KSKE 5 Co 362/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/362/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811206601 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811206601.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu SKP, k. s., Banská Bystrica, Lazovná 64, IČO: 44 915 691, správcu konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s. r. o. v konkurze, Sládkovičovo, Košútska 1342, IČO: 36 814 148, zást. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom, Banská Bystrica, Hurbanova 14A, IČO: 42 186 285, proti žalovanému V. N., F., B. XXX, o zaplatenie 908,47 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 12C/118/2001-81 z 21.9.2011 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení reprodukoval obsah časti žaloby, písomného vyjadrenia žalobcu z 5.9.2011 a časť výpovede žalovaného na pojednávaní 14.11.2011 (zápisnica na č.l.68-69) , uviedol, čo zistil zo zmluvy o nájme č.201019210 z 17.7.2001 (ďalej len zmluva) , zo zmlúv o postúpení pohľadávok z 16.3.2006, ktorých súčasťou bol Dodatok č.1 z 27.3.2006, z 23.3.2008 a 17.5.2008, čo mu vyplynulo z čl. I. bodu 2. a 4. Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o nájme s právom kúpy prenajatej veci (ďalej len VOP) , ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a čo bolo zistené z platobného rozkazu (ďalej len PR) 16Ro/248/2005-9 z 21.6.2005 (právoplatného 14.7.2005) . Konštatoval, že každá zmluva, pomenovaná aj nepomenovaná, môže byť spotrebiteľskou, pokiaľ vykazuje znaky určené právnou úpravou, že podľa cit. ust. pre kvalifikáciu zmluvy ako spotrebiteľskej je dôležité, že ide o zmluvu, uzatváranú vo viacerých prípadoch, v rovnakej podobe, medzi podnikateľom (vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť) a spotrebiteľom, ktorý nemá možnosť reálnym spôsobom zmeniť obsah pripraveného návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať o jeho zmene s možnosťou dosiahnutia úspechu, môže ho iba prijať alebo neprijať. Keďže zmluva bola uzavretá v r.2001, posudzoval prijateľnosť zmluvných podmienok podľa zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o spotrebiteľských úveroch) a Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica) a konštatoval, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou. Citujúc znenie čl.2 písm. a) ,čl.3 ods.1,čl.6 Smernice,§ 2 písm. a) ,§ 3 ods.1,2 zák. o spotrebiteľských úveroch,§ 3 ods.1 a § 544 O. z., vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o nájme s právom kúpy prenajatej veci, pričom právny predchodca žalobcu zaplatil tovar, ktorý žalovaný prevzal v elektropredajni v Dobšinej a jeho povinnosťou bolo po prevzatí tovaru plniť riadne povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy a že žalovaný potvrdil prevzatie tovaru a úhradu 2 splátok. Zo saldo konta, vzťahujúceho sa na variabilný symbol VS 201019210 N. V., zistil, že žalovaný z celkového počtu 18 splátok 21 060 Sk, zaplatil len 2 (v novembri 2001 a januári 2002) , spolu 2 340

Sk. Z pripojených VOP mu bolo zrejmé, že do ich textu bola zahrnutá, ako sankcia za omeškanie dlžníka so splatením splátok, zmluvná pokuta (ďalej len pokuta) vo výške 0,01 % denne, čo je ročný úrok 36,5 %. Poukázal na to, že okrem uvedenej pokuty, bol dohodnutý aj úrok z omeškania a že žalovaný bol už zaviazaný právoplatným PR zaplatiť žalovanú sumu s ročným úrokom z omeškania 10 %. Uzavrel, že v prípade pokuty je zrejmé, že bola zakomponovaná do zmluvy v časti VOP, pričom nešlo o individuálne dojednanie medzi jej účastníkmi, ale bola súčasťou vytlačeného textu - formulára, predloženého žalovanému ako spotrebiteľovi, bez možnosti akéhokoľvek ovplyvnenia zmluvných podmienok, že v zmluve zakotvené povinnosti spotrebiteľa, súvisiace so sankciami za porušenie povinností, sú - podľa jeho názoru - neprimerané a zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami oboch zmluvných strán, že nevyváženosť a neprimeranosť povinností - podľa jeho názoru - je v neprimeranej výške uplatnenej pokuty, ktorá je duplicitnou sankciou za to isté porušenie zmluvných povinností. V konkrétnom prípade porovnával nielen výšku uplatnenej pokuty vo vzťahu k poskytnutým peňažným prostriedkom, ale aj výšku zaplatených peňažných prostriedkov, s prihliadnutím na výšku sankcií v celkovom percentuálnom vyjadrení a uviedol, že žalovaný bol už zaviazaný na zaplatenie úroku z omeškania PR vo výške 10 % a že v prípade pripočítania uplatnenej pokuty, by celková výška sankcii bola 46,5 %. Nestotožnil sa s tým, aby bol v danom prípade použitý prepočet na ročnú percentuálnu mieru podľa neskoršej právnej úpravy, ktorá prepočtom stanovuje určitú maximálnu výšku sankcií, vzhľadom na poskytnuté peňažné prostriedky. Zdôraznil, že pri posudzovaní primeranosti pokuty posudzoval predovšetkým, v akej rovnováhe sú práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvného vzťahu, že z uvedeného zmluvného vzťahu je zrejmé, že veriteľ si zabezpečil sankciu v prípade porušenia platobných povinností prostredníctvom úroku z omeškania, aj prostredníctvom pokuty, - podľa neho - v neprimeranej výške 46,5 %. Bol toho názoru, že už samotný úrok z omeškania kryje prípadné straty žalobcu, spojené s neuhradením peňažných prostriedkov a že pokiaľ by žalovaný mal platiť sankciu za porušenie povinností, v podobe úroku z omeškania, aj pokuty, javí sa táto časť zmluvy ako neprijateľná podmienka, výrazne znevýhodňujúca žalovaného, ako spotrebiteľa v tomto zmluvnom vzťahu. Považoval za potrebné uviesť, že VOP sú písané takým drobným písmom, že bežný človek pri podpisovaní zmluvy, v podmienkach predajne a v určitej časovej tiesni, nemal reálnu možnosť bez okuliarov, prípadne lupy, oboznámiť sa náležite s obsahom zmluvy, že okrem toho z obsahu VOP vyplývajú len povinnosti nájomcu vo vzťahu k veriteľovi, v súvislosti s poskytovaním peňažného plnenia a len s ťažkosťami možno nájsť nejaké povinnosti prenajímateľa, že aj z toho je zrejmé, že zmluvné podmienky sú koncipované tak, aby zvýhodňovali veriteľa na úkor spotrebiteľa a aj to svedčí o tom, že skutočne nejde o rovnováhu práv a povinností účastníkov zmluvného vzťahu. Zhodnotením vykonaného dokazovania dospel záveru, že časť zmluvy, týkajúca sa dojednania o pokute, je hodnotená ako neprijateľná podmienka, znamenajúca jej neplatnosť v tejto časti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. (jeho znenie tiež citoval) , so zreteľom na to, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorý vyslovene uviedol, že si neuplatňuje náhradu trov konania a žalobca nemal úspech v konaní.

V zákonnej 15 dňovej lehote podal žalobca proti rozsudku odvolanie a odôvodnil ho tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. Uviedol, že so závermi napádaného rozsudku, ako aj s jeho dôvodmi sa - podľa jeho názoru - nemožno stotožniť, nakoľko bezdôvodne abstrahujú od dostupnej judikatúry a sú v rozpore s platnou právnou úpravou. K primeranosti sadzby dohodnutej pokuty za jednotku času omeškania, resp. vo vzťahu k primeranosti uplatnenej pokuty poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie z 2.9.2011, v ktorom uviedol dostatočnú právnu argumentáciu, týkajúcu sa primeranosti uplatnenej pokuty, mal za to, že súd sa s uvedenými rozhodnutiami príslušných súdov, ako aj s predloženou právnou argumentáciou v napádanom rozsudku dostatočne (resp. vôbec) nevysporiadal, preto s prihliadnutím na uvedené opätovne tieto skutočnosti neuvádzal, žiadal však, aby sa na ne prihliadalo v spojení s týmto odvolaním. Tvrdil, že v konkrétnom prípade dojednaná výška zmluvnej pokuty 0,1 % denne za každý deň omeškania, vzhľadom na svoju zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom na to, že má - okrem uvedeného - slúžiť aj na úhradu všetkých prípadných škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré je možné v konkrétnom prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka plniť riadne a včas, že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa príp. plnenie oneskorilo a že využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku. Považoval za potrebné tiež uviesť, že použitie právnych inštitútov (dobrých mravov a zásady poctivého obchodného styku) by malo byť výnimočnou situáciou, teda by nemalo viesť k oslabovaniu možnosti súdnej a inej právnej ochrany subjektívnych práv veriteľa, chránených

zák. a k nežiaducemu narušovaniu právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Citoval právny názor vyslovený Krajským súdom (ďalej len KS) v Žiline v rozhodnutí 8Co/166/2009 z 30.6.2009, s ktorým sa plne stotožnil. K otázke (ne) primeranosti pokuty, dojednanej v prejednávanej veci, vo výške 0,1% denne zo sumy dlhu uviedol, že z pohľadu primeranosti výšky pokuty je namieste hodnotiť inak pokutu dojednanú formou pevne stanovenej čiastky a pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku, že pevne stanovenú pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú, práve s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť hoci len za niekoľko dní omeškania, avšak rovnaké meradlo nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška pokuty niekoľkonásobok zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka, tu výška pokuty plne závisí od doby, počas ktorej dlžník svoje povinnosti zabezpečené pokutou neplní a čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je pokuta, inak povedané, na neprimeranosť pokuty nemožno poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navršovania o inak primeranú dennú sadzbu pokuty a opačný záver je neprijateľný, nakoľko by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní príp. neprimeranosti výšky pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má pokuta plniť. Vo vzťahu k hodnoteniu primeranosti uplatnenej pokuty, resp. prípadného posudzovania jej výšky z pohľadu dobrých mravov, dal do pozornosti právny názor KS v Banskej Bystrici, vyjadrený v uznesení 15Co/302/2009-60 zo 4.11.2009, s ktorým sa plne stotožnil a z ktorého odôvodnenia časť citoval. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na právny názor, vyslovený KS v Nitre v rozsudku 26Cob/153/2009-149 z 18.10.2010 a KS v Prešove 15Co/17/2010 z 19.5.2010, v skutkovo a právne zhodnej veci (rozdielny je len žalovaný ako dlžník) , od ktorého, vzhľadom na zhodnosť prejednávaných právnych otázok a potreby právnej istoty účastníkov konania, nevidel dôvod sa odchýliť (aj z ich odôvodnenia časť citoval) . Ohľadne primeranosti výšky dohodnutej pokuty poukázal aj na rozsudok KS v Prešove 3Co/199/2009-89 z 19.5.2010 a KS v Nitre 5Co/16/2010 z 3.2.2010 (i z nich citoval časť odôvodnenia) a v tomto kontexte poukázal aj na Mimoriadne dovolanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VI/1 Pz445/11-7 z 28.9.2011, ktoré sa týkalo právne a skutkovo obdobnej situácie, kedy taktiež súd mal za to, že uplatnená zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy v prípade viacnásobného zabezpečenia záväzkov (t.j. zabezpečenie výhradou vlastníctva, úrokmi z omeškania a pokutou) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, z ktorého tiež citoval, takže v kontexte uvedených názorov právnej vedy a KS možno potom uzavrieť, že pokuta dojednaná v Zmluve ako 0,1 % denne z omeškanej sumy je sankciou primeranou a to tak z prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti a podmienky, ktoré tu existovali v čase jej uzatvorenia. Nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu, podľa ktorej, v prípade ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečované zo zák. úrokmi z omeškania, dojednanie pokuty popri tomto je potrebné považovať za zmluvnú podmienku, spôsobujúcu hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného, výrazne ho znevýhodňujúcu ako spotrebiteľa, lebo z povahy veci (peňažné plnenie) je samozrejme jednoznačné, že v prípade dojednania pokuty (ktorej dojednanie zák. nevylučuje, ani v podmienkach spotrebiteľských zmlúv) pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok z omeškania, sankcionovaný 2 x, ktorá skutočnosť však už bola podľa platnej judikatúry vyriešená (ako uviedol ďalej) . Ohľadne skutočnosti, že pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok, ako aj na dohodnutú pokutu bude sankcionovaný 2 x, uviedol, že zák. nevylučuje, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o pokute, ktorej predmetom bude záväzok dlžníka zaplatiť ju veriteľovi, v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku, že v prípade, ak sa zmluvné strany - bez ďalších zmluvných modifikácií - dohodnú na takomto zmluvnom dôsledku omeškania s plnením peňažného záväzku dlžníka, dostane sa dlžník v prípade omeškania do takej situácie, kedy bude musieť okrem istiny dlhu, zaplatiť i úrok z omeškania z tejto sumy a dojednanú pokutu (tu citoval znenie § 517 ods.2 a § 544 ods.1,2 O. z.) , ktorá však na rozdiel od úrokov z omeškania nie je prísť. pohľadávky, ale je samostatným majetkovým nárokom, v prípade úrokov z omeškania a pokuty ide o 2 rozdielne právne inštitúty, keďže nárok na zaplatenie úroku z omeškania je zákonným následkom omeškania dlžníka (v tomto konaní žalovaného) s plnením jeho peňažného záväzku (§ 517 ods.2 O. z.) , veriteľovi priamo zo zákona vzniká nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške stanovenej príslušným právnym predpisom a to bez ohľadu na to, či omeškanie dlžníka má za následok zároveň aj vznik ďalších finančných povinností dlžníka voči veriteľovi, na druhej strane nárok na pokutu vzniká len v prípade, ak sa zmluvné strany na nej písomne dojednali, že inštitút pokuty predstavuje odôvodnenú ochranu veriteľa slúžiacu na zaistenie pohľadávky tým spôsobom, že

pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil riadne a včas a zároveň prináša veriteľovi (v prípade porušenia pokutou zabezpečovanej povinnosti) kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa plnenie oneskorilo, preto využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku, že dojednanie pokuty a jej uplatňovanie v súdnom konaní neovplyvňuje nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania a taktiež naopak, zaplatenie úrokov z omeškania neovplyvní nárok veriteľa na zaplatenie pokuty, takže z uvedeného vyplýva, že zák. osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a pokuty, v dôsledku čoho sa stáva, že dlžník je v prípade omeškania sankcionovaný 2 x, že tomuto záveru prisvedčuje i rozhodovacia prax súdov, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo969/99 (in: Soudní rozhledy č.8/1999) , v ktorom posudzoval platnosť dojednania pokuty pre prípad omeškania so zaplatením peňažného záväzku (z jeho odôvodnenia citoval) , že k rovnakému záveru sa dospelo aj v ďalších rozhodnutiach NS ČR (napr. 33Odo47/2002) a taktiež poukázal na judikát SR č.5/1995 (s.103) , z ktorého tiež citoval, teda judikatúra sa ustálila na názore, že obidva právne inštitúty plnia odlišnú funkciu a vzhľadom na uvedené je zrejmé a že ich súbeh je preto možný. K uvedeným záverom dodal, že ten istý negatívny dopad v majetkovej sfére dlžníka práve z dôvodu uvedenej rozdielnosti účelu pokuty a úroku z omeškania nie je právne významný, práve preto súčasné uplatnenie oboch nárokov u dlžníka nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo opačný záver (tak ako ho súd prezentuje) by vo svojich dôsledkoch spôsobil absolútnu nepoužiteľnosť (neaplikovateľnosť) a v konečnom dôsledku aj zbytočnosť a obsoletnosť inštitútu pokuty pre prípad porušenia peňažných záväzkov (čo je v praxi najčastejší prípad typu pokutou zabezpečovaných záväzkov) , nakoľko ich porušenie vždy (ex lege) vyvoláva vznik práva na úrok z omeškania a že s prihliadnutím na uvedené je teda zrejmé, že dojednanú pokutu vo výške 0,1 % denne nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ohľadne primeranosti uplatnenej pokuty poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia, v ktorých dostatočne zdôvodnil primeranosť uplatnenej pokuty. V časti napadnutého zamietajúceho výroku súdu navrhol rozsudok zmeniť tak, že žalovaný bude zaviazaný na zaplatenie zmluvnej pokuty 908,47 €, spolu s trovami konania 117,72 €.

Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 101 ods.2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Zást. žalobcu a žalovaný sa napriek riadnemu predvolaniu na odvolacie pojednávanie nedostavili ani nepožiadali o odročenie (zást. žalobcu v podaní z 29.2.2012, došlom odvolaciemu súdu 1.3.2012, žiadal a súhlasil, aby na nariadenom pojednávaní bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti, nakoľko bol toho názoru, že žaloba je dôvodná, nemôže uviesť žiadne nové skutočnosti, boli predložené všetky listinne dôkazy, ktoré spis žalobcu obsahoval a nemá žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a že uvedené žiada rovnako v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania) , preto bola vec prejednaná v ich neprítomnosti.

Odvolací súd, po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Žalobcom uplatnený odvolací dôvodov nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) , pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré - podľa neskoršej právnej úpravy - boli tzv. neprijateľnými, resp. neprimeranými podmienkami a ktoré by tak boli (§ 53 ods.5 O. z.) neplatné, nemôžu podľa § 3 ods.1 O. z. požívať právnu ochranu.

Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je kúpnou zmluvou (§ 588 O. z.) s vedľajším dojednaním o výhrade vlastníctva (§ 601 O. z.) , pričom uvedená skutočnosť je podstatná, len pri posúdení žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie pokuty z nej vyplývajúcej, ktorá je záväzkovým zabezpečovacím právnym prostriedkom. Predmetné dojednanie o pokute, obsiahnuté v bode I.4. VOP, by bolo v súčasnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.1,4 O. z., keďže v tomto prípade šlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie (dnes spotrebiteľskej) formulárovej zmluvy, s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, čo vedie kupujúceho k záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s predávajúcim vstúpiť do zmluvného vzťahu. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v zmluve, ktorej obsah jedna strana nemôže ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti, pričom vo veciach spotrebiteľských zmlúv má túto povinnosť súd. Dojednanie pokuty 0,1 % denne z dlžnej sumy - ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečené výhradou vlastníctva a ešte aj úrokmi z omeškania - je tak zmluvnou podmienkou, zakladajúcou značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán a z hľadiska jej kauzy (t.j. ekonomického dôvodu, vedúceho k jej uvedeniu do zmluvy) , nemožno hodnotiť inak, než ako obchádzanie kogentného § 517 ods.2 O. z. o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (tento právny inštitút je tiež vo svojej podstate paušalizovanou náhradou škody, vzniknutej porušením právnej povinnosti, vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, majúceho povahu peňažného plnenia) , preto takéto právo na zaplatenie pokuty nemôže podľa § 3 ods.1 O. z. požívať právnu ochranu a žaloba, ktorou je v súdnom konaní uplatnený nárok z tohto práva vzniknutý, musí byť zamietnutá.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalobca nemal ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.