KSKE 5 CoE 158/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 5 CoE 158/2011

KS v Košiciach, dátum 30.01.2012, sp.zn. KSKE 5 CoE 158/2011

§ 251 ods. 4 OSP § 103 OSP § 41 ods. 1 OSP § 2 zákona č. 233/1995 § 497 zákona č. 233/1995 § 1 ods. 2 OSP § 497 OSP § 52 zákona č. 586/2003 § 53 ods. 1 zákona č. 586/2003 § 54 zákona č. 586/2003 § 517 ods. 2 zákona č. 586/2003 § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 § 3 zákona č. 586/2003 § 553 zákona č. 87/1995 § 53 ods. 3 zákona č. 87/1995 § 22 ods. 2 zákona č. 87/1995 § 54 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 369 zákona č. 288/1995 § 3 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 39 zákona č. 288/1995 § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 288/1995 § 58 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 288/1995 § 14 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 15 zákona č. 288/1995 § 22 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 23 ods. 1 zákona č. 288/1995 § 196 zákona č. 288/1995 § 199 DPH § 200 ods. 1 DPH § 27a DPH § 14 DPH § 15 ods. 1 DPH § 22 ods. 1 DPH § 23 ods. 1 DPH § 25 DPH § 14 ods. 1 písm. a) DPH § 14 ods. 1 písm. b) DPH § 15 DPH § 14 ods. 3 DPH § 23 DPH § 203 ods. 1 DPH § 497 zákona č. 568/2007 § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 568/2007 § 23a ods. 1 zákona č. 568/2007 § 52 zákona č. 568/2007 § 55 zákona č. 568/2007 § 23a ods. 1 OSP § 2 OSP § 261 ods. 3 písm. d) OSP § 262 ods. 1 OSP § 269 ods. 1 OSP § 263 ods. 1 OSP § 4 ods. 2 OSP § 369 ods. 1 OSP § 41 ods. 2 OSP § 221 OSP § 214 ods. 2 OSP § 214 ods. 1 zákona č. 258/2001 § 212 ods. 1 zákona č. 258/2001 § 219 ods. 1 zákona č. 258/2001 § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 § 52 ods. 1 zákona č. 258/2001 § 55 OSP § 52 OSP § 52 ods. 3 OSP § 3 ods. 2 OSP § 224 ods. 1 OSP § 142 ods. 1 OSP § 151 ods. 1 OSP § 3 ods. 9 OSP

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/158/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899223 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899223.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnej Z. E., Q.B., K. XX, o vykonanie exekúcie pre 1 135,23 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 11Er/170/2004-17 z 11.4.2011 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnená nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej a exekútorovi sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi, Exekútorský úrad Košice, Košice, Moyzesova 34 (ďalej len exekútor) trovy exekúcie 70,32 €, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávnenej z 26.10.2004, doručeného exekútorovi 4.11.2004 a poverenia na vykonanie exekúcie Číslo: 5808 002518*, vydaného 12.11.2004 na základe Notárskej zápisnice N2207/2004,NZ64874/2004 z 13.8.2004, spísanej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou, Bratislava, Gajova 13 (ďalej len NZ) , bol exekúciou poverený exekútor na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1 135,23 € s prísl. a trovy exekučného konania a že oprávnená podala 23.11.2010 návrh na zmenu exekútora a exekúciou navrhla poveriť exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60. V súvislosti s podaným návrhom skúmal, či sú splnené podmienky na zmenu exekútora s poukazom na ust. o spotrebiteľských zmluvách a citujúc znenie § 251 ods.4 a § 103 O. s. p. konštatoval, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej a že ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Citujúc ďalej znenie § 41 ods.1,ods.2 písm. e) zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) , v rámci konania o žiadosti oprávnenej o zmenu exekútora zistil z exekučného titulu (ďalej len titul) , ktorým je NZ, že na jej spísanie bol povinnou v zmluve o úvere č.7270213 zo 4.11.2003 (ďalej len zmluva) splnomocnený Mgr. Tomáš Kušnír, advokát, že zároveň bol advokát povinnou takto splnomocnený aj na uznanie záväzku z úveru tak, aby sa NZ stala vykonateľným titulom na súdny výkon rozhodnutia, príp. exekúciu a ďalej povinná v splnomocnení udelila súhlas, aby bol splnomocnený advokát zast. advokátskym koncipientom, príp. iným svojim zamestnancom, podľa zák. o advokácii. Poukázal na to, že v rámci prístupového procesu Slovenskej republiky do Európskej únie bol v Slovenskej republike prijatý zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o spotrebiteľských úveroch) , ktorý upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Citoval

znenie § 2 písm. a) ,b) zák. o spotrebiteľských úveroch a zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú, nakoľko v danom prípade ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z výpisu z obchodného registra o zápise oprávnenej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I mu vyplynulo, že predmetom jej činnosti je, o. i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, na strane druhej, povinnou je fyzická osoba, ktorá obsah zmluvy nemohla reálnym spôsobom ovplyvniť a uzavrela ju na formulári predloženom oprávnenou, že taktiež zohľadnením § 497 Obch. zák., upravujúceho zmluvu o úvere vo vzťahu k § 1 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch, je § 497 Obch. zák. lex generalis a ust. zák. o spotrebiteľských úveroch lex specialis a keďže Obch. zák. neobsahuje osobitnú úpravu o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spotrebiteľských vzťahov, je potrebné na prípady spotrebiteľských úverov podporne použiť ust. piatej hlavy O. z., t.j. § 52 a n. ako predpisu pôsobiaceho ako lex generalis k Obch. zák. a k zák. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej citoval § 53 ods.1,3,4,§ 54 O. z. (v znení účinnom do 31.12.2007) ,§ 517 ods.2 O. z.,§ 1 ods.1,2, zák.č.586/03 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním zistil, že titul bol vydaný na základe plnomocenstva, udeleného povinnou Mgr. Kušnírovi, advokátovi, v predtlači zmluvy a teda povinná, ak chcela, aby jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, bola súčasne nútená podpísať aj spomínané plnomocenstvo, v ktorom splnomocnila Mgr. Kušníra na spísanie NZ, obsahom ktorej je uznanie záväzku z úveru v jej mene tak, aby sa NZ stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky alebo jej zostatku a jej prísl., zároveň sa zaviazala uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním NZ a to notársky poplatok, trovy právneho zast. pri tomto úkone a iné, a že povinná ho taktiež splnomocnila na uzavretie záložnej zmluvy podľa § 553 O. z. a zároveň súhlasila s tým, že pri jednotlivých úkonoch môže splnomocneného advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo iný jeho zamestnanec. Dospel k záveru, že takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Kušníra súčasne s poverením na spísanie NZ, ako titulu, treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj keď demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok § 53 ods.3 O. z. takúto podmienku výslovne nespomína, že napriek § 22 ods.2 O. z. (jeho znenie tiež citoval) a uvedeným skutočnostiam v NZ splnomocnený zást. uznal právny záväzok povinnej vo výške 1 282,65 € (38 641 Sk) , z toho úver a poplatok vo výške 1 135,23 € (34 200 Sk) , pričom táto suma sa bude ďalej úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 23.3.2004 do zaplatenia. Mal za to, že na výšku úrokov z omeškania je nevyhnutné použiť úpravu obsiahnutú v O. z., v súlade s jeho § 54 ods.1 a 2, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia ako úprava obsiahnutá v § 369 Obch. zák. Z uvedeného mu vyplynulo, že splnomocnený zást. povinnej v rozpore s právnou úpravou uvedenou v O. z. a v zák. o spotrebiteľských úveroch uznával v jej mene sumy, ktoré v NZ neboli presne vyčíslené, iba zosumarizované a navyše sa zaväzoval na úroky z omeškania v neprípustnej výške, konal teda v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to vyplýva z § 3 ods.1 O. z. Napokon dospel k záveru, že právny úkon - vyhlásenie advokáta pred notárom - urobený Mgr. Kušnírom, ako splnomocnencom povinnej, je podľa § 39 O. z. neplatný, nakoľko odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom, že NZ ako formálne vykonateľný titul existuje, ale nie je materiálne vykonateľným titulom, keďže bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone, preto na základe uvedeného nie je možné vyhovieť návrhu oprávnenej na zmenu exekútora, keďže samotný titul trpí vadami, ktoré bránia v pokračovaní exekúcie. Na základe uvedených skutočností exekúciu vedenú proti povinnej preto vyhlásil za neprípustnú a podľa § 57 ods.1 písm. g) ,ods.2 a § 58 ods.1 EP ju zastavil, nakoľko je titul nevykonateľný, čo je neodstrániteľným nedostatkom (podmienkou) konania a v exekučnom konaní preto nie je možné ďalej pokračovať. Ďalej uviedol, že exekútor si uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 155,40 € a to podľa § 14 ods.1 písm. a) ,ods.2 vyhl.č.288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (v znení účinnom do 30.4.2008;ďalej len vyhl.) 5 x 6,64 € + daň z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho preštudovanie a zaevidovanie 30 min., za - spracovanie žiadosti o udelenie poverenia 35 min., - upovedomenia o začatí exekúcie + výzva 35 min., - žiadosti o súčinnosť - SP 25 min. a spracovanie upov. o začatí exekúcie - banka + príkaz + exekučný príkaz 40 min., podľa § 14 ods.1,písm. b) ,ods.3 a § 15 vyhl. 2 x 3,32 € + DPH za získanie poverenia na vykonanie exekúcie a zisťovanie zamestnávateľa (2 x) - SP a raz 6,64 € + DPH za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, podľa § 22 ods.1,§ 23 ods.1 vyhl. - poštovné 6,80 €, služobná cesta 5.9.2005 40,96 €, strata času - 4 polhodiny po 0,66 € - 2 pracovníci 5,28 €, služobná cesta 24.10.2005 41,30 €, strata času - 4 polhodiny po 0,66 € - 2 pracovníci 5,28 €, spolu 155,40 €. Vychádzajúc z § 196,§ 199 a § 200 ods.1 EP,§ 27a,§ 14,§ 15 ods.1,§ 22 ods.1,§ 23 ods.1 a § 25 vyhl., ktorých znenie citoval, na základe uvedeného priznal exekútorovi 1.Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu [§ 14 ods.1 písm. a) ,ods.2 vyhl.]

za spracovanie upovedomenia o začatí a spôsobe vykonania - banka + príkaz + exekučný príkaz 40 min. - 6,64 €,2. Paušálnu sumu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti [§ 14 ods.1 písm. b) ,ods.3,§ 15 vyhl.] za - získanie poverenia na vykonanie exekúcie, - doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a zisťovanie zamestnávateľa - SP z 31.3.2010 po 3,32 €, spolu 9,96 €, 20 % DPH 3,32 €, poštovné 6,80 €, cestovné - 5.9.2005 Košice - Rožňava a späť - 145 km x 0,21 €/km + 11,46 € 40,96 € a strata času - 5.9.2005 cesta Košice - Rožňava a späť 4 polhodiny po 0,66 € 2,64 €, spolu odmena a hotové výdavky 70,32 €. Odmenu uplatnenú exekútorom, ako prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho preštudovanie a zaevidovanie, mu nepriznal, nakoľko túto činnosť považoval za administratívnu prácu vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou, ktorá je v súlade s § 25 vyhl. zahrnutá v jeho odmene. Ďalej mu nepriznal spracovanie žiadosti o udelenie poverenia, spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie a spracovanie žiadosti o súčinnosť - SP, pretože nie je možné priznať hodinovú odmenu za tie úkony exekučnej činnosti, ktoré sú odmeňované paušálnou odmenou, lebo v opačnom prípade by došlo k duplicitnému odmeňovaniu toho istého úkonu exekučnej činnosti. Považoval za nesporné, že napr. k získaniu poverenia je potrebný úkon exekútora, ktorým je vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia, avšak získanie poverenia na vykonanie exekúcie v sebe zahŕňa aj vyhotovenie a podanie žiadosti o jeho udelenie na súd, a tak je to aj v prípade ďalších taxatívne vymedzených úkonov exekučnej činnosti, za ktoré je vyhl. ustanovená paušálna odmena a dospel k záveru, že iný výklad by viedol k neúmernému zvyšovaniu odmeny exekútora a tým aj trov exekúcie. Úkon výzva mu tiež nepriznal, pretože sa tento úkon v jeho spise nenachádza. Pokiaľ exekútor v návrhu na priznanie trov exekúcie žiadal priznať podľa § 14 ods.3 a § 15 vyhl. odmenu určenú paušálnou sumou za úkon doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 2 x 3,32 €, uviedol, že vzhľadom na to, že odmena určená paušálnou sumou za tento úkon je 3,32 € a zahŕňa doručenie predmetného upovedomenia tak oprávnenému, povinnému ako aj iným osobám, priznal mu za tento úkon odmenu vo vyhl. stanovenej výške, t.j. 3,32 €. Rovnako tak, pokiaľ exekútor žiadal, podľa § 23 vyhl., náhradu 5,28 € za stratu času v súvislosti so služobnou cestou 5.9.2005, uplatnený návrh mu krátil v osobe 1 spolupracovníka, nakoľko mal za to, že na účelné vymáhanie nároku oprávnenej stačila osoba 1 jeho zamestnanca. Čo sa týka žiadosti exekútora priznať služobnú cestu vykonanú 24.10.2005 do miesta nahláseného trvalého pobytu povinnej, t.j. Rožňava, Slnečná 10, z úradného záznamu, tvoriaceho obsah exekučného spisu, mu vyplynulo, že daná cesta bol vykonaná s výsledkom: Povinnú sme zastihli telefonicky, momentálne je v Košiciach s rodičmi. Stretneme sa v stredu v Košiciach, kedy príde za otcom do nemocnice , preto takto vykázanú cestu nepovažoval za účelne vykonanú, vzhľadom na skutočnosť, že výsledok vykonanej cesty (telefonická dohoda) bolo možné dosiahnuť aj bez jej realizácie a tiež hodnotil ako neefektívne vykonanie cesty 2 osobami. Na základe uvedeného náhradu vynaložených výdavkov za použitie motorového vozidla a s tým spojenú náhradu za stratu času z 24.10.2005 exekútorovi nepriznal. V nadväznosti na zmeny v daňovej legislatíve, ktorými sa s účinnosťou od 1.1.2011 mení a dopĺňa zákon č.222/04 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v rámci priznaných trov exekúcie bral na zreteľ novú sadzbu DPH vo výške 20 %. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods.1 EP (aj jeho znenie citoval) tak, že uložil oprávnenej povinnosť nahradiť exekútorovi trovy exekúcie, nakoľko podala návrh na vykonanie exekúcie na základe titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v exekúcii nie je možné pokračovať.

Oprávnená, vzhľadom na výrok uznesenia a doteraz súdom vykonané dokazovanie, podala včas proti uzneseniu v celom rozsahu odvolanie. Pokiaľ ide o názor súdu, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, uviedla, že sa s ním nemôže stotožniť a tvrdila, že právna úprava platná v čase uzatvorenia zmluvy totiž vylučovala možnosť podradenia predmetnej zmluvy pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, obsiahnutú v O. z. Ďalej uviedla, že (ako veriteľ) poskytla povinnej (ako dlžníčke) uver na základe zmluvy uzatvorenej podľa § 497 a n. Obch. zák., že zmluva uzatvorená podľa § 497 a n. mala v danom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového právneho vzťahu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ust. Obch. zák. podľa § 261 ods.3 písm. d) , že inštitút zmluvy o úvere upravený v ust. Obch. zák. nie je zmluvou, ktorú by medzi sebou mohli uzatvárať iba podnikateľské subjekty, že zmluvnou stranou môžu byť aj nepodnikateľské subjekty - spotrebitelia, pričom samotná voľba tohto zmluvného typu nespôsobuje značnú nerovnováhu zmluvných strán a nevylučuje ochranu spotrebiteľa, že tento druh zmluvy mal v čase uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods.1 zák.č.634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, platného v čase uzatvorenia danej zmluvy, avšak nie podľa § 52 a n. O. z., nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy podľa O. z. považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatne zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zák., zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, že znenie tohto ust. bolo zmenené novelou a to zák.č.568/07 Z. z. a na rozdiel od predchádzajúcej úpravy sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom, avšak táto novela nadobudla účinnosť až 1.1.2008, t. j. až po uzatvorení zmluvy a - podľa jej názoru - teda súd nemal pri posudzovaní nároku zo zmluvy vychádzať z právnej úpravy O. z., ale z právnej úpravy Obch. zák. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi ňou a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uviedla, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a n. Obch. zák., že tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy (podľa § 23a ods.1 zák.č.634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy) , avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, teda k 4.11.2003) , nakoľko 1. spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 4.11.2003) rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák., na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, že navyše aj účastníčky konania si v rámci Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) , ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, dohodli, že podľa § 262 ods.1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák., že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť mu peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, takže z uvedeného vyplýva, že zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods.1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods.1 Obch. zák.) , teda v zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov, že 2. podľa § 2 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 4.11.2003; jeho znenie citovala) jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, že 3. podľa § 4 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 4.11.2003; jeho znenie tiež citovala) z gramatického a logického výkladu daného ust. vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým možno pridať ešte ďalšie, a nakoľko predmetom úverov poskytovaných z jej strany klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere z jej strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zák. o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby) . S poukazom na uvedené a vzhľadom na charakter svojej podnikateľskej činnosti tvrdila, že nie je možné, aby poskytovala úvery na základe zák. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej činnosť nepatrí do jeho pôsobnosti. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedla, že povinná podpísaním zmluvy vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. o. i. aj s bodom 06. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (jeho znenie citovala) , že tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, že povinná svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi, že - podľa jej názoru - dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla povinnej úver (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej) a s ohľadom na jej ďalšie obchodné riziko. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, účastníčky dohodli úroky z omeškania 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú ich vôľu by mal aj súd rešpektovať. Zdôraznila, že § 369 ods.1 Obch. zák., v platnom znení v čase uzatvorenia zmluvy, mal dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravovala predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala výška úrokov ustanovená zák., t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platila zmluvná voľnosť. Poukázala na skutočnosť, že ani zo zák., ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR 3Obdo3/96 zo 16.5.1996)

a v súvislosti s uvedeným poukázala aj na rozhodnutie NS SR 1Obdo34/2004 z 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR (napr. rozsudok 2Obdo26/2004 z 22.9.2005,2Obdo28/2004 z 22.9.2005) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany žalovaných na dobré mravy, keďže každý žalovaný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške a podľa názoru NS SR v daných rozhodnutiach moderačné právo súdu nie je ust. na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku, že oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti, vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy, že plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva, a - podľa jej názoru - sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom, že takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť ich platenie odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, avšak povinná si svoju povinnosť nesplnila a preto sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila. Zdôraznila tiež, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Rovnako sa nestotožnila s právnym názorom súdu, podľa ktorého nie je cit. NZ spôsobilým titulom z dôvodu, že chýba účasť oprávnenej aj povinnej pri jej spísaní, a táto absencia spôsobila - podľa názoru exekučného súdu - jej materiálnu nevykonateľnosť, lebo - podľa nej - žiadny zák. nepredpisuje povinnú účasť pri spisovaní exekučnej NZ, čo vyplýva aj zo samotného znenia § 41 ods.2 EP, že jednou z podstatných náležitostí NZ, ako spôsobilého titulu, je aj uvedenie právneho záväzku - teda uznanie určitého existujúceho právneho záväzku, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov ide v praxi o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka, preto hoci NZ podľa § 41 ods.2 EP je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ust. občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, že rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a NZ, obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2 EP, teda podľa procesného práva, je v 2 náležitostiach, predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme NZ, okrem toho NZ musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, že - podľa jej názoru - boli obidve náležitosti splnené, navyše náš právny poriadok pripúšťa, aby sa v jednej NZ spísal právny záväzok a súčasne v tej istej NZ aj súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou a s exekúciou, že úplne stačí, aby bol v NZ záväzok špecifikovaný svojím obsahom a uvedením právneho dôvodu spolu s ďalšími náležitosťami, a teda nie je potrebné, aby záväzok bol v tejto zápisnici aj súčasne dojednaný, že môže ísť aj o záväzok, ktorý bol uzavretý už skôr a teraz sa stáva iba exekučné vymáhateľným bez predchádzajúceho súdneho konania, že možno síce uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej NZ môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu (ako ďalšieho titulu) prísnejšie, vzhľadom na to, že NZ, ako titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, napriek tomu táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej NZ, v porovnaní s jeho prístupom k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby, že pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku NZ ako titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov predovšetkým mimosúdnym spôsobom, inými slovami, zák. účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd a že ak by mal exekučný súd vykonať takéto preskúmanie veci

v rámci exekučného konania, muselo by to byť v zák. výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti titulu. Vzhľadom na uvedené, nesúhlasila s výrokom, ktorým bola zaviazaná na náhradu trov exekúcie a ktorým bola zamietnutý návrh na zmenu exekútora a na svojom návrhu naďalej trvala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla uznesenie podľa § 221 O. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do 31.12.2007, t. zn. i v čase uzavretia zmluvy 4.11.2003) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 31.7.2004) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z cit. ust. vyplýva, že tvrdenie oprávnenej, že právny vzťah medzi ňou a povinnou sa má riadiť výlučne Obch. zák. nemožno akceptovať.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť

spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.3 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že zmluva zo 4.11.2003má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľ, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinnou posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej a exekútorovi žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.