KSKE 3 CoE 1/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoE/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207203868 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207203868.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného T. O. Y., D..T.., ul. N. Č.. X, P., IČO: XXXXXXXX, proti povinnému R., T..I..N.. so sídlom v Q., ul. D. Č.. XX, IČO: XXXXXXXX pre vymoženie sumy 4.481,71 eur s prísl., v konaní vedenom pred súdnym exekútorom J.. S.. Q. R., Exekútorský úrad so sídlom v Q., C.. X. Č.. X, o odvolaní exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 20.10.2011 č.k. 49Er 377/2007-10 takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie súdneho exekútora proti výroku uznesenia o zastavení exekúcie.

Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastavil, pretože povinný výmazom z obchodného registra dňom 10.9.2008 stratil spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p., čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal. Poukázal na § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, ale zároveň konštatoval, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR (nález z 31. augusta 2010, sp. zn. IV. ÚS 297/2010-11) . Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, že na predmetné exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre Ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci L. E. R. proti P. (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, číslo 70) , podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Nakoľko v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu zániku povinného, súd prvého stupňa mal za to, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania v tomto prípade znášal oprávnený a preto nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na zdôvodnenie svojho odvolania uviedol, že exekučný súd nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie a tým nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, a teda po práve mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a úhradou trov exekúcie zaviazať oprávneného v

nadväznosti na znenie § 203 ods. 2 v spojení s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Zároveň namietal, že napadnuté uznesenie má aj iné nedostatky a to súčasné vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, nesprávnu aplikácia rozhodnutia ESĽP L. E. R. proti P., nesprávnu aplikáciu inštitútu zavinenia a nesprávnu aplikáciu znášania rizika neúspešnej exekúcie oprávneným. Oprávnený je toho názoru, že súd prvého stupňa pochybil, keď exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku bez toho, aby najskôr samostatným uznesením rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, teda zastavil exekúciu predčasne pred právoplatnosťou uznesenia o neprípustnosti exekúcie, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V ďalšom poukazujúc na viacero rozhodnutí súdov SR namietal nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi a zdôraznil, že otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená aj Ústavným súdom SR v náleze II ÚS 31/04. Mal za to, že súd prvého stupňa rovnako tak nesprávne vychádzal z rozhodnutia ESĽP, ktoré sa týkalo advokátskeho koncipienta, ktoré je v exekučnom konaní podľa názoru oprávneného nepoužiteľné, pretože exekútor nebol od začatia vykonávania exekúcie uzrozumený o tom, že zákonný nárok na trovy exekúcie mu zanikne, aj keď existuje aspoň jeden účastník exekučného konania (oprávnený a povinný) . Postupom súdu prvého stupňa, ktorého výsledkom je nepriznanie trov exekúcie, bolo porušené a odňaté exekútorovi základné právo zaručené č. 18 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 2, čl. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súdny exekútor podal odvolanie proti uzneseniu v celom rozsahu.

Pred prejednaním odvolania odvolací súd skúmal, či sú splnené podmienky prípustnosti odvolacieho konania.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a) , b) , f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Z uvedeného vyplýva, že proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je odvolanie prípustné, to znamená, že takéto uznesenie je spôsobilým predmetom odvolania. Je však potrebné posúdiť aj to, či tu je splnená aj podmienka subjektívnej prípustnosti odvolania, to znamená, či exekútor je osobou oprávnenou podať odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im pre toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súdny exekútor má postavenie účastníka konania iba v prípade, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie. To znamená, že súdny exekútor nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie.

Preto v tejto časti odvolací súd odmietol odvolanie súdneho exekútora podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Súdny exekútor je osobou oprávnenou podať odvolanie proti výroku o trovách exekúcie a jeho odvolanie proti trovám je odôvodnené tým, že nesúhlasí s nepriznaním trov exekúcie súdneho exekútora.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) , podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal uznesenie vo výroku o trovách exekúcie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora je dôvodné.

Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom v čase začatia exekučného konania, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku prvá veta, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vzhľadom na skutočnosť, že povinný výmazom z obchodného registra dňom 10.9.2008 stratil spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p.. Súd prvého stupňa však v danom prípade nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, z akého dôvodu došlo ex offo k výmazu povinného z obchodného registra, ktorá skutočnosť má priamy dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a teda v priamej súvislosti aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Odvolací súd má za to, že v danom prípade primárnym dôvodom zastavenia exekúcie spočíval v skutočnosti, že povinný bol nemajetný v dôsledku čoho bol vymazaný z obchodného registra. Ak teda dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného priadku, o trovách exekúcie je potrebné rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, a v takom prípade je povinný nahradiť trovy exekúcie oprávnený. Odvolací súd pritom svoj názor opiera o rozhodnutie NS SR č.k. 5M Cdo 15/2011 zo dňa 19. januára 2012.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o trovách exekúcie a riadiť sa pritom závermi odvolacieho súdu uvádzanými v tomto rozhodnutí. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že vo výrokovej časti napadnutého uznesenia došlo k zrejmej chybe, nakoľko výroková časť napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho odôvodnením, t.j. že vo výrokovej časti uznesenia je namiesto výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú dvakrát uvedený výrok o zastavení exekúcie. Túto skutočnosť odvolací súd uvádza záverom, aj keď nebol oprávnený preskúmavať túto časť napadnutého uznesenia vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení podala osoba nie oprávnená na podanie odvolania v tejto časti.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude postupom podľa § 164 O.s.p. túto zrejmú chybu v písaní vo výrokovej časti uznesenia opraviť. Opraviť chyby v písaní môže súd prvého stupňa ex offo kedykoľvek.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.