KSKE 5 Co 91/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/91/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899116 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7102899116.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičičkovj a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci navrhovateľa Š. A., S. Š. X, I., právne zast. JUDr. Timeou Schwarcovou, advokátkou AK so sídlom v Košiciach, Pražská 4, proti odporkyni B. R., S. I. XX, Košice, právne zast. JUDr. Veronikou Kozovou, advokátkou AK so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 7, v konaní o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľa ako aj odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 16C/667/2002-372 z 21.septembra 2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej a vo výroku o trovách štátu.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách účastníkov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že návrh zamietol, a odporkyni priznal náhradu trov konania v sume 871,16 €, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť právnej zástupkyni odporkyne JUDr. Veronike Kozovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, posledným výrokom priznal štátu náhradu trov konania v sume 1.785,07 €, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 23.7.2002 sa domáhal voči odporkyni určenia neplatnosti Dohody o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 uzavretej medzi navrhovateľom ako prevádzajúcim a odporkyňou ako nadobúdajúcou o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu č. 90, nachádzajúcemu sa v I. C. X. M. C. I. P. XX. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - mesto zo dňa 9.1.1990 č. k. D1142/89-14 nadobudol dedičstvo po poručiteľovi Š. A. a to členský podiel v Stavebnom bytovom družstve I Košice k družstevnému bytu na I. XX A. I.. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 9.1.1990, listom zo dňa 13.6.2002 v súlade so zákonom č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, požiadal bytové družstvo o prevod vlastníctva k uvedenému bytu do osobného vlastníctva. Dňa 2.7.2002 oznámil telefonicky U.. M. N., podpredseda SBD navrhovateľovi a taktiež jeho právnemu zástupcovi, že žiadosť zamietli z dôvodu, že odporkyňa predložila družstvu Dohodu o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990, podľa ktorej navrhovateľ v uvedený deň mal previesť členské práva a povinnosti k predmetnému bytu na odporkyňu. To všetko sa malo udiať v priestoroch SBD I v Košiciach. Predstavenstvo ÚBD Košice vzalo na vedomie zmenu nájomcu z dôvodu prevodu členských práv a povinností uznesením č. 152/2002 zo dňa 26.6.2002. Navrhovateľ vo svojom návrhu popieral, že v uvedenom čase bol osobne na SBD I Košice a že predmetnú dohodu o prevode členských práv a

povinností zo dňa 4.7.1990 s odporkyňou uzavrel a osobne podpísal. Taktiež nepodpísal ani Prehlásenie o majetkovom vyporiadaní zo dňa 4.7.1990, ktoré je prílohou uvedenej dohody. Navrhovateľ súčasne s návrhom na začatie konania podal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd zakázal odporkyni s predmetným bytom akokoľvek nakladať, vrátane prevedenia členských práv k bytu na tretie osoby, a to až do právoplatnosti vo veci samej.

Okresný súd Košice I uznesením č. k. 16C/667/02-15 zo dňa 7.8.2002 návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2002.

Z oznámenia predstavenstva ÚBD Kuzmányho zo dňa 1.7.2002 vyplýva, že predstavenstvo ÚBD Kuzmányho v zmysle ust. § 230 zákona č. 513/1991 Zb. obchodného zákonníka berie na vedomie zmenu nájomcu, vlastníka bytu z dôvodu prevodu členských práv a povinností, pričom prevodcom je Štefan Vosátko - navrhovateľ, nadobúdateľom Mária Feketeová - odporkyňa a to k bytu č. 90 v Košiciach na ulici Kuzmányho 33 v bloku 082 na 9. poschodí, ktorý pozostáva z jednej izby, kuchyne a príslušenstva do osobného užívania podľa stanov ÚBD a z nájomnej zmluvy o prenechaní družstevného bytu do užívania uzavretej v zmysle ust. § 686 Občianskeho zákonníka a stanov družstva vyplýva, že medzi ÚBD I. - I., A. XX a odporkyňou bola uzavretá nájomná zmluva, na základe ktorej družstvo prenechalo svojmu členovi B.U. R., teda odporkyni do užívania družstevný byt č. XX C. I. XX a to dňom 26.6.2002.

Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXXX- čiastočný zo dňa 4.6.2004 súd zistil, že vlastníčkou bytu č. 90 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemkom v podiele 638/100000 je Mária Feketeová - odporkyňa a titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému bytu bola zmluva o prevode družstevného bytu V-2887/02.

Súd konštatoval, že navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.5.2007 okrem iného uviedol, že za spornú skutočnosť medzi účastníkmi konania považuje podpísanie dohody o prevod členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 navrhovateľom, pretože navrhovateľ odmieta, žeby sa na tejto dohode nachádzal jeho podpis a tvrdí, že uvedenú listinu nikdy nepodpisoval. Z uvedeného dôvodu za účelom doplnenia dokazovania navrhol súdu, aby nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, ktorý by v znaleckom posudku zodpovedal otázku, či podpis na dohode o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 uvedený pri označení podpis prevodcu patrí navrhovateľovi, prípadne či tento podpis nepatrí samotnej odporkyni, teda či odporkyňa nepodpísala uvedenú dohodu aj v mene navrhovateľa. Rovnako žiadal, aby znalec posúdil podpisy aj na Prehlásení o vzájomnom majetkovom vyporiadaní zostatkovej hodnoty členského podielu zo dňa 4.7.1990 a súd zistil zo záverov kontrolného znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo č. 124/2010 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, že na skúmanie boli predložené dva originály sporných písomností: Dohoda o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 a Prehlásenie o vzájomnom majetkovom vyporiadaní zostatkovej hodnoty členského podielu zo dňa 4.7.1990, na ktorých sa nachádzajú sporné podpisy označené S-1, S-1a a S-2. Skúmanie bolo rozšírené aj o podpis v znení Vosátko na písomnosti Zápisnica o technickom stave bytu, na ktorej sa nachádza podpis pôvodného užívateľa bytu vyhotovený k zneniu priezviska A. a podpis nového užívateľa bytu vyhotovený k zneniu priezviska R.. Z tohto dôvodu nie je možné podpis v znení A. považovať za podpis porovnávací, ktorý znalec M.. Y. V. označil ako autentický podpis Š. A. O-11, nakoľko ide o spornú písomnosť týkajúcu sa prevodu bytu. Pri skúmaní sporných písomností ústav nezistil žiadne znaky, ktoré by nasvedčovali, že pri vzniku sporných podpisov bola použitá niektorá z metód technického falšovania. V podpisoch, resp. v okolí podpisov, sa nevyskytujú žiadne znaky, ktoré sú charakteristické pre obkreslenie podpisu podľa predlohy. Sporné podpisy vyhotovené v znení priezviska A. , označené S-1, S-1a, S-2, O-11 vyhotovil totožný pisateľ. Na základe identifikačne zhodných znakov zistených porovnaním sporných podpisov označených S-1, S-1a, S-2, O-11 s porovnávacím materiálom predloženým od Š. A. ústav konštatoval, že sporné podpisy jednoznačne vyhotovil Š. A.. So záverom skúmania znalca PhDr. Y. V. sa ústav nestotožnil. Z predloženej porovnávacej vzorky ukážok, skúšok podpisov bolo možné na základe analýzy, porovnania znakov sporných a porovnávacích podpisov dospieť k jednoznačnému záveru skúmania. K znaleckému posudku PhDr. Y. V. sa ústav vyjadril na strane 30-34 tohto znaleckého posudku.

Súd dôvodil, že navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 17.1.2011 okrem dôvodu, že navrhovateľ Dohodu o prevode členských práv a povinností nikdy nepodpísal, považoval predmetnú dohodu za neplatnú aj z toho dôvodu, že ak navrhovateľ nadobudol za trvania manželstva právo na pridelenie bytu na základe dedenia, členské práva a povinnosti k bytu nadobudla aj jeho manželka, teda pani A., ktorá v tom čase riadne žila s navrhovateľom v spoločnej domácnosti. Navrhovateľ bol toho názoru, že v dohode žiadne údaje o jeho manželke nie sú uvedené, a že jeho manželka bola riadnou členkou družstva a mala rovnaké práva a povinnosti, ako navrhovateľ. Navrhovateľ nemohol teda ani podpísať prehlásenie o vzájomnom majetkovom vyporiadaní, ktoré je z tohto istého dňa, a tiež je tam kolónka pre manželku, ktorá tiež nie je podpísaná. Aj z týchto dôvodov nemohla byť dohoda z roku 1990 platná a prevod členských práv k predmetnému bytu sa nikdy platne neuskutočnil.

Súd citoval §§ 34, 37 ods. 1 OZ, čl. 32 Stanov SBD Košice I; ust. § 230 zák.č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, lebo prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva. Členské práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa vo vzťahu k družstvu predložením zmluvy o prevode členstva príslušnému družstvu alebo neskorším dňom uvedeným v tejto zmluve, tie isté účinky ako predloženie zmluvy o prevode členstva nastávajú, len čo príslušné družstvo dostane písomné oznámenie doterajšieho člena o prevode členstva a písomný súhlas nadobúdateľa členstva; konštatoval, že na základe zisteného skutkového stav a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami súdu bolo preukázané, že navrhovateľ na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - mesto zo dňa 8.1.1990 č. k. D1142/89-14, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.1.1990 nadobudol dedičstvo na základe schválenej dohody dedičov a to členský podiel v SBD I Košice k družstevnému bytu na I. XX v zostatkovej hodnote 12.538,- Kčs a že dňa 4.7.1990 uzavreli navrhovateľ ako prevodca a odporkyňa ako nadobúdateľka Dohodu o prevode členských práv a povinností, ktorej predmetom bol prevod členských práv a povinností k 1-izbovému družstevnému bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 9. poschodí na ulici I. XX v Košiciach. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdil v konaní, že vyššie uvedená dohoda je absolútne neplatná z dôvodu, že on túto dohodu neuzavrel s odporkyňou a nikdy ju nepodpísal, a že na uvedenej dohode sa nenachádza jeho podpis súd z vykonaného dokazovania a to na základe znaleckého posudku č. 17/2008 vypracovaného M.. Y. V. a znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo č. 124/2010 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline jednoznačne mal za preukázané, že navrhovateľ vyššie uvedenú dohodu o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 podpísal a taktiež podpísal aj prehlásenie o vzájomnom majetkovom vyporiadaní zostatkovej hodnoty členského podielu zo dňa 4.7.1990. Z vykonaného dokazovania bola jednoznačne preukázaná aj tá skutočnosť, že odporkyňa predmetnú dohodu predložila bytovému družstvu až v roku 2002, kedy podľa ust. § 230 prvá veta Obchodného zákonníka prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve na základe dohody nepodliehala súhlasu predstavenstva a preto na základe predloženej dohody o prevode členských práv a povinností uzavretej medzi navrhovateľom a odporkyňou došlo k prechodu členských práv a povinností vo vzťahu k družstvu predložením dohody o prevode členstva, o ktorej skutočnosti svedčí aj zápisnica zo zasadnutia komisie členských vzťahov zo dňa 26.6.2002 ÚBD Košice - I., A. XX, I.. Následne ÚBD Košice a odporkyňa uzavreli dňa 1.7.2002 zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu, ktorej vklad bol povolený dňa 26.11.2002 a na základe ktorej sa odporkyňa stala vlastníčkou bytu č. 90 na I. P. Č.. XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku. Pokiaľ navrhovateľ v konaní argumentoval, že podľa ust. § 47 Občianskeho zákonníka k dohode o prevode členských práv a povinností bolo potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, a že predstavenstvo družstva neschválilo príslušnú dohodu a preto platí, že ak do 3 rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie podľa odseku 1, účastníci od zmluvy odstúpili, je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry rozhodnutím ako predpokladom nadobudnutia účinnosti zmlúv možno rozumieť iba také rozhodnutie, ktoré bolo vydané po predchádzajúcom konaní súdnom alebo správnom. Za také rozhodnutia nie je možné považovať vyjadrenia alebo schválenia rôznych orgánov a organizácií, ktoré nie sú výsledkom predchádzajúceho konania súdneho alebo správneho, aj keď sú predpokladom platnosti zmluvy. Preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd argumentáciu navrhovateľa v tomto smere považoval za právne bezvýznamné. Navrhovateľ v konaní považoval dohodu o prevode členských práv a povinností za neplatnú aj z toho dôvodu, že na navrhovateľa prešlo právo užívať predmetný byt na základe dedenia a keďže užívacie právo získal navrhovateľ za trvanie manželstva, vzniklo spoločné členstvo v družstve aj jeho manželke, pretože v tom čase bol ženatý a riadne žil so svojou manželkou, a že jeho manželka nedala súhlas na prevod členských

práv a povinností k predmetnému byt. Súd v danom prípade zastáva názor, že uvedená skutočnosť zakladá len dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka, ktorého sa môže dovolať iba ten, kto je takýmto úkonom dotknutý a neplatnosti sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil.

Výsledkami vykonaného dokazovania súd konštatuje, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal v danom prípade naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností uzavretej medzi navrhovateľom a odporkyňou, nakoľko žiadaným určovacím výrokom by sa neodstránila právna neistota v postavení účastníkov konania, a keďže z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporkyňa je zapísanou vlastníčkou dotknutého bytu, navrhovateľom žiadaný určovací výrok by preto nebol schopný privodiť zápis zmeny vlastníckeho práva v príslušnom katastri nehnuteľností (pri určovacích žalobách) .

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný a preto ho zamietol. Súd návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom svedka Ing. W. W. a U.. M. N., ktorí by sa vedeli vyjadriť ku skutočnostiam o prevode bytu a výsluchom svedkyne Q. R., ktorá by sa vedela vyjadriť k otázke osvedčenia podpisu navrhovateľa a odporkyne na dohode o prevode členských práv a povinností považoval za nadbytočný, a tieto navrhnuté dôkazy už nevykonal.

O trovách štátu súd rozhodol podľa ust. § 148 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. V danom prípade vznikli trovy štátu vo výške 1.785,07 eur titulom zaplatenia znalečného za vypracovanie znaleckého posudku M.. Y. V. vo výške 339,91 € (po odpočítaní zálohy na trovách znaleckého dokazovania zaplateného navrhovateľom v sume 132,78 € a odporkyňou v sume 132,78 €) a znalečného Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v sume 1.445,16 € (po odpočítaní zálohy na trovách znaleckého dokazovania zaplateného navrhovateľom v sume 200 €) a neúspešný bol navrhovateľ.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účel, na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, preto súd zaviazal navrhovateľa nahradiť odporkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 871,16 € (pozostávajúcich z desiatich úkonov právnej služby, ktoré vymenoval a súd nepriznal odporkyni náhradu na trovách právnej služby účtovanú právnou zástupkyňou odporkyne za výzvu na rokovanie pre protistranu - návrh na mimosúdnu dohodu, nakoľko súd uvedený úkon nepovažoval za úkon právnej služby, ktorý bol vynaložený na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti navrhovateľovi.

Súd ďalej nepriznal odporkyni náhradu hotových nákladov účtovanú právnou zástupkyňou odporkyne za použitie motorového vozidla TOYOTA COROLLA, ŠPZ BA 607 LH, nakoľko právna zástupkyňa odporkyne súdu nepredložila žiadny relevantný listinný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že motorové vozidlo bolo v skutočnosti použité v súvislosti s jej účasťou na pojednávaniach.

V podanom odvolaní navrhla zast. odporkyne priznať trovy konania ešte 132,78 € v prvostupňovom konaní za zaplatený preddavok pri znaleckom posudku PhDr. Y. V., a priznať za poskytnutie právnych služieb aj ďalšie trovy, napr. použitie IC rýchlika so všetkými k tomu patriacimi náhradami.

V odvolaní namietala, že nebol zohľadnený jeden úkon vo výške 1/4 a to úkon, kedy ich strana sa dostavila na pojednávania, avšak bolo odročené, ďalej neboli priznané trovy za použitie osobného vozidla Toyota, lebo nepredložila súdu relevantný listinný dôkaz o tom, že vozidlo bolo použité v súvislosti s pojednávaním, advokátka však toto nemusí dokazovať, mohla si objednať hotel vopred, ak by išla vo vlaku v noci, avšak v tomto vlaku je špina a prach a nie je bezpečne, má zlé skúsenosti s takýmto cestovaním, odporkyňa má nízky dôchodok, aby zaplatila hotel advokátke, čo je neekonomické, pripojili aj listiny preukazujúce technickým preukazom, kto je majiteľ vozidla, čestné vyhlásenie advokátky ako aj svedkov Q. Š.Ň.. Nebolo jasné z rozhodnutia, aby mohla pricestovať vlakom z Bratislavy, ale potom

žiada priznať náhradu za stratený čas pri ceste normálnym rýchlikom, ustanovenia vyhlášky jej chýbajú v rozhodnutí, na č.l. 390-392 sú spomenuté kópie dokladov pripojené.

Navrhovateľ v odvolaní žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že dohoda o prevode členských práv a povinností zo dňa 4.7.1990 a tiež kúpna zmluva o prevode jednoizbového družstevného bytu na I. XX A. I. sú neplatné, ďalej žiadal určiť, že vlastníkom členských práv a povinností k uvedenému bytu je navrhovateľ.

Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, preto je daný odvolací dôvod tak podľa § 205 ods. 2 písm. f) ako aj podľa § 205 ods. 2 písm. b) , c) O.s.p.

V odvolaní namietal, že Stanovy SBD Košice I platné od 22.12.1988 v čl. 2 ods. 3 určovali, že družstvo prijíma stanovy SZBD, dohoda o prevode členských práv a povinností z júla roku 1990 nespĺňa podľa platných stanov z roku 1990 podstatné náležitosti. Okrem toho obidvaja manželia boli oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne k právu spoločného užívania bytu, preto p. A. bola rovnako členkou družstva, z povahy spoločného členstva vyplýva, že zakladá spoločné a nerozdielne právo manželov. Ak družstvo malo vedomosť, že manželke navrhovateľa vzniklo spoločné členstvo, ako prevodca mala byť uvedená teda aj manželka, právny názor na absolútnu neplatnosť Dohody z roku 1990 sa opiera aj o judikát Najvyššieho súdu ČR, § 230 Obch. zák., ktorý judikát platí aj pre Slovensko. Meno K. R. však nikde na dohode nie je uvedené v kolónke overovanie podpisov (pracovník družstva) . V zápisnici č. 6/2002 zo zasadnutia Komisie členských vzťahov je uvedené, že práve Q. R. overovala túto dohodu. Okrem toho odporkyňa vo svojej žiadosti o udelenie súhlasu adresovanej družstvu zo dňa 10.6.2002 uvádza, že osobnou návštevou na družstve zistila, že v spise sa ňou uvedené listiny nenachádzajú, lebo sa domnievala, že listiny boli družstvu odstúpené buď poštou alebo dodatočne osobne do podateľne. V roku 2003 už na pojednávaní tvrdila, že spoločne s navrhovateľom boli na družstve (v roku 2002 sa odporkyňa len domnievala, že listiny boli družstvu odstúpené) . Preto rozdielne tvrdenia odporkyne len potvrdzujú záver, že odporkyňa s navrhovateľom nikdy v roku 1990 na družstve nebola vo veci podpisu dohody, okrem toho asi ani k dohode ani nedošlo, lebo v roku 1990 družstvu nebola žiadna dohoda predložená, v ďalšej časti odvolania rozoberá navrhovateľ aké má práva člen podľa Stanov z roku 1988 v V. časti, čl. 24 ods. 1, 2, 3, 4, čo môže a nemôže a aký súhlas dáva predstavenstvo na prevod členských práv a povinností medzi príbuznými v priamom rade. Ešte v roku 1990 malo udeliť súhlas zvolené predstavenstvo na prevod členských práv a povinností podľa dohody a doručiť rozhodnutie členovi družstva, alebo žiadateľovi o prevod (čl. 49 bod 2, písm. l platných stanov) , k tomuto však evidentne nedošlo. Podľa výpovede svedkyne L. ani schváliť nemohlo družstvo dohodu, lebo táto sa nenachádzala na družstve ani v roku 2002, účinnosť tejto dohody je pochybná, lebo predstavenstvo sa schádzalo najmenej jedenkrát za mesiac, v roku 1990 určite túto dohodu predstavenstvo neschválilo. Fakticky aj odporkyňa potvrdila, že družstvo si spočiatku vyžadovalo podpis a predloženie novej zmluvy o prevode členských práv a povinností od odporkyne. Navrhovateľ dňa 13.6.2002 žiadal družstvo o prevod vlastníctva k družstevnému bytu a nemal v úmysle previesť svoje členské práva a povinnosti na odporkyňu. Na základe platných Stanov v roku 2002 nemohla Komisia členských vzťahov na svojom zasadnutí 26.6.2002 dať odporučenie Predstavenstvu, aby prevod členských práv a povinností legalizoval, lebo je to zmätočné odporučenie. Je logickým záverom, že do 1.7.2002 bol jediným nájomcom bytu navrhovateľ, ktorý 13.6.2002 žiadal prevod bytu do svojho vlastníctva. Okrem toho súd prvého stupňa zamietol aj návrh navrhovateľa na vypočutie svedkyne K. R. (Q.) R., predsedu predstavenstva Y.. W. a podpredsedu U.. M. N., ktorí sa mohli vyjadriť k závažným otázkam v konaní.

Odvolací súd prejednal odvolanie na pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,2 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, lebo jeho dôvody sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) , pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) .

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný, a jeho rozhodnutie je presvedčivé.

Podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len Ústava) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu a je vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 1 O.s.p.

Zákon v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak j ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť) , bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníka konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

Podľa § 1 O.s.p. sa upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Obsahom práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Nedodržanie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania predstavuje porušenie ustanoveného postupu, ktorým sa každý môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ani jeden z odvolacích dôvodov, uplatnených navrhovateľom nebol daný, navrhovateľ nemohol namietať neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.) , lebo ten je v sporovom konaní

odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec) , avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom, t.j. pred súdom prvého stupňa.

Súd vykonal všetky navrhovateľom navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné a tvorili podklad na úplné zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu, odporkyňa nepožadovala naviac vykonať žiaden dôkaz a navrhovateľ aj keď navrhoval vykonať ďalšie dôkazy, tieto neboli potrebné pre právne posúdenie v tejto veci.

Len pre doplnenie je treba poukázať na správnosť právneho posúdenia súdu prvého stupňa v jeho rozsudku, lebo aj ustálená súdna prax, okrem iného aj rozhodnutie Najvyššieho súdu 4Cz/29/1973 dôvodila, že ak sú podľa zmluvy o prevode nehnuteľností kupujúcimi obidvaja manželia, potom musia zmluvu taktiež obidvaja podpísať... to však znamená, že v riešenej veci na prevod členských práv a povinností aj zo skutkových dôvodov sa nevyžadoval podpis manželky navrhovateľa pani A..

Okrem toho treba prisvedčiť argumentom súdu prvého stupňa v rozhodnutí, že dňa 4.7.1990 uzavreli navrhovateľ ako prevodca a odporkyňa ako nadobúdateľka Dohodu o prevode členských práv a povinností, ktorej predmetom bol prevod členských práv a povinností k jednoizbovému družstevnému bytu č. XX A. I., I. XX, táto dohoda bola platná, keďže bol namietaný podpis navrhovateľa, avšak znaleckým dokazovaním (kontrolným) znal.posudkom č. 17/2008 vypracovaným M.. V. a znal.posudkom z odboru písmoznalectva č. 124/2010 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity sa zistilo, že navrhovateľ túto dohodu o prevode členských práv a povinností podpísal a napokon podpísal aj prehlásenie o vzájomnom majetkovom vyporiadaní zostatkovej hodnoty členského podielu zo dňa 4.7.1990. Takáto dohoda nepodliehala súhlasu predstavenstva družstva a preto aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že došlo k prechodu členských práv a povinností vo vzťahu k družstvu po predložení dohody o prevode, bolo preukázané.

Pri podaných žalobách podľa § 80 písm. c) O.s.p. sa už otázka naliehavého právneho záujmu skúma z toho hľadiska, či pre budúcnosť môže účastník právneho úkonu po úspešnosti takej žaloby dokázať, že sa jeho právne postavenie zlepšilo v porovnaní s minulosťou, ak by takúto žalobu nepodal. Navrhovateľ v riešenej veci neuniesol dôkazné bremeno a naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností ani nemohol preukázať, lebo už určovacím výrokom sa nemôže odstrániť právna neistota v postavení navrhovateľa, odporkyňa je totiž už vlastníčka dotknutého bytu a z technického hľadiska žiadaný určovací výrok nie je schopný privodiť zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.

Odvolací súd súhlasí aj so súdom prvého stupňa o tom, že nie je potrebné doplniť dokazovanie ďalšími svedkami, ktorí nemôžu ozrejmiť skutkový stav ohľadne tvrdenej dohody o prevode členských práv a povinností, rozširovanie predmetu dokazovania by bolo nehospodárne so zreteľom na uvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa ustálená súdna prax vychádza z jednoznačnosti práva súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, ak výnimočne vznikne potreba ich vykonania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu 1Cdo/246/2004) .

Zákonné je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj ohľadne výroku o trovách štátu, lebo neúspešný navrhovateľ je povinný podľa § 148 ods. 1 O.s.p. tieto štátu nahradiť v priznanej výške.

Nepreskúmateľný rozsudok vo výroku o trovách účastníkov konania aj po podaní odvolania odporkyňou spôsobil, že odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. musel tento výrok rozsudku zrušiť a vec vrátiť

podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie, lebo nepreskúmateľným rozsudkom bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa tak pre navrhovateľa ako aj pre odporkyňu a v novom rozhodnutí po zohľadnení dôvodov odvolania odporkyne musí súd prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na § 224 ods. 3 O.s.p. v uznesení o trovách prvostupňového konania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.