KSKE 4 Co 6/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210214312 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7210214312.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šoltýsovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobkyne B. Z., nar. XX. X. XXXX, bývajúcej v D., D. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska č. 16, proti žalovanému D. Z., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v D., D. č. 24, zastúpenému JUDr. Milanom Weiczenom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska č. 19, o zrušenie spoločného nájmu bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14. 9. 2011 č. k. 36 C /61/2010 - 82 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 330,34 eura, do 3 dní od doručenia rozsudku na účet jej právneho zástupcu JUDr. Petra Majerníka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd :

I/ zrušil spoločný nájom účastníkov konania k 3 - izbovému družstevnému bytu č. 35 nachádzajúcemu sa v D. E. D. Q. Č.. XX ,

II/ určil, že žalobkyňa sa ako členka Stavebného bytového družstva II Košice stáva výlučnou nájomkyňou 3 - izbového bytu č. XX , nachádzajúceho sa K. D. E. D. Q. Č.. XX,

III/ vyslovil, že žalovaný nemá právo na zabezpečenie bytovej náhrady,

IV/ uložil povinnosť žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 257,64 eura, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobkyne advokátovi JUDr. Petrovi Majerníkovi v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a

V/ uložil povinnosť žalovanému zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby vo výške 99,50 eura, na účet Okresného súdu Košice II v lehote pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak v konaní o žalobe žalobkyne zo dňa 8. 6. 2010, ktorou žiadala zrušiť právo spoločného nájmu k trojizbovému družstevnému bytu č. XX, E. X. Z. na ulici D. Č.. XX K. D. a určiť ju za výlučnú

nájomkyňu tohto bytu a výlučnú členku Stavebného bytového družstva Košice II. Zároveň žiadala, aby súd zaviazal žalovaného sa z bytu vysťahovať do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, bez poskytnutia bytovej náhrady a nahradiť jej aj trovy konania. Oprávnenosť svojho návrhu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 30. 7. 1983 uzavreli manželstvo, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 6. 10. 2008, číslo konania 43 Co/13/2008 - 35, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 11. 2008. Počas trvania manželstva im bol pridelený do nájmu označený družstevný byt. Tvrdila, že počas trvania manželstva sa k nej žalovaný správal agresívne a dopúšťal sa psychického a fyzického násilia tak na nej, ako aj na ich deťoch, preto zo spoločnej domácnosti odišla bývať do podnájmu. Proti žalovanému bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice - Staré Mesto, ČVS: ORP - 4548/18 - KE 2009 začaté trestné stíhanie a následne bolo proti nemu vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa ust. § 360 ods. 1, ods. 2 písmeno b/, 2 Trestného zákona. Mala za to, že skutočnosť, že žalovaný sa správal k nej a k ich deťom násilne je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý mu neprislúcha právo na bytovú náhradu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, s poukazom na ust. § 703 ods. 1, 705 ods. 1, 2, 3, § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, § 153 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa mal za preukázané, že účastníkom konania ako manželom vznikol spoločný nájom manželmi k 3 - izbovému bytu č. XX na D. Q. Č.. XX K. D., ktorá skutočnosť medzi účastníkmi ani nebola sporná. Po rozvode manželstva účastníkov konania medzi nimi nedošlo k dohode o ďalšom nájme bytu, preto zrušil spoločný nájom bytu účastníkov konania a za výlučnú nájomníčku označeného bytu určil žalobkyňu. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu komplexne zhodnotil vzťahy medzi nimi, ako aj záujmy ich spoločných detí. Zohľadnil, že syn účastníkov konania stále študuje a je výživou odkázaný na žalobkyňu, ktorá zabezpečuje jeho bývanie a uspokojuje aj ďalšie potreby, súvisiace s prípravou na budúce povolanie. Ako rozhodujúci vyhodnotil aj vzťah už plnoletých detí k ich rodičom, účastníkom konania. Obe deti prechovávajú pozitívne pocity k žalobkyni, zatiaľ čo so žalovaným ich spájajú viac menej negatívne spomienky, pretože syna fyzicky atakoval a pred dcérou slovne napádal a vyhrážal sa žalobkyni. Považoval za potrebné vytvoriť priestor žalobkyni na zabezpečenie stabilnej bytovej situácie, tak aby v prípade potreby mala schopnosť a možnosť poskytnúť deťom potrebnú pomoc a podporu. Skonštatoval, že obaja účastníci konania sú schopní zabezpečiť si bývanie iným spôsobom, ako rozhodujúcu však zobral do úvahy tú skutočnosť, že žalobkyňa bola nútená spoločný byt nedobrovoľne opustiť, pretože bola vystavená nadávkam a slovným vyhrážkam zo strany žalovaného a obávala sa o zdravie a život ich syna. Z dôvodu, že žalovaný sa voči žalobkyni tak počas trvania manželstva, ako aj po jeho rozvode dopúšťal psychického násilia a fyzicky napadol blízku osobu bývajúcu v spoločnej domácnosti, rozhodol, že žalovanému nepatrí bytová náhrada. Zdôraznil, že proti žalovanému bolo vedené priestupkové konanie za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a je vedené trestné stíhanie pre trestný čin nebezpečného vyhrážania, ktorých sa mal dopustiť tak, že žalobkyni nadával a vyhrážal sa jej , že ju zabije, čím u nej vzbudil dôvodnú obavu, že svoje vyhrážky uskutoční. Aj keď v čase rozhodovania súdu prvého stupňa trestné konanie nebolo ešte právoplatne skončené, vyslovil názor, že pre potreby rozhodnutia v tomto konaní nie je rozhodujúce, či bude žalovaný uznaný vinným alebo nie, pretože rozhodujúcou je tá skutočnosť, že žalovaný sa žalobkyni vyhrážal, čím sa voči nej dopustil psychického násilia, čo bolo preukázané tak výpoveďou žalobkyne ako aj svedeckou výpoveďou dcéry účastníkov konania. V konaní mal preukázaný aj fyzický útok žalovaného na syna účastníkov konania.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov právneho zastúpenia advokátom. Trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu za 4 úkony právnej služby á 57 eura (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 18. 1. 2011, účasť na pojednávaniach dňa 2. 3. 2011, 11. 5. 2011 a 14. 9. 2011) + režijný paušál 4 x 7,41 eura (podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) , § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) . Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala úkony právnej služby - porada s klientom v advokátskej kancelárií v dňoch 2. 3. 2011, 11. 5. 2011 a 14. 9. 2011, preto jej súd náhradu za tieto úkony nepriznal. Náhradu trov konania uložil žalovanému zaplatiť právnemu zástupcovi žalobkyne (§ 149 ods. 1 O.s.p.) .

O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozhodol podľa ust. 2 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

vo výške 99,50 eura (pol. 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov- prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch) , pretože žalobkyňa (ako poplatník súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania) bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov (uznesenie zo dňa 22. 7. 2010 č. k. 36 C 61/2010 - 28) .

Proti tomuto rozsudku, všetkým jeho výrokom podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok ako vecne nesprávny zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podané odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p., t. j., že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal potrebné dokazovanie a úplné zistenie skutkového stavu veci. Na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho odôvodnenie rozsudku je preto nesprávne a nepreskúmateľné.

Poprel, aby žalobkyňu, prípadne ich spoločné deti akokoľvek psychicky alebo fyzicky týral a v tomto smere vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie. Nevyžiadal si výsledok priestupkového konania, z ktorého vyplývala tá skutočnosť, že sa priestupku nedopustil. Poprel aj skutkové zistenia súdu prvého stupňa vo vzťahu k výsledkom trestného konania, keď súd doslova prejudikoval spáchanie skutku, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté v inom trestnom konaní, čo je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Vytýkal aj nesprávne závery týkajúce sa konfliktu, ktorý mal so svojím synom, keď aj po tomto konflikte s ním chodil na huby, do obchodov alebo na chalupu k babke. Tvrdil, že dobrý vzťah mal aj so svojou dcérou, ktorú pravidelne (aj po rozvode manželstva so žalobkyňou) privážal a odvážal zo stanice domov a v prípade, ak by bol taký tyran ako to tvrdí žalobkyňa, určite by ho dcéra odmietla. Výpoveď dcéry účastníkov konania súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil bez ďalších vzájomných okolností, keď vplyv žalobkyne na dcéru je veľmi silný a je pravdepodobné, že pre prípad výhry v tomto spore žalobkyňa jej prisľúbila, že po odkúpení byt predá a kúpia niečo v Čechách, kde dcéra účastníkov konania býva s priateľom v podnájme. Z tohto pohľadu tvrdenia ich dcéry o konflikte, ktorý mal vyvolať na železničnej stanici v Košiciach, je účelové.

Ďalej zdôraznil, že žalobkyňa bez jeho vedomia vysťahovala z ich spoločného bytu podstatnú časť hnuteľného majetku nadobudnutého počas trvania manželstva (takmer celé jeho zariadenie) a odmietla s ním ohľadom týchto vecí komunikovať. Počas trvania manželstva po ťažkom úraze, následkom ktorého bol jeden mesiac v umelom spánku (krvácanie do mozgu a prepichnutie pľúc) , sa žalobkyňa o neho odmietla starať a neposkytla mu ani žiadnu pomoc. Naviac uhrádzal a uhrádza všetky povinnosti nájomcu a žalobkyňa za byt neplatí ani časť z nájmu. Byt tak doslova zachránil pred zadlžením a následným predajom a to za situácie, keď výlučne zo svojich prostriedkov splácal aj spoločné pôžičky, ktoré mali na predmetný byt spoločne so žalobkyňou. Žalobkyňa pritom má možnosť zabezpečiť si bývanie inou formou, pretože je spoluvlastníčkou trojizbového bytu, v ktorom býva iba jej otec.

Rozhodnutie, ktorým sa žalobkyňa stala výlučnou nájomkyňou predmetného bytu (a členkou bytového družstva) , bez nároku na bytovú náhradu je preto zjavnou tvrdosťou aplikácie zákona súdom, bez toho, aby na takýto postup bol preukázaný zákonný dôvod. Odopretie práva na náhradný byt je tak v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rozhodnutím súdu sa de facto stane bezdomovcom.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. V plnej miere sa stotožnila so skutkovými zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu. Zdôraznila, že rozvrat manželstva spôsobil žalovaný, ktorý ju dlhodobo psychicky a fyzicky týral (ako aj ich spoločné deti) , čo bolo aj dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti. Aj keď ich syn je plnoletý, bývajú v jednej domácnosti, a preto by aj bolo účelnejšie, aby bol byt prikázaný do jej výlučného nájmu. Od opustenia spoločnej domácnosti býva spolu so synom v prenajatom byte, za ktorý platí vysoké nájomné, ktoré pohlcuje takmer celý jej mesačný príjem. Keďže v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané násilie zo strany žalovaného, nepatrí mu ani bytová náhrada.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec prejednal, podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Aj s prihliadnutím na výsledky doplneného dokazovania odvolacím súdom je potrebné skonštatovať, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vyvodil z neho správne právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Odvolací súd sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a iba na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku považuje za potrebné doplniť :

Súd prvého stupňa správne na návrh žalobkyne rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu označeného bytu, pretože po rozvode manželstva účastníkov konania medzi nimi nedošlo k dohode o jeho ďalšom nájme (§ 705 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka) .

Správne rozhodol aj o tom, ktorý z účastníkov konania ako člen družstva bude ďalším (výlučným) nájomcom bytu. Správne pri svojom rozhodnutí v tejto časti prihliadol na zákonom zdôraznené hľadiská (§ 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale aj na všetky okolnosti, ktoré môžu byť podstatné pre rozhodnutie o ďalšom nájme bytu. Prenajímateľ bytu vo svojom stanovisku síce neurčil konkrétne, komu navrhuje byt prikázať do výlučného nájmu, ale navrhol, aby pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu súd komplexne posúdil sociálnu a bytovú situáciu bývalých manželov. Z manželstva účastníkov konania pochádzajú deti, ktoré sú už plnoleté. Žalobkyňa spolu s vtedy ešte maloletým synom bola nútená začiatkom roku 2009 opustiť spoločnú domácnosť, pretože pre správanie sa žalovaného (neustále fyzické a psychické násilie) bolo spolužitie so žalovaným neznesiteľné. Syn účastníkov konania sa v súčasnosti pripravuje na svoje budúce povolanie a žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou a súd prvého stupňa správne na túto skutočnosť prihliadal (hľadisko účelného využitia bytu) . Žalobkyňa sa naviac nachádza v zlej sociálnej situácii a dlhodobo žije v prenajatom byte, s čím má spojené zvýšené výdavky. O tejto skutočnosti svedčí aj to, že v tomto konaní bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Plnoletá dcéra účastníkov konania vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila že dôvodom odsťahovania sa žalobkyne z bytu bolo správanie sa žalovaného.

Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o bytovej náhrade.

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b/]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

V nadväznosti na uvedené bolo potrebné hodnotiť skutočnosti, ktoré vyšli najavo z doplnenia dokazovania na odvolacom pojednávaní dňa 12. 7. 2012, na ktorom žalovaný potvrdil, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 7T 107/2009 na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 11. 7. 2012 bol uznaný vinným zo spáchania prečinov nebezpečného vyhrážania a iné, týkajúce sa skutku, ktorý sa stal na Dominikánskom námestí v Košiciach a skutku, ku ktorému došlo na stanici pri vyprevádzaní dcéry na návrat do Prahy a vzdal sa aj práva odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku.

Zo zásady, v zmysle, ktorej rozvedenému manželovi patrí právo na náhradný byt určuje ust. § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka len dve výnimky. O prvú z nich ide v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy súd môže (ale nemusí ) rozhodnúť, že rozvedenému manželovi, ktorý má byt vypratať, nepatrí právo na bytovú náhradu vo forme náhradného bytu, ale (len) vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. O druhú výnimku zo spomenutej zásady ide vtedy, ak sa rozvedený manžel, ktorý má byt vypratať, za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi

alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia; v takom prípade súd nemôže uplatniť svoju úvahu a zvažovať, či tomuto manželovi bytová náhrada patrí (a v akej forme) alebo nepatrí, pretože nemá inú možnosť len rozhodnúť tak, že rozvedenému manželovi, ktorý sa dopustil alebo dopúšťa takéhoto správania, žiadna bytová náhrada nepatrí (právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 237/2007 zo dňa 22.5.2008, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 42/2007) .

Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že žalovanému bytová náhrada nepatrí, keď z výsledkov trestného konania (pri viazanosti súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal) , nepochybne vyplýva, že žalovaný sa dopustil voči žalobkyni násilia.

Za tohto stavu neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že nepriznanie bytovej náhrady je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsudzujúcim rozsudkom v trestnej veci, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania a iné vznikol právny stav, keď súd je povinný rešpektovať takéto rozhodnutie súdu a iné rozhodnutie než nepriznanie bytovej náhrady (vzhľadom na znenie ust. § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka) neprichádza do úvahy.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná priznal náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia ( odmena za 1 úkon podľa vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. - 57 eura) za tieto úkony právnej pomoci : porada s klientom v advokátskej kancelárií ( 2/3 odmeny , t.j. 38 eur) dňa 2. 12. 2001, 27. 6. 2012, 11. 7. 2012, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného dňa 5. 12. 2011, účasť na pojednávaní na odvolacom súde dňa 28. 6. 2012 a 12. 7. 2012, 2 x režijný paušál á 7,41 eura a 4 x režijný paušál á 7,63 eura, spolu 330,34 eura, ktoré uložil zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu žalobkyne č.ú. : 520700 - 4202273283/8360 VS: 311 (§ 149 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.