KSKE 3 CoE 237/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoE/237/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7808208789 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7808208789.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, proti povinnému: Y. Š., X.. XX.XX.XXXX, L.V. L. XXX, G., B. B. X. S. S. R. P., A.: XXXXXXXX, Y. XX, J., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu, Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp.zn. EX/6323/08, o vymoženie 916,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 8Er/573/2008-70 zo dňa 27.09.2011 takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že zaväzuje oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 39,82 eur do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a z dôvodu neprípustnosti ju zastavil. Priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu vo výške 75,68 eur a zaviazal oprávneného uhradiť priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu súdnemu exekútorovi do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie č. 5808 018168 * zo dňa 06.10.2008, na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, doručil povinný dňa 22.10.2009 súdu návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu súdneho sporu medzi oprávneným a občanmi, ktorí uzavreli neplatné zmluvy s oprávneným pre porušenie ľudských práv a neoprávnené obohacovanie. Dňa 16.04.2001 podal povinný námietku zaujatosti súdneho exekútora a dňa 04.06.2010 právny zástupca povinného návrh na zastavenie exekúcie pre neprijateľnú rozhodcovskú doložku a neprijateľné zmluvné podmienky. Súd prvého stupňa vyzval Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava o doručenie rozhodcovského spisu, pričom rozhodcovský súd požadované listiny zo spisu v kópii súdu doručil. Súd prvého stupňa zo zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 12.04.2007 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30.000,- Sk a tento spolu s poplatkom vo výške 25.920,- Sk sa zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 4.660,60 Sk. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola

upravená rozhodcovská doložka tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa uzavrel, že v zmluve o úvere nie je uvedené, na aký účel sú peňažné prostriedky poskytnuté povinnému určené. To, že povinný pri podpisovaní zmluvy použil svoje obchodné meno a IČO, nevylučuje predmetný úver z režimu spotrebiteľských zmlúv. Citujúc ust. § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvého stupňa uzavrel, že aj keď z tohto ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon podnikania, súd prvého stupňa uzavrel, že v prípade, ak Zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel podnikania, ktorý však neposkytuje odpoveď na otázku, akú podnikateľskú činnosť povinný vykonáva a aký konkrétny súvis s takýmto podnikaním či predmetom činnosti uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu z aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch vyňať. Keďže v zmluve, ani v žalobe doručenej rozhodcovskému súdu nie sú uvedené bližšie informácie o podnikateľskej činnosti povinného, mal súd prvého stupňa v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka za to, že ide o spotrebiteľský úver. Aj za použitia všeobecného interpretačného ust. § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, teda dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku) , čiže veriteľa (oprávneného) . Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Keďže ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, a to aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky a medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje v ust. § 53 ods. 4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka a je v súlade s ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd dospel k názoru, že exekúcia je neprípustná, a preto ju v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) , § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Keďže súd prvého stupňa exekúciu zastavil, námietkou zaujatosti súdneho exekútora vznesenou povinným sa z dôvodu účelnosti konania nezaoberal. Po preskúmaní návrhu exekútora na priznanie trov exekúcie dospel k záveru, že vyčíslené trovy vo výške 75,68 eur :

- odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice (§ 21a) 16,60 eur,

- získanie poverenia na vykonanie exekúcie (§§ 14, 15) 3,32 eur,

- doručenie upovedomenia o začatí exekúcie (§§ 14, 15) 3,32 eur,

- doručenie príkazu na začatie exekúcie (§§ 14, 15) 3,32 eur,

- doručenie exekučného príkazu (§§ 14, 15) 3,32 eur,

- zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť (§ 6) 33,19 eur.

Odmena 63,07 vrátane 20 % DPH = 75,68 eur sú v súlade s vyhláškou, považoval ich za účelne vynaložené a preto mu ich v tejto výške priznal. Pretože k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, súd zaviazal úhradou trov exekúcie oprávneného.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Navrhol zrušiť uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní predovšetkým namietal, že oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná, akcentoval oprávnený na to, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde o fiktívnu možnosť, ale o reálnu skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie, alebo konanie pred všeobecným súdom. Prijatie argumentácie súdu prvého stupňa by znamenalo pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva ale aj európskeho práva. Oprávnený zdôraznil, že v zmysle Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený sa nestotožnil ani s priznanou výškou trov exekúcie. V odvolaní namietal, že súdny exekútor nepostupoval správne, ak si do svojej odmeny zahrnul aj odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v zmysle § 21a) vyhlášky vo výške 16,60 eur + DPH. Taktiež súd prvého stupňa pochybil, keď uznal odmenu súdnemu exekútorovi vo výške 33,19 eur za zriadenie exekučného záložného práva. Pri zastavení exekúcie mal súd určovať odmenu podľa §§ 14, 15, 16 vyhlášky, pričom z ich znenia nevyplýva oprávnenie pre exekučný súd, aby odmenu súdnemu exekútorovi v prípade jej zastavenia určoval podľa § 6 vyhlášky.

Povinný zastúpený Združením na ochranu občana spotrebiteľa, HOOS Važecká 16, Prešov, navrhol uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať trovy za jednu poradu s advokátom JUDr. Šafránkom, advokátom Advokátskej kancelárie Svidník.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 03.09.2012 označené ako: Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 367 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu , v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia predpokladu textu písmena g) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov) ,

keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanoveniu písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorúkoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) v súlade s ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a po preskúmaní uznesenia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného čo do výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa v týchto výrokoch podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil ak dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t.j. v každom štúdiu vedenia exekúcie) je povinný skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Súd môže skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie procesne zareagovať.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru svedčí doslovné znenie ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní,

ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) .

Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva a v zmysle Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy a v danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní, odvolací súd k týmto dôvodom odvolania uvádza nasledované. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ust. § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní sporný vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných veci s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným) , čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd preto uznesenie Okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ oprávnený v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. navrhol konanie prerušiť, odvolací súd poukazuje na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný zákon písmeno 4c neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Podľa článku 234 ods. 3 a 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len ZES) je vnútroštátny súdny orgán orgán najneskôr v poslednom stupni povinný obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Aj za predpokladu možnej aplikácie ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť s tým, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj ZEFÚ ) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) , teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,

a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bude 17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše v dôvodoch rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou súdov SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/1/2012 a pod.) . Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal v dôvodoch rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C/76/10) , kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienok obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálenie pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti tejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte clairé, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte clairé (konanie objasnené alebo už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy , ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o priznaných trovách súdneho exekútora dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného proti výroku o trovách exekúcie je dôvodné. Nesprávne súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi aj odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v zmysle § 21a vyhlášky vo výške 16,60 eur + DPH a odmenu vo výške 33,19 eur za zriadenie exekučného záložného práva + DPH. Správne súd prvého stupňa pri zastavení exekúcie mohol odmenu priznať iba podľa ustanovení §§ 14, 15 a 16 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 220 O.s.p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že zaviazal oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 33,19 eur (paušálna suma určená podľa § 14 ods. 1 Exekučného poriadku) + 20 % DPH = 6,63 eur, spolu 39,82 eur (33,19 eur + 20 % DPH) .

V odvolacom konaní bol oprávnený vo vzťahu k povinnému neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Povinný síce trovy odvolacieho konania uplatnil, ale ich výšku nepreukázal, preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že ich účastníkom ani súdnemu exekútorovi nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.