KSKE 4 Sp 9/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Sp/9/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200863 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200863.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: X. T. B. X. U., B. XX.XX.XXXX, O. X. X., B.. XX, G. X., X., X., W. G., Š. L. W.Á. G., S. L. Č.. H., toho času umiestnený v Ú. L.V. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., T. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, C. V. W. L. Z., J. V. XXX, XXX XX Č. B. O., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73-025/2012 zo dňa 14.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 14.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-025/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-025/2012 zo dňa 14.07.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľa dňom 14.07.2012 v čase od 15:30 hod. na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 14.07.2012 v čase o 04:40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou C. L. Č. B. O. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku z D. do Slovenskej republiky, kedy predložil ku hraničnej kontrole ID kartu Švédska, ktorá vykazovala znaky falšovania, čo bolo potvrdené druholíniovou kontrolou. Na požiadanie hliadky o podanie vysvetlenia k veci sa navrhovateľ bez dostatočného ospravedlnenia alebo závažných dôvodov odmietol vyjadriť, preto bol predvedený na príslušný útvar za účelom podania vysvetlenia. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu cez hraničný priechod Č. B. O., pričom ku hraničnej kontrole predložil platný cestovný doklad W. G. s falošnou ID kartou Švédska. Svojim konaním sa dopustil priestupku neoprávneného prekročenia štátnej hranice podľa § 116 ods. 1 písm. a/, c/ zákona o pobyte cudzincov. Počas vykonávania hraničnej kontroly pri vstupe na územie SR navrhovateľ nepožiadal o udelenie azylu na území SR.

Odporca tiež uviedol, že po predvedení a následnom vyjadrení navrhovateľa v zmysle § 22 ods. 1 zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) , za prítomnosti tlmočníčky, dňa 14.07.2012 o 12:40 hod. vo svojej výpovedi požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento má len minimum finančných prostriedkov, a to 70 eur, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie je ohrozený ani z dôvody rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na Ukrajinu v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 14.07.2012 v čase od 09:00 hod. do 10:00 hod. na C. L. Č. B. O., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ- HCP-SO11-31-040/2012, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana neeviduje porušenie žiadneho zákona voči osobe na území Ukrajiny a potvrdzuje, že navrhovateľa prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia, budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľ uviedol, že v septembri v roku 2009 vycestoval z X. do W. a následne cez Keňu, Dubaj, Istanbul do Odesy a odtiaľ do mesta Charkov, kde študoval na univerzite a štúdium mu hradil otec, ktorý pracuje ako vojak, no po explózii v jeho krajine v marci 2012 o ňom nemá žiadne informácie a keďže nemá žiadne finančné prostriedky, rozhodol sa opustiť Ukrajinu do najbližšej krajiny, a to Slovenska.

Odporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, teda nepožiadal o udelenie azylu podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle pri vstupe na územie SR, kedy bol podrobovaný hraničnej kontrole a preto C. L. Č. B. O. nie je príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a bol poučený, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce. Odporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel k záveru, že hoci navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tým, že je predpoklad reálneho vrátenia účastníka konania na územie Ukrajiny na základe uvedenej dohody. Správny orgán v čase prijímania tohto rozhodnutia nevedel relevantne posúdiť, či vôbec navrhovateľ podá pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelenie azylu na území SR s tým, že stanovená dĺžka zaistenia vychádza zo skutočnosti, že v rámci tejto doby môže byť prijaté platné rozhodnutie o udelení resp. neudelení azylu na území SR a počas celého konania bude správny orgán skúmať účelnosť a efektívnosť lehoty zaistenia. Z toho dôvodu správny orgán využil príslušné oprávnenie na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle ust. § 88 ods. 1, písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov

uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu, pričom konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým v zmysle § 3 ods. 2 písm. a/ je policajný útvar v mieste hraničného priechodu. Pokiaľ odporca v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ pri kontrole medzinárodného vlaku nepožiadal o udelenie azylu na území SR, nie je zrejmé, ako dospel k tomuto záveru, ak ku kontrole vo vlaku došlo v neprítomnosti tlmočníka. Navrhovateľ požiadal o azyl v prítomnosti tlmočníka v zápisnici o podaní vysvetlenia o 12:40 hod., ktorá bola vyhotovená pred vydaním napadnutého rozhodnutia a samotné rozhodnutie túto zápisnicu spomína. Zástupca navrhovateľa tvrdil, že odporca ako oddelenie hraničnej kontroly je útvarom v mieste hraničného priechodu a je teda orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, vstupujúceho na územie SR o tom, že žiada o azyl. Argumentácia o nepríslušnosti odporcu z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o azyl až s časovým odstupom po vstupe na územie SR, je nezrozumiteľná, keďže požiadal o azyl pri prvom kontakte s príslušnými orgánmi v prítomnosti tlmočníka a odporca mal zákonnú povinnosť prijať toto vyhlásenie navrhovateľa a nie je jeho úlohou posudzovať účelnosť takéhoto vyhlásenia. Konanie o žiadosti o udelenie azylu na území SR v prípade navrhovateľa sa začalo okamihom vyslovenia vôle žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom a v dôsledku toho je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR.

V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Zaistenie navrhovateľa považoval jeho zákonný zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia hraničných splnomocnencov zo dňa 14.07.2012 medzi 09:00 a 10:00 hod.. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s jeho prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne čl. 3 ods. 1 písm. a/ tohto dohovoru, ako aj v zmysle čl. 8 ods. 6 a čl. 9 ods. 1 tejto dohody. Napriek tomu, že odporca v svojom rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené podmienky na prijatie navrhovateľa na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu odstránenia právnych a vecných nedostatkov. Nerealizáciu vrátenia navrhovateľa bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty tento súhlas zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu je navrhovateľ nevrátiteľný na územie Ukrajiny.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej slobody v napadnutom rozhodnutí s tým, že v rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo nevyhnutné určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľa na územie Ukrajiny a prečo nebolo možné ho realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Poukázal na to, že určenie dĺžky lehoty zaistenia odporca odôvodnil tým, že nevie, či sa v konaní nevyskytnú nové prekážky a rovnako z dôvodu, že nevie stanoviť dĺžky azylovej procedúry, čo nie je riadnym odôvodnením stanovenia lehoty zaistenia.

Zástupca navrhovateľa tiež namietal, že neexistuje žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohol byť vrátený na Ukrajinu, čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že pozbavenie osobnej slobody je teda viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné vrátiť navrhovateľa na územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli stanovené podmienky vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny. Na uvedenom nemení ani skutočnosť, že v prípade navrhovateľa bolo vydané rozhodnutie o zákaze vstupu, pretože navrhovateľ bol zaistený za účelom vrátenia na Ukrajinu a nie za účelom vykonania rozhodnutia o zákaze vstupu. Účel zaistenia navrhovateľa preto nikdy neexistoval.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 01.08.2012 sa nezúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, ani splnomocnený zástupcu navrhovateľa, ktorí ospravedlnili svoju neúčasť a žiadali vykonať pojednávanie v ich neprítomnosti.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 14.07.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 14.07.2012 v čase od 15:30 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Z ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

Odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľa o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle. V zmysle § 3 ods. 2 písm. b/ zákona o azyle príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany p o vstupe na územie SR, je policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení.

Najvyšší súd k tomu v rozsudku sp. zn. 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012 uviedol, že podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade) , podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle .

V súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd zo správy od migračného úradu zistil, že navrhovateľ požiadal o azyl dňa 25.07.2012 a preto povinnosťou odporcu v ďalšom konaní bude zaoberať sa touto skutočnosťou pri hodnotení efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa a z pohľadu reálnosti jeho vrátenia na Ukrajinu.

Správny orgán odôvodnil dĺžku lehoty zaistenia tým, že je predpoklad reálneho vrátenia účastníka konania na územie Ukrajiny na základe readmisnej dohody s tým, že v čase prijímania tohto rozhodnutia nevedel relevantne posúdiť, či navrhovateľ podá pred príslušným orgánom, ktorým je ÚPZC Sečovce, vyhlásenie o udelení azylu na území SR. Ďalej uviedol, že stanovená dĺžka zaistenia vychádza zo

skutočnosti, že v rámci tejto doby môže byť prijaté platné rozhodnutie o udelení, respektíve neudelení azylu na území Slovenskej republiky. Dodal, že správny orgán bude počas celého konania skúmať účelnosť a efektívnosť stanovenej lehoty zaistenia. Uvedenými dôvodmi však podľa názoru krajského súdu odporca dostatočne neodôvodnil reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny, k čomu nepostačuje konštatovanie možnosti ukončenia azylového konania.

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, sa krajský súd zaoberal aj odvolacou námietkou, že v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody, po schválení readmisie, sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1 tejto Dohody. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že na realizáciu readmisie stanovil odporca vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie lehotu do 08.01.2013, ktorá nezodpovedá požiadavke odovzdať dotknutú osobu bezodkladne . V prípade ďalšieho konania a rozhodovania odporcu bude jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami vrátenia v zmysle Dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd nemôže stotožniť a považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené.

Odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil i tým, že nevie, či vôbec menovaný podá pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelení azylu na území SR , ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa. Krajský súd z administratívneho spisu odporcu zistil, že napriek tomu odporca dňa 14.7.2012 navrhovateľovi odoprel vstup na hranici, toho istého dňa vydal rozhodnutie o uložení zákazu vstupu podľa § 82 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov (bez zákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení) a následne 19.7.2012 zastavil konanie o zákaze vstupu do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu s odôvodnením, že v zápisnici v konaní o zákaze vstupu účastník konania požiadal o azyl. Zo správy, vyžiadanej od migračného úradu súdom, je zistiteľné, že navrhovateľ je evidovaný ako žiadateľ o azyl od 25.7.2012, ako to už bolo uvedené. Bude povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska skúmania účelu zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ale tiež pri hodnotení efektívnosti a reálnosti vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia . Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. K tomu krajský súd dodáva, že v predmetnom prípade pri posudzovaní podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako nevyhnutné skúmať reálnosť vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení

cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie , (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011) . V rozsudku sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 06.01.2013) . Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 14.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-025/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.