KSKE 5 CoE 192/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/192/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7808208958 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7808208958.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému N. R., bytom G. X., G. X. X o vykonanie exekúcie pre vymoženie 307,38 eur istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 12 Er 586/2008 - 48 z 12.7.2011 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu v časti vymáhanej istiny prevyšujúcej sumu 138,75 eur a v časti úrokov z omeškania prevyšujúceho 8,50 % ročne zo sumy 165,97 eur od 28.11.2007 do 25.2.2008 a zo sumy 138,75 eur od 26.2.2008 do zaplatenia.

Súd dôvodil, že oprávnená 20.8.2008 navrhla vykonať exekúciu proti povinnému zápisnicou spísanou pred súdnym exekútorom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. z 13.3.2008, sp. zn. SR 12319/08, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 334,59 eur spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne z 326,63 eur od 28.11.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 130,29 eur a že z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný po vydaní rozhodcovského konania uhradil spolu 27,22 eur 25.2.2008, čo bolo započítané na istinu pohľadávky oprávnenej. Na žiadosť exekútora poverením č. 58080183305 z 21.10.2008, v zmysle ust. 45 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého ( Ex 5748/08) , poverenie bolo udelené v rozsahu vymoženia uloženej povinnosti zaplatiť 307,38 eur, úrok vo výške 0,25 % denne z 326,63 eur od 28.11.2007 do 25.2.2008, z 299,41 eur od 26.2.2008 do zaplatenia a trovy predchádzajúceho konania 130,29 eur a trovy exekúcie. Ďalej citujúc znenie § 251 ods. 4, § 103 O.s.p., § 41 ods. 1,2, EP § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) , § 57 ods. 2,3 EP konštatoval, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej a že ak by bola podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená, poukázal na skutočnosť, že z hľadiska procesného postupu súdu v exekučnom konaní je potrebné uviesť, že súd nemá vykonávať žiadne dokazovanie ohľadne už priznané nároku exekučným titulom, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone o rozhodcovskom konaní, a že v prípade ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZRK. Po oboznámení sa s dôkazmi tvoriacimi obsah spisu konštatoval, že medzi oprávnenou

a povinným bola uzatvorená zmluva o úvere č. 7272418 z 22.8.2007, podľa ktorej sa oprávnená zaviazala poskytnúť povinnému úver 165,97 eur a povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenej túto sumu a poplatok vo výške 160,66 eur v 12 mesačných splátkach po 27,22 eur počnúc 23.10.2007. S poukazom na ust. § 2 zák. č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch ( ďalej len ZSÚ) , § 3 ods. 1,2,3 ZSÚ, § 4 ZSÚ, § 54 ods. 1, 2 OZ ďalej uviedol, že oprávnená má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ako to vyplýva z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 23636/B a povinný je fyzická osoba nepodnikateľ, že zmluva ani iné predložené dokumenty neobsahujú informácie vylučujúce predmetnú zmluvu z pod režimu spotrebiteľského úveru, je teda celkom bez právnej relevancie ustanovenie zmluvy o prednostnom použití Obch. zák., keďže povinný, ako spotrebiteľ sa nemohol svojich práv pri uzatváraní zmluvy vzdať, či inak zhoršiť svoje postavenie, ďalej že v prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazne bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru dodávateľ ( veriteľ ) a nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, keďže z odôvodnenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, predloženej zmluvy ani rozhodcovského spisu nie sú zrejmé iné okolnosti vylučujúce aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch súd považoval úver za spotrebiteľský. Predmetom plnenia povinného podľa odôvodnenia rozsudku bol nesplatený úver a poplatok za jeho poskytnutie 326,63 eur a úroku z omeškania 0 eur vypočítaného k 28.11.2007, ako aj poplatku za upomienku 7,97 eur, a úrok z omeškania 0,25 % denne zo sumy 326,63 eur od 28.11.2007 do zaplatenia. Z predloženej zmluvy o úvere zistil, že táto neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) , z tohto dôvodu je preto potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, ďalej že z titulu a zo zmluvy o úvere vyplýva poskytnutie úveru povinnému len 165,97 eur že z rozhodcovského spisu je zrejmé, že povinný pre rozhodcovským konaním neuhradil žiadnu splátku a že v zmysle uvedeného je preto priznaný nárok oprávnenej v časti prevyšujúcej rozdiel medzi sumou úveru a uhradenou sumou v rozpore so zákonom , keďže obsahuje poplatok za jeho poskytnutie, ktorý citovaná zákonná úprava vylučuje t.j. prevyšujúcej sumu 165,97 eur. Ďalej citujúc § 517 OZ dôvodil, že z návrhu na začatie rozhodcovského konania, ako aj z rozhodcovského rozsudku nevyplýva presný dátum, kedy sa povinný dostal do omeškania, resp. s akou sumou, preto pri určení tohto dátumu vychádzal z výroku rozhodcovského rozsudku a to z dátumu 28.11.2007, od kedy je nepochybné, že povinný bol v omeškaní so zaplatením 165,97 eur. Ďalej konštatoval že zákonnou výškou úroku z omeškania podľa OZ v spojení s nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. je 8,50% ročne z dlžnej sumy k prvému dňu omeškania t.j. 28. 11. 2007, a že na základe uvedeného je preto úrok z omeškania 91,25 % ročne ( 0,25 % ) denne nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa a rozpore s ust. § 517 OZ a § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. a to i v prípade, ak by bol dojednaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Keďže povinný pred začatím exekučného konania 25.2.2008 zaplatil oprávnenému 27,22 eur, započítala oprávnená túto sumu na dlžnú istinu. Záverom súd dodal, že v danom prípade sú dané dôvody na zastavenie exekúcie v časti v súlade s § 57 ods. 2 a 3 EP a § 45 ods. 1 a 2 ZRK, na ktoré súd prihliada z úradnej moci, t. j. aj bez podnetu súdneho exekútora a že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a to v časti istiny prevyšujúcej 138,75 eur, v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 8,50 % ročne zo sumy 165,97 eur od 28.11.2007 do 25.2.2008 a zo sumy 138,75 eur od 26.2.2008 do zaplatenia.

Oprávnená, na základe výroku uznesenia a doteraz súdom vykonané dokazovanie, podala proti predmetnému uzneseniu v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie a namietala, že sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, v ktorej absentuje RPMN, lebo smernica č. 93/13/ EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola do nášho právneho poriadku - do OZ, implementovaná zák. č. 150/2004 Z.z. takže v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere boli podľa predmetných ustanovení OZ spotrebiteľské zmluvy definované nasledujúcim spôsobom : Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohoto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v OZ, nakoľko zmluva vznikla podľa Obch. zák. ( rozsudok KS Nitra z 26.2.2009, sp. Zn. 26 Cob/147/2008) . Je sice pravdou, že znenie § 52 ods. 1 OZ bolo od 1.1.2008 rozšírené aj o zmluvy priamo v OZ neupravené, ale nakoľko zmluva o úvere bola uzavretá 22.8.2007 bola v čase svojho vzniku tzv. absolutným obchodom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom

úvere, nakoľko spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 1 písm. E) zák. o o spotrebiteľskom úvere účinnom k 22.8.2007 nepovažoval úver do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 eur a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcej 20.000 eur ; pričom ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedla, že povinný podpísaním Zmluvy vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. o. i. aj s bodom 06. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy (jeho znenie citovala) , tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, že povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi, že podľa jej názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla povinnému úver (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného) a s ohľadom na jej ďalšie obchodné riziko. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Zdôraznila, že § 369 ods.1 Obch. zák., v platnom znení, má dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zák., t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala na skutočnosť, že ani zo zák., ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR 3Obdo3/96 zo 16.5.1996) a v súvislosti s uvedeným poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Obdo34/2004 z 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 2Obdo26/2004 z 22.9.2005,2Obdo28/2004 z 22.9.2005) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany žalovaných na dobré mravy, keďže každý žalovaný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti, vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy, že plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva, a - podľa jej názoru - sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom, že takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka; a že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, avšak povinný si svoju povinnosť nesplnil a preto sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil, opätovne zdôraznila aj skutočnosť, že v čase uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod , čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Záverom poukázala na skutočnosť, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Poukážuc na dikciu obsiahnutú v § 44 ods.2 EP, k otázke udeleného poverenia uviedla, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie z jej strany, exekútor požiadal súd o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a NZ, ako titulu, udelené, že z uvedeného vyplýva, že NZ bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, že však súd v tomto konaní uznal titul za súladný, a preto mu následne poverenie na vykonanie exekúcie udelil.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v

rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do 30.6.2006, t. zn. i v čase uzavretia Zmluvy 22.8.2007) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 31.12.2007) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z cit. ust. vyplýva, že tvrdenie oprávnenej, že právny vzťah medzi ňou a povinným sa má riadiť výlučne Obch. zák. nemožno akceptovať.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.3 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce

takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že Zmluva zo 22.8.2007 má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinný je podnikateľ, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinným posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí.

Ani tvrdenie oprávnenej, že ide o právoplatne rozhodnutú vec nie je pravdivé, lebo vydanie poverenia pre exekútora nie je rozhodnutím.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinná a exekútor si ich náhradu neuplatnili.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.