KSKE 3 CoE 218/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoE/218/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511204621 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511204621.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 357 248 03, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 366 13 843, proti povinnej T. Y., B.. XX.XX.XXXX, X. Ď. Č.. XXX, pre vymoženie sumy 121,04 eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorsky úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie z 22. septembra 2011, č.k. 17Er 1153/2011-15 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice - okolie (ďalej len súd prvého stupňa ) uznesením z 22. septembra 2011, č.k. 17Er/1153/2011-15 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX 3815/11u zamietol.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice u súdneho exekútora dňa 22.03.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie pohľadávky na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov zo dňa 21.9.2010, sp. zn. II/2010-617, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.02.2011 a vykonateľnosť dňa 6.01.2011. Následne dňa 01.04.2011 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 121,04 eur s príslušenstvom, ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikoval. Oprávnený svoju hmotnoprávnu aj procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom Tatra banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Hodžovo námestie č. 3, IČO: 00 686 930 a oprávneným, ktorou postupca postúpil svoju pohľadávku na oprávneného. Dňa 24.09.2002 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. 2616821519, na základe ktorej bol povinnému zriadený bežný účet spolu so zmluvne definovaným balíkom. Rozhodcovský súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako zmluvu o bežnom účte v zmysle § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom na uvedenú zmluvu sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 4.9 ods. 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s., sa banka a klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa štatútu a rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, pričom podľa ods. 4.9.2., bez ohľadu na dohodu obsiahnutú v ods. 4.9.1. sa banka a klient dohodli, že banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré

vznikli a vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v SR a v takomto prípade sa banka a klient podriaďujú právomoci všeobecného súdu.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2007 ako aj v znení účinnom od 1.1.2008, ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, s poukazom na čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje úpravu preventívnej kontroly zákonnosti vykonávanej súdom v rámci exekučného konania. Podstatou takejto kontroly je preskúmanie, či žiadosť, návrh a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Pri zistení nesúladu zo zákonom, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda i rozbehnutie exekučného konania nie je možné. Len súlad všetkých troch písomností so zákonom umožňuje udelenie poverenia, kým naopak nesúlad i len jednej z nich, udelenie poverenia vylučuje. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS. Súd prvého stupňa dôvodil, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého stupňa opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.

Súd prvého stupňa dospel na základe vyššie uvedených skutočností k záveru, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal) , ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spory bude rozhodovať stály rozhodcovský súd, čím je podľa súdu obmedzené aj právo slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde Slovenskej republiky. Uvedené skutočnosti sú zrejmé z rozhodcovského rozsudku a viedli súd k tomu, že podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je

všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.

Súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje výkladové pravidlo, ktoré je relevantné pre výklad zmlúv. Nemožno ho použiť na výklad zákona. Záverom uviedol, že koncipovaná právna úprava v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008, kde bolo zámerom dostať do pozície spotrebiteľských zmlúv iba taxatívne určené typy zmlúv, nebola v súlade so Smernicou č. 93/13/EHS, pretože podľa Smernice každá (akákoľvek) zmluva môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak obsahuje nekalú podmienku. Z vlastností právneho štátu, ktoré podliehajú ochrane podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, možno podľa súdu odvodiť, že správnym úradným postupom orgánu verejnej moci zriadeným Slovenskou republikou môže byť iba taký postup, pri ktorom odmietne výklad práva porušujúci úpravu Európskeho spoločenstva, ktorým je Slovenská republika viazaná a uplatní výklad, ktorým sa vnútroštátna právna úprava interpretuje a aplikuje tak, aby nedošlo k porušeniu práva ES/EÚ. Platná právna úprava ku dňu podpísania zmluvy s povinnou (24.09.2002) podliehala po 1.5.2004 povinnostiam určeným v smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred 1. májom 2004, alebo po 1. máji 2004. Úprava § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008 bráni orgánom súdnej moci v SR poskytnúť spotrebiteľom ochranu tých práv, ktoré sa im priznávajú podľa práva ES/EÚ, ako aj vo vnútroštátnom právnom poriadku SR zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka malo v čase uzavretia zmluvy s povinnou povahu obsoléntnej právnej normy, lebo toto ustanovenie nie je možné uplatniť v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že aj tie typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník v znení do 31.12.2007 upravoval inde, ako v ôsmej časti, prípadne v Obchodnom zákonníku, môžu mať povahu spotrebiteľských zmlúv. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 18,85 eur s DPH.

V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, pretože ako vyplýva z § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR a je teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vypláva, že je prekážkou pre

opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd posudzuje exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie z formálnej a materiálnej stránky, nepreskúmava ich však po stránke hmotnoprávnej ani procesnej, keďže na takýto prieskum nemá právomoc. V opačnom prípade by exekučný súd nahrádzal aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 45 ZRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej.

Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Oprávnený zároveň poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ a zmluva o úvere bol upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 OZ. Oprávnený ďalej poukázal na nesprávnosť úvah a postupu súdu prvého stupňa, nakoľko má zato, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie len v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale aj sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami.

Napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka, odvolaciemu súdu ho predložila sudkyňa súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods.4 O.s.p., a preto odvolanie prejednal odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné považovať nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o pôžičke boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov a v priebehu

odvolacieho konania nebolo ani tvrdené, aby úver bol poskytnutý povinnej na obchodnú činnosť alebo inú podnikateľskú činnosť.

Podľa Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. zo dňa 23.1.2001 banka a klient alebo zmluvný partner sa dohodli, že pre ich vzájomné spory je príslušný všeobecný súd v sídle banky, pričom banka je oprávnená v závislosti od zmien príslušných právnych predpisov alebo svojej obchodnej politiky alebo na základe rozhodnutia vedenia banky zmeniť VOP a túto zmenu oznámi banka klientom a tretím osobám zverejnením vo svojich obchodných priestoroch.

Z citovaného ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. platných a účinných v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte, je zrejmé, že tieto v čase uzavretia zmluvy s povinnou neobsahovali ani len zmienku o rozhodcovskej doložke a pre prípad vzájomných sporov bolo dohodnuté ich riešenie pred všeobecným súdom v sídle banky. Rozhodcovská doložka bola Veriteľom včlenená do Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. až s účinnosťou odo dňa 15.2.2004, teda po tom ako oprávnený s povinnou uzavreli predmetnú zmluvu o bežnom účte.

Podľa § 4 ods. 1 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 ZRK rozhodcovské zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 ZRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu.

Z vyššie citovaných ustanovení ZRK vyplýva, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, z ktorých by bol zrejmý obsah rozhodcovskej zmluvy ako aj označenie osôb, ktoré rozhodcovskú zmluvu dohodli.

Obdobný prípad ohľadom otázky, či VOP bolo možné považovať za rozhodcovskú doložku k zmluve o úvere riešil už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru nie je obvyklé prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku, obsah ktorej je obsiahnutý len v prílohe vo VOP, bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve. Najvyšší súd uzavrel, že zmluvné strany musia v VOP vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby bolo stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k samotnému návrhu zmluvy (Uznesenie NS SR z 30. novembra 2011, sp. zn. 2Cdo/245/2010) .

Opierajúc sa o vyššie uvedené rozhodnutie odvolací súd uvádza, že písomná forma rozhodcovskej zmluvy v danom prípade nie je zachovaná, keďže nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Navyše z obsahu spisu, predovšetkým však z obsahu Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby č. XXXXXXXXXX a Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. je zrejmé, že samotná zmluva neobsahuje rozhodcovskú zmluvu a táto nie je obsiahnutá ani vo VOP účinných v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktoré zmluva priamo odkazuje. Je teda nesporné, že rozhodcovská doložka v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmluvnými stranami dojednaná nebola a teda nie je možné hovoriť o jej platnosti. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že veriteľ rozhodcovskú zmluvu začlenil do VOP s účinnosťou odo dňa 15.2.2004, nakoľko toto znenie VOP nebolo účinné v čase uzavretia zmluvy zmluvnými stranami, teda dňa 24.09.2002.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.