KSKE 2 Sp 6/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sp/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200309 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200309.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: J. K. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. G.. X. Q. XX V., O. Q., X., X. D. N., Š. R. X. D. N., W. Č. I. T. Ú. R. M. R. O., U. XX, XXX XX Y., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., J. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, K. F. X. R. M. XXX XX Č. Q. W., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73-002/2012 zo dňa 22. marca 2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO11-73-002/2012 zo dňa 22. aarca 2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-002/2012 zo dňa 22.03.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľku dňom 22.03.2012 od 11:15 hod. na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ju umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 22.03.2012 o 04:25 hod. bola navrhovateľka kontrolovaná hliadkou K. R. Č. Q. W. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z I. do Slovenskej republiky, kedy predložila platný cestovný pas s povolením na pobyt v Belgickom kráľovstve vo forme IDK, ktoré vykazovalo znaky falšovania a doklad bol postúpený k odbornému skúmaniu. Navrhovateľka sa na teda na území Slovenskej republiky zdržiavala v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustila priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnila podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) zdržiavala neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľky a zistil, že táto nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu jej policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov.

Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľky na územie I.. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca I. na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľkin súkromný a rodinný život na I., má platný cestovný doklad a podľa údajov v cestovnom doklade má povolený pobyt za účelom štúdia na I.. V tejto krajine jej nehrozí mučenie alebo aby bola podrobená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na I. neevidujú prípad ohrozenia života občana X. D. N. z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nej žiadne trestné stíhanie a ani nebola v tejto krajine odsúdená za trestný čin. Správny orgán vychádzal z toho, že I. ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľky.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľky pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľky z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov I. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 22.03.2012 v čase od 10:00 do 11:00 hod., pri F. XXX s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-009/2012, v ktorej je jasne uvedené, že I. strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb, čím nebude dotknutý navrhovateľkin súkromný a rodinný život. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 29.03.2012, podaným na poštovú prepravu dňa 30.03.2012, doručeným krajskému súdu dňa 03.04.2012 ako písomné potvrdenie faxového podania zo dňa 30.03.2012, sa navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhala zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľky uviedol viaceré odvolacie dôvody. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že podľa výroku rozhodnutia bola navrhovateľka zaistená za účelom vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy, pričom nie je zrejmé podľa akej medzinárodnej zmluvy a nie je zrejmé, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov. Ako z kontextu rozhodnutia vyplýva, navrhovateľka bola zaistená za účelom vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy podľa rozhodnutia Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332,18.12.2007) . Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky, podľa § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu (ktorým je I. vo vzťahu k SR) , bolo začaté konanie podľa už uvedenej medzinárodnej zmluvy, môže by umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia. Za takýto útvar považoval aj ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu namietal nezákonné stanovenie lehoty zaistenia na viac ako 7 dní, v danom prípade najviac na šesť mesiacov. Takto určenú lehotu zaistenia považoval za neurčitú s tým, že túto lehotu je potrebné určiť presne a odôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Túto lehotu má odporca určiť presne a nie iba jeho doslovnou citáciou. Je potrebné, aby príslušný orgán, s ohľadom na svoju prax v cudzineckých veciach určil, ako dlho bude trvať kým sa uskutoční vrátenie či vyhostenie navrhovateľky a zdôvodnil, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia.

Ďalším odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľka prejavila vôľu požiadať o azyl na území SR a odporca nie je orgánom príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia. Navrhovateľka mala byť preto odporcom riadne informovaná o tom, kde môže podať vyhlásenie žiadateľa o azyl a mal jej byť tento postup umožnený, no napriek tomu bola navrhovateľka bez ďalšieho zaistená. Navrhovateľka

pritom prejavila vôľu požiadať o azyl predtým ako bola zaistená - počas konania o vyhostení, ktoré bolo prerušené. Ak by bolo navrhovateľke umožnené relevantne požiadať o azyl, v tom prípade by právnym následkom bola skutočnosť, že pobyt navrhovateľky na území SR by sa stal oprávneným a nebolo by možné ju zaistiť ako osobu zdržujúcu sa na území SR neoprávnene alebo ako osobu, ktorá neoprávnene vstúpila na územie SR. Odporca pritom akceptoval navrhovateľkin prejav vôle požiadať o azyl a s poukazom na § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov prerušil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľky a uložení zákazu vstupu rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-74-003/2012 zo dňa 22.03.2012, a to až do právoplatného ukončenia azylového konania. Na druhej strane odporca zaistil navrhovateľku za účelom readmisie. Takýto postup zo strany odporcu považoval za nelogický a v hrubom rozpore s dobrými mravmi a článkom 53 Ústavy Slovenskej republiky, čo znemožňovalo splnenie povinnosti v zmysle § 22 a nasl. zákona o azyle. K tomu dodal, že navrhovateľke do dnešného dňa nebolo umožnené relevantne požiadať o azyl .

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľky v návrhu vytkol, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľky, u ktorej nezistil prekážky administratívneho vyhostenia na I. a konštatoval zákonnosť zaistenia pre účely výkonu administratívneho vyhostenia. Konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľky však neprebieha, lebo bolo prerušené a navrhovateľka bola zaistená za účelom readmisie. Odôvodnenie rozhodnutia je preto nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nekorešponduje s výrokom. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky mali príslušné orgány prihliadnuť i na článok 15 tzv. Návratovej smernice . V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po lehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu. Uvedený článok ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku sú uvedené len dva dôvody zaistenia - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu a toto ustanovenie je povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu však nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu.

V návrhu zástupca navrhovateľky tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľky efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľky v návrhu vytýkal nedostatky v súvislosti s pribratím a činnosťou tlmočníčky J.. Y. J., ktorá nie je zapísaná v zozname tlmočníkov. Z rozhodnutia nevyplýva, či boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a či táto zložila príslušný sľub a z akého jazyka bolo tlmočené. Navyše vytkol, že k spísaniu zápisnice o podaní vysvetlenia, ktorá musí byť podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľky, sa pravdepodobne pristúpilo až po tom, čo bolo vydané o 11:15 hod. napadnuté rozhodnutie o zaistení. K tlmočeniu tak došlo až po vydaní rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto konania. Tým, že navrhovateľke nebolo umožnené bezodkladne požiadať o azyl, tým, že nebolo skúmané, či je jej zaistenie efektívne a účelné a tým, že v konaní bolo tlmočené spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom, bola navrhovateľka hrubo poškodená na svojich medzinárodne garantovaných právach.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne nevyjadril.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 05.04.2012 splnomocnený zástupca navrhovateľky zotrval na písomných dôvodoch návrhu. Poukázal na niekoľko skutočností, a to, že výrok rozhodnutia nie je dostatočne určitý, pretože navrhovateľka bola zaistená za účelom jej vrátenia na I. podľa medzinárodnej zmluvy, no nie je zrejmé, či jej konanie bolo posúdené ako neoprávnený vstup alebo neoprávnený pobyt. Ďalej vytkol, že navrhovateľka bola zaistená skôr, ako bola k veci vypočutá, hoci ustanovenie Správneho poriadku ukladá povinnosť umožniť účastníkovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred rozhodnutím. Navrhovateľka tiež prejavila úmysel požiadať o udelenie azylu pri jej vstupe na územie SR a odporca bol oprávnený na prijatie takejto žiadosti, keď príslušným je policajný útvar v mieste hraničného priechodu, preto mal prijať vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle a vypočuť k tomu navrhovateľku. Rozhodnutie odporcu preto považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Namietal tiež, že navrhovateľka bola zaistená za účelom vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, no v odôvodnení sa hovorí o administratívnom vyhostení, navyše I. podmieňuje vrátenie, podľa vedomostí z iných prípadov, skutočnosťou, že cudzinec nepožiadal o azyl na území SR a preto považoval zaistenie za neúčelné a neefektívne. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trovy konania si neuplatnil.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní poukázal na obsah vyjadrenia k návrhu, že navrhovateľka sa na území SR zdržiava v rozpore so zákonom a z kontextu rozhodnutia vyplýva, že má byť vrátená na základe Dohody medzi SR a ES o readmisii osôb. Tvrdenie, že výsluch navrhovateľky sa uskutočnil skôr, ako mohlo dôjsť ku skúmaniu skutočného stavu veci, sa nezakladá na pravde, pretože útvar skúma skutkový stav veci od momentu, kedy je podozrenie, že doklad predložený ku hraničnej kontrole je falošný a v odôvodnení je rozpísané protiprávne konanie navrhovateľky. Navrhovateľka požiadala o azyl až po začatí konania, nie pri vstupe na územie SR, administratívne konanie bolo prerušené a navrhovateľka umiestnená v ÚPZC Sečovce. Dodal, že I. strana neeviduje prípad ohrozenia občana X. D. N.. Navrhol preto zamietnuť odvolanie navrhovateľky a potvrdiť správnosť postupu odporcu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom splnomocneného zástupcu navrhovateľky, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 22.03.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku dňom 22.03.2012 o 11:15 hod. a umiestnil ju do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že

mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

Z ustanovenia § 120 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia.

Vo výroku rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľka bola zaistená v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

K námietke, že odporca vo výroku nešpecifikoval medzinárodnú zmluvu, na základe ktorej bola navrhovateľka zaistená za účelom vrátenia, či to bolo z dôvodu, že navrhovateľka neoprávnene vstúpila na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR, krajský súd uvádza nasledovné:

Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že zaistil navrhovateľku na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. V závere odôvodnenia odporca k tomu uviedol, že v zápisnici zo stretnutia č. k. PPZ-HCP-SO11-31-009/2012 je jasne uvedené, že strana I. súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb . Z hľadiska tohto účelu zaistenia - vrátenia navrhovateľky podľa medzinárodnej zmluvy, odporca okrem už citovanej zápisnice, náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie. Naproti tomu v odôvodnení svojho rozhodnutia odporca venoval značnú pozornosť odôvodneniu podmienok konania o administratívnom vyhostení navrhovateľky. Takéto konanie vo veci navrhovateľky malo byť začaté, jeho spomenutie v odôvodnení rozhodnutia by nebolo nadbytočné, no chýba tu jeden dôležitý údaj, vyplývajúci z administratívneho spisu odporcu, že rozhodnutím odporcu zo dňa 22.03.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-74-003/2012 bolo prerušené konanie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu z dôvodu, že navrhovateľka požiadala o azyl. Zo spisu je zrejmé iba to, že navrhovateľka prejavila vôľu požiadať o azyl, no splnomocnený zástupca navrhovateľky v samotnom opravnom prostriedku uviedol, že navrhovateľke do dnešného dňa nebolo umožnené relevantne požiadať o azyl . Podľa názoru krajského súdu, v záujme presnosti výroku, by bolo žiaduce uviesť a špecifikovať medzinárodnú zmluvu, ako na ňu príkladmo odkazuje aj predmetný zákon a je uvedený aj v opravnom prostriedku, teda že ňou je rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb, z čoho je tiež zrejmá krajina, do ktorej má byť príslušníčka tretej krajiny vrátená, prípadne ju takto špecifikovať aspoň v odôvodnení rozhodnutia. Povinnosťou správneho orgánu je zaoberať sa v prípade zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podmienkami konania o readmisii v zmysle Dohody v odôvodnení rozhodnutia.

Zákonné znenie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov však zároveň vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy podmieňuje tým, ak štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR , a bolo by žiaduce uviesť vo výroku rozhodnutia, ktorá z týchto dvoch alternatív v posudzovanom prípade je daná. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu (hoci pri odôvodňovaní podmienok konania o jeho administratívnom vyhostení) je zrejmé, že navrhovateľka bola kontrolovaná pri vstupe z I. do SR v medzinárodnom osobnom vlaku a tu aj zadržaná. Odporca v súvislosti s priestupkom podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, teda že konanie navrhovateľky bolo posúdené ako neoprávnený pobyt, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom, alebo medzinárodnou zmluvou. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako odporca posúdil konanie navrhovateľky podľa týchto zákonných podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Odporca k vyhostiteľnosti navrhovateľky, k reálnosti vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy uviedol, že samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov I. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 22.03.2012 v čase od 10:00 do 11:00 hod. pri F. XXX a v zmysle už citovanej zápisnice I. strana súhlasila s prijatím osoby na svoje územie. Z administratívneho spisu však krajský súd zistil jednu závažnú skutočnosť pre posudzovanie reálnosti vrátenia na I., neuvedenú v tomto rozhodnutí. V zmysle predmetnej zápisnice (č.l. 23 administratívneho spisu) sa pomocníci hraničných splnomocnencov dohodli, že ak tejto osobe nebude udelený azyl, tak I. strana ju prijme naspäť na svoje územie, pokiaľ jej bude platné povolenie na pobyt na I.. Touto závažnou podmienkou I. strany sa odporca vo svojom rozhodnutí z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľky na I. vôbec nezaoberal. Hoci uvedená skutočnosť nebola uvedená v opravnom prostriedku, krajský súd na tento nedostatok prihliadol v rámci odvolacej námietky súvisiacej so skutočnosťou, že navrhovateľka má údajne byť žiadateľkou o azyl, respektíve že jej nebolo umožnené požiadať o azyl a v tejto spojitosti najmä v súvislosti s posudzovaním reálnosti vyhostenia navrhovateľky v zákonnej lehote.

Splnomocnený zástupca navrhovateľky taktiež v návrhu tvrdil, že v zmysle § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia. Za takýto útvar považoval aj ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 zákona o pobyte cudzincov. V tomto smere považuje krajský súd za správny postup odporcu v súlade so zmyslom § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Pri výklade tohto ustanovenia zákona je potrebné prihliadnuť na niekoľko ďalších zákonných ustanovení, a to § 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, týkajúceho sa organizácie Policajného zboru, v spojitosti s § 3 a § 92 zákona o pobyte cudzincov, ale predovšetkým v spojitosti s ustanovením § 2 ods. 1 písm. p/ zákona o pobyte cudzincov. Na účely tohto zákona sa zariadením rozumie miesto, v ktorom je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený na základe rozhodnutia o zaistení podľa tohto zákona a takýmto zariadením je práve ÚPZC Sečovce, ktorý napriek názvu v tomto ponímaní je zariadením .

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľky, že odporca lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vymedzil len citáciou príslušného zákonného ustanovenia, krajský súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Túto lehotu je potrebné určiť presne a výstižne, nie len doslovnou citáciou zákonného ustanovenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia, v danom prípade až na šesť mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

Nie je však možné súhlasiť s tvrdením v opravnom prostriedku - v návrhu, že výrok rozhodnutia je neurčitý, ak je v ňom uvedená doba zaistenia najviac na šesť mesiacov , ktorú je potrebné určiť presne. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010) .

Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia najviac na šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bola navrhovateľka zaistená. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012) , to ale neznamená, že správny orgán by nemohol určiť kratšiu a konkrétnejšiu lehotu, v každom prípade je potrebné stanovenú lehotu zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, ako to už bolo uvedené a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu odporcu o zaistení, je konaním podľa V. časti O. s. p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Krajský súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd preskúmava úvahu správneho orgánu (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či p o d k l a d y pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Nie je úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovania skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.07.2011 sp. zn. 10Sža/8/2011) .

Napadnuté rozhodnutie, aj v spojitosti so Zápisnicou o podaní vysvetlenia zo dňa 22.03.2012, je pre krajský súd nepreskúmateľné aj z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľky do krajiny jej pôvodu. Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení, je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (ako to bolo uvedené v rozhodnutí Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998, na ktoré poukázal splnomocnený zástupca navrhovateľky) , k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľky do krajiny jej pôvodu, resp. tretej krajiny (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Sža/37/2011 zo dňa 23.08.2011) . V zmysle tohto rozhodnutia logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Skúmanie reálnosti vyhostenia v zmysle uvedených rozhodnutí je tomu zodpovedajúce i v prípade skúmania reálnosti vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Krajský súd sa zaoberal tiež odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky, ktoré sa týkali žiadosti navrhovateľky o azyl, respektíve neumožnenia zo strany odporcu podať takúto žiadosť. Uvedené tvrdenie navrhovateľky nie je ani v samotnom opravnom prostriedku podložené skutkovými okolnosťami, ktoré by preukazovali, že navrhovateľka nemala možnosť podať žiadosť o azyl. V rozpore s týmto tvrdením je už citované rozhodnutie odporcu o prerušení konania o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 22.03.2012 z dôvodu, že účastník konania požiadal o azyl.

Ako to už bolo uvedené, vo svojom rozhodnutí sa odporca nezaoberal tým, či navrhovateľka je žiadateľkou o azyl a kedy a kde o azyl požiadala, keďže odporca rozhodol o prerušení konania o jej administratívnom vyhostení z dôvodu, že je žiadateľkou o azyl, čo je v rozpore s tvrdením v opravnom prostriedku, že navrhovateľke nebolo umožnené požiadať o azyl. Odporca v svojom rozhodnutí taktiež nespomenul, že I. strana súhlas s vrátením navrhovateľky na územie I. podmieňovala tým, že tejto osobe nebude udelený azyl a bude mať platné povolenie na pobyt na I.. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza doklad o tom, kedy a kde požiadala navrhovateľka o azyl. Len v zápisnici zo dňa 22.03.2012 navrhovateľka uviedla, že rozhodla sa požiadať o azyl a bola upovedomená, že v tom prípade príslušným na prijatie vyhlásenia, respektíve žiadosti o udelenie azylu je ÚPZC Sečovce. Odporca sa preto v odôvodnení rozhodnutia mal zaoberať touto skutočnosťou a zistiť, či navrhovateľka je alebo nie

je žiadateľkou o azyl a túto skutočnosť vyhodnotiť na základe voľnej správnej úvahy, aj s prihliadnutím na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ako aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.

Napokon k odvolacej námietke ohľadom tlmočníčky J.. Y. J. krajský súd uvádza, že z úradného záznamu v administratívnom spise vyplýva, že nebolo možné zabezpečiť účasť tlmočníka, zapísaného do zoznamu tlmočníkov a preto bola ustanovená za tlmočníčku tlmočníčka nezapísaná do zoznamu, ktorá zložila písomne predpísaný sľub pre tlmočenie z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Keďže sa jedná o procesný postup odporcu, zistiteľný z administratívneho spisu, absencia uvedenia tohto postupu v súvislosti s tlmočníčkou v odôvodnení rozhodnutia odporcu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu.

Krajský súd však preskúmal skutočnosti, týkajúce sa námietky, že k spísaniu zápisnice o podaní vysvetlenia, ktorá musí byť podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľky, sa pravdepodobne pristúpilo až po tom, čo bolo o 11:15 hod. vydané napadnuté rozhodnutie o zaistení a k tlmočeniu tak došlo až po vydaní rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto konania. Súd preto preskúmal zápisnicu o vyjadrení účastníka konania zo dňa 22.03.2012 (č.l. 8-9 administratívneho spisu) , v spojitosti s ďalšími dokumentami. V zmysle údajov z tejto zápisnice, s výsluchom navrhovateľky bolo začaté o 14:35 hod. a zápisnica bola ukončená o 15:35 hod.. Navrhovateľka bola ale zaistená od 11:15 hod.. Zo spisu nie je zistiteľné, z akého dôvodu bol stanovený tento čas. Z uvedeného je však zrejmé, že navrhovateľka bola zaistená skôr, ako bola do zápisnice vypočutá prostredníctvom tlmočníčky. Krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie . Nerešpektovanie tohto ustanovenia ako procesno-právnej úpravy môže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, ak má vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 22.03.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-002/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odôvodnenie rozhodnutia odporcu v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je pre súd nepreskúmateľné. Krajský súd však neakceptoval návrh splnomocneného zástupcu navrhovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p., a to vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav veci.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é (§ 250s O. s. p.) .