území SR nemá iného zákonného zástupcu, u ktorého by mohlo byť dieťa umiestnené a dbá sa o to, aby nedošlo k odlúčeniu dieťaťa od matky. V záhlaví rozhodnutia odporca ako účastníkov konania označil navrhovateľku v prvom rade F. O. P. a súčasne navrhovateľa v druhom rade O. Z. V., syna.

V súvislosti s týmto výrokom rozhodnutia odporcu namietal splnomocnený zástupca navrhovateľov, že navrhovateľ v druhom rade je v rozhodnutí označený ako účastník konania, ale samotný výrok rozhodnutia sa jeho osoby netýka. Podľa jeho názoru navrhovateľ nebol zaistený a nebola vo vzťahu k nemu určená lehota zaistenia. Výrok obsahuje iba slovné spojenie umiestňuje sa spolu s maloletým synom , čo považoval len za konštatovanie, že navrhovateľka v prvom rade bude v ÚPZC Sečovce umiestnená spolu so svojim synom - navrhovateľom v druhom rade, ktorý nikdy nebol zaistený, nikdy nebola určená lehota jeho zaistenia, no napriek tomu bol pozbavený osobnej slobody v ÚPZC Sečovce. Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku súhlasil s takýmto posúdením veci zo strany zástupcu navrhovateľov. Zdôraznil, že správny orgán týmto svojim konaním navrhovateľa v druhom rade nezaisťoval, ale dbal o jeho práva z dôvodu, že šlo o osobu maloletú a mal na zreteli práva dieťaťa. Preto rozhodol o spoločnom umiestnení rodiny (matky s dieťaťom) v ÚPZC Sečovciach, aby nedošlo k ich odlúčeniu v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.

Nepresne a nie jednoznačne formulovaný výrok napadnutého rozhodnutia teda splnomocnený zástupca navrhovateľov, ako aj odporca vo svojom vyjadrení, interpretovali ako rozhodnutie o umiestnení maloletého navrhovateľa v druhom rade do ÚPZC Sečovce spolu s matkou, bez jeho zaistenia. Odporca zároveň v tomto výroku uviedol i odôvodnenie svojho postupu a až vo vyjadrení k opravnému prostriedku konštatoval svoj postup v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa však vôbec nezaoberal dôvodmi svojho postupu a rozhodnutia ohľadom maloletého navrhovateľa v druhom rade, narodeného v roku XXXX.

Krajský súd v súvislosti s tým poukazuje na znenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj na znenie Dohovoru o právach dieťaťa.

V zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku, odvolaním sa na toto ustanovenie, odôvodňoval stanovenú lehotu zaistenia navrhovateľky v prvom rade a to napriek tomu, že druhá veta tohto zákonného ustanovenia sa týka predĺženia lehoty zaistenia, ale iba v prípadoch výkonu administratívneho vyhostenia. Toto ustanovenie však neplatí v prípadoch žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu, u ktorých zaistenie a následné umiestnenie v policajnom útvare je potrebné skúmať s náležitou starostlivosťou. Navrhovatelia sú žiadateľmi o azyl, jedná sa o rodinu s deťmi a zároveň o zraniteľné osoby. V zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia, v odôvodených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zraniteľnou osobou nie je len maloleté dieťa, ale aj slobodný rodič s maloletým dieťaťom. V zmysle § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Rozhodnutie odporcu nezodpovedá požiadavke tohto ustanovenia zákona.

V zmysle článku 22 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa, žiadajúce o priznanie postavenia utečenca, alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným a vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. Z napadnutého rozhodnutia odporcu nevyplýva, ako chcel umiestnením maloletého navrhovateľa v druhom rade v ÚPZC Sečovce mu zabezpečiť potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc tak, ako sa k tomu Slovenská republika zaviazala pristúpením k Dohovoru o právach dieťaťa v roku 1991.

V zmysle Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné pri posudzovaní týchto práv rešpektovať princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý v zmysle článku 3 bod 1 tohto Dohovoru musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. V zmysle bodu 2 článku 3 Dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov, právne za neho zodpovedných a robia preto všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. V odôvodnení rozhodnutia odporcu chýba odôvodnenie jeho postupu z hľadiska povinnosti rešpektovať princíp najlepšieho záujmu dieťaťa.

Odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľky v prvom rade o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 zákona o azyle a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sža/52/2008. Zástupca navrhovateľky v prvom rade však v opravnom prostriedku namietal tú skutočnosť, že navrhovateľka pred zaistením prejavila vôľu požiadať o azyl. Odporca protiargumentoval vo svojom vyjadrení tým, že nie je za daných okolností príslušný na prijatie takéhoto vyjadrenia, naproti tomu však uviedol k odvolacej námietke ohľadom bezodkladného vrátenia , že k realizácii vrátenia dôjde až po zadokumentovaní celého prípadu, pretože počas vyjadrenia navrhovateľka prejavila vôľu požiadať o azyl na území SR a táto skutočnosť bola dôvodom, že správny orgán vo veci readmisie zatiaľ nekonal, nakoľko je nútený počkať na rozhodnutie migračného úradu o tejto žiadosti, pretože po udelení azylu nebude možné readmisiu vykonať .

V už citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012, najvyšší súd uviedol, že podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade) , podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia . Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. K tomu krajský súd dodáva, že v predmetnom prípade pri posudzovaní podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako potrebné skúmať požiadavku reálnosti vrátenia ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie , (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011) . V rozsudku sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 08.01.2013) . Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľov, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 12.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO16-149-009/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, bez navrhovaného dôvodu, uvedeného v ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p..

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľka v prvom rade, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.