KSKE 4 Saz 2/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/2/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200269 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200269.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: R. S., B.. XX.XX.XXXX P. C. U., C. T., W. T., O. G. (Ď. I. .) , O. Š. L., W. B.G., N. P. U. P., Ž., Č. C. L. C. O. G. XXXXXX, B. O. X. P. Z. P. U., C. T., W. T., L. X. N., T. Č. W.. S., U. W., D. U. S. Č.. X, O., L. L. B. Ú. U. G. B. D. P. L. O. C. B. P., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený na základe plnomocenstva JUDr. Lenkou Čechovou Pisarčíkovou, L.Á. L. U. Ľ. J. P., T. XX, XXX XX W., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, T. Ú., L. D.. Č.. X, XXX XX X., o preskúmanie rozhodnutia odporcu z 03.02.2012 ČAS: MU-558-79/PO-Ž-2010, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu z 03.02.2012 ČAS: MU-558-79/PO-Ž-2010.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-558-79/PO-Ž-2010 zo dňa 03.02.2012 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Navrhovateľ dňa 11.10.2010 pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru X. G.N.- I. vyhlásil, že o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) žiada z dôvodu obavy z prenasledovania svojej osoby zo strany štátnych bezpečnostných orgánov domovskej krajiny.

Za účelom zdôvodnenia žiadosti boli s navrhovateľom dňa 24.11.2010, dňa 27.07.2011 a dňa 15.10.2011 vykonané pohovory, počas ktorých navrhovateľ uviedol, že:

1. Krajinu pôvodu opustil v spoločnosti svojej manželky V. T. U. S. ešte dňa 01.03.2010, kedy na svoje platné cestovné pasy, v ktorých mali vyznačené slovenské víza, letecky odcestovali do V. a ubytovali sa v byte manželkinej sestry, kde ich po dvoch dňoch zadržala K. polícia. Po zadržaní požiadali o udelenie azylu, pričom počas azylového konania sa im dňa 24.04.2010 v V. narodila dcéra V. T. C..

1.1 Navrhovateľ ďalej počas pohovoru, vykonaného dňa 24.11.2010, dodal, že z dôvodu, že v cestovných pasoch mali slovenské víza, boli deportovaní na územie SR, kde taktiež požiadali o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany.

1.2 Ako dôvod podanej žiadosti navrhovateľ uviedol skutočnosť, že bol z K. deportovaný na územie SR. Dodal, že v O. je proti nemu vedené trestné stíhanie pre účasť na demonštrácii, konanej dňa 20.03.2008 v N.. Navrhovateľ mal byť políciou zadržaný a po predvedení obvinený z členstva v U. W.S. L. (ďalej len PKK ) napriek tomu, že nie je členom spomínanej strany. Údajne bol umiestený v N. väznici T. , odkiaľ bol z dôvodu nedostatku dôkazov po troch mesiacoch prepustený a v decembri 2009 vojenským súdom, sídliacim v N. časti K. odsúdený na 10 rokov väzenia. Súdneho pojednávania sa vraj nezúčastnil, zastupovať ho mal právnik menom L.. Po tom, ako sa o rozhodnutí súdu dozvedel, začas sa skrývať, pričom takto žil až do odchodu z krajiny pôvodu- O.. Iné dôvody podanej žiadosti správnemu orgánu navrhovateľ neuviedol.

2. Dňa 27.07.2011, kedy bol navrhovateľ k dôvodom podanej žiadosti dopočutý, uviedol, že v N. bol prihlásený iba k prechodnému pobytu počas výkonu živnostenského oprávnenia.

2.1 Uviedol, že jeho brat U. S. bol v roku 1992 usmrtený v blízkosti N. hraníc črepinou z bomby počas vojny PKK s O. armádou. Presné miesto, kde bol brat v N. pochovaný, navrhovateľ uviesť nevedel.

2.2 K rozsudku, ktorým mal byť odsúdený na 10 rokov väzenia poznamenal, že ho predložiť nedokáže. Odporcovi uviedol, že nemá žiadne vedomosti ani o právnikovi, ktorý ho v konaní zastupoval.

2.3 K odobratiu cestovného pasu K. políciou uviedol, že došlo k omylu v tlmočení, nakoľko cestovný pas mu bol odobratý prevádzačom po príchode do K.. O azyl vo K. požiadali oneskorene z dôvodu únavy z cesty, navyše manželka bola v 8. mesiaci tehotenstva.

2.4 Uviedol, že dňa 20.03.2008 sa v uliciach N. zúčastnil oslavy sviatku B. (sviatku W.) a nie demonštrácie, ako je to nesprávne uvedené v dotazníku zo dňa 24.11.2010. Predpokladal, že bol políciou počas osláv odfotený a následne zadržaný a obvinený zo spolupráce v PKK.

2.5 Navrhovateľ podrobne popísal cestu z O., ktorá údajne začala vo februári 2010, kedy O. so svojou manželkou opustili na svoje cestovné pasy s G.Ý. turistickými vízami. Pri pokuse o prekročenie G.- K. hraníc však údajne boli G. štátnymi orgánmi zadržaní a následne letecky deportovaní späť do O.. Po prílete do N. vraj nemali žiadne problémy, ubytovali sa u známych do času vybavenia víz na územie SR a následne krajinu pôvodu opätovne opustili.

3. Dňa 15.10.2011 bol navrhovateľ k dôvodom svojej žiadosti opätovne dopočutý, pričom uviedol, že už šesť rokov nie je v kontakte so svojimi príbuznými, nakoľko mali výhrady k sobášu s jeho terajšou manželkou. Údajne naliehali, aby sa oženil so ženou, ktorú mu vybrali oni.

3.1 Navrhovateľ na treťom pohovore ďalej dodal, že po oslavách sviatku B. do jeho bytu násilne- vyrazením vchodových dverí vtrhli 15 policajti v civile. Zvalili ho na zem, nasadili mu putá a následne ho odviezli do pristaveného motorového vozidla, ktorým bol navrhovateľ dopravený do budovy polície, kde ho 4 dni zadržiavali. Obvinili ho, že počas štrajku na podporu C. hádzal zápalné fľaše na policajtov (tak isto mal učiniť i v roku 2007) . Následne ho mali prepustiť.

3.2 Ďalej uviedol, že v júli 2007 obdržal predvolanie na súd, nachádzajúci sa v N. časti K.. Konanie vo veci bolo údajne ukončené niekedy v lete 2008, pričom rozsudkom súdu bol spod obvinenia oslobodený. Predmetný rozsudok navrhovateľ predložiť odporcovi nevedel.

3.3 Navrhovateľ ďalej počas vykonaného pohovoru poznamenal, že dňa 20.03.2008, počas násilného vniknutia policajtov do jeho bytu, policajti na zem zvalili aj jeho manželku, ktorá po príchode do nemocnice potratila. Manželka navrhovateľka údajne potratila viackrát, vždy zo strachu pred policajtmi (na jar 2006, v máji 2007 a potom koncom roka 2007) .

3.4 Po tom, ako bol správnym orgánom dotazovaný, prečo o svojich problémoch nehovoril už na pohovore dňa 24.11.2010, respektíve dňa 27.07.2011, uviedol, že o svojom zadržaní v máji 2007, ako aj o problémoch svojej manželky vypovedal aj 24.11.2010. Navrhovateľ nevedel, prečo tieto skutočnosti neboli poznamenané v dotazníku. Poznamenal, že zápisnicu toho dňa podpísal i napriek tomu, že mu nebola riadne pretlmočená. Dňa 27.07.2011 o týchto problémoch nehovoril preto, lebo si myslel, že tie sa už nachádzajú v zápisnici zo vstupného pohovoru.

Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľom uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR.

Z výpovedí navrhovateľa bolo odporcovi zrejmé, že navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodňoval strachom z možného zadržania a uväznenia z dôvodu trestného stíhania za členstvo v PKK, a to i napriek tomu, že túto skutočnosť nemôže hodnoverným spôsobom preukázať. Odporcovi z posúdenia a vyhodnotenia spisového materiálu navrhovateľa v tejto súvislosti vyplynulo, že navrhovateľ počas azylového konania nepredložil žiadne doklady ani dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti. Navrhovateľ síce do konania doložil fotokópiu úmrtného listu svojho brata, táto skutočnosť však podľa názoru odporcu nemala vplyv na azylové konanie navrhovateľa.

Za účelom zistenia, či v prípade navrhovateľa išlo skutočne o prenasledovanie, odporca pristúpil k analýze objektívnosti výpovedí navrhovateľa, pričom po posúdení všetkých dostupných informácií odporca dospel k záveru, že u navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca dodal, že hoci navrhovateľ mohol subjektívne pociťovať strach z prenasledovania, v čase jeho pobytu v O. nenastali žiadne skutočnosti voči jeho osobe, ktoré by tento subjektívny strach potvrdzovali. Ako navrhovateľ sám poznamenal, z obvinenia z roku 2007 bol rozsudkom oslobodený a ani pri vybavovaní cestovných dokladov nemal žiadne problémy, pričom O. opustil legálne, letecky na svoj platný cestovný pas.

Správny orgán rovnako posúdil i možnosť prenasledovania navrhovateľa z politických dôvodov, a to politickými stranami, ktoré ovládajú štát alebo časť jeho územia. Nakoľko navrhovateľ podľa jeho tvrdení bol členom politickej strany, ktorá je štátom riadne povolená a akceptovaná, odporca prenasledovanie politickými stranami či hnutiami taktiež vylúčil. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia taktiež pristúpil ku skúmaniu alternatívy prenasledovania neštátnymi pôvodcami. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť v priebehu konania u navrhovateľa nebola preukázaná, odporca uviedol, že u navrhovateľa vo všeobecnosti nemožno hovoriť o prenasledovaní.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca v prípade navrhovateľa konštatoval účelnosť a špekulatívnosť jeho výpovedí na pohovoroch vykonaných v dňoch 24.11.2010, 27.07.2011 a 15.10.2011. Navrhovateľ sám uviedol, že o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR požiadal z dôvodu deportácie z K. na Slovensko. Ďalej poznamenal, že jeho cieľovou krajinou bolo K., kde žijú súrodenci jeho manželky a sestry jeho matky, a to i napriek tomu, že na územie SR mohol pricestovať bez akýchkoľvek problémov, nakoľko mal udelené slovenské víza. Špekulatívnosť jeho výpovede, týkajúcej sa údajného trestného stíhania vojenským súdom v K., podľa názoru odporcu potvrdili zaobstarané informácie oddelenia dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, podľa ktorých nie sú žiadne zmienky o tom, že by sa v navrhovateľom spomínanej mestskej časti vojenský súd vôbec mal nachádzať. Navyše tvrdenie navrhovateľa, že napriek trestnému stíhaniu mohol krajinu pôvodu opustiť bez akýchkoľvek problémov, t. j. legálne na svoj cestovný doklad, je taktiež v rozpore so zaobstaranými informácii o krajine pôvodu navrhovateľa. Vyplývajúc z Ústavy O. odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sloboda opustiť O. je v prípade osôb trestne stíhaných obmedzená. Špekulatívnosti a účelnosti výpovedí navrhovateľa podľa názoru správneho orgánu nasvedčovali i odporcom podrobne popísané nezrovnalosti, týkajúce sa pobytu navrhovateľa v N. (navrhovateľ udával, že v N. bol na prechodný pobyt prihlásený iba v čase, keď bol riadne evidovaný ako živnostník, pričom následne, keď pracoval bez povolenia, sa k pobytu neprihlásil) , a navrhovateľom tvrdenej razie policajtov v mieste bydliska po jeho účasti na oslavách sviatku B..

Odporca v nadväznosti na nezrovnalosti vo výpovediach navrhovateľa konštatoval nedôveryhodnosť jeho osoby. Z uvedeného dôvodu dospel správny orgán k záveru, že v priebehu konania neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za prenasledovanie, respektíve ktoré by zakladali dôvody pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľa neboli splnené dôvody na udelenie azylu, odporca pristúpil v zmysle zákona o azyle i k posúdeniu skutočnosti, či podľa § 13a a § 13b zákona o azyle navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V prípade osoby navrhovateľa odporca v postupných krokoch vylúčil nielen možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, možnosť mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho

zaobchádzania alebo trestu, ale i existenciu vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Ani jedna z možností vážneho bezprávia sa totiž u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. V tejto súvislosti odporca dodal, že ak by navrhovateľovi v krajine pôvodu skutočne hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany niektorých orgánov štátnej moci, vydanie cestovného dokladu, pomocou ktorého mal navrhovateľ O. legálne opustiť, by mu bolo znemožnené. Nakoľko v priebehu správneho konania podľa argumentácie správneho orgánu nebolo preukázané, že by navrhovateľ v O. vyvíjal činnosť, pre ktorú by mu hrozila perzekúcia, nebol predpoklad, že by bol jeho život v krajine pôvodu ohrozený. Tomu podľa odporcu nasvedčovala i skutočnosť, že navrhovateľ po tom, ako prvýkrát O. opustil a z územia G. bol do krajiny pôvodu deportovaný, po prílete do N. nemal žiadne problémy. Ak by však štátne orgány O. mali o neho eminentný záujem, hneď po prílete do krajiny pôvodu by ho zadržali. Z uvedeného odporcovi vyplynulo, že ten by v prípade nedobrovoľného návratu do O. nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, preto mu nebola doplnková ochrana na území Slovenskej republiky poskytnutá.

Odporca záverom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v krátkosti poukázal i na stanovisko splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, doručené správnemu orgánu pred vydaním rozhodnutia, v ktorom splnomocnená zástupkyňa argumentovala nepriaznivým psychickým zdravotným stavom manželky navrhovateľa a prípadným dopadom nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu na celú rodinu navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu požiadala o udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle.

K žiadosti o udelenie azylu v zmysle § 9 zákona o azyle odporca konštatoval nesúhlas s názorom splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa. Zároveň uviedol, že v súvislosti s možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov má správny orgán povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok ) len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Odporca za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa využil informácie nachádzajúce sa v internej databáze migračného úradu pod č. p. T.-XXX-X/ODZS-XXXX, T.-C.-XXXX/XXXXXX-XXX z 11.08.2011, ako i ďalšie všeobecne dostupné zdroje, týkajúce sa O..

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nesplnil podmienky ustanovené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle, odporca mu neudelil azyl. Nakoľko nesplnil ani podmienky ustanovené v § 13a alebo § 13b citovaného zákona, odporca mu na území Slovenskej republiky neposkytol ani doplnkovú ochranu.

O udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky požiadala aj manželka navrhovateľa V. T. U. S., nar. XX.XX.XXXX, ktorá o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany požiadala aj v mene svojej maloletej dcéry V. T. C., nar. XX.XX.XXXX. Migračný úrad rozhodnutím č. MU-557-61/PO-Ž-2010 zo dňa 03.02.2012 manželke navrhovateľa, ako i ich maloletej dcére azyl neudelil a doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky neposkytol.

Proti rozhodnutiu odporcu podala splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa v zákonnej 30-dňovej lehote opravný prostriedok dňa 16.03.2012, v ktorom žiadala napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Mala za to, že navrhovateľ spĺňa podmienky na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR a že jeho návrat do O. nie je možný. Domnievala sa, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu bolo v rozpore s obsahom spisov a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

V prvom rade argumentovala problémami navrhovateľa, súvisiacimi s jeho W. národnosťou a politickými aktivitami v W. strane BDP, ako i skutočnosťou, že bol v O. políciou zadržaný, vypočúvaný, obvinený zo spolupráce s PKK a odsúdený v jeho neprítomnosti na 10 rokov trestu odňatia slobody. Navrhovateľ obvinenia so spolupráce s PKK považoval za vykonštruované, nakoľko s uvedenou stranou nikdy

nespolupracoval. Členom PKK bol iba jeho brat. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že pôvodcom jeho prenasledovania bol štát a on sa proti takémuto konaniu nemal ako brániť.

Vo vzťahu k odporcom tvrdeným nezrovnalostiam vo výpovediach navrhovateľa splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa protiargumentovala, že výpoveď navrhovateľa vyznievala celistvo a nenachádzali sa v nej hlboké rozpory či nezrovnalosti. Nezrovnalosti z prvého pohovoru navyše navrhovateľ podľa názoru jeho splnomocnenej zástupkyne odstránil v doplňujúcom pohovore. Prípadnú existenciu nezrovnalostí v prípade výpovedí navrhovateľa splnomocnená zástupkyňa odargumentovala nižšou úrovňou rozumových schopností navrhovateľa, pričom v tejto súvislosti zároveň poukázala na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Sža/9/2007, 1Sža/15/2008, 1Sža/48/2010, 1Sža/33/2009, ako aj 1Sža/2/2012) .

Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa sa taktiež domnievala, že navrhovateľ spĺňa podmienky i na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, pretože vzhľadom na odsudzujúci rozsudok, ktorý bol v prípade navrhovateľa vydaný je predpoklad, že v prípade návratu do O. bude navrhovateľ vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Posledná odvolacia námietka smerovala k neudeleniu azylu v zmysle ustanovenia § 9 zákona o azyle, t. j. k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov zo strany odporcu.

Odporca vo vyjadrení zo dňa 18.04.2012, doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa 27.04.2012, zotrval v plnom rozsahu na dôvodoch, uvedených v napadnutom rozhodnutí a napadnuté rozhodnutie navrhol potvrdiť. Zároveň uviedol, že navrhovateľ s manželkou a ich dieťaťom dňa 06.03.2012 svojvoľne opustili Pobytový tábor v C. B. P. a späť sa už viac nevrátili. Dňa 13.03.2012 boli preto vyradení z evidencie. Súčasné miesto pobytu navrhovateľa s rodinou odporcovi nie je známe.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) , nakoľko splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasila a odporca sa k tomu v určenej lehote nevyjadril. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 06.06.2012 o 10:10 hod..

Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi a pre konanie zásadnými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania, v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

V zmysle ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

Podľa ustanovenia § 8 písm. b) citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Prenasledovanie musí v zmysle zákona o azyle § 2 písm. d) spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo.

V zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v:

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Nasledujúce ustanovenie § 10 upravuje udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, čo sa však navrhovateľovho prípadu netýka.

Podľa § 9 citovaného zákona ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu.

Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. (§ 13c ods. 1 zákona o azyle)

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Krajský súd pri posudzovaní odporcovho rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska dôvodu jeho odchodu z krajiny pôvodu. Dôvody na udelenie azylu sú totiž zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd sa pri posudzovaní rozhodnutia odporcu podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keďže v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle správny orgán navrhovateľovi na území Slovenskej republiky neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu v zmysle ustanovení § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, týkajúcej sa navrhovateľom udávaných problémov v O. (jednalo sa o problémy s navrhovateľovou W. národnosťou, s jeho údajnými politickými aktivitami v PKK, ďalej s jeho zadržaním, vypočúvaním, obvinením a v konečnom dôsledku i odsúdením na 10 rokov trestu odňatia slobody) , krajský súd poukazuje v podrobnostiach na pomerne rozsiahle odôvodnenie odporcu v napadnutom rozhodnutí, v rámci ktorého správny orgán zaujal stanovisko ku každému z tvrdených problémov navrhovateľa a tie, v priamej súvislosti s údajným odsudzujúcim rozsudkom (ktorého existenciu odporca spochybnil a odargumentoval) , nepovažoval za dôvody hodné udelenia azylu na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ v priebehu celého azylového konania tak pred správnym orgánom, ako i pred súdom nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti. Z uvedeného dôvodu ak správny orgán dospel k záveru, že v priebehu konania neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za prenasledovanie, respektíve ktoré by zakladali dôvody pre udelenie azylu na území SR, nepochybil. S týmto tvrdením odporcu sa krajský súd v plnej miere stotožnil.

K druhej odvolacej námietke, týkajúcej sa nesúhlasu splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa s odporcom tvrdenými nezrovnalosťami vo výpovediach navrhovateľa v priebehu správneho konania, krajský súd udáva, že posudzovanie nezrovnalostí vo výpovediach navrhovateľa v priebehu správneho konania a následne i posudzovanie dôveryhodnosti tvrdení navrhovateľa zo strany správneho orgánu, bolo v zhode s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Sža/15/2008- na ktoré sa odvolávala aj splnomocnená zástupkyňa v podanom opravnom prostriedku) , v zmysle ktorého Posudzovanie dôveryhodnosti tvrdení žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa o azyl, s prihliadnutím k miere reálnosti a vierohodnosti ním uvádzaných dôvodov jeho odchodu z krajiny pôvodu, a to v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu . Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým

samotnému navrhovateľovi, preto jeho vyhlásenia v priebehu celého konania o udelenie azylu musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby. Krajský súd v tejto súvislosti považuje za zrejmé, že rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach navrhovateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach navrhovateľa, ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu však odvolaciemu súdu jednoznačne vyplynulo, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa nebolo možné považovať za nepatrné či zanedbateľné (navrhovateľ v priebehu konania menil a v zásadných skutočnostiach pozmeňoval informácie ohľadom svojho primárneho dôvodu podanej žiadosti o udelenie azylu, t. j. účasti na demonštrácii, resp. oslave/ oslavách v N. a následnom prenasledovaní zo strany štátu) . Navyše skutočnosti, ktoré navrhovateľ v priebehu konania tvrdil, boli mnohokrát v rozpore so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu (napr. tvrdenia navrhovateľa o lokalizácii vojenského súdu v N., či tvrdenia navrhovateľa odporcom konfrontované s ustanoveniami Ústavy O.) . Odvolací súd v tejto súvislosti považoval námietku navrhovateľa, podľa ktorej rozpory vo výpovediach boli spôsobené nesprávnym tlmočením za nedôvodnú, nakoľko navrhovateľ svojim podpisom potvrdil zrozumiteľnosť tlmočenia. Navrhovateľ W. jazyk, do ktorého mu bol pretlmočená pohovor zo dňa 24.11.2011, ovláda a s tým, aby bol pohovor vedený v W. jazyku súhlasil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to k namietanej doplnkovej ochrane (ktorá navrhovateľovi nebola zo strany správneho orgánu poskytnutá) , krajský súd považuje za potrebné uviesť, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu u navrhovateľa nenašiel dôvod ani pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Odporca existenciu odsudzujúceho rozsudku (v dôsledku ktorého by podľa názoru splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spochybnil a následne i logicky zdôvodnil, a teda túto navrhovateľom tvrdenú skutočnosť s ohľadom na nezrovnalosti vo výpovediach navrhovateľa nepovažoval za hodnovernú. Ďalšou argumentáciou odporcu v prospech odôvodnenia neposkytnutia doplnkovej ochrany v prípade osoby navrhovateľa, s ktorou sa Krajský súd v plnej miere stotožnil, bola skutočnosť, že v prípade navrhovateľovho predchádzajúceho núteného návratu z G. do O. navrhovateľ nebol vystavený vážnemu bezpráviu, a teda vážne bezprávie by mu podľa názoru odvolacieho súdu nehrozilo ani v prípade núteného návratu z územia SR do krajiny pôvodu navrhovateľa. Krajský súd opätovne v tejto súvislosti poukazuje na informácie zaobstarané zo strany odporcu v konaní, v rámci ktorých správny orgán poukázal na ustanovenie Ústavy O., ako právneho predpisu najvyššej právnej sily v krajine, v zmysle ktorého okrem iného je sloboda opustiť O. obmedzená i z dôvodu trestného stíhania. Odporca teda nepochybil, ak svoje odôvodnenie oprel o tvrdenie, že v prípade, ak by navrhovateľ bol skutočne trestne stíhaný a odsúdený, nepodarilo by sa mu legálne vycestovať na svoj platný pas z územia O. a rovnako by sa mu nepodarilo zaobstarať si slovenské víza, a to všetko po vykonaní núteného návratu z G. za asistencie príslušných zložiek štátnej moci.

Vo vzťahu k poslednej odvolacej námietke splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, t. j. k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov, krajský súd konštatuje, že navrhovateľ v priebehu celého azylového konania nežiadal, aby mu azyl z humanitných dôvodov udelený bol. Rovnako (ani nepriamo) neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov zo strany správneho orgánu čo i len nasvedčovali. Udelenia azylu z humanitných dôvodov sa domáhala splnomocnená

zástupkyňa navrhovateľa až v stanovisku zo dňa 30.01.2012, t. j. len pár dní pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Odporca sa však s týmto návrhom splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal a vysvetlil, že sa jedná o dôvod na udelenie azylu, ktorý žiadateľom v konaní nebol ani len zmienkou uplatnený.

V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/38/2008, že Nakoľko ide o nenárokový, exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy odporcu, aké konkrétne dôvody bude za ne považovať, a to v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj európskym a medzinárodným právom . Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil a zákon o azyle neporušil.

Na základe uvedeného odvolací súd zastal názor, že v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania. Odporca vec správne právne posúdil a logicky odôvodnil, opierajúc sa o platnú právnu úpravu vo všetkých smeroch. Odvolacie námietky uvedené splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľa v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko relevantný dôvod pre udelenie azylu, respektíve poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR u navrhovateľa nezakladali. Navrhovateľ v konaní pred odporcom nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný a že by mu v O. prenasledovanie skutočne hrozilo.

Krajský súd tiež dodáva, že žiadny rozpor medzi napadnutým rozhodnutím odporcu a obsahom administratívneho spisu odporcu, ktorý tvoril podklad pre vydanie rozhodnutia, nezistil a túto odvolaciu námietku navrhovateľa považoval taktiež za nedôvodnú.

Odporca preto postupoval správne a v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi azyl neudelil a doplnkovú ochranu mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdené ako vecne správne.

Odvolací súd rozhodol o odvolaní splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, neprítomného v čase rozhodovania odvolacieho súdu v pobytovom tábore na území SR, vyradeného z jeho evidencie, nakoľko platný a účinný Občiansky súdny poriadok neumožňuje súdu zohľadniť pri rozhodovaní túto skutočnosť, svedčiacu o nerešpektovaní povinností žiadateľa o azyl, vyplývajúcich zo zákona o azyle a nezáujme navrhovateľa o ďalšie konanie o jeho žiadosti o azyl, resp. doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Krajský súd preto rozhodol v merite veci v zmysle výroku tohto rozsudku.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p..

Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.