KSKE 5 Co 90/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/90/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111201396 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7111201396.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu H. P., F., J. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., Veľký Slavkov, Školská 257, IČO: 36 858 935, proti žalovanej Východoslovenská distribučná, a.s., Košice, Mlynská 31, IČO: 36 599 361, o zaplatenie 44 446,50 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 18C/18/2011-57 z 24.11.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 44 446,50 € s 9 % úrokmi z omeškania od 3.7.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, poverenej zást. žalovanej, listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a zistil skutkový a právny stav a to, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné a žalobca túto skutočnosť preukázal aj výpismi z LV, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v Katastri nehnuteľností Správy katastra pre okr. Spišská Nová Ves, obec F. na LV č.XXXX parc.č.2436 - orná pôda o výmere 823 m2, nadobudnutej kúpnou zmluvou z 28.5.2008, na LV č.XXXX parc.č.2437 - záhrady o výmere 165 m2 a parc.č.2438 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 423 m2, ako aj stavby - rodinného domu na parc.č.2438, nadobudnutých darovacou zmluvou z r.1997, kúpnou zmluvou z r.2000 a dohodou o ukončení zmluvy z r.2005 a na LV č.XXXX parc.č.2439 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 306 m2,parc.č.2440 - záhrady o výmere 63 m2,parc.č.2441 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 301 m2 a parc.č.2442 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 282 m2, nadobudnutých na základe kúpnych zmlúv z 8.12.2009 a 15.6.2010 a, že mu predložil aj kópiu katastrálnej mapy, na ktorej je vyznačený vzdušný rozvod vysokého napätia žalovanej a Všeobecne záväzné nariadenie mesta F. č.2/2008. Po reprodukovaní toho, čo uviedol žalobca vo svojej výpovedi a na čo poukázali zást. účastníkov konania, vzhľadom na skutočnosť, že elektrické rozvody vysokého napätia žalovaná postavila na dotknutých nehnuteľnostiach v r.1950 a 1961, čo preukázala listinami o zavedení predmetných rozvodov do evidencie svojho majetku, uzavrel, že pre právne posúdenie nároku žalobcu je potrebné aplikovať ust. zák.č.79/57 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) , platný v čase výstavby a ich zavedenia do prevádzky a citoval znenie jeho § 22 ods.1,2,5,§ 26,§ 30 ods.1 a § 34. Ďalej citoval znenie § 10 ods.3,5 a § 69 ods.10 zák.č.656/04 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2005, a na základe vykonaného dokazovania a uvedených ust. dospel k záveru, že vlastnícke právo žalobcu je obmedzené umiestnením energetického zariadenia vo verejnom záujme, sú to rozvody vysokého napätia, spĺňajúce definíciu energetického zariadenia, avšak na základe právnej úpravy platnej v čase umiestnenia rozvodov

vysokého napätia žalovanou, žalobcovi žiadna náhrada neprislúcha, pretože mu takýto nárok nevznikol, že sa stal vlastníkom nehnuteľností, ktorých sa rozvod vysokého napätia, resp. ochranné pásmo dotýka v r.1997-2008 kedy rozvody vysokého napätia už postavené boli, preto nárok na jednorazovú náhradu za zriadenie tohto energetického diela prislúchalo pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý bol ich vlastníkom v rokoch zavedenia energetického diela do prevádzky, že nárok na náhradu nevznikol žalobcovi ani na základe zák.č.656/04 Z. z., pretože pôvodné oprávnenia týkajúce sa energetických zariadení a užívania cudzích nehnuteľnosti, na ktorých sú energetické zariadenia umiestnené zostali pre žalovanú zachované, že v tomto prípade jej prislúcha zákonné vecné bremeno, ktoré je inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva, že podstata zákonných vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva a jedným z charakteristických znakov zákonných vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, platných ku dňu ich vzniku a, že napriek skutočnosti, že nový zák. ruší zák. predchádzajúci, zostávajú ust. predchádzajúcich zák., upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam cestou spätného odkazu stále aplikovateľné (§ 69 ods.1 zák.č.656/04 Z. z.) . Ďalej uzavrel, že vzhľadom na to, že režim tohto zákonného vecného bremena sa riadi zvláštnou úpravou, v tomto prípade zák.č.79/57 Zb., použitie tohto zvláštneho špeciálneho predpisu má prednosť pred použitím všeobecnej úpravy obsiahnutej v O. z., že na danú problematiku je nutné hľadieť podľa zásady nepravej retroaktivity, podľa ktorej vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena nie z právnej úpravy, na základe ktorej vznikla, ale zo súčasnej právnej úpravy, teda pokiaľ súčasná právna úprava v zák.č.656/04 Z. z. by neupravovala náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné aplikovať úpravu súkromného práva (O. z.) , avšak § 10 cit. zák.č.656/04 Z. z. v ods.5 upravuje náhrady súvisiace s výkonom zákonného vecného bremena a to aj za zriadenie vecného bremena a to vo forme primeranej jednorazovej náhrady v lehotách uvedených v tomto ods., preto aplikácia aj ust. súkromného práva v tomto prípade neprichádza do úvahy a, s poukazom na túto skutočnosť, preto nemohol postupovať podľa § 451 O. z., upravujúceho bezdôvodné obohatenie, tak ako sa toho domáhal žalobca. Podotkol, že napriek tomu, že žalobca poukazoval na nesúlad cit. § 10 ods.5 zák.č.656/04 Z. z. s čl.20 ods.4 Ústavy SR, nepovažoval za potrebné prerušiť konanie a predložiť takúto otázku Ústavnému súdu SR v súlade s § 109 ods.1 písm. b) O. s. p., lebo podľa jeho zváženia pre rozhodnutie v tejto veci nie je potrebné vyriešiť otázku súladu uvedeného ust. s Ústavou SR, pretože právny vzťah medzi účastníkmi konania nie je možné posudzovať podľa zák.č.656/04 Z. z., účinného od 1.1.2005, ale - ako bolo uvedené -, podľa ust. zák. platného v čase výstavby a zavedenia energetického diela do prevádzky, t.j. zák.č.79/57 Zb. Naviac poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR - PL.ÚS28/05 z 28.9.2005, v ktorom bol posudzovaný nesúlad § 69 ods.10 zák.č.656/04 Z. z. s čl.20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky a citoval jeho právnu vetu. Zdôraznil, že uvedené uznesenie Ústavného súdu SR sa dotýka aj právneho posúdenia nároku žalobcu v tomto konaní a, že podľa jeho zváženia aj tento nárok je možné riešiť iba aplikáciou týchto ust., že aj v prípade žalobcu by sa jednalo o obnovenie zaniknutých nárokov na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníka pozemku, čo neprichádza do úvahy, keďže žiadne iné nároky vlastníka nehnuteľnosti špeciálny zák. neupravuje a, že zaniknutý nárok predchodcov žalobcu na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov a jeho obnovenie podľa Ústavného súdu by predstavovalo nový reštitučný titul. Citujúc znenie čl.1 Dodatkového protokolu k Dohode o ľudských právach a základných slobodách (správne Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) dospel k záveru, že pod pojem užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom možno subsumovať aj oprávnenie k cudzím nehnuteľnostiam vo verejnom záujme a, že na základe uvedených skutkových a právnych záverov je nárok žalobcu právne neodôvodnený a preto ho v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na to, že v tomto konaní bol úspešný žalovaný, prislúchala by mu náhrada trov konania podľa § 142 ods.1 O. s. p., avšak náhradu trov konania nežiadal a žalobca bol v tomto konaní neúspešný, preto rozhodol o trovách konania tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Žalobca podal proti rozsudku včas odvolanie a uviedol, že odvolací dôvod vidí v § 205 ods.2 písm. g) O. s. p.: rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Reprodukoval, čo súd vo svojom rozhodnutí konštatuje a uviedol, že v danej veci síce správne posúdil skutkový stav, vyvodil však z toho nesprávne právne závery, že je pravdou, že ust. zák.č.79/57 Zb. a zák.č.656/04 Z. z. obmedzujú vlastníka a priznávajú mu len jednorazovú náhradu za obmedzenie, že má za to, že takéto poňatie obmedzenia je akceptovateľné u niektorých druhov pozemkov, napr. pri poľnohospodárskej pôde, lesných pozemkoch, kde vlastník týchto pozemkov vedením nadzemného vzdušného vedenia nie je zásadným spôsobom obmedzený pri základnom spôsobe používania týchto pozemkov, t.j. v

poľnohospodárskej činnosti, pretože tieto pozemky môže s výnimkou plochy stožiaru, ktorá je relatívne zanedbateľná, využívať spôsobom obvyklým, uňho sa však jedná o pozemky, ktoré sa nachádzajú v intraviláne a sú určené pre ďalšiu výstavbu, ako aj ide o stavbu, ktorá na týchto pozemkoch stojí, a ktorú nemôže využívať žiadnym spôsobom pre účely, na ktoré sú tieto nehnuteľnosti určené, keďže - ako je zrejmé zo stanovísk žalovanej -, na týchto pozemkoch vedených ako zastavané plochy nesmie zriadiť žiadnu stavbu a zároveň mu nebol daný súhlas k oprave a rekonštrukcii jestvujúcej stavby, je teda nesporné, že takýto zásah do vlastníckych práv zbavil ho jeho ústavného práva v zmysle čl.20 ods.4 Ústavy SR (citoval znenie ods.1,2 a 4 uvedeného čl.) , že je jednoznačne obmedzený vo svojich vlastníckych právach nad mieru obvyklú, a to práve žalovanou, ktorá využíva jeho nehnuteľnosti na komerčné účely, dosahuje na týchto nehnuteľnostiach zisk a žalovaný je podľa platnej právnej úpravy povinný takéto konanie žalobcu strpieť, že si je vedomý verejného záujmu na vedení vysokého napätia, avšak má za to, že za takéto využívanie nehnuteľností mu patrí v zmysle čl.20 ods.4 Ústavy SR náhrada, a pokiaľ zák.č.79/57 Zb. a zák.č.656/04 Z. z. mu neumožňujú považovať takúto náhradu, v tejto časti ju považuje za protiústavnú a, že keď kupoval nehnuteľnosti nemohol tušiť, že ho žalovaná obmedzí do takej miery, že uvedenú nehnuteľnosť nemôže v celom rozsahu využívať, rekonštruovať, obzvlášť za situácie, keď mu pri predbežnej žiadosti o výstavbu solárnej elektrárne poskytla žalovaná súhlasné stanovisko s takouto výstavbou a následne mu odmietla dať súhlas k rekonštrukcii stavieb na týchto parc. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok zmeniť a s poukazom na čl.20 Ústavy SR priznať mu požadovanú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je zjavne obmedzené nad mieru obvyklú, a preto v danom prípade nemožno aplikovať ust. zák.č.79/57 Zb. a zák.č.656/04 Z. z., pretože sú - podľa jeho názoru - minimálne vo vzťahu k jeho obmedzeniu protiústavné.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že s ním nesúhlasí, a to z dôvodov, že tak, ako uviedla vo vyjadrení na žalobný návrh elektrické vzdušné vedenia VVN 6810 Krompachy - Prakovce (ďalej len VVN) a VN 271 Krompachy - Slovinky (ďalej len VN) predchádzajúce cez pozemok žalobcu, nachádzajúci sa v k. ú. Krompachy, evidovaný na LV č.XXXX ako parc.č.2436 - orná pôda o výmere 823 m2, boli postavené a uvedené do prevádzky 28.6.1961 (VVN) a 28.6.1950 (VN) , že je vlastníčkou daných vedení a, že vzhľadom na časový údaj uvedenia vedení do prevádzky je potrebné a nutné vychádzať z vtedy platnej a účinnej legislatívnej úpravy zák.č.79/57 Zb. Nestotožnila sa teda s vyjadrením žalobcu v odvolaní, že súd nesprávne posudzoval prípad, vychádzajúc z vtedy platnej právnej úpravy, práve naopak, domnieva sa, že posudzoval v právnom posúdení veci správne, berúc do úvahy legislatívnu úpravu vtedy platnú a účinnú. Poukázala na to, že elektrizačný zák. v § 34 ods.1 ustanovoval, že dňom začiatku jeho účinnosti vznikajú oprávnenia a povinnosti podľa § 22-26 (oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam) i v prospech vedenia v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené predo dňom účinnosti tohto zák. a keďže VN vedenie bolo zrealizované pred 1.1.1958 a v danom čase bolo v správe energetického podniku, počnúc 1.1.1958 vznikli vo vzťahu k danému vedeniu oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam (vrátane pozemku žalobcu) podľa § 22 a n. zmieneného zák., že taktiež k vedeniu VVN sa vzťahujú ust. elektrizačného zák., vzhľadom na to, že predmetné VVN vedenie bolo uvedené do prevádzky za jeho účinnosti, v r.1961, že podľa § 22 ods.5 elektrizačného zák. povinnosť trpieť výkon týchto oprávnení viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno a, že vychádzajúc z § 69 ods.10 súčasne účinného zák.č.656/04 Z. z. oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zák., zostávajú nedotknuté (rovnaké ust. obsahoval aj predchádzajúci zák.č.70/98 Z. z. o energetike v § 42 ods.2) . Taktiež sa nestotožnila s tvrdením žalobcu, že z jej strany mu bolo zasiahnuté do jeho práv v súvislosti s užívaním vlastníckeho práva, a to z toho dôvodu, že v dobe, kedy bolo postavené predmetné VVN a VN vedenie, predchádzajúce cez dotknuté pozemky, ešte nebol vlastníkom týchto pozemkov, z toho teda jasne vyplýva, že k žiadnemu zásahu do vlastníckych práv nedošlo, že pozemok nachádzajúci sa v k. ú. Krompachy, evidovaný na LV č.XXXX ako parc.č.2436 - orná pôda o výmere 823 m2, ktorým predchádzajú elektrické vedenia, ako aj ostatné pozemky v jeho vlastníctve, uvedené na LV č.XXXX a LV č.XXXX, nachádzajúce sa pravdepodobne v ochrannom pásme predmetných vedení boli ním nadobudnuté už v stave po výstavbe daných elektrických vedení a, že v súlade s LV ide o roky nadobudnutia od 1998-2010, teda vedel a mohol vedieť, vzhľadom na to, že je to skutočnosť zjavná, že cez daný pozemok prechádzajú VN a VVN vedenia a okolité pozemky sú v ochrannom pásme predmetných vedení. Tvrdila, že vzhľadom na to, že jej vo vzťahu k predmetnému vedeniu nevznikli nové oprávnenia podľa § 10 zák. o energetike, ale uplatňujú sa od 1.1.1958 pôvodné oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam podľa § 22 elektrizačného zák. nedošlo v súčasnosti k novému obmedzeniu vlastníka nehnuteľnosti v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, z toho dôvodu nie je oprávnený nárok žalobcu na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ako ani za bezdôvodné obohatenie.

Tvrdenia žalobcu, že keď kupoval nehnuteľnosti nemohol tušiť , že nebude môcť využívať nehnuteľnosť v celom rozsahu, pokladala za nerelevantné a nelogické, lebo v prípade kúpy nehnuteľnosti, zaťaženej vecným bremenom a vecné bremeno je zjavné, nie je možné sa domnievať, že budúci vlastník bude môcť využívať v neobmedzenom rozsahu a, že ak žalobca tvrdí, že mal v úmysle postaviť na pozemku solárnu elektráreň, a to mu bolo znemožnené z titulu ochranných pásiem, stavebné povolenie vydáva stavebný úrad, ktorý je zároveň jediným orgánom, ktorý môže povoliť výnimku z ochranného pásma, pričom by mal zobrať do úvahy stanovisko prevádzkovateľa distribučnej sústavy. To, že predložila žalobcovi k jeho žiadosti o pripojenie súhlasné stanovisko nepokladala za rozporuplné, a to z toho dôvodu, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy predkladá stanovisko k možnému pripojeniu zdroja t. zn., že sa posudzuje, či v tam existujúcej distribučnej sústave je dostatočná kapacita na pripojenie budúceho zdroja a ona neskúma a ani nemá právo sa vyjadrovať k stavebným zámerom z pohľadu stavebného zák. Ďalej tvrdila, že požiadavka žalobcu na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckych práv nie je založená na žiadnom právnom titule a - podľa jej názoru - vychádza z nesprávne interpretovaných právnych predpisov, že v prípade vtedajšieho vlastníctva dotknutých jeho nehnuteľností, bolo možné z jeho strany uplatniť § 22 ods.2 elektrizačného zák. (citovala jeho znenie) , že vtedajší vlastník dotknutých pozemkov mal teda nárok na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívania jeho nehnuteľnosti z dôvodu oprávnení energetického podniku, a to po výstavbe daných zariadení, lehota uvedená v elektrizačnom zák. bola však prekluzívna, teda prepadná, z toho dôvodu nie je v súčasnosti možné žiadať primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti vyplývajúcich z oprávnení energetického podniku stanovených elektrizačným zák., že okrem toho hypoteticky, nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 10 ods.3 zák. o energetike by bolo nevyhnutné sa dovolávať v rámci subjektívnej a objektívnej prekluzívnej lehoty uvedenej v tomto ust. a v zmysle toho, tohto nároku by bolo možné sa domáhať najneskôr do 1 roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, v danom prípade nútené obmedzenie podľa § 22 elektrizačného zák. vzniklo už v .1958, resp. 1961, teda aj v takomto prípade by bol jeho nárok neodôvodnený - prekludovaný. Napokon uviedla, že vzhľadom na uvedené a v súlade s energetickou legislatívou, právny dôvod na bezdôvodné obohatenie nevznikol a na základe uvedených skutočností mala za to, že žalobcom uplatňovaný nárok je právne nedôvodný, vychádzajúci najmä z nesprávne interpretovaných ust. právnych predpisov, preto navrhla potvrdiť rozsudok v celom rozsahu.

Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) . O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd prvého stupňa použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) , pričom použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že žiaden z právnych predpisov, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, nerozlišuje - ak je nehnuteľnosťou pozemok - o aký druh pozemku ide, kde sa nachádza a na čo je určený a, pokiaľ ide o primeranú náhradu, nie je nikde vylúčené, žeby ňou nemohla byť i jednorazová náhrada.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.