KSKE 5 CoE 224/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/224/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608216120 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608216120.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej G., D..O..M.., J., G. XX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnej S. K., E. XX, o vykonanie exekúcie pre 217,51 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 2Er/587/2008-19 z 28.9.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnená nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu v časti o vymoženie sumy nad 165,97 € (5 000 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 20.5.2008 do zaplatenia zastavil.

V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávnenej a žiadosť súdneho exekútora (ďalej len exekútor) vydal 28.11.2008 poverenie na výkon exekúcie pre exekútora I.. O. T., na základe exekučného titulu (ďalej len titul) , a to vykonateľného Rozsudku SR 07329/08 z 5.8.2008 Stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len Rozsudok) Slovenskej rozhodcovskej a.s. Bratislava, že poverenie bolo vydané na vymoženie istiny 217,52 € (6 553 Sk) s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 244,97 € (7 380 Sk) od 20.5. 2008 do 25.7.2008, zo sumy 217,75 € (6 560 Sk) od 26.7.2008 do 24.10.2008, zo sumy 190,53 € (5 740 Sk) od 25.10.2008 do zaplatenia, trov konania 120,33 € (3 625 Sk) , trov právneho zast. v exekučnom konaní 42,55 € (1 282 Sk) , poplatku za vydanie poverenia 16,50 € a trov exekúcie, že z predloženého titulu bolo zistené, že povinná bola zaviazaná zaplatiť oprávnenej 271,96 € (8 193 Sk) s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 244,97 € (7 380 Sk) od 20.5.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 120,33 € (3 625 Sk) a že predmetný Rozsudok bol - podľa odôvodnenia - vydaný na základe Zmluvy o úvere č.7480334 zo 4.1.2008 (ďalej len Zmluva) . Z dôvodu, že titulom je v tomto konaní Rozsudok, uviedol ďalej, vyžiadal od exekútora, ako aj od oprávnenej Zmluvu, z ktorej bolo zistené, že povinnej dlžníčke bol, podľa § 497 a n. Obch. zák., poskytnutý úver 165,97 € (5 000 Sk) , ktorý sa zaviazala splácať zvýšený o poplatok 67,71 € (2 040 Sk) , t.j. spolu sa zaviazala zaplatiť 233,68 € (7 040 Sk) , že vo všeobecných podmienkach bol dohodnutý úrok z omeškania 0,25 % denne za každý deň omeškania z dlžnej sumy a že Zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN) . Citujúc (nie vždy presne) a poukazujúc na znenie § 57 ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) ,§ 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení,§ 25 ods.1 (prechodné a záverečné ustanovenia) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,§ 4 ods.2 písm. j) ,ods.3 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, skúmal, či Rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie právom nedovolené, resp. či nie je v rozpore s dobrými mravmi a tiež či Zmluva na základe, ktorej bol Rozsudok vydaný obsahuje náležitosti podľa cit. zák.č.258/01 Z. z. Po preskúmaní titulu, ako aj Zmluvy, dospel k záveru, že ide jednoznačne o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, spravujúcu sa ust. vtedy platného zák.č.258/01 Z. z. Skutočnosť, že v

záhlaví Zmluvy je uvedené, že bola uzavretá podľa Obch. zák. považoval za irelevantnú, lebo vo vzťahu k Obch. zák. je zák. o spotrebiteľských úveroch lex specialis a jednoznačne je potrebné posudzovať vzťahy medzi účastníkmi podľa neho, že vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľským, preto sa naň aplikujú pre spotrebiteľa výhodnejšie právne predpisy a to aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré sú dohodnuté nie podľa nar.vl.č.87/95 Z. z. § 3, ktoré k prvému dňu omeškania 26. 3. 2008 boli 8,5 %. Na základe uvedených skutočností zastavil exekúciu nad vymoženie 165,97 € (5 000 Sk) a keďže Zmluva neobsahuje RPMN, úver sa považuje za poskytnutý bez poplatkov a úrokov a oprávnená má nárok na úrok z omeškania len podľa právneho predpisu a výšky, ktorá platila v čase 1. dňa omeškania, t.j. 20.5.2008 a úroky z omeškania nad túto výšku tiež nie je možné vymáhať.

Oprávnená na základe výroku uznesenia a doteraz súdom vykonaného dokazovania podala proti uzneseniu včas odvolanie. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o tom, že zmluva medzi ňou a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uviedla, že v Zmluve nie je uvedená RPMN, nakoľko nejde o spotrebiteľský úver podľa zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, neskôr zák.č.129/10 Z. z., že poskytuje úvery klientom, ako dlžníkom, na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a n. Obch. zák., že tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú Zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy, teda k 4.1.2008) . Ďalej uviedla, čo sa rozumie spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch, účinného k 4.1.2008, ktorého znenie [ako aj znenie § 2 písm. b) a § 4 ods.2] citovala, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák., že ako vyplýva z jeho § 261 ods.3 písm. d) na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú jeho ust., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, že navyše aj ona a povinná si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) , ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že podľa § 262 ods.1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák., že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť mu peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej jeho záväzok poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, že z uvedeného vyplýva, že predmetná Zmluva obsahuje podstatné náležitosti ustanovené v § 497 Obch. zák. s odkazom na jeho § 269 ods.1, ktorý je svojou povahou kogentným (§ 263 ods.1 Obch. zák.) , teda v predmetnej Zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) , tak ako to nesprávne uvádza súd v odôvodnení, že jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, že z gramatického a logického výkladu cit. § 4 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie a nakoľko predmetom úverov poskytovaných z jej strany klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere z jej strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zák. o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby) , preto s poukazom na uvedené a vzhľadom na charakter jej podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytovala úvery na základe zák. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zák. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedla, že povinná podpísaním Zmluvy vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. o. i. aj s bodom 6. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy (jeho znenie citovala) , tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, pričom povinná svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi, že - podľa jej názoru - dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, že vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla úver povinnej (poskytovanie úveru na adrese jej trvalého alebo prechodného bydliska) a s ohľadom na jej ďalšie obchodné riziko, z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, účastníčky dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať, navyše zmluvná pokuta 0,25 % z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute

sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v Nitre 5Co/16/2010 z 3.2.2010, publikovaný na www.najpravo.sk ) . Zdôraznila, že § 369 ods.1 Obch. zák. v znení platnom v čase uzatvorenia Zmluvy mal dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravovala predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala výška úrokov ustanovená zák., t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platila zmluvná voľnosť a poukázala na skutočnosť, že ani zo zák., ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) 3Obdo3/96 zo 16.5.1996]. V súvislosti s uvedeným poukázala aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 20/2003 - stanovisko Najvyššieho súdu Obpj 3/2002 (citovala jeho právnu vetu) a na to, že podľa ustálenej súdnej judikatúry pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z jej číselnej výšky (a príp. porovnania so zákonnou výškou) , ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu (Rozsudky 23Cdo1458/2007 z 31.3.2009,32Odo468/2003 z 27.11.2003,33Cdo2675/2007 z 30.10.2009 NS ČR, publikované na www.epravo.cz č.56735,č.36309 a č.60110) , že v konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované, že dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1 % denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe 7Cmdo13/94) . V súvislosti s uvedeným poukázala aj na rozhodnutie 1Obdo34/2004 z 21.12.2004 NS SR, kde jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie jeho rozhodnutia (napr. rozsudok 2Obdo26/2004 z 22.9.2005,2Obdo28/2004 z 22.9.2005) kde sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany žalovaných na dobré mravy, keďže každý žalovaný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške a, že moderačné právo súdu nie je ust. na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku, že oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti, vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy, že plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva, a - podľa jej názoru - sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom, že takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť ich platenie odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, avšak povinná si svoju povinnosť nesplnila a preto sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila. Opätovne zdôraznila, že v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Záverom poukázala na to, že v tomto prípade (či titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie) súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, že dikcia zák. obsiahnutá v § 44 ods.2 EP stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a titul, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo titulu so zák., v opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. K otázke udeleného poverenia uviedla, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie z jej strany, exekútor požiadal súd o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a Rozsudku, ako titulu udelené 28.11.2008 pod č.5810 03622*, že z uvedeného vyplýva, že Rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, súd však v tomto konaní uznal titul za súladný, a preto následne udelil exekútorovi poverenie na vykonanie

exekúcie. Na základe uvedených skutočností žiadala, po vykonanom dokazovaní, uznesenie, podľa § 221 O. s. p., v napadnutej časti zrušiť.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou cit. zák.č.258/01 Z. z. (v znení účinnom do 31.3.2008, t. zn. i v čase uzavretia Zmluvy 4.1.2008) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 31.10.2008) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa ods.3 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.4 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z cit. ust. vyplýva, že tvrdenie oprávnenej, že právny vzťah medzi ňou a povinným sa má riadiť výlučne Obch. zák. nemožno akceptovať.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v cit. § 52 ods.4 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

(cit. § 52 ods.4 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod cit. § 52 ods.4 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že Zmluva zo 4.1.2008 má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľka, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinnou posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí.

Tvrdenie oprávnenej, že ide o právoplatne rozhodnutú vec nie je pravdivé, lebo vydanie poverenia pre exekútora nie je rozhodnutím.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v Zmluve zo 4.1.2008 nie je uvedené nič, čo by nasvedčovalo tomu, že má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľka, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinnou posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí.

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, z ktorého súd správne vychádzal, zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje mu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak má niektorú z vád uvedených v tomto ust., t. zn., že je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, preto ak súd takto posudzoval rozhodcovský rozsudok, nekonal nad rámec zákona.

EP v § 44 ods.2 tretia veta (ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne) , zvýrazňuje zodpovednosť súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď mu umožňuje žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť, príp. podľa § 57 ods.2 EP (exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona) exekúciu zastaviť, keďže za osobitný zák. v tomto prípade treba považovať aj zák. o rozhodcovskom konaní.

Zo skutočnosti, že zák. o rozhodcovskom konaní, v prípade, že rozhodcovsky rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania (povinného) na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, umožňuje súdu exekučné konanie zastaviť a EP, v prípade ak sa zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, dáva mu možnosť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť a následne konanie zastaviť, vyplýva, že zák. oprávňuje súd, aby preveril a vecne posúdil rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie ním uložené je dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom uvedené posudzuje súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Zák. o rozhodcovskom konaní a ani EP však nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie a neskôr ju zastavil, keď zistí, že sú splnené podmienky pre úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku rei iudicatae pre neskoršie (úplné alebo čiastočné) zastavenie exekúcie.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.