KSKE 3 Co 97/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/97/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011898968 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011898968.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne A.. K. E. - R., J., W. Č.. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej E.. E. E., advokátom so sídlom Y. J.C., W. N..Č.. XXXX/XX, proti žalovanej H. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., N.. U.. K. Č.. XX, zastúpenej E.. H. J., bytom S. Č.. XX, K., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 6C 63/2003-437 zo dňa 05.01.2011 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd vyslovil, že darovacia zmluva, ktorou pôvodne žalovaný v 2. rade daroval žalovanej v 1. rade byt Č.. XX na X. poschodí v bytovom dome súp. Č.. XXXX na parc.č. F. XXX/XX o Y. XXX H. - zastavaná plocha a spoluvlastnícky podiel 400/10000-in na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu na N.. R. Č.. XX Y. K., zapísaný na LV č. XXXX kat. územia K., na ktorý bol rozhodnutím Správy katastra K. povolený vklad vlastníckeho práva pod číslom Y. XXXX/XX dňa 23.9.2002, je vo vzťahu k nej právne neúčinný.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania, výsluchu účastníkov, svedkov, s poukazom na ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku a ust. § 42a ods. 1,2, 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je voči žalovanej nedôvodná, neopodstatnená, keďže nesporne bolo preukázané, že žalovaná úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Ako to vyplýva aj z výpovede syna žalovanej, jeho vzťahy so žalovanou boli dobré, ale o svojich podnikateľských aktivitách mame nikdy nerozprával, s nikým svoje veci neriešil, riešil si ich sám. Žalovaná sa zaujímala o jeho prácu, ale zakaždým jej povedal, že je všetko v poriadku. V súvislosti s pôžičkou, keďže jej ani po 2 rokoch pôžičku nevedel vrátiť , nikdy jej nehovoril o svojich problémoch, naopak stále jej povedal, že je všetko v poriadku. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná dostatočne preukázala svoju nevedomosť o úmysle svojho syna ukrátiť žalobkyňu, resp. úmysel ukrátiť žalobkyňu zo strany jej syna nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Žalovaná napriek tomu, že sa dotazovala syna na jeho podnikanie, nikdy sa jej syn nezmienil o tom, že by mal nejaké problémy v podnikaní. Okrem uvedeného syn svoje podnikanie riešil sám, a o problémoch sa nezmieňoval nielen matke, ale ani ostatným príbuzným. Teda žalovaná ani pri vynaložení náležitej starostlivosti sa nemohla dozvedieť o úmysle syna ukrátiť žalobkyňu zo strany syna, keďže jej syn aj vzhľadom na jej zdravotný stav o tom nehovoril, ani nechcel o tom hovoriť. Nikdy sa nezmienil o tom, že by mal nejaké problémy v podnikaní. Keď žalovanej syn

peniaze nebol schopný vrátiť, dohodla sa s ním, že jej daruje byt, ktorý vlastnil. Pri náležitej starostlivosti osoby blízkej - matky, ktorá žije v tom istom meste ako jej syn, sa predpokladá, že sa matka bude informovať o problémoch svojich detí. V danom prípade, aj keď sa matka informovala a zisťovala, či jej deti majú nejaké problémy, syn žalovanej ako to vyplynulo aj z vykonaného dokazovania svoju matku vedome nezaťažoval svojimi problémami, prípadne neúspešným podnikaním a pokiaľ aj žila so synom v jednom meste, nežili v spoločnej domácnosti, v jednom byte a denno denne spolu nekomunikovali. Súd prvého stupňa mal za to, že pohľadávka žalobkyne voči synovi žalovanej zanikla, čo potvrdil aj právny zástupca žalobkyne, keď vo svojej výpovedi uviedol, že zostáva nezaplatená len čiastka 38.000,- Sk, t.j. nezaplatené jeho trovy právneho zastúpenia, ktoré mu mal dlžník zaplatiť na základe ich ústnej dohody a nie na základe nejakého rozhodnutia, ale vzhľadom na to, že krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že neobstojí záver súdu prvého stupňa, že pohľadávka žalobkyne voči synovi žalovanej E. N. zanikla, prvostupňový súd je viazaný názorom Krajského súdu v Košiciach, rešpektuje predmetnú skutočnosť, že vymáhateľná pohľadávka žalujúcej veriteľky voči dlžníkovi nezanikla. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež uviedol, že je v kompetencii Krajského súdu v Košiciach v prípade opätovného odvolania žalobkyne zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, ak na základe doteraz vykonaného dokazovania dospeje k inému záveru, keďže tunajší súd už opakovane vykonal dokazovanie na preukázanie toho, že dôkazné bremeno žalovanej , že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti a v tomto smere sú výpovede účastníkov nemenné. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnej žalobkyni nevzniklo právo na náhradu trov konania, žalovaná si trovy konania neuplatnila, preto o trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby krajský súd ako odvolací súd pokiaľ nezruší napadnuté rozhodnutie a nevráti vec na ďalšie konanie, aby v zmysle ust. § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 23.09.2002 na ktorú bol Správou katastra K. povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností rozhodnutím zo dňa 23.09.2002 pod číslom V -XXXX/XX, ktorou syn žalovanej E. N. nar. 28.06.1969, bytom Slnečná 12, Rožňava, daroval žalovanej v celosti byt Č.. XX X. X. poschodí, vchod č. XX, nachádzajúci sa na R. Č.. XX Y. K., v bytovom dome súp.č. XXXX, stojacom na pozemku - parcele KN-C parcele č. XXX/ XX Y. výmere XXX H., zastavané plochy a nádvoria a spoluvlastnícky podiel 400/10000-in ako podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a k parcele parcelné číslo XXX/XX spoluvlastnícky podiel 400/10000, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva Č.. XXXX kat. územia K., S. K. je voči žalobkyni právne neúčinná a uplatnila trovy konania, ktoré písomné vyčíslenie zašle súdu dodatočne.

Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. odôvodnila žalobkyňa tým, že súd prvého stupňa pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania úplne opomenul dôležité skutočnosti, na ktoré poukázal opätovne právny zástupca žalobkyne na poslednom pojednávaní dňa 16.12.2010 a to okolností povolenia vkladu darovacej zmluvy na predmetný byt zo dňa 23.09.2002. Súčinnosť žalovanej so svojím synom nepriamo dokazuje aj rýchlosť povolenia vkladu predmetného prevodu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dňa 23.09.2002 zaslala Správa katastra K. súdnemu exekútorovi E.. J. D. vykonávajúcemu exekúciu na splnenie povinnosti syna žalovanej voči žalobkyni podľa predmetného platobnému rozkazu výpis na predmetnú nehnuteľnosť LV č. XXXX kat.úz. K.. V časti týkajúcej sa predmetnej nehnuteľností bol list vlastníctva nezaplombovaný, vlastníkom nehnuteľností bol stále syn žalovanej. V ten istý deň v poobedňajších hodinách (pred 14.hodinou) bol doručený návrh na vklad vlastníckeho práva žalovanej na základe predmetnej darovacej zmluvy o prevode bytu a v ten istý deň aj povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej. V tejto súvislosti sú významné aj ďalšie skutočnosti, ktoré nastali následne a to okolnosti doručovania uznesenia súdu prvého stupňa

o nariadení predbežného opatrenia pod sp.zn. 1NcPO 10/2002-19 zo dňa 03.12.2002, ktoré sa stalo vykonateľným až dňa 28.03.2003, nakoľko žalovaná nepreberala listovú zásielku a napokon jej musela byť doručovaná za asistencie príslušníkov policajného zboru. Žalovaná ju nakoniec dňa 28.03.2003 aj tak odmietla prevziať, medzitým však dňa 05.03.2003 na predmetný byt, ktorý jej daroval syn, zriadila záložné právo z titulu zabezpečenia hypotekárneho úveru, ktorý bol J. S. L. druhému synovi žalovanej. Na rozdiel od prijatých záverov súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku žalovaná akcentovala na to, že pri náležitej starostlivosti osoby blízkej - matky, ktorá žije v tom istom meste ako jej syn, ktorá je naviac chorá (takže ide o dôvodný predpoklad, že ju syn často navštevuje) sa predpokladá, že sa ho spýta na dôvody, prečo je tomu tak, ako aj či nie je dlžný aj niekomu inému. Ak by žalovaná nevedela o problémoch svojho syna, obvyklý by bol postup, aby mu opätovne predĺžila lehotu splatnosti pôžičky, alebo aby si jej syn napr. zobral na sumu 200.000,-Sk hypotekárny úver, pričom by ručil predmetnou nehnuteľnosťou, ktorej hodnota je niekoľkonásobne vyššia. Pokiaľ by nemal syn žalovanej ďalších dlžníkov, bol by takýto postup úplne postačujúci. Žalovaná so synom však takto nekonali, ale konali práve naopak, v snahe zabezpečiť v rámci rodiny vlastníctvo nehnuteľného majetku. Uvedené tvrdenie žalobkyne nepriamo potvrdzuje aj výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že má 4 deti a v prípade, že by sa im niečo stalo, chcela mať istotu, že sa jej požičané peniaze vrátia a budú rozdelené medzi všetky 4 deti. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa aj na rozpor tohto tvrdenia žalovanej a to v súvislosti s preukázanou skutočnosťou, že s výslovným súhlasom žalovanej bolo dňa 05.03.2003 zriadené záložné právo na predmetnú nehnuteľnosť v prospech S. L. R. za účelom zabezpečenia návratnosti finančných prostriedkov poskytnutých na kúpu predmetného bytu tretej osobe - Z. N. (t.j. iba jednému z deti žalovanej) , ktorý v rámci dokazovania vypovedal ako svedok. Toto vyjadrenie žalovanej naviac úplne preukazuje, že predpokladala reálnosť ohrozenia vrátenia jej pôžičky pretože ako sama vypovedala, iba prevedenie vlastníctva predmetného bytu jej zaručovalo istotu, že sa jej predmetné peniaze vrátia . Prečo musela podľa žalobkyne potrebovať istotu , keď jej syn nemal voči nikomu inému dlh, len voči nej. V tejto súvislosti jej výpoveď vyznieva paradoxne a nelogicky, veď jej syn bol podnikateľom, ktorý podľa vtedy aktuálneho výpisu zo živnostenského registra mal oprávnenie na podnikanie pre takmer skoro 20 predmetov podnikania. Podľa žalobkyne z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázala, že by na jej strane boli liberačné dôvody v zmysle ust. § 42a ods. 2 in fine OZ. Žalovaná ako osoba dostatočne inteligentná a teda spôsobilá rozpoznať svoje i synove konanie a ako osoba blízka synovi - dlžníkovi žalobkyne v súdnom konaní jednoznačne nedokázala, že nevedela o úmysle svojho syna ukrátiť svojho veriteľa - žalobkyňu a jednoznačne nepreukázala ani to, že skutočne vynaložila náležitú starostlivosť a napriek tomu nemohla tento úmysel poznať. Bez ohľadu na posledne uvedené, z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplýva z preukázaných skutočností práve opak, teda že žalovaná mohla vedome konať v tejto veci v zhode a v súčinnosti so svojím synom ako dlžníkom veriteľa - žalobkyne. Pre úplnosť opätovne žalobkyňa uviedla, že svedkovia H. C. Z. N. sú osoby zaujaté v tejto veci, keďže sú osobami blízkymi voči žalovanej, ktorá je ich matkou, voči synovi žalovanej, ktorý je ich bratom. Z uvedeného aspektu je preto zrejmá zhoda vo výpovediach svedkov a žalovanej a jej syna (pôžička, vrátenie, zdravotný stav žalovanej, vedomosť resp. nevedomosť o podnikaní syna žalovanej) . Uvedené zásadné a právne významné skutočnosti ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil v napadnutom rozsudku a nebral do úvahy a tak dospel k nesprávnemu záveru pri svojom rozhodovaní. Pokiaľ krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí 3Co 207/2007 zo dňa 19.03.2009 str. 8 prvý odsek uviedol, že súd prvého stupňa predčasne rozhodol ak žalobu o neúčinnosť právneho úkonu vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou zamietol, lebo nevyhodnotil dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ako mu to ukladá ust. § 132 O.s.p. berúc zreteľ na všetko, čo vyšlo z konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, súd prvého stupňa v posledne napadnutom rozsudku opätovne nevyhodnotil riadne a úplne všetky dôkazy a to ani jednotlivo, ani v ich vzájomnej súvislosti, pritom nebral do úvahy iné významné skutočnosti v konaní preukázané, ktoré spochybňujú, že by na strane žalovanej mohli byť akékoľvek liberačné dôvody, ktoré predpokladá zákon.

Žalobkyňa tiež poukázala na to, že odvolací súd už sám vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 30.09.2010 pod sp.zn. 3Co 56/2010 sám korigoval zlé vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ohľadom existencie pohľadávky žalobkyne voči synovi žalovanej (str. 6, ods. 4 a 5) súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí z nezistených dôvodov uvádza opätovne znovu nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania a to, že podľa súdu prvého stupňa zostáva nezaplatená suma 38.000,-Sk z titulu neuhradených trov právneho zastúpenia právneho zástupcu

žalobcu. Uvedené konštatovanie súdu je zjavne nesprávne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a s vykonaným dokazovaním vrátane posledného ústneho vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 16.12.2010 ako aj s právnym názorom odvolacieho súdu v jeho vyššie citovanom zrušujúcom rozhodnutí (str. 6 ods. 4 a 5) . Správnosť právneho názoru žalobkyne potvrdzuje aj ustálená súdna prax napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 5Cdo 142/2002 zo dňa 18.12.2002 publikovaný ako R 63/2004.

Napriek tomu, že na strane žalovanej neexistujú žiadne zákonné liberačné dôvody podľa § 42a ods. 2 a 3 OZ, súd prvého stupňa v tejto veci aplikoval vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako keby liberačné dôvody na strane žalovanej v skutočnosti existovali. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil túto vec a to aj napriek tomu, že táto skutočnosť, tento zákonný predpoklad, pre ktorý nemožno odporovať právnym úkonom neboli v konaní žalovanou jednoznačne preukázané a boli iné skutočnosti a okolnosti, ktoré práve preukazovali opak (neobvykle rýchle vybavenie povolenia vkladu do katastra nehnuteľnosti a odmietnutie prevzatia citovaného rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia žalovanou) . Súd prvého stupňa opätovne v tejto veci nesprávne aplikoval zákonnú výnimku, ktorá je obsahom ust. § 42a ods. 2 in fine OZ a ktorá vylučuje možnosť odporovať takýmto právnym úkonom.

Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, lebo uplatnené odvolacie dôvody žalobkyne sú dané.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanoveniami § 132-135 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd bral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodnuté skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý použiť mal, alebo ak použil správny predpis, ale ho nesprávne interpretoval.

Občiansky súdny poriadok vychádza z ust. § 132 O.s.p. zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov. Výsledky vyhodnotenia dôkazu sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.) . Táto časť odôvodnenia rozsudku musí vyznieť mimoriadne logicky, čo znamená, že súd musí posúdiť všetky dôkazy predovšetkým v ich vzájomných súvislostiach tak, aby presvedčivo vyargumentoval dôkazmi zistený skutkový stav.

Potreba náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa týka aj hodnotenia navzájom si odporujúcich dôkazov. Súd prvého stupňa pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania opomenul vyhodnotiť okolnosti povolenia vkladu darovacej zmluvy na predmetný byt zo dňa 23.08.2002, keďže dňa 23.09.2002 v poobedňajších hodinách bol doručený návrh na vklad vlastníckeho práva žalovanej na základe predmetnej darovacej zmluvy a v ten istý deň bol aj povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej, čo nepriamo evokuje záver, že dôvodom uzavretia zmluvy bolo zabrániť možnosti predaja bytu v rámci exekúcie vedenej žalobkyňou ako oprávnenou proti synovi žalovanej E. N. - povinnému. Súd prvého stupňa nevyhodnotil okolnosti doručovania uznesenia súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia pod sp.zn. 1NcPo 10/2002 - 19 zo dňa 03.12.2002, ktoré sa stalo vykonateľným až dňa 28.03.2003, prečo žalovaná túto listovú zásielku nepreberala a napokon jej musela byť doručovaná za asistencie príslušníkov policajného zboru, prečo ju dňa 28.03.2003 odmietla prevziať, medzitým však dňa 05.03.2003 na predmetný byt, ktorý je daroval syn, zriadila záložné právo z titulu zabezpečenia hypotekárneho úveru, ktorý bol poskytnutý S. L. druhému synovi žalovanej. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, že mal v konaní nesporne z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaná dostatočne preukázala svoju nevedomosť o úmysle svojho syna ukrátiť žalobkyňu, resp. úmysel ukrátiť žalobkyňu zo strany syna nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti sa javí byť nelogické už len zo samotných výpovedí žalovanej v konaní, keď na pojednávaní dňa 28.marca 2007 vypovedala, že syn nemal z čoho jej pôžičku v sume 200.000,-Sk vrátiť a tak sa dohodli na uzavretí darovacej zmluvy (č.l. 279 spisu) , pritom v účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 16.12.2010 (č.l. 43 spisu) vypovedala, že podľa jej vedomostí syn ani v minulosti nemal finančné problémy.

Súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku vôbec nevyporiadal so žalovanou uvedenou započítacou námietkou ohľadne sumy 38.000,-Sk, ktorú dlžník (E. N.+ pôvodne žalovaný v 2.rade) postupne uhradil na účet právneho zástupcu žalobkyne dňa 3.6.2004 - 8000,-Sk, dňa 23.7.2004 - 10.000,-Sk, dňa 6.9.2004 - 5.000,-Sk, 11.10.2004 - 5.000,-Sk, 5.11.2004 - 5.000,-Sk a dňa 9.12.2004 - 5.000,-Sk. Ako vyplýva z korešpondencie založenej v spise (č.l. 367 až 372 spisu) medzi účastníkmi prebiehalo jednanie o uzavretie mimosúdnej dohody, v dôsledku ktorej mala žalobkyňa zobrať žalobu späť za predpokladu úhrady pohľadávky, príslušenstva pohľadávky a trov konania. Je nepochybné, že len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní. Z korešpondencie žalovaného a žalobkyne zastúpených právnymi zástupcami nepochybne vyplýva, že pôvodne žalovaný v 2. rade uhradil celkom sumu 38.000,-Sk na účet právneho zástupcu žalobkyne, z titulu náhrady trov, ktoré jej vznikli v tomto konaní. Pretože pôvodne žalovaný v 2.rade neuhradil celú sumu dohodnutých trov konania a príslušenstva pohľadávky, k mimosúdnej dohode nedošlo. Pretože právny dôvod plnenia zo strany žalovaného v 2.rade žalobkyni z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, ktorý mal byť s účasťou mimosúdnej dohody odpadol (§ 451 ods. 2 OZ) prijatím plnenia vo výške 38.000,-Sk vzniklo žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná E. N. vrátiť. Pôvodný žalovaný v 2.rade túto započítaciu námietku proti pohľadávke žalobkyne z titulu príslušenstva pohľadávky v konaní v súlade s ust. § 98 O.s.p. nevzniesol. Zánik záväzku započítaním (kompenzáciou) upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 580 OZ) .

Odvolací súd poukazuje na to, že nedostatky odôvodnenia rozsudku zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia - Nálezy Ústavného súdu SR (napr. sp.zn. 1ÚS 11/08) . Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nepresvedčivých, neurčitých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci ako v právnom posúdení veci. Inak povedané účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu t.j. musí byť preskúmateľné.

Dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, že je v kompetencii Krajského súdu v Košiciach v prípade opätovného odvolania žalobkyne, zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, ak na základe doteraz vykonaného dokazovania dospeje k inému záveru, keďže súd prvého stupňa už opakovane vykonal dokazovanie na preukázanie toho, že dôkazné bremeno žalovanej, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že úmysel veriteľa nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti a v tomto smere

sú výpovede účastníkov nemenné preukazujú, že súd prvého stupňa si neprofesionálne vykladá ustanovenia O.s.p.. Odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nemôže vyvodiť odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie. Ak by sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí pre toto nové hodnotenie zadovážiť rovnaké podklady, ako mal súd prvého stupňa, teda musel by dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zostali zachované aj po účinnosti novely O.s.p. vykonanej zák.č. 273/2007 Z.z. vrátane novely uskutočnenej zákonom č. 384/2008 Z.z., Je teda neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, ako sa mylne domnieva prvostupňový súd.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukázaním na citované zákonné dôvody odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v súlade s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ O.s.p..

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.