KSKE 5 Co 77/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/77/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209209911 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7209209911.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobkyne I. Š., H. C. Č.. XXX/XX, Y. - Y., zast. JUDr. Melániou Kvietkovou, advokátkou, Dominikánske nám. č. 13, Košice, proti žalovanému Mestu Košice, Trieda SNP č. 48, Košice, IČO: 00 691 135, v konaní o určenie do dedičstva, o odvolaní žalovaného mesta proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 20C/235/2009-85 zo dňa 12. decembra 2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalované mesto je povinné zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 200,87 € na účet JUDr. Melánie Kvietkovej, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosť parcela registra E evidovaná na mape určeného operátu ako čís. 211 vedená na LV čís. XXXX ako orná pôda o výmere 12 624 m/2 a to v podiele 9/384 pôvodne evidovaná na LV čís. XXX katastrálneho územia Y. patrí do dedičstva po Z. T., M..R., T.. XX.X.XXXX, F. S. XX.X.XXXX, Z. Ž. Ž.alovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy tohto konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 € a trov právneho zastúpenia vo výške 599,54 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa svojím návrhom, ktorý bol doručený súdu dňa 19.5.2009 domáhala, aby súd určil, že nehnuteľnosť parcely registra E evidovaná na mape určeného operátu ako č. 211 vedená na LV čís. XXXX v kat. úz. Y. ako orná pôda o výmere 12624 m2 v podiele 9/384 patrí do dedičstva po Z. T., M.. R., T.. XX.X.XXXX, F. S. XX.X.XXXX a zároveň žiadala, aby súd zviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy tohto konania.

Zo zápisnice súd zistil, že jedinou dedičkou po zomrelej nebohej I. Š., M.. T. je žalobkyňa I. Š., M.. T., T.. X.X.XXXX, M..Č.. XXXXXX/XXX, bytom C. Č.. XXX/XX Y. - Y. ako dcéra poručiteľky (dedičský spis OS Košice sp. zn. 36D/30/2006) a z osvedčenia o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.3.2007 súd zistil, že žalobkyňa vyhlásila, že dedičstvo neodmieta a je spôsobilá dediť. V tomto dedičskom konaní bola prejednaná aj parcela č. 211 a to podiel 90/3840, avšak nebol prejednaný podiel 9/384, nakoľko tento podiel bol po smrti poručiteľky, avšak pred vydaním osvedčenia o dedičstve zapísaný do vlastníctva žalovaného a to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a to verejnej vyhlášky sp. zn. Výst.9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 a to pod položkou výkazu zmien 159/2006 zo dňa 26.5.2006. Z

uvedeného teda vyplýva, že sporná parcela bola zapísaná dňa 26.5.2006, pričom poručiteľa zomrela dňa 19.1.2006, teda parcela bola zapísaná žalovaným do listu vlastníctva až 4 mesiace po smrti poručiteľky Z. T., M.. R., ktorá zomrela dňa 19.1.2006. Z listu vlastníctva čís. XXXX pre okres Košice, obec Košice - Kavečany, katastrálne územie Y.Z., ktorý bol vyhotovený dňa 18.5.2009 súd zistil, že žalobkyňa je vlastníčkou podielu na parcelnom čísle 211 o výmere 12624 m/2 a to v podiele 90/3840, avšak na tomto liste sa už nenachádza podiel 9/384 z uvedenej parcely, ktorého sa žalobkyňa domáha v tomto konaní, ďalej súd zistil z listu vlastníctva čís. XXX pre okres Košice I, obec Košice I, katastrálne územie Y. zo dňa 25.11.1998, že predchodkyňa bola vlastníčkou parcely čís. 211 v podieloch 90/3840 a 9/384. Podiel 90/3840 prešiel na právnu predchodkyňu žalobkyne Z. T. na základe osvedčenia o dedičstve č. 23D/499/1998, Dnot 107/1998 a taktiež právna predchodkyňa žalobkyne bola vlastníčkou 9/384 z uvedenej parcely a žalobkyňa po zistení tejto skutočnosti sa sťažovala u žalovaného podaním zo dňa 24.10.2007, ktorý na jej sťažnosť reagoval listom zo dňa 21.11.2007, v ktorom jej oznámil, že má za to, že jeho počínanie bolo dôvodné, lebo ako žalovaný zdôvodňuje v podaní uvedeného podielu nedošlo podľa neho k zmene vlastníka oproti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu. U tých vlastníkov, u ktorých došlo k zmene vlastníctva, teda dedením, alebo prevodom pred zapísaním do katastra, t.j. pred 26.5.2006 podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia nedošlo k zapísaniu spoluvlastníckych podielov v prospech Mesta. Napriek tejto skutočnosti sa žalobkyňa domáhala u žalovaného majetko-právneho vysporiadania kde sa žalovaný už nezmieňuje o konkrétnom podiele na nehnuteľnosti iba oznamuje, že pozemky v ZOO Košice sa postupne majetko-právne vyporiadávajú a jej žiadosť evidujú. Z listu žalovaného zo dňa 8.10.2008, ktorý bol adresovaný žalobkyni súd zistil, že majetko-právne vysporiadanie pozemkov v ZOO Košice sa bude realizovať postupne v nasledujúcich rokoch podľa finančných možnosti Mesta Košice. Zároveň oznámil žalobkyni, že jej žiadosť o majetko-právne vysporiadanie eviduje a o jej riešení ju bude informovať a zistil aj to, že žalobkyňa sa so svojím problémom obrátila aj na Správu katastra Košice, z ktorého obdŕžala odpoveď a to list zo dňa 12.1.2009, v ktorom jej správa katastra oznámila, že žalovaný požiadal dňa 26.5.2006 o zápis parcely E KN čís. 211 zapísaná na LV XXX v katastrálnom území Kavečany do svojho vlastníctva a to aj v podiele právnej predchodkyne žalobkyne Z. T. v podiele 9/384 na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a zápis bol vykonaný pod položkou výkazu zmien 159/06 zo dňa 26.5.2006.

Vo vyjadrení žalované mesto uviedlo, že žalovanému nebola v čase podania žiadosti o zápis parcely čís. 211 zapísanej na LV čís. XXX v katastrálnom území Y. ako vlastníctva Mesta Košice podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia čís. 9860/2617/84Go zo dňa 4.1.1985 známa žiadna okolnosť, ktorá by bránila tomuto zápisu čo potvrdil katastrálny úrad tým, že ho vykonal. Ďalej poukázal na ust. § 5 ods. 2 Katastrálneho zákona záznam je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam. Vlastníctva bol pôvodný vlastník zbavený ešte právoplatnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia, teda verejnej vyhlášky z roku 1985 a mal za to, že pokiaľ poručiteľ ešte za svojho života mal výhrady voči vyvlastneniu jeho podielu na zmieňovanej parcele mohol si to uplatniť v rámci osobitných predpisov, ktorými boli reštitučné zákony prijaté po roku 1989 a z toho dôvodu navrhol súdu žalobu zamietnuť.

Žalovaný na pojednávaní vo svojej výpovedi sa stotožnil s výpoveďou právnej zástupkyne žalobkyne, čo sa týka skutočnosti zápisu v katastri, ako aj ďalších skutočnosti, ktoré uviedla na pojednávaní, a to taktiež aj z pozície nerovnakého prístupu medzi všetkými účastníkmi tohto vyvlastňovacieho konania. Ďalej zotrval na svojich písomných podaniach, ktoré boli už doručené súdu a poukázal na tú skutočnosť, že parcela čís. 211 nepatrí do dedičstva a navrhol žalobu týkajúcu sa tejto parcely čís. 211 zamietnuť a to z toho dôvodu, že v čase smrti poručiteľa nebola v jeho vlastníctve a že vyvlastňovacím rozhodnutím z roku 1985 prešla do vlastníctva iného.

Súd dôvodil, že žalovaný zotrváva na predchádzajúcich písomných a ústnych podaniach a navrhol žalobu zamietnuť a to predovšetkým z toho dôvodu, že žalovaný, teda Mesto Košice nebolo pasívne legitimované v čase smrti poručiteľa, táto parcela nepatrila do jeho vlastníctva a nebolo zapísané na čísle LV XXXX. Podľa jeho názoru právna predchodkyňa žalobkyne stratila toto vlastníctvo vydaním

rozhodnutia o vyvlastnení ešte v roku 1985, teda tento majetok prešiel na štát a v zmysle zákona čís. 138/1991 tieto parcely prešli na Mesto Košice.

Súd citoval na strane 9 rozsudku §§ 460, 481 OZ, lebo dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Taktiež nesprávne poukázal aj na článok 10 ods. 21 Ústavy SR, (správne je čl. 20 ods. 1 Ústavy) , ktorý zaručuje dedenie majetku. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že poručiteľka Z. T., M.. R., T.. XX.X.XXXX, zomrela dňa 19.1.2006. Túto skutočnosť si súd overil z priloženého úmrtného listu. Dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti. Okolnosť, že sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou má za následok, že neskoršie úkony dedičov napr. vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, dedičská dohoda pôsobia spätne, ex tunc smrťou poručiteľa. Rovnako aj občiansko-právne vzťahy založené dohodou pozostalého manžela a dedičov pripadne uznesením súdu o určení čo s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa a pozostalého manžela patrí do dedičstva a čo pozostalému manželovi a dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetko-právnych vzťahov v celej ich šírke a vo všetkých zložkách tak ako do jeho práv ako i povinnosti, a z osvedčenia o dedičstve súd mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa dedičstvo neodmietla a že je spôsobila dediť, dedičstvo nadobudla smrťou svojej matky, teda poručiteľky dňa 19.1.2006 kedy žalobkyňa vstúpila do práv poručiteľky, teda sa stala vlastníčkou spornej parcely a teda došlo k zmene vlastníctva. K tejto zmene vlastníctva došlo ešte pred zápisom vlastníctva v prospech žalovaného a teda sporná parcela 211 mala byť predmetom dedičského konania po jej matke ako poručiteľke tak ako bola aj predmetom dedičského konania parcela č. 332 vedená na LV čís. XXX v katastrálnom území Kavečany, ktorá bola predmetom vyvlastnenia a teda rovnakým vyvlastňovacím rozhodnutím, u ktorej bola akceptovaná žalovaným prijatá zásada, teda u ktorej nedošlo k zápisu zmenu vlastníctva v prospech žalovaného a ktorá bola predmetom dedičského konania po poručiteľke Z. T.. Z vykonaného dokazovania súd ďalej mal za preukázané, že žalobkyňa počas celého obdobia, resp. aj jej právna predchodkyňa žili v tom, že sporná parcela patrí do ich vlastníctva a to z toho dôvodu, že nemali vedomosť o tom, že tieto pozemky boli už vyvlastnené, nakoľko im nebolo doručené žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že z listu vlastníctva čís. 249 zo dňa 25.11.1998 bolo preukázané, že v tomto období právna predchodkyňa žalovanej bola vedená ako vlastníčka spornej parcely pod B 19 v podiele 9/384. Práve súd uveril žalobkyni, že o tom, že sporná parcela 211 v podiele 9/384 nepatrí do jej vlastníctva sa dozvedela až v roku 2004 kedy si uplatňovala reštitučný nárok u Mesta Košice a právna nástupkyňa Z. T., terajšia žalobkyňa sa o tom dozvedela až z dedičského konania po svojej nebohej matke kde začala následne podnikať kroky k vráteniu predmetnej parcely (zápis na mesto Košice až 4 mesiace po smrti Z. T.) , preto súd mal za to, že aj u tejto parcely čís. 211 došlo k zmene vlastníctva a teda žalovaný nebol oprávnený až dňa 26.5.2006 si dať zapísať spornú parcelu do svojho vlastníctva a aj v tomto prípade mal byť uplatňovaný postup, na ktorý sa odvoláva žalovaný vo svojom liste zo dňa 21.11.2007 keď uvádza, že ostatné podiely nebolo možné zapísať do vlastníctva mesta Košice z dôvodu, že u týchto došlo k zmene vlastníka oproti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu. Poukázal aj na nejednotný prístup k jednotlivým vlastníkom a jednotlivým parcelám čo vo svojej výpovedi potvrdzuje aj samotný žalovaný, že nebol zachovaný rovnaký prístup k všetkým vlastníkom vyvlastnených pozemkov, a v liste zo dňa 8.10.2008 žalovaný žalobkyni taktiež potvrdzuje tú skutočnosť, že jej žiadosť o majetko- právne vysporiadanie evidujú a o jej riešení budú ju informovať. V rámci dokazovania žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalobkyni, resp. jej právnej predchodkyni bola v skutočnosti doručená aj vyvlastňovacia vyhláška, teda rozhodnutie o vyvlastnení akýmkoľvek spôsobom doručená, lebo je zrejmé, že už v roku 2004, keď žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa požiadala o majetko - právne vysporiadanie nedostala na to žiadnu odpoveď, avšak odpoveďou bolo až samotné zapísanie vlastníctva v roku 2006, teda dva roky po tom, čo si uplatnila tento reštitučný nárok. Nelogický preto vyznievalo tvrdenie mesta o nadobudnutí majetku na základe vyvlastnenia a následne keď uviedlo, že mesto Košice nemalo pasívnu legitimáciu na vybavenie žiadosti o reštitúciu zo dňa 15.3.2004. V prípade ak by boli pasívne legitimovaní mali spracovať protokol a do 12 mesiacov od prevzatia majetku si túto parcelu nechať zapísať v katastri nehnuteľnosti a už v roku 2004 v čase podania žiadosti o reštitúciu by jednak boli pasívne legitimovaní, resp. by boli povinní oznámiť žiadateľke, teda žalobkyni formu vybavenia jej žiadosti, resp. boli povinní odstúpiť túto jej žiadosť Fondu národného majetku, ktorý by touto žiadosťou o reštitúciu bol povinný sa zaoberať. Nakoľko takto žalovaný neučinil uviedol žalobkyňu do omylu, ktorá zotrvala v tomto omyle, že predmetná parcela patrí do vlastníctva jej matky, teda poručiteľky, resp. po smrti patrí do dedičstva po jej matke, súd sa stotožnil taktiež s výpoveďou a argumentáciou žalobkyne, čo sa týka vydržania, ktorým na pojednávaní konanom dňa 12.12.2011 žalovaný argumentoval a to v tej

súvislosti, že pokiaľ by štát, resp. zákonodarca chcel mestu, resp. štátu priznať vlastníctvo k sporným pozemkom, vôbec by neboli prijaté reštitučné zákony, ktoré mali napraviť chyby.

Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, lebo k vydržaniu práva mesta nedošlo.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Právna zástupkyňa si v tomto konaní uplatnila náhradu trov tohto konania vo výške 599,54 € ako trovy právneho zastúpenia a 99,50 € za zaplatený súdny poplatok. Trovy právneho zastúpenia pozostávali z dvoch právnych úkonov za rok 2009 á 53,49 €, 2x režijný paušál á 6,95 €, 1/3 právneho úkonu za rok 2010 zo dňa 10.6.2010 za rokovanie klientom nepresahujúce jednu hodinu, teda vo výške 18,50 €, 1 za účasť na pojednávaní dňa 14.6.2010 vo výške 13,87 €, 2/3 právneho úkonu za deň 19.5.2011 za účasť na rokovaní s protistranou, 6 právnych úkonov á 57 €, za účasť na pojednávaní za deň 7.9.2011, 28.11.2011, 12.12.2011 a za dve podania adresovanú súdu za dní 7.9.2011, 18.10.2011 a za účasť na pojednávaní dňa 27.4.2011 ako aj dvoch režijných paušálov á 7,21 € za rok 2010 a 7 režijných paušálov á 7,41 € za rok 2011, teda spolu 599,54 € a náhradu súdneho poplatku vo výške 99,50 €, na ktoré súd neúspešného žalovaného zaviazal na úhradu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V podanom odvolaní navrhlo mesto Košice zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť alebo zrušiť ho a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietalo, že sporná parcela po návrhu dedičky I. Š. bola určená ako patriaca do dedičstva po Z. T., avšak sporná parcela na základe rozhodnutia Obv.nár.výboru Košice I sp. zn. Výst.9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 je vyvlastnená. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.5.1985 a týmto dňom prešlo vlastníctvo z poručiteľky na Československý štát a podľa zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešlo dňom účinnosti tohto zákona na mesto Košice, zápis vlastníckeho práva mesta Košice síce v KN (v katastri nehnuteľností) bol vykonaný až na základe návrhu z 26.5.2006 až po smrti poručiteľky Z. T., ale tento zápis má len evidenčný charakter, vtedy už poručiteľka spornú nehnuteľnosť nevlastnila. Tieto vyvlastnené nehnuteľnosti od začiatku sú súčasťou oploteného areálu ZOO v Košiciach, sú oplotené a slúžili a slúžia účelu, pre ktorý boli vyvlastnené. Okrem toho pripojil k odvolaniu rozsudok NS SR v kópii sp. zn. 4Cdo/130/2007 zo dňa 25.2.2009, ktorý taktiež hovorí o existencii reštitučných zákonov a ako špeciálne právne normy takéto prípady nezákonného nakladania s majetkom v rozhodnom období, t.j. od roku 1948 do 1990 upravujú, lebo nebola vyplatená náhrada žalobkyni alebo išlo o vyvlastnenie formou verejnej vyhlášky, (čo sa právna predchodkyňa nikdy nedozvedela) a mala postupovať podľa špeciálnych predpisov a nie podľa všeobecných, t.j. OZ. Bývalý vlastník sporných nehnuteľností, ak sa cítil byť konaním národného výboru pri vyvlastnení ZOO a pri správe štátneho majetku a neskôr obecného majetku ukrivdený, poškodený, mal tak urobiť podľa reštitučných zákonov a nemôže tvrdiť, že nemohol vedieť o platnej právnej úprave, lehoty uplynuli, existoval preto reštitučný titul podľa zák. č. 229/1991 Zb., preto nie je daný naliehavý právny záujem na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Ohľadne ostatných spoluvlastníkov spornej nehnuteľnosti mesto nekonalo správne a v súčasnosti podniká kroky k náprave. V ich prospech svedčí aj uplatnený reštitučný nárok Z. T. zo dňa 15.3.2004, ktorý explicitne uvádza, že si uplatňuje ona nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z. vydanie nehnuteľnosti, ktorá z dôvodu uvedeného zákona prešla na štát, avšak nárok si uplatnila na meste Košice, mala tak postupovať na príslušnom pozemkovom úrade v určenej lehote pod sankciou preklúzie, ona sama označila za povinnú osobu Slovenskú republiku a uvedený zákon však vracia vlastnícke právo k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky alebo pôdny fond, čo nie je prípad sporného pozemku, lebo mesto by ani v tomto prípade nebolo povinnou osobou (uplatnenie nároku na vydanie veci zo dňa 15.3.2003 príloha č. 2) . Okrem toho žalované mesto namieta, že ak k prechodu vlastníctva podľa súdu by na žalovaného nedošlo, došlo zo strany mesta vzhľadom ku všetkým okolnostiam (spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby zo strany mesta, jej nerušenosť) už v roku 2001 k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu spornej nehnuteľnosti.

V podanom vyjadrení žalobkyne k odvolaniu žalovaného , táto navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny, navrhla aj priznať trovy odvolacieho konania pre prípad úspechu. Žalovaný svojou nečinnosťou

bránil a odňal možnosť konať právnej predchodkyni žalobkyne uplatniť si svoje práva k spornému pozemku. Nehnuteľnosť v zmysle § 4 zák. č. 229/1990 Zb. si nemohla žalobkyňa nemohla na ňu uplatniť reštitučný nárok, lebo prešla do vlastníctva štátu, zápis vlastníckeho práva k spornému podielu urobil až neskoršie žalovaný 25.5.2006. Vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady podľa § 6 ods. 1 písm. n) tohto zákona neprichádzalo do úvahy pre zanedbanie povinnosti žalovaného, preto si uplatnila nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z., lebo iba spresnením uplatňovaného nároku bolo dopísanie textu žaloby perom bez vyvlastňovacieho rozhodnutia uzavreté. Žiaden listinný dôkaz, okrem vyvlastňovacieho rozhodnutia konajúcemu súdu v tomto konaní nepredložil žalovaný, aj keď prvostupňový súd nie raz vec odročil na ďalšie pojednávanie. Nie je pravdivé, že parcela č. 211 kat. úz. Y. nepatrí medzi druh pozemkov, ktoré boli subsumované pod ust. zák.č. 503/2003 Z.z., z LV č. XXX Y.. Ú.. Y. zo dňa 25.11.1998 vyplýva, že parcela č. 211 kat. úz. Y. bola vedená ako orná pôda, toto potvrdzuje aj LV č. XXXX Y.. Ú. Y.. V súlade s § 1 zák. č. 307/1992 Zb., Poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady a ovocné sady. Podľa § 2 ods. 1, v ktorom bol zrušený zák. č. 307/1992 Zb. poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná je v katastri nehnuteľností ako orná pôda. Okrem toho nepostupoval žalovaný v súlade s právnymi predpismi tohto štátu, lebo od 15.3.2004, kedy si žalovaný prevzal jej žiadosť do 31.12.2004, kedy bola lehota na uplatnenie nárokov podľa tohto zákona, žalovaný mal buď postúpiť vec na príslušný pozemkový úrad, alebo upozorniť právnu predchodkyňu žalobkyne, kde si má uplatniť nárok. K spornému pozemku nebolo v evidencii nehnuteľností zapísané vlastnícke právo štátu, ani inej fyzickej osoby až do dňa uplatnenia práva. Právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení nemohol byť žalovaný podľa § 2 zák. č. 507/2003 Z.z. povinnou osobou, lebo povinná osoba musí s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody zostáva žalobkyni nedotknuté. Žalovaný nemal právo ani zmeniť zápis vlastníckych práv k tomuto podielu po doručení podania právnej predchodkyne žalobkyne tak, ako to neurobil u rovnako vyvlastňovacieho podielu na parcele č. 332 kat. úz. Y., ktorý prešiel na žalobkyňu v dedičskom konaní. Žalovaný namietal, že sporný podiel na parcele č. 211 nadobudol vydržaním, avšak ani raz nešpecifikoval kedy v ktorom období malo dôjsť k vydržaniu a ani nerozviedol práve s prihliadnutím na reštitučné zákony v čom je jeho naliehavý právny záujem.

Odvolací súd poukazom na § 213 ods. 1 O.s.p. vyzval účastníkov, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia písomne sa vyjadrili k možnému použitiu zák. č. 229/1991 Zb. a zák.č. 87/1991 Zb.

V písomnom vyjadrení zo dňa 27.3.2012 v odvolacom konaní žalovaný poukazuje na to, že u povinnej osoby nemohlo ísť o prípad podľa § 6 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, lebo žalobca reštitučný nárok v dôsledku vyvlastnenia bez náhrady alebo prevzatia nehnuteľností bez právneho titulu v lehote neuplatnil, čím došlo k zániku tohto práva. Žalobca mal teda postupovať podľa špeciálneho predpisu, ktorým boli reštitučné zákony a nemôže sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov. Určovacia žaloba zo dňa 19.5.2009 je nedôvodná. Okrem toho žalobkyňa sa od roku 1985 až do roku 2004 nijako nedomáhala pôvodného vlastníctva, napr. nepožadovala nájomné, ide o pozemok, ktorý je súčasťou areálu ZOO Košice a je vždy oplotený. Vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti prešlo na štát v tzv. rozhodnom období od 25.februára 1948 do 1.januára 1990 a pôvodný vlastník až podaním zo dňa 15.3.2004 na mesto Košice uplatnil reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z., napriek tomu že mesto Košice nie je povinnou osobou (tou je právnická osoba, ktorá hospodári alebo má v správe pozemok a tou nie je mesto) .

Žalobkyňa sa vyjadrila k uzneseniu odvolacieho súdu tak, že ak išlo o vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, čo je príklad právnej predchodkyne žalobkyne, nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva štátu na obec, lebo zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nadobudol účinnosť 20.5.1991, teda už počas účinnosti ust. § 9 zák. č. 87/1991 Zb. podľa tohto takýto prevod by mal byť zo zákona neplatný. Právna predchodkyňa žalobkyne však povinnej osobe, t.j. mestu doručila výzvu podľa ust. zák. č. 503/2003 Z.z., ktorý v § 4 ods. 2 obsahuje obdobnú klauzulu, preto ak aj došlo s odvolaním sa na ustanovenia zákona o majetku obcí k prechodu vlastníctva na mesto Košice, toto vzhľadom na § 4 ods. 2 zák. č. 503/2003

Z.z. aj vzhľadom na jemu doručenú výzvu nemalo v roku 2006 meniť zápis v katastri nehnuteľností, lebo tento úkon je zo zákona neplatný.

Okrem toho na ďalší dotaz odvolacieho súdu sa žalobkyňa vyjadrila tak, že navrhuje potvrdiť rozsudok ako vecne správny a pripojila právoplatné rozhodnutia iného senátu odvolacieho súdu sp. zn. 11Co/313/2009, kde išlo o identickú vec a bolo možné určiť vlastnícke právo k parcele, aj keď išlo o vyvlastnenie nehnuteľnosti štátom, nehnuteľnosť mala v poradí od vyvlastnenia už štvrtého vlastníka, navrhovateľka predtým neuspela pri vydávaní nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov. Ďalej predložila uplatnenie nároku z 15.3.2004 a z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Košice-mesto č. 503/202/2005 zo 7.11.2005 vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne podala žiadosť 15.3.2004, teda v rovnaký deň ako bol uplatňovaný nárok, ktorý je predmetom sporu u žalovanej, je zrejmé, že u uplatňovaných nárokov došlo ku kladnému vybaveniu veci napriek tomu, že nárok podľa zák. č. 229/91 Zb. uplatnený nebol a Pozemkový úrad Košice nechcel prevziať žiadosť žalobkyne, lebo nemal vyvlastňovacie rozhodnutie, podľa ktorého by vedel konať a predkladaná identifikácia hovorila iba o užívacom stave, preto aj poradili žalobkyni, aby žiadosť podala na mesto Košice, viackrát bola právna predchodkyňa žalobkyne odbitá z mesta Košice tým, že jej matka je riadne na LV vedená ako vlastníčka, tak tam nedošlo k žiadnemu vyvlastneniu a mesto Košice bude vykupovať pozemky v ZOO, preto aj Pozemkový úrad Košice nechcel prevziať žiadosť žalobkyne, lebo nemal vyvlastňovacie rozhodnutie. Mesto Košice bolo povinné v právnom štáte postupovať tak, že Pozemkovému úradu v Košiciach ako miestne a vecne príslušnému orgánu mal predložiť žiadosť žalobkyne, mesto nepostupovala správne. Miestne a vecne príslušný bol teda Pozemkový úrad v Košiciach, avšak ten bol nečinný od 15.3. do 31.12.2004. Žalovaný (mesto) neodpovedal žalobkyni a tvrdil na pojednávaní v tomto občianskoprávnom konaní, že uplatnenie nároku nebolo podané miestne a vecne príslušnému úradu a vôbec popierali, že takáto žiadosť bola mestu Košice doručená. AK by odvolací súd rozhodol podľa návrhu žalovaného mesta, žalobkyňa tvrdila, že sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva, lebo je presvedčená, že podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach v znení článku 1 protokolu č. 1 by dosiahla priaznivejšie rozhodnutie vo svoj prospech.

Žalované mesto zotrvávalo na pôvodnom stanovisku a žiadalo zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok prvého stupňa podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O.s.p. na odvolacom pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 O.s.p., doplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 4 O.s.p. o vyžiadanie kópie listu vlastníctva v riešenej veci a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny a podľa § 219 ods. 1 O.s.p. tento rozsudok potvrdil.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, zavedenej zákonom č. 460/1992 Zb., výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Žalované mesto v odvolaní uviedlo odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p., t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto do úvahy prichádzajúcich dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §132 až § 135 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z §132 až § 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Z cit. ústavného článku vyplýva, že ústavou priznané právo dediť majetok je základné právo, lebo tak občan je chránený týmto článkom 20 ods. 1, avšak rovnaké postavenie môže mať aj štát, ochrana podľa čl. 20 ods. 1 sa však nepriznáva správcovi majetku, ktorý vlastní štát. Okrem toho každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu. Podrobnejšia úprava dedičského práva je zakotvená v Občianskom zákonníku ako aj v Občianskom súdnom poriadku.

V súlade s týmito zásadami postupoval aj súd prvého stupňa, lebo štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (článok 2 ods. 2 ústavy) . Zákon pritom neustanovuje, že osoba ktorá podľa § 468 OZ nadobudne právne postavenie dediča, na ktorého sa pri prejednaní dedičstva neprihliada, stráca právne postavenie účastníka konania, dedič sa stáva účastníkom konania o dedičstve skôr, než sa stane dedičom, na ktorého sa pri prejednaní dedičstva neprihliada.

S poukazom na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa počas celého obdobia, resp. jej právna predchodkyňa žili spolu v tom, že sporná parcela patrí do ich vlastníctva a to preto, že nemali vedomosť o tom, že tieto pozemky boli už vyvlastnené, lebo im nebolo doručené žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie, čo potvrdzuje aj LV č. XXX zo dňa 25.11.2998, keď v tomto období právna predchodkyňa žalobkyne bola vedená ako vlastníčka spornej parcely pod B19 v podiele 9/384. Sporná parcela 211 v podiele 9/384 nepatrila síce podľa zápisu do vlastníctva žalobkyne, o čom sa však táto dozvedela až v roku 2004, kedy si uplatnila reštitučný nárok u žalovaného mesta a právna nástupkyňa Z. T., sa to dozvedela až z dedičského rozhodnutia po svojej nebohej matke. Následne zápis na LV na žalované mesto prebehol až 4 mesiace po smrti Z. T., dňa 26.5.2006 a je v rozpore so zásadou o právnom štáte, teda v rozpore s čl. 1 Ústavy SR. Taktiež nebolo sporné, že verejnou vyhláškou zo dňa 4.1.1985, vydanou Odborom výstavby územného plánu architektúry ObNV Košice I (na ktorej bola uvedená aj parcela č. 211 a to v podiele 9/384) bola táto parcela vyvlastnená a uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.4.1985 (nesprávne v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa je uvedený deň 4.1.1995, pričom v rozsudku sú uvedené aj ďalšie nepresnosti) . V súlade s týmto vyvlastňovacím rozhodnutím žalované mesto si podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia zapísalo spoluvlastnícky podiel až 26.5.2006, (aj keď podľa žalovaného žalobkyňa mala stratiť vlastníctvo vydaním rozhodnutia o vyvlastnení ešte v roku 1985) .

Žalované mesto predložilo v odvolacom konaní rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2007 zo dňa 25.2.2009 (o zamietnutí dovolania v konaní o vlastnícke právo k nehnuteľnosti) a na str. 5 v rozsudku sa konštatuje, že reštitučné predpisy vylučujú naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené, lebo reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecnému predpisu úpravou špeciálnou, v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Preto so zreteľom na uvedené závery bola tým vylúčená možnosť žalobcov domáhať sa ochrany vlastníckeho práva, ktoré mali nadobudnúť dedením, žalobou o určenie, že označený pozemok patrí do dedičstva po ich predchodcovi, resp. ich predchodca bol v čase smrti jeho vlastníkom, atď....

Naproti tomu podobnú otázku rieši aj NS SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/205/09 zo dňa 19.3.2009 (v konaní o určenie vlastníckeho práva) a v súlade s týmto rozhodnutím ustálená súdna prax najnovšie uzavrela, že ak žalobkyňa by nespĺňala podmienky oprávnenej osoby v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb., z tohto dôvodu je osobná pôsobnosť zákona a ust. § 126 OZ upravujúceho ochranu vlastníckeho práva rozdielna a preto nemožno zásadu, že zákon špeciálny vylučuje použitie zákona všeobecného, potom uplatniť. Takýmto neoprávneným osobám nemožno, ako to nesprávne urobil odvolací súd, odoprieť právo na ochranu ich vlastníckeho práva, pričom poukázal na rozsudok NS ČR z 11.septembra 2003 sp. zn. 31Cdo/1222/2001 ako aj na názor pléna Ústavného súdu Českej republiky vyjadrením v stanovisku z 1.novembra 2005 sp. zn. PL.ÚS21/05 (išlo o znárodnenie, ktoré bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi, § 6 ods. 1 písm. k) , ods. 2 zák.č. 87/1991 Zb. a žalobcovia ako cudzinci neboli oprávnenými osobami podľa reštitučného zákona a tak sa nemohli nápravy krívd, ktoré im v tejto súvislosti vznikli, domáhať podľa lex specialis, teda podľa zák. č. 87/1991 Zb.) .

Na odvolacom pojednávaní dňa 6.9.2012 žalované mesto namietalo, že nie je rozhodujúci zápis na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, teda až v roku 2005, po smrti poručiteľky Z. T., ale oni boli dobromyseľní a vydržali tak ako aj iné pozemky v oplotenom areáli od roku 1991 až do roku 2001 vo vydržacej lehote, žalobkyňa na pojednávaní reagovala tak, že ona si nemohla uplatniť a ani jej právna predchodkyňa reštitučný nárok podľa zák. č. 228/1991 Zb., lebo mesto Košice si nedalo zapísať predmetné nehnuteľnosti na seba a nebolo povinnou osobou, ich žiadaná parcela č. 211 nebola predmetom kúpy, iná parcela zákonným spôsobom bola zdedená v dedičskom konaní, avšak im ide len o spornú parcelu, žalované mesto nikdy nebolo dobromyseľným vlastníkom, lebo príslušnému

pozemkovému úradu nepostúpilo žiadosť od 15.3.2004 do 31.12.2004, kedy žalobkyni končila lehota na uplatnenie práv.

Možno teda konštatovať, že nárok žalobkyne na určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnej predchodkyni bol v rozhodnom období, t.j. od 25.februára 1948 do 1.januára 1990 štátom prevzatý bez právneho dôvodu, ust. § 6 ods. 1 písm. p) tu platí v riešenej veci jednoznačne. Mesto Košice, ak nadobudlo vlastníctvo na základe držby sporného pozemku bez právneho dôvodu, je to jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, lebo bola to orná pôda v čase prevzatia mesta bez právneho dôvodu. Žalobkyňa, resp. ich právna predchodkyňa si nárok na vydanie sporného pozemku uplatnila až neskoršie. Podľa ustálenej súdnej praxe, nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS249/2011 v záujme ochrany vlastníckeho práva, zmiernenia krívd podľa reštitučných predpisov má svoje miesto aj určovacia žaloba z dôvodu aplikácie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uvedená veta nálezu znie: Aj keď mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre reštitúciu žiadať o vydanie týchto nehnuteľností podľa špeciálneho predpisu (napr. podľa § 6 ods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb.) môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov (§ 126 OZ) , a to aj formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku) .

Podľa odôvodnenia nálezu, zmyslom reštitučných zákonov je zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, urobených štátom (jeho orgánmi) v rozhodnom období. Z tohto pohľadu nie je možné pri ich aplikácii postupovať príliš reštriktívne a formalisticky, ale naopak je nutné ich používať veľmi citlivo, vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a hlavne s ohľadom na citovaný zmysel a účel týchto zákonov; zmyslom a účelom reštitučných zákonov však nemôže byť v žiadnom prípade legalizácia vlastníctva štátu k majetku, ktorý štát v rozhodnom období získal konfiškáciami, znárodnením, okupáciou (fyzickou alebo na základe absolútne neplatného úkonu) , či ďalšími majetkovými opatreniami, ktoré boli a sú (teda zostávajú) v rozpore s princípmi právneho štátu. Podľa záveru vyslovenom v náleze publikovanom v Zo súdnej praxe č. 3/2012 nemožno ani z tretej vety ust. § 13 ods. 1 zákona o pôde (keď neuplatnením práva v lehote právo zanikne) vyvodiť záver, ktorý sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku, ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho, garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou, Listinou a Dodatkovým protokolom. Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V súlade s uvedenými zásadami postupoval odvolací súd v tejto veci, keď rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa výpisu z katastra nehnuteľností, na LV č. XXXX (zo dňa 18.5.2012) je ako účastník právneho vzťahu pod poradovým číslom 2 uvedená I. Š., M. T., C. XX, Y., T. X.X.XXXX ako spoluvlastníčka spoluvlastníckeho podielu 90/3840, titulom nadobudnutia je osvedčenie o dedičstve sp. zn. 36D/30/2006, zápis pod čís. 1330/2007. Zároveň pod por.čís. 24 je uvedené mesto Košice, Trieda SNP č. 48/A v Košiciach ako spoluvlastník podielu 442/1920, titul nadobudnutia, žiadosť o zápis zo dňa 26.5.2006, zmluva č. 1164/2007 o zverení majetku mesta do správy, dodatok čís. 1 a čís. 2, Z5159/2008.

Z kópie listu vlastníctva na č.l. 125-131, vyžiadanej zo Správy katastra v Košiciach odvolacím súdom vyplýva, že ide jednoznačne o ornú pôdu a pod por.čís. 25/2 je uvedená zmena na základe osvedčenia o dedičstve z roku 2006, teda predmetný spoluvlastnícky podiel na základe nezákonného rozhodnutia nebol žalovaným zapísaný na liste vlastníctva v čase do úmrtia Anny Nigutovej, do januára 2006.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobkyňa sa určovacou žalobou dožadovala určenia, že predmetná nehnuteľnosť parc. čís. 211 tak ako podiel na inej nehnuteľnosti, zahrnutej (parc.čís. 332) kat. úz. Y. patrí do dedičstva po jej matke (str. 7 vyvlastňovacieho rozhodnutia) . V žiadnom

prípade neobstojí tvrdenie mesta Košice, že postupovalo v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď žalobkyňa podaním zo dňa 15.3.2004 uplatnila svoj nárok, ktorý je predmetom sporu u žalovaného mesta a žalované mesto nepostúpilo vecne príslušnému Pozemkovému úradu v Košiciach tak, aby žiadosť žalobkyne mohla byť uplatnená (rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Košice- mesto, čís. 503/202/2005) . Žalované mesto tak porušilo § 20 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, nepostupovalo v súlade s postupom správnych úradov, ktorý rieši nesprávne označenie príslušného správneho orgánu. Žalobkyni teda bola spôsobená krivda, keďže Pozemkový úrad Košice nechcel prevziať žiadosť ani podľa zák. č. 503/2003 Z.z. od žalobkyne, lebo nemal žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré v tomto konaní práve malo doložiť žalované mesto.

Z uvedeného plynie, že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti zo Slovenskej republiky na mesto Košice nemohlo prejsť ani dňom 1.5.1991 podľa § 2 ods. 2 zák.č. 138/1991 Zb. pre nesplnenie zákonných podmienok, žalobkyňa o tom nemohla mať vedomosť, (o vlastníctve alebo nevlastníctve) mesta Košice k spornej nehnuteľnosti a čo je najdôležitejšie s poukazom na § 129 až § 130 OZ u žalovaného mesta nebola preukázaná oprávnená držba v rokoch 1991 až 2001, lebo chýba tu dôležitá náležitosť a zákonná podmienka vydržania, t.j. dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí a so zreteľom na okolnosti daného prípadu, na vzťahy režimu užívania nehnuteľnosti, okolnosti, či vedel žalovaný, že ich užíval, správne súd poskytol právnu ochranu žalobkyni na dedičské právo.

Na základe preukázania okolností v riešenej veci, keď mesto Košice nebolo dobromyseľné pri nadobudnutí vlastníckeho práva, nedalo si zapísať ihneď po rozhodnutí ObNV Košice I na list vlastníctva svoje vlastníctvo k predmetnej parcele, nemohlo ísť o oprávnenú držbu a samozrejme vydržanie vlastníckeho práva neprichádza do úvahy, keď právna predchodkyňa žalobkyne nikdy nestratila svoje vlastnícke právo. V okolnostiach riešenej veci na základe citovaného nálezu Ústavného súdu SR rozsudok súdu prvého stupňa o určení nehnuteľností, ktorá patrí do dedičstva žalobkyne, je vecne správny a odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., a to aj vo výroku o náhrade trov konania.

Nemožno tolerovať zo strany právnických osôb neplnenie si právnych povinností, či už postup podľa správneho poriadku, pri vybavovaní reštitučných nárokov tak, aby krivda, ktorá sa stala právnej predchodkyni žalobkyne nebola napravená v konaní o určenie vlastníckeho práva pri žalobe podanej podľa § 80 písm. c) O.s.p..

Totiž nielen dedičské právo žalobkyne ako oprávnenej osoby, ale aj vlastnícke právo žalovaného mesta, požíva zákonnú ochranu; predpokladom ochrany však u žalobkyne je existencia a povaha takéhoto nadobúdacieho titulu s pozitívnym výsledkom (či už fyzických alebo právnických osôb) .

Odvolací súd úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania so zreteľom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., zásadu úspechu vo veci, za vyjadrenie v roku 2011 za 57 €, a za vyjadrenie vo veci v roku 2012 za 58,69 € + ďalšie vyjadrenia zo dňa 20.2., 20.6. a 18.6.2012, pri účasti na odvolacom pojednávaní 6.9.2012 (3 x 58,69 € + 3 x 7,63 € paušál) , úhrnne 200,87 €) , a to podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky čís. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, pričom za vyjadrenie z 26.3.2012 náhradu nepriznal, lebo nejde o účelné trovy konania (toto vyjadrenie neobsahuje relevantné skutočnosti) .

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.