KSKE 3 Cob 22/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/22/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210206237 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7210206237.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jolany Fuchsovej a členov senátu JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu P. O., spoločnosť s ručením obmedzeným, O. L., C. č. 4, O. L., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Zoltánom Koreňom, advokátom, Hrnčiarska 2, Košice, proti žalovanej A. G., nar. X.X.XXXX, R. XXXX/XX, G.- Z. G., o zaplatenie 6,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 33Cb/102/2010-30 zo dňa 30.9.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 143,44 eur, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou doručenou súdu dňa 17.3.2010 domáhal zaplatenia 573,54 eur s príslušenstvom a to titulom neuhradených faktúr za dodaný tovar, čo odôvodnil tým, že na základe objednávky dodal žalovanej pekárenské výrobky, ktorých dodanie vyfakturoval faktúrou č. XXXXXX zo dňa 20.1.2010 s dátumom splatnosti 23.1.2010 v sume 116,33 eur, fa.č. 100140 zo dňa 1.2.2010 s dátumom splatnosti 4.2.2010 v sume 121,96 eur, fa.č. XXXXXX zo dňa 10.2.2010 s dátumom splatnosti 13.2.2010 v sume 112,94 eur, fa.č. 100242 zo dňa 22.2.2010 s dátumom splatnosti 25.2.2010 v sume 127,07 eur a fa.č. XXXXXX zo dňa 1.3.2010 s dátumom splatnosti 4.3.2010 v sume 95,24 eur. Uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo súm a za obdobie odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr odôvodnil žalobca omeškaním žalovanej so zaplatením svojich splatných záväzkov. Žalovaná v odpore proti vydanému platobnému rozkazu potvrdila, že na základe dohody prevzala pekárenské výrobky od žalobcu, ktorý jej za jednotlivé dodávky vystavil faktúry už vyššie uvedené. Nakoľko však v termínoch splatnosti jednotlivých faktúr nedisponovala finančnou hotovosťou, dohodla sa so žalobcom na splatení všetkých faktúr naraz a to v termíne do 31.3.2010, čo aj realizovala, a preto považovala žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný. Konštatoval prvostupňový súd, že žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 30.4.2010 zobral v časti istiny t.j. vo výške 573,54 eur žalobu späť z dôvodu jej uhradenia žalovanou dňa 31.3.2010, v dôsledku čoho prvostupňový súd uznesením zo dňa 3.2.2011 č.k. XXCb/XXX/XXXX-XX konanie v tejto časti zastavil v súlade s ustanovením § 96 O.s.p. a v nadväznosti na to žalobca obmedzil svoj nárok už len na úrok z omeškania z jednotlivých súm a to za obdobie do ich zaplatenia, čo predstavovalo titulom tzv. kapitalizovaného úroku z omeškania sumu 6,08 eur.

Súd prvého stupňa rozhodol podľa § 156 ods. 3, 4 O.s.p. v nadväznosti na ust. § 115a ods. 1,2 O.s.p. a vec právne posúdil podľa ust. § 409, § 411, § 443 ods. 1, § 447 a § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka a uzavrel, že vykonaným dokazovaním a to predovšetkým oboznámením listinných dôkazov mal za preukázané, že žaloba je dôvodná, keďže medzi účastníkmi nebolo sporné, že uzatvorili zmluvu, predmetom ktorej bolo dodanie pekárenských výrobkov, pričom na základe tvrdení samotnej žalovanej aj v podanom odpore mal za nesporné, že tovar bol dodaný. Poukázal na to, že zánik záväzku upravuje ustanovenie § 324 Obchodného zákonníka, z ktorého ustanovenia a to odseku 2/ vyplýva, že záväzok zaniká tiež neskorým plnením dlžníka, ku ktorému neskorému plneniu dlžníka došlo v danom prípade až 31.3.2010 úhradou žalovanej sumy. Ďalej uviedol, že vznik omeškania sa viaže na splatnosť dlhu a ak dlžník nesplní svoj záväzok včas, dostane sa do omeškania. Omeškanie nastáva automaticky v tom zmysle, že na jeho vznik nie je potrebný žiadny právny úkon veriteľa (napr. upomienka, výzva a pod.) Splatnosť dlhu je spravidla určená v zmluve. Ak to tak nie je, aplikuje sa všeobecná úprava času plnenia (§ 340 a nasl. Obchodného zákonníka) . Zastával názor, že žalobca ako veriteľ daňovými dokladmi - faktúrami, vyzval žalovanú na plnenie a určil lehoty ich splatnosti, pričom lehota splatnosti uvedená vo faktúre sa považuje za lehotu, ktorú určil veriteľ na plnenie, a tým nahradil lehotu bez zbytočného odkladu určenú v § 340 Obchodného zákonníka. Márnym uplynutím tejto lehoty sa dostal dlžník do omeškania so splatením peňažného záväzku. V nadväznosti na námietku žalovanej zdôraznil, že žalovanej sa v priebehu konania dohodu o splatení faktúr naraz v termíne do 31.3.2010 nepodarilo preukázať, čím sa žalovaná dostala do dôkaznej núdze, na základe čoho súdu neostalo nič iné len takúto situáciu zhodnotiť v jej neprospech. Mal za to, že žalobcovi prináleží právo na uplatnený úrok z omeškania s plnením peňažného záväzku, pričom tento nárok žalobcovi vznikol až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovanej. Citujúc ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.12.2010 uviedol, že žalovaná sa do omeškania dostala, uplatnená výška je v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona a to § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu zánikom hlavného záväzku zaplatením sumy 573,54 eur nezanikol nárok žalobcu na zaplatenie príslušenstva pohľadávky - úroku z omeškania, pretože tento nárok patrí žalobcovi od začiatku omeškania až do úplného zaplatenia. Z vyššie uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v súlade s ust. § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení (t.j. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu) a teda žalobe vyhovel s tým, že priznaná suma predstavuje kapitalizované úroky z omeškania, zohľadňujúc aj skutočnosť, že úroková sadzba použitá pri ich výpočte neprevyšuje úrok z omeškania, na ktorý žalobcovi vznikol nárok.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi, ktorý bol v prejednávanej veci úspešný náhradu trov konania vo výške 143,44 eur, ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby vo výške 34,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 108,94 eur a to podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to za dva úkony právnej služby po 38,18 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na vydanie platobného rozkazu) , režijný paušál za dva úkony právnej služby po 7,21 eur a 20% DPH. Súd pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z hodnoty predmetu sporu t.j. 573,54 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Vychádzajúc z jej odvolania, vrátane jeho doplneného podania doručeného súdu dňa 26.3.2012 je zrejmé, že odvolaním napadá rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. V odvolaní uviedla, že svoj záväzok voči žalobcovi uhradila v tom termíne, ako bolo ústne dohodnuté medzi ňou, žalobcom a starostom obce N. Ústna dohoda bola jasne stanovená a to, že podanie návrhu na súd bude vložené len v prípade ak svoj dlh nesplatí do 31.3.2010. Keďže svoj dlh splatila v tomto termíne, nepovažovala za správne uhradiť žalobcovi trovy konania, a preto žiadala o rozhodnutie v jej prospech.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého by bolo potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia vo výroku o priznaných úrokoch z omeškania a to tzv. kapitalizovaných úrokov vo výške 6,08 eur ako aj vo výroku o trovách konania. Správne je aj odôvodnenie tohto rozhodnutia, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku a k odvolaniu žalovanej odvolací súd uvádza následovné:

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca ale aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich skutočností a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa § 132 ods. 1 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol.

V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že na základe objednávky žalovanej žalobkyňa dodala žalovanej pekárenské výrobky a že jednotlivými faktúrami doručenými žalovanej vyfakturovala ich dodanie. Nebola sporná ani cena dodaných výrobkov, ktorú žalovaná, vychádzajúc z obsahu podaného odporu ale aj z odvolania, po podaní žaloby a po vydaní platobného rozkazu zaplatila a v nadväznosti na to ani pôvodná splatnosť jednotlivých faktúr, v zmysle ktorých žalobca (po späťvzatí žaloby čo do istiny) , špecifikoval úrok z omeškania (od splatnosti faktúr do ich zaplatenia) , ktorého výška tzv. kapitalizovaného úroku žalovanou nebola spochybnená.

Sporná bola len skutočnosť, či po splatnosti jednotlivých faktúr, ktorými bola vyfakturovaná cena dodaných pekárenských výrobkov došlo podľa tvrdenia žalovanej na základe dohody k zmene ich splatnosti.

Odvolací sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovanou tvrdená dohoda o zmene splatnosti jednotlivých faktúr, ktorými bola vyfakturovaná cena dodaných pekárenských výrobkov nebola preukázaná, pokiaľ vychádzajúc z obsahu podaného odporu proti vydanému platobnému rozkazu, žalovaná len uviedla, že sa dohodla so žalobcom na zaplatení všetkých faktúr naraz a to v termíne do 31.3.2010 a pokiaľ k tomuto tvrdeniu nepredložila žiadny dôkaz a ani nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd môže podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vykonať dôkaz len za predpokladu, že takýto dôkaz existuje. Súd nemôže uložiť žalobcovi, aby v konaní predložil dôkaz o tvrdení žalovanej. Žalobca aj po čiastočnom späťvzatí čo do istiny zotrval na podanom návrhu ohľadne splatnosti jednotlivých faktúr a trval na omeškaní žalovanej, preto dôkazné bremeno o opaku tvrdenia žalobcu nemôže byť na žalobcovi ale na žalovanej. Túto dôkaznú povinnosť žalovaná nesplnila ani v odvolacom konaní, pretože neoznačila žiaden relevantný dôkaz, ktorým by mohla preukázať uzavretie takejto dohody, aj keď v odvolaní už uviedla, že svoj záväzok voči žalobcovi uhradila v termíne ako bolo ústne dohodnuté medzi ňou a žalobkyňou a starostom obce N., čo však už nekorešponduje s jej pôvodným tvrdením pred súdom prvého stupňa, že išlo o dohodu medzi ňou a žalobcom. Navyše ani v odvolaní nenavrhla vykonať žiadny dôkaz o svojom tvrdení, ktorým by mohla preukázať uzavretie ňou tvrdenej dohody.

Neuhradením kúpnej ceny v deň jej splatnosti t.j. splatnosti faktúry sa žalovaná podľa § 365 Obchodného zákonníka dostala do omeškania nasledujúcim dňom a žalobcovi vzniklo právo na úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré si žalobca uplatnil vo výške 8,75 % ročne, čo je v súlade s platnou právnou úpravou a to od lehoty splatnosti uvedenej v jednotlivých faktúrach do ich zaplatenia. Správne preto uzavrel súd prvého stupňa, že nárok žalobcu na úrok z omeškania je dôvodný, ktorý správne ustálil aj začiatok omeškania a správne určil aj výšku úroku z omeškania, preto odvolací súd rozsudok, ktorým bolo žalobe vyhovené a to vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 6,08 eur potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. vrátene výroku o náhrade trov konania, o ktorom súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.