KSKE 3 Cob 125/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/125/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107204478 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107204478.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jolany Fuchsovej a sudcov JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu K. s.r.o. so sídlom B. 9, XXX XX C., Q. republika vo veci K., s.r.o. - organizačná zložka, C. X/A, XXX XX H., IČO XX XXX XXX, zastúpeného spoločnosťou IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária, Štefánikova 26, 040 01 Košice proti žalovanému V. Y., nar. X.X.XXXX bytom H. X , XXX XX Y. o zaplatenie 7 230,83 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. XXCb/XX/XXXX-XXX zo dňa 18.1.2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania vo výške 1 724,57 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I, ako súd prvého stupňa, rozsudkom zo dňa 18.1.2011 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6 979,78 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 10.10.2004 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.604,54 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v žalobe žalobca navrhol zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 7.230,83 eur ( 217.836,- Sk ) spolu s 0,1%-ným úrokom z omeškania denne z dlžnej sumy od 10.10.2004 do zaplatenia, a to titulom dlhu vzniknutého v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci a zároveň žiadal náhradu trov konania. Uviedol, že leasingová zmluva bola ukončená z dôvodu jej hrubého porušenia, a to neplatenia leasingových splátok podľa čl. 11 ods. 11.1.1 VPLZ, vozidlo nebolo vrátené žalobcovi dobrovoľne, ale bolo žalovanému odňaté, pričom vozidlo bolo značne poškodené a bolo speňažené za 100.000,- Sk. Žalobca ďalej uviedol, že si uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 217.836,- Sk s úrokmi z omeškania vo výške 0,1% denne za obdobie od 10.10.2004 do zaplatenia. Dlžná suma podľa neho pozostáva a) zo škody vypočítanej podľa čl. 8 ods. 8.9 VPLZ v spojení s čl. 12 VPLZ ako rozdiel medzi hodnotou, ktorú vozidlo malo podľa leasingovej zmluvy mať (306.558,- Sk ) , a skutočnou hodnotou vozidla, za ktorú bolo možné pri odbornej starostlivosti vozidlo speňažiť ( 100.000,- Sk ) . Hodnota vozidla ku dňu vypovedania zmluvy musí podľa čl. 8 ods. 8.11 zodpovedať sume leasingových splátok, ktoré vzhľadom k predčasnému ukončeniu sa nestali splatnými, poníženej o úrokovú sadzbu účtovanú žalobcom a to za obdobie od predčasného ukončenia zmluvy do doby pôvodnej splatnosti týchto leasingových splátok (diskontované splátky ) a rovnako diskontovanej sume zostatkovej hodnote

vozidla. Výšku škody žalobca určil na 206.558,- Sk s prihliadnutím k pôvodnej cene vozidla a k obvyklému opotrebeniu za obdobie trvania zmluvného vzťahu založeného leasingovou zmluvou; b) zo zmluvnej pokuty vo výške 10.000,- Sk podľa čl.11 ods. 11.2 VPLZ; c) zo sumy leasingových splátok spolu 72.735,- Sk za obdobie trvania leasingovej zmluvy splatných podľa čl. 4 ods. 4.2 VPLZ, spolu s 0,1% denným úrokom z omeškania za obdobie odo dňa omeškania žalovaného s platením tej -ktorej leasingovej splátky do zaplatenia ( čl. 6 ods. 6.1 VPLZ ) , ktoré sú za obdobie do 9.10.2004 v sume 7.563,- Sk; d) z ďalších nákladov spojených s vozidlom a to nákladov spojených s predajom vozidla v sume 7.500,- Sk, v ktorých sú zahrnuté aj trovy znaleckého posudku; e) po započítaní nezaúčtovanej časti zálohy na leasingové splátky podľa čl. 4 ods. 4.1 VPLZ v celkovej sume 86.520,- Sk ( vzorec výpočtu uplatnenej sumy je : 206.558,- Sk + 10.000,- Sk + 72.735,- Sk + 7.500,- Sk - 86.520,- Sk = 217.836,- Sk) . Čo sa týka úrokov z omeškania, suma zo záverečného vyúčtovania sa stala splatnou doručením záverečného vyúčtovania k leasingovej zmluve zo dňa 16.9.2004 žalovanému, a preto si žalobca uplatnil nárok na úroky z omeškania zo sumy 217.836,- Sk vo výške 0,1% denne za obdobie od 10.10.2004 do zaplatenia ( podľa čl. 6 ods. 6.1 VPLZ ) . Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nesúhlasil s návrhom žalobcu a uviedol, že auto kupoval za 494.000,- Sk, preto nesúhlasil s tým, že jeho cena v znaleckom posudku po 10 mesiacoch bola stanovená na 178.747,- Sk. Tvrdil, že nebol prítomný pri obhliadke vozidla znalcom a nespolupracoval pri vyhotovení znaleckého posudku. Uviedol, že bol v kontakte s pánom G. a po dohode s ním nemalo dôjsť k odobratiu vozidla, nakoľko chcel svoj dlh vyrovnať. Bol však hospitalizovaný a počas jeho pobytu v nemocnici došlo k odobratiu vozidla. K poškodeniu vozidla uviedol, že v čase odobratia vozidla okrem prednej kapoty boli v batožinovom priestore uložené všetky náhradné diely potrebné na opravu. Mal za to, že opravu bolo možné vykonať za 30.000,- Sk. Žalovaný nesúhlasil s cenou vozidla stanovenou znaleckým posudkom a ani s cenou vozidla za akú bolo ponúknuté na predaj. Namietal aj výšku úrokov z omeškania uplatnených žalobcom. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného a na pojednávaní dňa 10.12.2010 upresnil, že žalovaná suma 217.836,- Sk pozostáva z diskontovaných poplatkov v sume 306.557,69 Sk (ide o čiastky pôvodne splatné podľa leasingovej zmluvy, ktoré sú znížené o dohodnutý úrok, ktorý by podľa zmluvy žalobcovi inak patril) , od ktorých odčítali zálohu na leasingové splátky (tzv. akontáciu) vo výške 86.520,- Sk a zvýšili ju o nezaplatené leasingové splátky, ktoré sa stali splatnými počas trvania leasingovej zmluvy v sume 72.735.- Sk. Zo súm, na ktoré žalobcovi vzniklo právo odpočítal 100.000,- Sk, za ktorú bolo vozidlo s odbornou starostlivosťou speňažené. Poukázal aj na to, že leasingová zmluva je v skutočnosti zmluvou, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver. Žalovanému vznikla povinnosť úver splatiť, pričom úver bol zabezpečený predmetom leasingu, t.j. motorovým vozidlom. Nakoľko motorové vozidlo nemalo dostatočnú uhradzovaniu funkciu, lebo bolo poškodené, žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na úhradu prevyšujúcich čiastok z leasingovej zmluvy. Uviedol, že poistná udalosť na motorovom vozidle bola likvidovaná bez akéhokoľvek poistného plnenia zo strany poisťovne. Čo sa týka úrokov z omeškania mal za to, že v uplatnenej výške 36,5% ročne tieto nemôžu byť neprijateľné a to aj vzhľadom na to, že riadne dohodnuté úroky môžu byť v takejto výške. Poukázal pritom aj na smernicu o oneskorených platbách, ktoré majú byť prekážkou úspechu spoločného trhu. Mal za to, že úroky z omeškania by mali byť dostatočne odstraňujúce pre dlžníka. Zmluva bola uzavretá v roku 2003, teda pred vstupom Slovenska do Európskej únie a pred harmonizovaním zákonov so zákonmi Európskej únie, preto nie je možné poskytnúť v danom prípade ochranu neplniacemu spotrebiteľovi. V priebehu konania žalobca zmenil právnu formu z akciovej spoločnosti na spoločnosť s ručením obmedzeným.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie a zistil, že žalobca (ako kupujúci a leasingový prenajímateľ ) uzavrel so žalovaným (ako leasingovým nájomcom) dňa 7.1.2003 Zmluvu o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci č. XXXXXX. Predmetom zmluvy bol finančný prenájom motorového vozidla D. C. rok výroby XXXX s evid. číslom Y., kúpna cena vozidla bola 494.400,- Sk, záloha na leasingové splátky z kúpnej ceny bola 148.320,- Sk, manipulačný poplatok bol 9.919,14 Sk. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal po dobu 36 mesiacov predmet leasingu užívať a platiť leasingové splátky vrátane poistného vo výške 14.344,- Sk. Zostatková hodnota vozidla bola 1.000,- Sk + 20% DPH. Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné podmienky leasingovej zmluvy. V zmysle leasingovej zmluvy výlučným vlastníkom vozidla ostal žalobca. Žalovaný uzavrel leasingovú zmluvu ako fyzická osoba nepodnikateľ . Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné a súd ich mal preukázané aj Zmluvou o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci č. XXXXXX a všeobecnými podmienkami leasingovej zmluvy. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to, že žalovaný nesplácal riadne a včas dohodnuté leasingové splátky a žalobca listom zo dňa 30.4.2004 vypovedal leasingovú zmluvu a vyzval žalovaného na vrátenie motorového vozidla. Žalovaný tvrdil, že

vo veci omeškania s platením splátok jednal s pánom G. a dohodli sa, že omeškané splátky uhradí, a preto nemalo dôjsť k odobratiu vozidla. Keď však bol hospitalizovaný zo strany žalobcu došlo k odobratiu predmetu leasingu. Z výpovede svedka D. G. súd zistil, že bol zamestnancom spoločnosti C. U. s.r.o. a mal tiež plnú moc od žalobcu na vykonávanie činností súvisiacich s problémovými leasingami (na preberanie hotovosti, dojednanie splátkových kalendárov a pod.) . Všetky činnosti vykonával podľa pokynov žalobcu, ak žalobca súhlasil s dohodou o plnení v splátkach, dohodol s dlžníkmi splátky, ak žalobca trval na odobratí vozidla, odobrali vozidlo. Na okolnosti odobratia vozidla žalovaného a na stanovenie jeho hodnoty znalcom sa presne nepamätal, mal vedomosť o tom, že predmetné auto bolo poškodené. Potvrdil aj dohodu so žalovaným o splácaní dlhu, ale uviedol, že konečné slovo mal v týchto otázkach vždy žalobca, ktorý mal aj právo veta. Ak v danom prípade došlo k odobratiu vozidla, určite to bolo na pokyn žalobcu. Z oznámenia o vzniku škodovej udalosti mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 16.10.2003 došlo ku škode na predmete leasingu a znaleckým posudkom V.. C. Y. č. XX/XXXX mal preukázané, že znalec mal určiť hodnotu vozidla pred nehodou a po nehode a že všeobecná hodnota vozidla ku dňu 31.10.2003 predstavovala 178.747,- Sk a ku dňu 6.7.2004 predstavovala 69.940,- Sk. K námietke žalovaného, že nesúhlasí so znaleckým posudkom a že sa nezúčastnil obhliadky vozidla v súvislosti s vyhotovovaním znaleckého posudku súd prvého stupňa uviedol, že svedok V.. C. Y., ktorý vyhotovil vyššie uvedený znalecký posudok uviedol, že sa už nepamätá kto sa zúčastnil obhliadky motorového vozidla, že pri vyhotovení znaleckého posudku vychádzal zo stavu vozidla zisteného obhliadkou a tvrdil, že pri stanovení ceny znaleckým posudkom znalec vychádza zo záväzného metodického návodu vypracovaného ministerstvom spravodlivosti. Ďalej uviedol, že trvá na svojom znaleckom posudku č. XX/XXXX. Na otázku žalovaného ako výrazne môže ovplyvniť vyjadrenie osoby, ktorá pristaví vozidlo na obhliadku výslednú cenu vozidla uviedol, že odchýlka môže byť maximálne 2-3%, nakoľko znalec nevychádza len zo skutočností uvedených touto osobou, ale najmä zo stavu vozidla zisteného pri obhliadke. Faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 17.9.2004 mal súd preukázané, že vozidlo bolo predané za cenu 100.000,- Sk. Záverečným vyúčtovaním k leasingovej zmluve XXXXXX zo dňa 16.9.2004 mal súd preukázané, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 217.836,- Sk, t.j. 7.230,83 eur do 14 pracovných dní. Uvedená suma predstavuje súčet zostatkovej ceny vozidla 306.557,69 Sk, nedoplatku na splátkach v sume 72.735,- Sk, sankčných poplatkov v sume 10.000,- Sk, nákladov spojených s predajom v sume 7.500,- Sk a penálov v sume 7.563,- Sk po odpočítaní zostatku zálohy v sume 86.520,- Sk a ceny za predaj vozidla vo výške 100.000,- Sk. Žalovaný dlžnú sumu doposiaľ neuhradil žalobcovi.

K úrokom z omeškania súd prvého stupňa uviedol, že tieto si žalobca uplatnil podľa článku 6. bodom 6.1 všeobecných podmienok vo výške 0,1% denne zo sumy 7.230,83 eur od 10.10.2004 do zaplatenia. Súd citoval § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka , § 2, § 4 zák. č. 258/2001 Z. z., § 544, § 545 Občianskeho zákonníka a uviedol, že povinnosť uhrádzať dohodnuté leasingové splátky včas a v plnej výške vyplýva pre žalovaného zo zmluvy a z článku 2. bodu 2.1 VPLZ, pričom leasingová zmluva bola ukončená z dôvodu hrubého porušenia zmluvy, a to neplatenia leasingových splátok podľa článku 11. VPLZ a záverečné vyúčtovanie bolo žalobcom vyhotovené v súlade s článkom 16. VPLZ.

Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu leasingovej zmluvy, ktorej predmet bol dostatočne určený. Predmetom zmluvy je finančný prenájom motorového vozidla D., rok výroby 1997. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal po dobu 36 mesiacov predmet leasingu užívať a platiť leasingové splátky vo výške 14.344,- Sk, žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy (nesplácal splátky včas a riadne) , preto došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy a žalobca vyhotovil záverečné vyúčtovanie k zmluve, na základe ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.230,83 eur. Súd citoval ust. § 324 ods. 1 v spojení s ust. § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka a uviedol, že žalovaný dlžnú sumu 7.230,83 eur žalobcovi v lehote určenej záverečným vyúčtovaním neuhradil, preto sa dostal do omeškania dňom 7.10.2004 a žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania až odo dňa 10.10.2004. V ďalšom súd citoval ust. § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 517 Občianskeho zákonníka a ust. § 10a , § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom a čl. 3 ods. 1,2 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) - ďalej len "smernica" a bod 1 písm. e) prílohy smernice a uviedol, že zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica ) , ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch X., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy. S poukazom na vyššie citované ustanovenia súd prvého stupňa právny vzťah založený predmetnou leasingovou zmluvou považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Podľa všeobecných podmienok je úrok z omeškania z dlžnej čiastky vo výške 0,1 % denne a súd prvého stupňa hodnotil neprimeranosť takéhoto zmluvného dojednania s ohľadom na jeho rozpor s dobrými mravmi a uviedol, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. a za takéto podľa § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 634/1992 Zb. je potrebné považovať aj tie, ktoré sú v rozpore s vžitými tradíciami a ktoré vykazujú zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služieb. Takáto jednostranne určená podmienka v zmluve o výške úrokov z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi, je neprijateľná a neplatná a výkon takého práva nemôže požívať ochranu. Súd prvého stupňa uviedol, že dohoda o výške úrokov z omeškania je v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a keďže v záverečnom vyúčtovaní žalobca uviedol aj položku penále vo výške 7.563,- Sk, t.j. 251,05 eur, ktoré podľa žalobcu predstavujú vyčíslené úroky z omeškania v súlade so zmluvou a VPLZ do 9.10.2004 a súdu nebol preukázaný spôsob výpočtu týchto úrokov z omeškania (z akej sumy a za aké obdobie boli vyčíslené ) , súd mal za to, že žaloba v časti o zaplatenie 251,05 eur je nedôvodná.

Súd prvého stupňa uviedol, že obranu žalovaného vzhľadom na výpoveď svedka G. o vykonávaní činnosti na základe pokynov žalobcu, výpoveď svedka V.. Y. o vyhotovenom znaleckom posudku a vzhľadom na to, že nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalovaný porušil svoje povinnosti splácať leasingové splátky riadne a včas, považoval len za účelovú a mal za to, že žaloba je v časti o zaplatenie istiny 6.979,78 eur skutkovo a právne dôvodná, preto jej v tejto časti vyhovel. Keďže žalovaný nesplatil svoj dlh voči žalobcovi v lehote splatnosti dostal sa do omeškania. Výška úroku z omeškania dňa 7.10.2004 predstavovala 9% ročne a vzhľadom na vyššie uvedené priznal žalobcovi úroky z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, a preto žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. v časti o zaplatenie úrokov z omeškania v časti nad priznaný nárok, o zaplatenie vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 7.563,- Sk, t.j. 251,05 eur zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy konania sumou 1.724,57 eur a súd prvého stupňa uviedol, že vychádzajúc z dôvodne podanej časti žaloby 6.979,78 eur k časti žaloby podanej nedôvodne 251,05 eur žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania vo výške 93,4% /96,52 - 3,48/ . Žalobcom uplatnené trovy konania vo výške 1.724,57 eur súd prvého stupňa považoval za oprávnené a uviedol ich zloženie, a z uvedenej sumy 93,4% činí 1 604,54 eur, na zaplatenie ktorých zaviazal žalovaného, na účet právneho zástupcu žalobcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti čo do zaplatenia sumy 251,05 eur a úrokov z omeškania vo výške 27,5% ročne zo sumy 7.230,83 eur za obdobie od 10.10.2004 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania, podal žalobca, cestou svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie a zároveň navrhol opraviť označenie žalobcu v záhlaví na K., s.r.o. so sídlom B. 9, XXX XX C., Česká republika vo veci K., s.r.o. - organizačná zložka, C. X/A, XXX XX H., IČO XX XXX XXX.

V odôvodnení odvolania žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie sumy 7 230,83 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy uplatnil v súlade s dohodou strán obsiahnutou v čl. 6 ods. 6.1. všeobecných podmienok leasingovej zmluvy. Rozsudok v časti obsahujúcej odôvodnenie

nepriznania celej výšky uplatneného úroku z omeškania, považuje za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Za nedostatočné považuje aj odôvodnenie aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a citovanie zákonných ustanovení bez uvedenia ich súvislosti s posudzovaným prípadom, a preto mu nie je zrejmé, ktoré konkrétne nedostatky súd prvého stupňa v dohode o úrokoch z omeškania v danom prípade nachádza, v čom vidí požiadavku dôvery, značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy a škodu spotrebiteľa v zmysle čl. 13 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, v čom vidí neprimerane vysokú sumu ako náhradu pre nesplnenie záväzku spotrebiteľa, či sa jedná o diskrimináciu alebo o vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji, výrobe a poskytovaní služieb pri posúdení § 6 ods. 3 písm. a/ zák.č. 634/1992 Zb. a ďalej namieta absenciu špecifikácie dobrých mravov . Posúdenie leasingovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy je podľa jeho názoru nemožné, keďže leasingová zmluva bola uzatvorená dávno predtým, než do právneho poriadku bol vôbec inštitút spotrebiteľských zmlúv uvedený, preto posudzovať zmluvu uzatvorenú 7.1.2003 podľa zákona, ktorý nadobudol účinnosť až 1.4.2004, je vo svojich dôsledkoch retroaktívne, pričom princíp právnej istoty patrí medzi základné princípy právneho štátu a poukázal na Nález ÚS SR 214/04. Uviedol, že za spotrebiteľské zmluvy sa až do 1.1.2008 považovali iba odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka, a preto žiadne iné zmluvy nebolo možné označiť ako spotrebiteľské zmluvy. V danom prípade leasingová zmluva podľa svojho obsahu obsahovala dohodu medzi účastníkmi konania, že žalobca poskytne žalovanému peňažné prostriedky za účelom kúpy motorového vozidla, ktoré si žalovaný vybral a tieto následne na účet žalovaného aj vyplatil predávajúcemu motorového vozidla a žalovaný sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť žalobcovi spolu s dohodnutými úrokmi. Podstatou zmluvy je teda poskytnutie úveru a vlastnícke právo bolo zároveň ako zabezpečenie poskytnutého úveru prevedené na žalobcu a užívanie motorového vozidla bolo ponechané žalovanému. Na predmetný úver dopadali ustanovenia zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a jednalo sa o tzv. spotrebiteľský úver, pričom zmluva o úvere je upravená v Obchodnom zákonníku ako tzv. absolútny obchod, t.j. bez ohľadu na povahu účastníkov. Nejednalo sa teda o zmluvu uzatvorenú podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka ani podľa § 55 Občianskeho zákonníka, a teda sa nemohlo jednať o spotrebiteľskú zmluvu. Úrok z omeškania je upravený v ust. § 365 a § 369 Obchodného zákonníka, a preto záver súdu, že by sa omeškanie malo spravovať ust. § 517 Občianskeho zákonníka vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o Smernicu 93/13/EHS, podľa názoru žalobcu sa na daný prípad z hľadiska časovej pôsobnosti nemôže aplikovať a poukázal na to, že ani nemá priamy horizontálny účinok. K povinnosti súdu vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť poukázal na nález ÚS SR 242/07-29 a uviedol, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynul skutkový záver pre záver o neprijateľnosti podmienky. Poukázal na to, že žalobca splnil svoje povinnosti z úverovej zmluvy a žalovaný mal povinnosť platiť splátky a pre prípad porušenia tejto povinnosti boli dohodnuté úroky z omeškania, ktoré podľa právnej úpravy sú paušalizovanou náhradou škody spôsobenej omeškaním s platením peňažného dlhu, preto nemožno hovoriť o nerovnováhe v právach a povinnostiach strán. Uviedol, že zoznam neprijateľných podmienok, zavedený do vnútroštátneho poriadku zákonom č.150/2004 Z.z. ani pri najextenzívnejšom výklade nemožno rozšíriť na problematiku úrokov z omeškania, pokiaľ ide o ich výšku a úroky z omeškania vo výške 0,1% denne, nemožno považovať za neprijateľné a má za to, že sa jedná o primeranú výšku úrokov. Žalobca zdôraznil, že sú sankciou za neplnenie peňažného záväzku a dlžník mal možnosť túto sankciu odvrátiť plnením svojich povinností. Ďalej uviedol, že podľa údajov veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ktoré zbiera a uverejňuje MF SR, priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za všetky typy spotrebiteľských úverov v prvom štvrťroku 2008 boli vo výške 28,13% a pri leasingu od 50.000,- Sk do 200.000,- Sk vo výške 35,36%. Pokiaľ dohodnuté úroky boli v uvedenom období bežne v uvedených hodnotách, potom sankčné úroky /úroky z omeškania/ musia byť vyššie, pričom sankčné úroky vo výške 36,5% ročne nemožno považovať za dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že aj podľa spomínanej smernice sa nekalosť zmluvných podmienok hodnotí podľa doby uzatvorenia zmluvy a v r. 2003 bolo obvyklé použitie takýchto sankčných úrokov. Žalobca ďalej uviedol, že aj Komisia vyhlásila boj proti oneskoreným platbám a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES, z ktorej vyplýva, že úroky z omeškania musia byť dostatočne odstrašujúce pre dlžníka a musí dôjsť k plnej kompenzácii veriteľa, pokiaľ ide o škodu spôsobenú mu neplnením. Súdom priznaný úrok z omeškania vo výške 9% nepokrýva a nedosahuje ani len výšku priemerných dohodnutých úrokov. K nepriznaniu sumy 251,05 eur tvoriacej úrok z omeškania žalobca uviedol, že pokiaľ sa jednalo o nezrozumiteľné podanie, bolo povinnosťou súdu postupovať podľa § 43 ods. 1 O.s.p., je však presvedčený, že súdu poskytol dostatok materiálu na preskúmanie dôvodnosti uvedených úrokov z omeškania. Tvrdil, že sa jedná o úroky z omeškania so zaplatením mesačných splátok do 9.10.2004, ktorých splatnosť bola preukázaná

všeobecnými obchodnými podmienkami a denníkom odberateľských faktúr. Táto suma vyčíslených úrokov z omeškania bola započítaná voči sume 86 520,- Sk - nezaúčtovanej časti zálohy na leasingové splátky a z toho dôvodu v istine už nebol zahrnutý žiaden úrok z omeškania ani zmluvná pokuta, preto si neuplatnil úroky z úrokov a uviedol konkrétny výpočet úrokov so záverom, že v záverečnom vyúčtovaní ako sumu úrokov uplatnil nižšiu sumu, čím zvýhodnil žalovaného.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré prevzal dňa 14.4.2011, nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie žalobcu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ ide o obchodné meno žalobcu odvolací súd uvádza, že na pojednávaní dňa 18.1.2011, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, právny zástupca žalobcu uviedol, že došlo k zmene právnej formy žalobcu dňa 1.1.2011 a namiesto K. a.s. je už v obchodnom registri v C. zapísaná spoločnosť K., s.r.o. a bol podaný aj návrh na zápis zmien na Okresnom súde H. I, ale doposiaľ nedošlo k vykonaniu zmeny zápisu u organizačnej zložky. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku označil žalobcu podľa uvedeného oznámenia a podľa v tom čase platného výpisu z Obchodného registra Okresného súdu H. I pokiaľ ide o označenie organizačnej zložky žalobcu. Z výpisu Obchodného registra Okresného súdu H. I zo dňa 20.12.2011 odvolací súd zistil, že k zmene názvu organizačnej zložky žalobcu, ktorej sa prejednávaná vec týka, došlo až od 15.2.2011 na K., s.r.o. - organizačná zložka, t.j. po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa. Právny zástupca žalobcu vo vyčíslení trov konania zo dňa 19.1.2011 organizačnú zložku žalobcu označil ako K., a.s. - organizačná zložka H.. Žalobcom v danej veci je obchodná spoločnosť K., s.r.o., ktorá je takto v rozsudku súdu prvého stupňa aj označená a aj označenie organizačnej zložky zodpovedá zápisu v obchodnom registri platnom v čase vyhlásenia rozsudku.

Námietku nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú a má za to, že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal so zistením skutkového stavu ako aj jeho právnym posúdením. Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s právnym posúdením veci a na doplnenie a k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza nasledovné:

V podanom odvolaní žalobca uznáva, že úver, ktorý je predmetom Zmluvy o finančnom prenájme, sa riadi zákonom č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a teda sa jedná o spotrebiteľský úver. Preto odvolací súd má za to, že ak sa jedná o spotrebiteľský úver, tak aj zmluva, na základe ktorej bol takýto úver poskytnutý je spotrebiteľskou zmluvou. Za nedôvodnú preto považuje námietku žalobcu, že predmetnú zmluvu, uzavretú dňa 7.1.2003 nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu.

K námietke žalobcu, že zmluva o úvere ako tzv. absolútny obchod je upravená výlučne v Obchodnom zákonníku, odvolací súd uvádza, že normy obchodného práva /vrátane všeobecnej úpravy úveru/ sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, to znamená, že primárne sa použije lex specialis, ktorým je v danom prípade Zákon o spotrebiteľskom úvere, a iba ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonník a predpisy vydané na ochranu spotrebiteľa. O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo zmluva o finančnom prenájme zo dňa 7.1.2003 neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by nasvedčovali tomu, že nie je spotrebiteľskou zmluvou, resp. naopak, že žalovaný je podnikateľom, preto tvrdenie žalobcu, že treba jeho vzťah so žalovaným, vrátane nároku na úrok z omeškania posudzovať výlučne podľa Obchodného zákonníka, neobstojí.

K ďalšej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou

od 1.4.2004, pričom až s účinnosťou od 1.1.2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Uvedené však, pokiaľ ide o definovanie spotrebiteľských zmlúv, neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou zmluvou. Keďže je nesporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že aj do 1.1.2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

Aj keby tomu tak nebolo, tak je potrebné posudzovať obsah právnych úkonov s ohľadom na dobré mravy, ktorých zásady pri spotrebiteľských zmluvách sú premietnuté do ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní dobrých mravov je potrebné tiež zohľadniť postavenie spotrebiteľa, ako tzv. slabšej zmluvnej strany oproti podnikateľovi, ktorý vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a má k dispozícii odborný aparát. Odvolací súd má preto za to, že aj v súdnom konaní je potrebné chrániť spotrebiteľa podľa uvedených zásad a ak súd má za to, že v zmluvných dojednaniach, ktoré neboli osobitne vyjednané, ale sú súčasťou predtlačeného formulára, obsah ktorého spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť, akým sú aj Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy sú také dojednania, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa, je súd povinný tieto posúdiť podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatné, či už v celom rozsahu alebo čiastočne, prípadne im neposkytnúť právnu ochranu.

Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa 4.10.2007, M. a S., C - XXX/ XX, C. c/a Y. C-76/) , a aj keď tento trend sa vo väčšej miere v rozhodovacej praxi súdov prejavil až v posledných rokoch, neznamená to, že terajšia rozhodovacia prax porušuje ústavné práva účastníkov konania.

Odvolaním žalobcu je napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 251,05 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 27,5% ročne zo sumy 6 979,78 eur od 10.10.2004 do zaplatenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 0,1% denne, čo činí 36,5% ročne je pri spotrebiteľských zmluvách neprimeraný a keďže žalovaný nie je podnikateľ, pri zohľadnení vyššie uvedeného posudzovania dobrých mravov a postavenia žalovaného ako spotrebiteľa má za to, že úrok z omeškania dohodnutý nad 9% ročne /ktorý zodpovedá výške úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka/ je dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu.

Pokiaľ žalobca poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, odvolací súd uvádza, že táto, podľa bodu 13/ neupravuje transakcie so spotrebiteľmi, a preto ju na daný prípad nemožno aplikovať. Taktiež nemožno považovať za totožné údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov a úrok z omeškania, keďže sa jedná o dva obsahovo rôzne nástroje.

Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy 251,05 eur, súd prvého stupňa uviedol, že uvedenú sumu žalobca v záverečnom vyúčtovaní označil ako penále a podľa žalobcu táto suma predstavuje vyčíslené úroky z omeškania do 9.10.2004 a súdu nebol preukázaný spôsob výpočtu týchto úrokov z omeškania /z akej sumy a za aké obdobie/, a preto uvedený nárok posúdil ako nedôvodný.

Vychádzajúc z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, odvolací súd dáva za pravdu súdu prvého stupňa, že spôsob výpočtu sumy 251,05 eur z uvedeného nevyplýva. Z uplatneného nároku vyplýva iba to, že sa jedná o nárok do 9.10.2004. V podanom odvolaní žalobca už uviedol spôsob výpočtu uvedenej sumy, i keď podľa jeho výpočtu sa má jednať o sumu 18.058,50 Sk, čo v novej mene

činí 599,43 eur, teda viac, ako uplatnil v žalobe. Z uvedeného je zrejmé, že ani žalobcovi pri uplatnení sumy nebol celkom jasný jej výpočet, a preto ak súd prvého stupňa žalobu v uvedenej časti zamietol, rozhodol tak vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu. Žalobcovi, zastúpenému advokátom, nič nebránilo, a dokonca to bolo jeho povinnosťou, aby nárok uplatnený v žalobe jednoznačne odôvodnil a ak túto povinnosť nesplnil, nemožno to považovať za zavinenie súdu.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd prvého stupňa o nej rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, v danej veci bol žalobca neúspešný v rozsahu 3,48%, čo podľa odvolacieho súdu predstavuje neúspech žalobcu v nepatrnej časti, a preto má za to, že o náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia trovy konania je potrebné vypočítať z výšky priznaného plnenia, ktorým je suma 6.979,78 eur (210.273.- Sk) . Z uvedenej sumy trovy konania žalobcu do 31.12.2008 tvorí náhrada súdneho poplatku za návrh vo výške 12.616,- Sk, odmena za právne zastupovanie za 3 úkony právnej pomoci po 7.150,- Sk - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd a písomné podanie doručené súdu dňa 25.6.2007, za jeden úkon po 1.787,50 Sk - účasť na pojednávaní dňa 14.10.2008, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, režijný paušál 3 x 178,- Sk a 1 x 190,- Sk, (t.j. do 31.12.2008 spolu v sume 35.853,50 Sk, čo v novej mene činí 1.190,12 eur) a po 1.1.2009 trovy konania žalobcu tvorí odmena za 1 úkon po 237,34 eur - písomné podanie vo veci samej doručené súdu dňa 20.2.2009, za 4 úkony po 59,34 eur - účasť na nemeritórnych pojednávaniach v dňoch 28.4.2009, 5.2.2010, 12.10.2010 a 10.12.2010, ktoré boli odročené vzhľadom na neúčasť žalovaného, za 1 úkon po 237,34 eur - účasť na pojednávaní dňa 18.1.2011, režijný paušál 2 x 6,95 eur, 3 x 7,21 eur a 1 x 7,41 eur a 20% DPH v sume 215,13 eur , podľa ust. § 10, 14, 15, 16 a 17 vyhl. č. 655/2004 Z. z., čo spolu činí 1.724,57 eur.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa § 219 O.s.p. potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania vo výške 1.724,57 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

V odvolacom konaní boli obaja účastníci čiastočne úspešní, a to žalovaný vo veci samej a žalobca vo výroku o náhrade trov konania, preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.