KSKE 3 CoE 37/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoE/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218868 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218868.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 357 248 03, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 366 13 843, proti povinnému Š. Š., M.. XX.X.XXXX, Q. F. P., E.. P. Č.. XXX/X, pre vymoženie sumy 204,36 eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorsky úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22. decembra 2011, č.k. 7Er 813/2011-10 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej iba súd prvého stupňa) napadnutým uznesením žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 13.12.2011 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným, ktorým žiadal vymôcť istinu 204,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.8.2009 do zaplatenia, trov konania 143,68 eur, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 3x 20,84 eur a poplatku za vydanie poverenia 16,50 eur. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu č. EP 61394/09 zo dňa 21.7.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.8.2011 a vykonateľnosť 31.8.2011, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu 204,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.8.2009 do zaplatenia a trovy konania 143,68 eur. Exekučný titul bol vydaný na základe Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty č. XXXXXX zo dňa 12.2.2004, pričom právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu bola daná rozhodcovskou doložkou uzavretou medzi stranami v rámci úverovej zmluvy, v zmysle ktorej všetky majetkové spory vzniknuté zo Zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Správa kreditných kariet, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok. Zo Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty súd prvého stupňa zistil, že povinnému bol právnym predchodcom oprávneného poskytnutý úverový rámec vo výške 3 000,00 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach vo výške 100,00 Sk.

Súd prvého stupňa s poukázaním na ust. § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) , § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) uviedol, že úver poskytnutý povinnému na základe Zmluvy o vydaní kreditnej platobnej

karty č. XXXXXX zo dňa 12.2.2004 je spotrebiteľským úverom v zmysle vtedy platného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj podľa všeobecných ustanovení OZ. V zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku súd prvého stupňa preskúmal návrh na vykonanie exekúcie, žiadosť o vydanie poverenia ako aj exekučný titul a zistil, že súčasťou úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, je rozhodcovská doložka, ktorú spotrebiteľ ako súčasť úverových podmienok nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam. Takto dohodnutú rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto ju súd prvého stupňa vyhodnotil ako neplatnú. Poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, v zmysle ktorej je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Zároveň poukázal na súčasné znenie ustanovenia § 53 ods. 4 OZ, ktoré obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a s účinnosťou od 1.3.2010 je výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka - požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnom konaní nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie a preto súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 20,84 eur s DPH.

V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, pretože ako vyplýva z § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR a je teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vypláva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd posudzuje exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie z formálnej a materiálnej stránky, nepreskúmava ich však po stránke hmotnoprávnej ani procesnej, keďže na takýto prieskum nemá právomoc. V opačnom prípade by exekučný súd nahrádzal aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 45 ZRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Oprávnený zároveň poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ a zmluva o úvere bol upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 OZ. Oprávnený ďalej poukázal na nesprávnosť úvah a postupu súdu prvého stupňa, nakoľko má zato, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale

spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie len v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale aj sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o pôžičke boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov a v priebehu odvolacieho konania nebolo ani tvrdené, aby úver bol poskytnutý povinnému na obchodnú činnosť alebo inú podnikateľskú činnosť.

Podľa Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet VÚB, a.s., vydávaných v spolupráci s SKK, a.s., všetky majetkové spory ktoré by v budúcnosti zo zmluvy vznikli, budú riešené v rozhodcovskom konaní nezávislý, rozhodcom určeným spoločnosťou SKK, a.s..

Občiansky zákonník (ďalej len OZ) síce až od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k

zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) , akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

V závere odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ Zákona o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd rámec svojej preskúmavacej činnosti neprekročil.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.