KSKE 3 CoE 209/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoE/209/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211221914 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211221914.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803 zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: I. N., D.. X.XX.XXXX, N. S. G., H. Z. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 542,65 eur vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62, pod č. EX 7169/11u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 23. augusta 2011, č.k. 39Er/2104/2011-16, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvého stupňa ) uznesením z 23. augusta 2011, č.k. 39Er/2104/2011-16 (ďalej len uznesenie ) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX 7169/11u zamietol.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom z 22. júla 2011 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému vo výške 542,65 eur s prísl. na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. v Bratislave, č.k. CP 80866/2009 zo dňa 16.3.2010. Dňa 4.8.2011 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a s prílohami. S poukázaním na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok ) súd prvého stupňa preskúmal, či súdnym exekútorom predložená žiadosť, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú súladné so zákonom. Z predloženej Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX R. W. XX.X.XXXX, vrátane Všeobecných obchodných podmienok zistil, že oprávnený (toho času spoločnosť Consumer Finance Holding) sa zmluvou zaviazal poskytnúť povinnému pôžičku vo výške 663,55 eur, ktorú sa povinný zaviazal splatiť v 20-tich pravidelných mesačných splátkach po 47,10 eur. Pohľadávka pôvodného oprávneného voči povinnému bola následne postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa XX.X.XXXX na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Zmluvu o pôžičke súd prvého stupňa v zmysle § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ ) , § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zo Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy zistil, že zmluvné strany sa v bode 15.23 Všeobecné ustanovenia dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou strán a v prípade, ak nedôjde k dohode strán, všetky takéto spory rozhodne Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej hospodárskej komore alebo Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., pričom touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo ktorejkoľvek zo strán obrátiť sa na všeobecný súd. S poukázaním na ust. § 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku, § 40 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dospel k záveru, že takto dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto ju súd prvého stupňa v zmysle § 53 ods. 4 OZ. považoval za neplatnú a z uvedeného dôvodu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním oprávnený, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, pretože ako vyplýva z § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR a je preto spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd posudzuje exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie z formálnej a materiálnej stránky, nepreskúmava ich však po stránke hmotnoprávnej, ani procesnej, keďže na takýto prieskum nemá právomoc. V opačnom prípade by exekučný súd nahrádzal aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 45 ZRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň je tým povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu, poskytovaná ochrana jeho práv na úkor práv oprávneného. Oprávnený zároveň poukázal na nesprávnosť úvah a postupu súdu prvého stupňa, nakoľko má zato, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie len v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná doložka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Uplatnil si tiež trovy odvolacieho konania vo výške 31,80 eur s DPH.

Napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka, odvolaciemu súdu ho predložil sudca súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods.4 O.s.p..

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods.1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods.1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné považovať za nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a podrobnostiach naň poukazuje.

Na doplnenie odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o poskytnutí pôžičky boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov a v priebehu odvolacieho konania nebolo ani tvrdené, aby úver bol poskytnutý povinnému na obchodnú činnosť alebo inú podnikateľskú činnosť.

Podľa Podmienok k Zmluve o pôžičke poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. sa všetky spory z úverovej zmluvy mohli riešiť iba pred jediným rozhodcom.

Občiansky zákonník (ďalej len OZ ) síce až od 1. januára 2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, preto charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy, majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) , akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

V závere odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK ) umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského

rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ ZRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd rámec svojej preskúmavacej činnosti neprekročil.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.