KSKE 4 Sp 3/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Sp/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200296 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200296.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. Y., B.. XX.XX.XXXX, Š. L. G. K., H. H. Z., B.. XX.XX.XXXX, Š. L. D., O. Č. D. P. Ú. L. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., T. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, C. V. W. L. Z. P. U., W. XXX, XXX XX P. U., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20. marca 2012 o predĺžení lehoty zaistenia, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 20.03.2012 č. p. PPZ-HCP-SO16-96/2012.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Štát n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012, v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) , navrhovateľovi predĺžil lehotu zaistenia najviac o 12 mesiacov, t.j. najviac do 24.02.2013 s tým, že na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, vydaného C.Í. V. W. L. Z. P. U., G. V. L. U., Ú. V. H. S. L. L.J. L. Z. (Ď. I. . L. P. U.) dňa 24.08.2011 pod č. PPZ-HCP- SO16-78-010/2011 (právoplatné dňom 09.09.2011) , nakoľko napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydá náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 20.03.2012 po jeho pretlmočení s tým, že odmietol podpísať jeho prevzatie.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.03.2012 pod č.k. 6Sp/3/2012-76 bolo zrušené rozhodnutie C. L. P. U. zo dňa 23.02.2012, vydané pod č. p. PPZ-HCP-SO16-83/2012 o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Správny orgán pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia vychádzal z právneho stavu, kedy bolo zrušené predmetné rozhodnutie o predĺžení lehoty na zaistenie. Prihliadol pritom na to, že navrhovateľ bol rozhodnutím zo dňa 24.08.2011, vydaným odporcom pod č. PPZ-HCP- SO16-186-005/2011, ešte podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, zaistený a v zmysle § 62 ods. 4 prvej vety citovaného zákona umiestený do Útvaru policajného zaistenia pre

cudzincov (ďalej len ÚPZC Sečovce ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov s tým, že uvedená doba končila dňom 24.02.2012.

Odporca vo svojom rozhodnutí podrobne opísal chronologický postup ÚPZC Sečovce pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi, od vstupného pohovoru, pri ktorom navrhovateľ uviedol, že o azyl na území SR požiadať nechce, ale sa chce vrátiť čo najskôr domov a vyplnil žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu v rodnom jazyku na meno P. Y., nar. XX.XX.XXXX, na základe čoho ÚPZC Sečovce požiadalo dňa 26.08.2011 ÚPZC Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu a NÚ Interpol Bratislava dňa 05.09.2011 o vykonanie lustrácie, na základe ktorej podľa správy zo dňa 27.09.2011 od NÚ Interpol Bratislava, bola takáto osoba daktyloskopovaná v rokoch 2007 až 2010 pre rôznu trestnú činnosť pod menami H. U., nar. XX.XX.XXXX, H. Z., B.. XX.XX.XXXX a P. T., nar. XX.XX.XXXX, takže totožnosť navrhovateľa nebola potvrdená. V rozpätí obdobia od 29.09.2011 do 21.10.2011 boli od NÚ Interpol Bratislava zaslané ÚPZC Sečovce a sprostredkované tieto správy ÚPZC Medveďov o pohybe navrhovateľa na území Poľska, Bieloruska a Ruska a o jeho odsúdeniach v Rusku a Uzbekistane, ako je to bližšie rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa 03.11.2011 bol s navrhovateľom v ÚPZC Medveďov vykonaný pohovor s Generálnym konzulom Veľvyslanectva G. K. v Bratislave ohľadom zistenia jeho totožnosti a po znova umiestnení do ÚPZC Sečovce, dňa 15.11.2011 navrhovateľ vypísal žiadosť o náhradný cestovný doklad na meno H. Z. R., nar. XX.XX.XXXX v O., čo uviedol i pracovníkom IOM a ÚPZC Medveďov boli zaslané doplňujúce informácie. Dňa 23.12.2011 ÚPZC Sečovce obdržal správu od NÚ Interpol Bratislava z Interpolu T., že P. Y. je držiteľom G. pasu a na základe daktyloskopických odtlačkov bol identifikovaný ako H. Z., odsúdený v W. G. a táto správa bola zaslaná ÚPZC Medveďov. Od 23.12.2011, ďalej 23.01.2012, 30.01.2012 boli vykonané úkony na zistenie stavu vybavovania náhradného cestovného dokladu, ako je to rozvedené v rozhodnutí odporcu. Napokon dňa 15.03.2012, na základe požiadavky vicekonzula Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva G. K. so sídlom v Bratislave, bol vykonaný opätovný pohovor s účastníkom konania, na základe ktorého vicekonzul uviedol, že na základe zistených informácií nemôže v súčasnosti potvrdiť štátnu príslušnosť a vystaviť náhradný cestovný doklad, nakoľko všetky informácie musí preveriť prostredníctvom Federálnej migračnej služby G. K..

Správny orgán považoval za preukázané, že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval pri úkonoch, potrebných na výkon administratívneho vyhostenia tým, že počas vybavovania náhradného cestovného dokladu uvádzal nepravdivé údaje a alias o svojej osobe a až 3 mesiace po zaistení, dňa 15.11.2011, uviedol svoje pravé údaje, takže úkony bolo potrebné začať odznova, čím naplnil pojem dostatočne nespolupracuje , uvedený v § 88 ods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov a príslušný zastupiteľský úrad nemohol v tejto lehote vystaviť náhradný cestovný doklad.

Správny orgán tiež skúmal trvanie účelu zaistenia na výkon jeho administratívneho vyhostenia, s poukazom na § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že navrhovateľ pri svojom zaistení nemal vlastný cestovný doklad. Odporca vychádzal z vyjadrení vicekonzula Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva G. K. zo dňa 15.03.2012, že po preverení pravdivosti všetkých informácií prostredníctvom migračnej služby G. K., bude náhradný cestovný doklad vystavený a bude možné vykonať administratívneho vyhostenie navrhovateľa, teda výkon jeho administratívneho vyhostenia bude realizovateľný a z toho dôvodu účel zaistenia trvá a zaistenie je účelné. Na základe spisového materiálu z ÚPZC Sečovce a korešpondencie medzi ÚPZC Sečovce, resp. ÚPZC Medveďov a Zastupiteľským úradom G. K. v Bratislave, nie je možné určiť dobu potrebnú na vydanie náhradného cestovného dokladu a lehotu potrebnú na preverenie všetkých informácií prostredníctvom Federálnej migračnej služby G. K., čo štátne orgány Slovenskej republiky nemôžu ovplyvniť. Odporca preto predĺžil lehotu zaistenia o najviac 12 mesiacov s tým, že začiatok predĺženej lehoty začína plynúť 24.02.2012, kedy uplynula lehota 6 mesiacov od vydania rozhodnutia o zaistení odporcom pod č. PPZ-HCP- SO16-186-005/2011.

Napokon odporca preskúmal i možnosti nahradenia zaistenia uložením iných povinností, uvedených v § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že nie je možné zaistenie nahradiť žiadnou z týchto povinností, nakoľko navrhovateľ nemá v Slovenskej republike povolený pobyt ani žiadne rodinné

zväzky a nemá ani finančné prostriedky. Navrhovateľ tiež nie je zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom v jazyku G., podaným na poštovú prepravu dňa 22.03.2012, doručeným krajskému súdu 26.03.2012, po jeho preklade z jazyka G. do jazyka slovenského prekladateľkou z tohto jazyka dňa 28.03.2012, navrhovateľ poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí poskytol opäť nepravdivé informácie o tom, že nespolupracuje s políciou. Videl zlo v ruskej, slovenskej i nemeckej polícii. Ešte v roku 2009 v Bielorusku a potom v roku 2010 v Nemecku uviedol svoje správne údaje, ktoré uviedol i v Dotazníku IOM o tom, že sa volá H. R. Z., nar. XX.XX.XXXX v O., v D.. G. konzulát na Slovensku mu nechce pomôcť a v T. mu násilne odobrali v roku 2001 občiansky preukaz. Žiadal od súdu poskytnutie niekoľkých informácií a tiež aby vydal nariadenie na prepustenie na slobodu s tým, že je povinný do 30 dní opustiť územie Slovenska, lebo s trochou peňazí môže odcestovať do Poľska, kde mu G. konzulát vo Varšave pomôže.

Faxovým podaním dňa 28.03.2012 a jeho písomným doplnením, podaným na poštovú prepravu dňa 30.03.2012, sa splnomocnený zástupca navrhovateľa domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia odporcu a žiadal vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

V písomných dôvodoch odvolania splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na to, že 6-mesačná lehota zaistenia uplynula 24.02.2012 a napadnutým rozhodnutím z 20.03.2012 bola predĺžená lehota zaistenia na základe uvedeného rozhodnutia z 24.08.2011. Namietal preto, že nie je možné predĺžiť 20. marca 2012 lehotu zaistenia, ktoré mohlo trvať len do 24.02.2012, pretože lehotu zaistenia je možné predĺžiť najneskôr v deň, kedy má zaistenie uplynúť a nie až 25 dní po jeho uplynutí. Takéto rozhodnutie odporcu považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a jeho nesprávne právne posúdenie.

Ďalej v návrhu poukázal splnomocnený zástupca navrhovateľa na nezrozumiteľnosť a neurčitosť výroku rozhodnutia poukazom na ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľovi bola predĺžená lehota zaistenia najviac o 12 mesiacov, t. j. najviac do 24. februára 2013, hoci 12 mesiacov od 20. marca 2012 uplynie 20. marca 2012 (?) . Pokiaľ vo výroku rozhodnutia je uvedené, že navrhovateľovi sa predlžuje lehota najviac do 24. februára 2013, z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, či má byť navrhovateľ zaistený najviac do 20. marca 2012 alebo najviac do 24. februára 2012. Výrok preto považuje za neurčitý poukazom na to, že pri určení pokút a trestov odňatia slobody v rámci vymedzeného intervalu sú tieto vždy určené presne. Namietal tiež, že z výroku napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na akú dobu a z akého dôvodu má byť navrhovateľ zaistený a preto výrok považoval za nezrozumiteľný, neúplný a nezákonný.

Ohľadom dôvodov predĺženia lehoty zaistenia namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa, že dňa 15.11.2011 navrhovateľ oznámil svoje pravdivé údaje a od toho dňa, až do skončenia zaistenia, dňa 23.02.2012, teda viac ako tri mesiace, neboli od navrhovateľa požadované ďalšie informácie či úkony. Nepovažuje preto za pravdivé tvrdenie, že navrhovateľ s príslušnými orgánmi nespolupracoval a nie je zrejmá ani spolupráca s organizáciou IOM, rovnako ako nie je zrejmé, prečo bolo nevyhnutné pristúpiť k opatreniu v podobe pozbavenia osobnej slobody a prečo nebolo možné postupovať inak. V súvislosti s tým namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí neuvádza čo vykonal sám, prípadne prostredníctvom ÚPZC Medveďov pre vydanie náhradného cestovného dokladu od 15.11.2011 do 23.02.2012. Nie je zrejmé kedy bol zastupiteľský úrad oboznámený s identitou navrhovateľa a či odporca sám alebo prostredníctvom ÚPZC Sečovce konal s náležitou starostlivosťou a či k nevydaniu dokladu došlo z dôvodov na strane navrhovateľa, zastupiteľského úradu alebo z dôvodov na strane odporcu, čo by nemohlo byť zákonným dôvodom na predlženie zaistenia. Považuje preto napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné s nezrozumiteľným a neurčitým výrokom, ktorý nie je riadne odôvodnený, čím bol navrhovateľ poškodený na svojich právach.

Z vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 30.03.2012 vyplynulo, že k týmto skutočnostiam odporca nezaujal stanovisko s tým, že tieto nie sú predmetom konania o rozhodnutí predĺženia lehoty zaistenia.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 03.04.2012 navrhovateľ doplnil svoj návrh a uviedol, že G. konzulát nič neurobí, tak ako z G. konzulátu v Nemecku mu sľubovali, že nájdu potvrdenie jeho osobných údajov v G., G. polícia mu zobrala občiansky preukaz, nemá peniaze ani právo na prácu a nemôže sa dovolať spravodlivosti. G. konzulát preto bude len naťahovať čas a nič pre neho neurobí.

Splnomocnená zástupkyňa splnomocneného zástupcu navrhovateľa na pojednávaní zotrvala na písomných dôvodoch návrhu a poukázala na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že podľa ich právneho názoru lehota zaistenia uplynula dňa 24.02.2012 a preto ju tu 25-dňový rozdiel vzhľadom k tomu, že predchádzajúce rozhodnutie o zaistení bolo zrušené a preto nemožno predĺžiť zaistenie s takým časovým rozdielom časovo nenadväzujúcim na rozhodnutie, ktoré ako keby neexistovalo. V ďalšom poukázala na písomné dôvody návrhu. Navrhla napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trovy konania nežiadala.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní zotrval na písomnom vyjadrení k návrhu navrhovateľa, v ktorom považoval rozhodnutie v súlade so zákonom a závermi rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Sp/3/2012 zo dňa 07.03.2012. Po doručení doplnenia podaného opravného prostriedku na tomto pojednávaní, ktoré krajskému súdu bolo doručené 03.04.2012, k tomu uviedol, že po zrušení prechádzajúceho rozhodnutia krajským súdom dňa 07.03.2012 a vrátení veci na ďalšie konanie, t. j. do stavu k 23.02.2012, v ďalšom rozhodnutí rozhodovali k tomuto času. Rozsudok súdu im bol doručený 19.03.2012 a bezodkladne sa o tom rozhodlo. Lehota zaistenia bola predĺžená v súlade so zákonom najviac o 12 mesiacov z dôvodu, že nemajú vplyv na postup zastupiteľského úradu a z toho dôvodu nemôžu presne stanoviť lehotu na dni a mesiace. Vychádzali pritom aj zo znenia zákona, v zmysle ktorého majú povinnosť sledovať účel zaistenia. K odvolacej námietke, že dôvody rozhodnutia sú nezrozumiteľné zdôraznil, že navrhovateľ ich tri mesiace uvádzal do omylu ohľadom svojej totožnosti a z toho dôvodu dospeli k záveru, že nespolupracoval pre vydanie náhradného cestovného dokladu. V podstate zisťovali totožnosť ním udanej osoby, o čom svedčí aj úradný záznam, že navrhovateľ bol na ďalšom pohovore aj s G. konzulom a útvar nemôže ovplyvniť prácu zastupiteľského úradu cudzieho štátu. K ostatným odvolacím námietkam sa nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p., na základe vykonaného dokazovania výsluchom navrhovateľa, splnomocnenej zástupkyne zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p. sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenia.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím C. V. W. L. Z. P. U. Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance Prezídia policajného zboru zo dňa 24.08.2011 pod č. PPZ-HCP- SO16-78-010/2011 (právoplatným dňom 09.09.2011) bol navrhovateľ administratívne vyhostený na územie G. K. a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na 5 rokov odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia, t. j. do 23.08.2016.

Rozhodnutím odporcu zo dňa 24.08.2011 č. p. PPZ-HCP-SO16-186-005/2011 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zák. č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov zaistený dňom 24.08.2011 o 09:30 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 09.09.2011.

Ďalším rozhodnutím zo dňa 23.02.2012 č. p. PPZ-HCP-SO16-83/2012 odporca rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa o 12 mesiacov (t. j. do 24.02.2013) . Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/3/2012-76 zo dňa 07.03.2012 a vec vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľovi predĺžil lehotu zaistenia najviac o 12 mesiacov, t.j. najviac do 24.02.2013 s tým, že na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, vydaného C. V. W. L. Z. P.Ľ. U., Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len C. L. P. U. ) dňa 24.08.2011 pod č. PPZ-HCP- SO16-78-010/2011 (právoplatné dňom 09.09.2011) , nakoľko napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydá náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 20.03.2012 po jeho pretlmočení s tým, že odmietol podpísať jeho prevzatie.

Odvolaciu námietku ohľadom nesprávneho postupu pri predĺžení lehoty zaistenia považoval preto krajský súd za nedôvodnú a zmätočnú. Rozhodnutie krajského súdu zo dňa 07.03.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu zo dňa 23.02.2012, ako to bolo uvedené, bolo odporcovi doručené dňa 19.03.2012 (zástupcovi navrhovateľa dňa 16.03.2012) a odporca vydal nové rozhodnutie, súc viazaný právnym názorom krajského súdu, dňa 20.03.2012 s tým, že lehotu zaistenia predĺžil najviac o 12 mesiacov (najviac do 24.02.2013) . Správne odporca v predmetnom rozhodnutí predĺžil zaistenie navrhovateľa, po uplynutí 6-mesačnej lehoty zaistenia, dňom 24.02.2012, o ďalších najviac 12 mesiacov, t. j. najviac do 24.02.2013. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca poukázal aj na začiatok plynutia takto predĺženej lehoty, t. j. od 24.02.2012.

Za nedôvodnú považoval krajský súd odvolaciu námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že výrok ohľadom lehoty zaistenia považuje za neurčitý vzhľadom na to, že pri ukladaní pokút a trestov odňatia slobody v rámci zákonného intervalu, tieto musia byť určené presne. Ukladanie trestov či pokút sa riadi hmotno-právnymi predpismi, zatiaľ čo zaistenie je predmetom procesného práva, podobné väzbe v trestnom konaní, pri ktorej je maximálna doba obmedzenia osobnej slobody ohraničená len zákonom, ako je tomu aj pri zaistení. Limitom zaistenia je naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť

cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS II 264/09-81 zo dňa 19.10.2010) .

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí, v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, ale tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné. Neopodstatnená je preto odvolacia námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo bolo nevyhnutné pristúpiť k opatreniu v podobe pozbavenia osobnej slobody a prečo nebolo možné postupovať inak.

Z výroku rozhodnutia odporcu je tiež zrejmý dôvod zaistenia navrhovateľa - za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, s presným uvedením rozhodnutia odporcu a dôvodom zaistenia, že navrhovateľ nemá platný cestovný doklad, ako aj uvedením dôvodov predĺženia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov je preto odvolacia námietka ohľadom nezrozumiteľnosti a neúplnosti výroku rozhodnutia bezdôvodná.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 je splnenie podmienky, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia tým, že navrhovateľ po jeho zaistení a umiestnení v ÚPZC Sečovce nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC v Sečovciach na úkonoch, potrebných na vystavenie náhradného cestovného dokladu, pričom možno predpokladať, že náhradný cestovný doklad môže byť účastníkovi konania vystavený zastupiteľským úradom G. K. v predĺženej lehote zaistenia. Odporca skúmal i účel zaistenia a dospel k záveru, že tento účel nezanikol a účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu, že nie je držiteľom platného cestovného dokladu, ktorý je potrebný na jeho vycestovanie z územia SR.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca ďalej uviedol, ktoré konkrétne kroky, smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa, boli po umiestnení navrhovateľa do ÚPZC Sečovce vykonané.

Rovnako za nedôvodné považoval krajský súd aj odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa ohľadom dôvodov predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľa. Namietal, že od 15.11.2011, kedy navrhovateľ oznámil svoje pravdivé údaje, viac ako tri mesiace neboli od navrhovateľa požadované ďalšie informácie či úkony a preto nepovažoval za pravdivé tvrdenie, že navrhovateľ s príslušnými orgánmi nespolupracoval a nie je zrejmá ani spolupráca s organizáciou IOM. Odporca v napadnutom rozhodnutí podrobne uviedol konkrétne kroky, smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa po jeho umiestnení do ÚPZC Sečovce, zhrnuté vyššie i v tomto rozsudku. Z návrhu nie je zrejmé, aké informácie či úkony mal odporca požadovať od navrhovateľa po tom, čo 15.11.2011 uviedol nové údaje o svojej totožnosti, a to aj pracovníkom IOM. Ako uviedol odporca, prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava overoval novú totožnosť navrhovateľa a zisťoval stav vybavovania náhradného cestovného dokladu prostredníctvom ÚPZC Medveďov na Veľvyslanectve G. K.. Napokon 15.03.2012 bol vykonaný opätovne pohovor s navrhovateľom na základe požiadaviek vicekonzula. Odporca tiež uviedol, že úkony po 15.11.2011 bolo potrebné začať znova po predchádzajúcom uvedení nepravdivých údajov navrhovateľom a z toho vyvodil správny právny záver, že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu.

Vo vzťahu k organizácii IOM poukazuje krajský súd na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Za neopodstatnené považuje krajský súd tiež námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca neuvádzal, čo vykonal sám, či prostredníctvom ÚPZC Medveďov, kedy bol zastupiteľský úrad oboznámený s identitou navrhovateľa a či odporca sám alebo prostredníctvom ÚPZC Sečovce konal s náležitou starostlivosťou a či k nevydaniu dokladu došlo z dôvodu na strane navrhovateľa, zastupiteľského úradu, či z dôvodu na strane odporcu. Ako to uviedol odporca vo svojom rozhodnutí, z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval, keď do 15.11.2011 uvádzal falošné údaje o svojej identite, zapríčinil, že bolo potrebné začať znovu s úkonmi pre zabezpečovanie náhradného cestovného dokladu. Po umiestnení do ÚPZC Sečovce tieto úkony vykonáva ÚPZC Sečovce, prostredníctvom ÚPZC Medveďov, v spolupráci s príslušným zastupiteľským úradom a ako to už bolo uvedené, tieto úkony sú podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí odporcu a svedčia o tom, že úkony smerujúce k vybaveniu náhradného cestovného dokladu boli vykonané s náležitou starostlivosťou zo strany príslušných orgánov SR, ktoré ale nemôžu zasahovať do kompetencií zastupiteľstva cudzieho štátu, ako na to poukázal zástupca odporcu na pojednávaní krajského súdu.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že policajný orgán rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia zo zákonom stanovených dôvodov a doba zaistenia, po opätovnom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia, neprekročila maximálnu lehotu 12 mesiacov od ukončenia 6-mesačnej lehoty zaistenia. Rozhodnutie odporcu bolo preto potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p., napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012 ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods. 2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18) , platí štát.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.