KSKE 5 CoE 213/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/213/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510205089 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7510205089.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnej J. C., K. XXX, o vykonanie exekúcie pre 1844 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 12 Er/1182/2010-20 z 30.8.2011 Okresného súdu Košice -okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnená podala 18.3.2010 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému ( ďalej len exekútor) na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudkom vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou a.s. z 26.1.2010 sp.zn. SR 22738/09, ktorý nadobudol právoplatnosť 8.2.2010 a vykonateľnosť 11.2.2010. S poukazom na § 57 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku ( ďalej len EP) , § 45 ods.1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ich znenie citoval) po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu, dokladov založených v spise, no najmä obsahom rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom a obsahom úverovej zmluvy č. 9061228 z 30.4.2009 so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že medzi oprávnenou a povinnou bola uzatvorená vyššie uvedená úverová zmluva, ktorou sa povinná zaviazala splácať úver v pravidelných mesačných splátkach., že jej bol poskytnutý úver vo výške 1000,-Eur, pričom túto sumu sa zaviazala zaplatiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 520,-Eur v 4-och mesačných splátkach po 380,- Eur počnúc dňom 28.5.2009. Ďalej konštatoval, že rozhodcovským rozsudkom bolo povinnej uložené zaplatiť oprávnenej sumu 1844 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne z 1844 Eur od 2.9.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom 6% ročne z 1844 Eur od 16.11.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania 374,56 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v jeho odôvodnení sa uvádzalo, že priznané plnenia vyplývajú z nesplateného úveru poskytnutého povinnej oprávnenou na základe zmluvy o úvere, že splnenie záväzku zo zmluvy bolo zabezpečené neúplnou zmenkou vystavenou 30.4.2009, kde povinná vystupuje ako vystaviteľ zmenky a oprávnená ako remitent tejto zmenky. Nakoľko povinná riadne neplnila povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu, stal sa dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný celý 2.9.2009. Oprávnená vyplnila dňa 11.11.2009 blankozmenku v zmysle dohody o vyplnení zmenky, t.j. doplnila chýbajúce údaje: zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Rozhodcovský súd mal zato, že po doplnení v zmenke chýbajúcich údajov ide o vlastnú zmenku povinnej ,, bez protestu a na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia. Zmenka bola povinnej predložená na preplatenie 16.11.2009. Rozhodcovský súd mal za to, že oprávnená si v určenej lehote nesplnila povinnosť vyplývajúcu mu zo zmenky. Ďalej konštatoval, že do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie povinná neuhradila oprávnenej žiadnu splátku. Taktiež uviedol, že oprávnená poukázala na skutočnosť, že právny vzťah vznikajúci na základe zmluvy o úvere (právny dôvod vzniku záväzku) nie je vzťahom spotrebiteľským, z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených ust. § 52 Občianskeho zákonníka a ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a že povinná predmetnou Zmluvou o úvere vyhlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon povolania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. síce hovorí, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon povolania, uvedené sa však vzťahuje len na povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a že v prípade, ak Zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel povolania, ktorý však neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, ďalej že vzťah účastníkov vzniknutý na základe zmluvy o úvere aj sám oprávnený považuje za právny dôvod vzniku záväzku, ako to uvádza v návrhu na vykonanie exekúcie. Zmenkový vzťah je akcesorický právny vzťah, ktorý iba zabezpečuje základny úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi a ktorý nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, ktorý má zabezpečovať a že preskúmanie spôsobilosti exekučného titulu spočíva v preskúmaní právneho dôvodu vzniku záväzku. Citujúc ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ) , č.l. 6 ods. 1, čl. 2, písm. a) , čl. 3 ods. 1,3 a prílohy ods. 1 písm. q) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) , § 2 písm. a) , b) , § 3 ods.1, 2, zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov - teda zákona platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere poukázal na skutočnosť, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť zmluvy vyplýva, že táto zmluva sa uzatvára podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a ďalších všeobecných záväzných predpisov SR. Ustanovenie všeobecných zmluvných podmienok o použití Obchodného zákonníka však nemá za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva je preto v zmysle vyššie citovaných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania) , ide teda o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Ďalej konštatoval, že nemal za preukázané, že ide o prípady v zmysle ust. § 1 ods. 2 a 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona a preto dospel k záveru, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka tak, ako je formulovaná v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keďže je ňou spotrebiteľovi fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podaná žalobu na rozhodcovský súd, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádzalo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami čo bolo samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej bola aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňal podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako fakticky výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Záverom uzavrel, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného

od 1.1.2008 a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemohol byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie a že akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá by bolo v rozpore s dobrými mravmi, by bolo plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto podľa ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu aj s poukazom na návrh povinného zastavil v celom rozsahu.

Oprávnená, na základe výroku uznesenia a doteraz súdom vykonaného dokazovania, podala proti výroku o zastavení exekúcie odvolanie a žiadala aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti v celom rozsahu zrušil. Nestotožnila sa s predmetným uznesením a poukázala na skutočnosť, že 30.4.2009 uzavrela s povinnou zmluvu o úvere č. 903800046, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel povolania a že povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 Všeobecných úverových podmienok povinná podpisom zmluvy potvrdila, že informácie, ktoré poskytla oprávnenej sú pravdivé, lebo zák. o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., neskôr č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný a preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských zmluvách upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, rovnaký právny názor zaujal napr. OS Trebišov, uzn. sp. zn. 6 Er/699/2009-113 z 25.11.2010. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver využitý, oprávnená neskúmala, pričom zdôraznila, že povinná ako dlžník nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie finančných prostriedkov, preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nemusí vedieť či povinná (dlžník) v praxi naozaj použila finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklarovala v zmluve a keďže zákonodarca ponechal v platnosť právnej úpravy ohľadne vymedzenia spotrebiteľa v zák. č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch totožný so starou úpravou podľa zák. č. 258/2001 Z.z. bez toho, aby definíciu spotrebiteľa zjednotil s ust. § 52 ods. 4 OSP, zvýraznil tak prednosť zásady lex specialis pred zásadou lex generalis a preto nie je nutné preukazovať, či povolanie bolo vykonávané v režime obchodnej činnosti alebo v podnikateľskej činnosti. K tvrdenia súdu o tom, že uzavretá Zmluva medzi ňou a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uviedla, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a n. Obch. zák., že tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú Zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy, teda k 30.4.2009) , nakoľko spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 30.4.2009) rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák., na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, že navyše aj účastníci konania si v bode 19. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, dohodli, že podľa § 262 ods.1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák.. Ďalej uviedla, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť mu peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, takže z uvedeného vyplýva, že uvedená zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods.1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods.1 Obch. zák.) , teda v predmetnej Zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Citujúc znenie § 2 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 30.4.2009) uviedla, že jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ďalej citovala znenie § 4 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 30.4.2009) a uviedla, že z gramatického a logického výkladu daného ust. vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým možno pridať ešte ďalšie, a nakoľko predmetom úverov poskytovaných z jej strany klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere z jej strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zák. o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu

vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby) . S poukazom na uvedené a vzhľadom na charakter svojej podnikateľskej činnosti tvrdila, že nie je možné, aby poskytovala úvery na základe zák. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej činnosť nepatrí do jeho pôsobnosti. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách viedla, že smernice vydávané v rámci aquis communautaire (t.j. v rámci tzv. európskeho práva ) majú len nepriamu záväznosť tzn. že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia , slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniu súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedla, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane sa domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom súde alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ (Magál, M- Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.) V danom prípade má spotrebiteľ kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní právo. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa OSP) , nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplne znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r.) OZ v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť, toto ustanovenie naviac vôbec (ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa ( ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky t.j. je možné dohodnúť sa , že rozhodcovská doložka alebo zmluva je neho výhradná alebo ho môže zaväzovať len nevýhradná doložka t.j. bude sa môcť podobne ako spotrebiteľ rozhodnúť , či sa svojimi nárokmi obráti na súd alebo rozhodcovský orgán. Je úplne nepochybné , že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky, sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva, zdôraznila, že v zmysle prísl. smernice ( č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu avšak v danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zák. o rozhodcovskom konaní. Podľa odvolateľky rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zo strany oprávnenej zaslal rozhodcovský súd povinnej výzvu na žalobnú odpoveď (možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávnenej) , na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok, ďalej poukázala na skutočnosť, že obe sporové strany mali priestor na vyjadrenie sa v konaní pred rozhodcovským súdom, že povinná bola počas rozhodcovského konania nečinná a hoci je bola rozhodcovským súdom zaslaná výzva na žalobnú odpoveď, povinná žiadnu nezaslala napriek tomu že v nej mohla uviesť všetky relevantné tvrdenia v rámci svojej procesnej obrany.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu,

ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.4 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.4 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.4 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere neobsahuje zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania. O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že zmluva z 30.4.2009 má nespotrebiteľskú povahu, resp. že úver bol povinnému poskytnutý na výkon zamestnania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.