KSKE 5 CoE 41/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/41/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611203503 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611203503.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného H. P. I., O..I.., N., T. X.: XX XXX XXX, proti povinnému S. C., Z., D. XX, o vykonanie exekúcie pre 497,91 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 16Er/138/2011-10 z 31.3.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora S.. J. Q., Exekútorský úrad Bratislava, D., B. XX.O. X, X.: XX XXX XXX (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že mu bola 16.3.2011 doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného, pozostávajúcej z istiny 497,91 €, prísl. a trov exekúcie, že spolu so žiadosťou bol mu predložený exekučný titul (ďalej len titul) - Rozhodcovský rozsudok A5009/2008 z 3.12.2008 (právoplatný 5.12.2008,vykonateľný 9.12.2008; ďalej len Rozsudok) , vydaný rozhodcom S.. W. J., ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 497,91 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 560,24 € od 27.11.2008 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 140,58 € a nahradiť mu trovy konania 30,51 €, všetko do 3 dní od právnej moci Rozsudku, že spolu s Rozsudkom bola mu predložená aj úverová zmluva č.3705212023 zo 7.6.2007 (ďalej len Zmluva) a Úverové zmluvné podmienky oprávneného (ďalej len ÚZP) , čo zistil preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie, titulu a Zmluvy (čo z nej vyplynulo) a čo bolo medzi účastníkmi dohodnuté (dojednané) v ÚZP (Hlava 7 § 6,Hlava 14 § 3,§ 18 a § 20) . Vychádzajúc z § 44 ods.2,3 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.5.2011; ďalej len EP) ,§ 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení,§ 52,§ 53 O. z. (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy, t.j. do 31.12.2007) ,§ 53 ods.2,3 O. z. (účinného do 31.10.2008) ,§ 2 písm. a) ,b) ,§ 3 ods.1,2 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy, t. j. do 31.12.2007) , prílohy zák.č.150/04 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, Čl.3 Smernice Rady č.93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica) a bodu 1. písm. q.) jej PRÍLOHY (znenie uvedených noriem citoval) preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia dospel k záveru, že ju treba v celom rozsahu zamietnuť. Predovšetkým považoval za potrebné konštatovať, že Zmluva a na ňu nadväzujúce ÚZP, uzavretá medzi účastníkmi konania, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to ako podľa § 4 cit. zák.č.258/01 Z. z., tak i podľa § 52 a n. O. z., že právny vzťah založený medzi účastníkmi tejto zmluvy aj keby sa riadil príslušnými ust. Obch. zák., nemôže sa odchýliť od kogentnej právnej úpravy, stanovenej na ochranu spotrebiteľa a obsiahnutej ako v zák. o spotrebiteľských úveroch, tak aj v O. z. (citoval znenie jeho § 54 ods.1, platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy) , je teda zrejmé, že na vzťah účastníkov konania založený Zmluvou bolo potrebné aplikovať príslušné ust. spotrebiteľsko-právnej úpravy obsiahnuté v O. z., resp. v normách z ktorých vychádza, avšak Zmluva túto požiadavku nerešpektovala, že zák.č.150/04

Z. z. bola s účinnosťou od 1.4.2004 transpondovaná do slovenského právneho poriadku aj Smernica, v rámci úpravy ktorej sa za tzv. neprijateľné podmienky môžu považovať tie, ktorých indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam tvorí jej Prílohu, že medzi takéto podmienky patrí aj podmienka podľa bodu 1. písm. q) Prílohy, že vzhľadom na príkladný výpočet neprijateľných podmienok uvedený v § 53 ods.3 O. z. (v čase uzavretie Zmluvy) , ako aj vzhľadom na požiadavku realizovať výklad spotrebiteľsko-právnej úpravy ochrany spotrebiteľa eurokomformným spôsobom, možno konštatovať, že už v čase uzavretie Zmluvy, obsahom ktorej je ujednanie o rozhodcovskej doložke medzi účastníkmi konania, nebolo možné túto doložku dojednať tak, aby povinný, ako spotrebiteľ, bol nútený spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a to je práve prípad Zmluvy, resp. na ňu nadväzujúcich ÚZP, je teda zrejmé, že takto formulovaná rozhodcovská doložka má charakter neprijateľnej podmienky a ako taká podľa § 53 ods.4 O. z. (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy) zo zák. bola a aj v súčasnosti je neplatná a, že za takéhoto stavu teda uvedený rozhodca nemal právomoc v tejto veci konať a rozhodovať, keďže tu absentovala platne dojednaná rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, ktorá by tomuto rozhodcovskému orgánu takáto oprávnenie zverovala. Uviedol, že - podľa jeho názoru - nie je prípustné, aby súd povolil exekúciu voči povinnému na základe rozhodnutia, vydaného orgánom na ktorom sa oprávnený, resp. jeho právny predchodca a povinný platne nedohodli, že plnenie z takéhoto titulu je plnením v rozpore sa dobrými mravmi, pretože nerešpektuje vôľu povinného podriadiť sa výlučne rozhodnutiu toho orgánu, na ktorom sa účastníci platne a teda v súlade so zák. dohodli, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - vždy len súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním, majúcim svoj základ v dohode účastníkov sa mu podriadiť a pokiaľ takejto dohody tu nieto, a to či už preto, že sa na nej účastníci vôbec nedohodli alebo preto, že jej ujednanie je neplatné pre jej rozpor so zák., nie je možné výsledku ktorý vzišiel z takéhoto súkromnoprávneho rozhodcovského konania, prisúdiť charakter titulu, na podklade ktorého by aj za prispenia orgánov verejnej moci, prezentovaných exekučným súdom, bolo možné viesť exekúciu na majetok povinného a, že takéto konanie a plnenie, ktoré by sa na jeho podklade dostalo oprávnenému a teda o ktoré by sa zmenšil majetok povinného, by bolo plnením v rozpore so zák. a v neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Uzavrel, že za takýchto okolností preto nemohol Rozsudok považovať za titul pre toto konanie s tým, že pokiaľ § 45 ods.2 cit. zák.č.244/02 Z. z. oprávňuje exekučný súd z uvedeného dôvodu prebiehajúce exekučné konanie zastaviť, je logické , že má zároveň aj oprávnenie, v súlade so zásadou hospodárnosti konania, takéto exekučné konanie už v jeho začiatočnej etape, príp. aj nepovoliť, čo je možné dosiahnuť prostredníctvom § 44 ods.2 EP tým, že žiadosť o vydanie poverenia pre exekútora zamietne.

Proti výroku uznesenia podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie a uzneseniu vytýkal, že bolo vydané na nesprávnom právnom posúdení veci, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. K tvrdeniam súdu, že povinný nemohol, ako spotrebiteľ, ovplyvniť obsah Zmluvy, uzatvorenej s dodávateľom, uviedol, že tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, že súd k nemu dospel bez toho, aby skúmal podmienky, za akých Zmluva bola uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k jej návrhu a či tie boli z jeho strany odmietnuté, pokiaľ teda dospel k skutkovému záveru, nemajúcemu oporu v dokazovaní, zaťažil svoje rozhodnutie zásadnou vadou, že s týmto názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd ČR, ktorý v rozhodnutí 23/Cdo/1201/2010 z 26.10.2010 konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a rovnako tak i ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. K tomuto uviedol, že povinný s ním dobrovoľne uzavrel Zmluvu, pričom nemal k jej návrhu žiadne pripomienky, že si ju mohol, spolu s jej súčasťami, a teda aj rozhodcovskou doložkou prečítať v kľude, nechať si čas na rozmyslenie, či do zmluvného vzťahu s ním vstúpi, príp. sa poradiť s viacerými profesionálne zameranými subjektmi, že na neho pri podpise Zmluvy nebol vyvíjaný žiaden nátlak, pričom pri tomto type zmluvy, sa dá ťažko predpokladať, že by bol k jej uzatvoreniu prinútený časovou, resp. finančnou tiesňou, tak ako to vyplýva z odôvodnenia zamietavého rozhodnutia, preto uviedol, že Zmluva, rovnako ako rozhodcovská doložka, včlenená do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je v súlade s § 4 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom konaní. Nesúhlasil s tvrdeniami súdu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez vypočutia povinného, ktorému tým, že spor vyplývajúci zo Zmluvy bol podriadený rozhodovacej činnosti rozhodcu, nebolo umožnené, aby ovplyvnil alternatívu riešenia sporu, nakoľko rozhodca po podaní žaloby vyzval povinného k súčinnosti, a to tak, že mu 22.10.2008 odoslal výzvu na vyjadrenie sa k predkladanému návrhu, pričom povinný bol riadne poučený o následkoch nedodržania tejto výzvy a neodoslania vyjadrenia v lehote do 7 kalendárnych dní, že povinný túto výzvu rozhodcu neprevzal a 12.11.2008 márne uplynula lehota na vyzdvihnutie zásielky,

ktorá bola vrátená späť k rozhodcovi, čím bolo doručované fikciou, takže platí, že sa žalovaná strana v poskytnutej lehote nevyjadrila, je teda zrejmé, že i keby predmetný spor bol rozhodovaný v rámci súdneho konania, zostal by nečinný, že bol navyše oprávnený v súlade s § 21 ods.2 zák. o rozhodcoch namietať pri prvom úkone, ktorý mu patrí, nedostatok právomoci rozhodcu, nakoľko toto nenamietal, je nutné konštatovať, že podľa zák. o rozhodcoch právomoc rozhodcu bola založená i vtedy, keby bola rozhodcovská doložka neplatná alebo keby vôbec neexistovala. Vzhľadom na uvedené mal za to, že práva povinného preto neboli nijak ukrátené, že zák. rovnako tak povinnému umožňuje v súlade s § 9 podať námietky predpojatosti rozhodcu z dôvodov, o ktorých sa dozvedel po ustanovení rozhodcu do funkcie a rovnako tak podľa § 37 zák. o rozhodcovskom konaní môže v lehote do 15 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať žiadosť o preskúmanie tohto rozhodnutia iným rozhodcom (rozhodcami) . Na základe uvedeného konštatoval, že povinný mal k dispozícii hneď niekoľko inštitútov, ktorými mohol dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, pričom ani jeden z nich nevyužil. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom nachádzacím, ale vykonávacím, a teda nie je oprávnený substituovať preskúmanie súdneho rozhodnutia, že súd na tomto mieste preto prekračuje svoje právomoci a porušuje svoju nestrannosť, keď svojim rozhodnutím de facto jedná za povinného a napravuje jeho nečinnosť. Pokiaľ súd ďalej konštatuje, že rozhodcovskú doložku ako takú možno považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy, a to v súlade s §53 a § 54 O. z. vo svetle Smernice, uviedol, že podľa jeho názoru slovenská verzia predmetného ust. Smernice, konkr. príloha 1, písm. q, definujúca, čo možno považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je nejednoznačná a mätúca, že originál znie: excluding or hindering hde costumer`s right to take legal action ar exercise any other legal remedy, particulary by requiring the costumer to take legal disputes exclusively to arbitration not covered by any legtal provision , slovenská verzia znie: Nekalou podmienkou je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou, česká verzie znie: Nekalou podmínkou je zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použit jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních predpisu, že význam a zmysel uvedenej smernice v originálnom znení (i napr. v českej verzií) smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov, vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy, osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy, že to však rozhodne nie je daný prípad, keďže v Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zák. o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Rovnako tak dal do pozornosti Smernicu č.2008/48/EHS, ktorá priamo po členských štátoch vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov pre mimosúdne riešenia spotrebiteľských sporov v súvislosti s úverovými zmluvami a jednoznačne smeruje k alternatívnemu riešeniu sporov, a i preto túto možnosť využil, že trend alternatívneho riešenia sporov je patrný i z doporučení, vydaných európskymi orgánmi, z ktorých možno menovať, napr. odporúčanie č.98/257/ES alebo 2001/310/ES a Zelenej knihy o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne, že - podľa jeho názoru -, rozhodnutie súdu úplne popiera zmysel a účel rozhodcovského konania, t.j. umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú pred rozhodcom vyriešiť k spokojnosti oboch sporových strán a že de facto znemožňuje rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní, čím porušuje Smernicu č.2008/48/EH. V súvislosti s uvedeným rád upozornil na Rozsudok Najvyššieho súdu ČR 32Cdo/2282/2008 z 31.7.2008, v ktorom sa výslovne konštatuje, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, vzniknuté z ich zmluvy budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených súkromným subjektom, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa § 13 zák.č.216/94 Sb. v znení neskorších predpisov a že rozhodcovské konanie bude prebiehať podľa pravidiel vydaných takým súkromným subjektom. Konštatoval, že podstatná časť odôvodnenia zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici a nemá relevantnú oporu v ust. právnych predpisov SR a rozhodnutie súdu aj z tohto dôvodu považoval za nesprávne a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné, keďže Smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. Na základe uvedeného mal za to, že rozhodcovská doložka je v súlade so zák. SR a je k dnešnému dňu platne dojednaná, pričom vyvoláva s ňou spojené právne účinky. V tejto súvislosti uviedol, že ako oprávnený v predmetnom exekučnom konaní preukázal na uvedenom naliehavý právny záujem, nakoľko má za to, že predmetným zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje (súd by mu svojim rozhodnutím v podstate odňal akýkoľvek ďalší zákonný postup vo veci vymoženia tejto pohľadávky) . Na základe uvedeného konštatoval, že uznesenie,

ktorým bola zamietnutá žiadosť o poverenie exekútora je dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a že závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Preto navrhol uznesenie o zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie zmeniť tak, že sa exekútor poveruje, aby vymohol pohľadávku 497,91 € spolu s úrokom 30,33 €, úrokom z omeškania 147,91 € a úrokom z omeškania 0,025 % denne z čiastky 528,24 € od 23.2.2011 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 140,58 €, trovy konania 30,51 €, trovy exekúcie, tvorené poplatkom 16,50 € za žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi, odmenou advokáta podľa § 10 a § 14 ods.2 písm. f) vyhl.č.655/04 Z. z. v platnom znení za 2 úkony právnych služieb 51,45 € a paušálnou náhradou hotových výdavkov podľa § 16 ods.3 vyhl. 2 x 7,21 €, zvýšených o DPH v zákonnej výške, t.j. celkom na trovách konania 95,54 €.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Najvyšší súd ČR závery v rozsudku 23Cdo/1201/2009 z 29.6.2010 vyslovil v konaní, v ktorom žalobkyňa namietala neplatnosť rozhodcovskej doložky v sprostredkovateľskej zmluve, ktorú nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale je vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym ťažko čitateľným písmom alebo dokonca len odkaz na obchodné podmienky, ale že ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli všeobecné obchodné podmienky zahrnuté do textu zmluvy v 14 bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne, pričom rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text prípadné spory a podpis spotrebiteľa na zmluve sa nachádzal o riadok nižšie a vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, k tomuto záveru dospel aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že ju podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní.

Uvedený rozsudok len potvrdzuje správnosť postupu súdu, ktorý posudzoval povahu Zmluvy a jeho skutkové závery, vyvodené z oprávneným predložených listinných dôkazov (Zmluvy spolu s ÚZP) , že Zmluva, uzavretá medzi oprávneným a povinným, je typická zmluva o spotrebiteľskom úvere, sú správne. Pre tento záver stačilo oboznámiť sa s písomným vyhotovením Zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti jej obsahu, lebo už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text, vzhľadom na veľkosť a hustotu písma, je nečitateľný a neprehľadný a ťažko čitateľný je aj text pripojených ÚZP a - na rozdiel od veci rozhodovanej uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu ČR - rozhodcovská doložka (v § 18 Hlavy 14 - Záverečné ustanovenia) sa nijak neodlišuje od ostatného textu ÚZP a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za ÚZP vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy, preto oprávnený bezdôvodne vytýka súdu nesprávne skutkové zistenia o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah, lebo ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane ÚZP a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok.

Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou a ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným titulom.

Dohoda zmluvných strán o tom, že majetkové spory vzniknuté zo zmluvy bude rozhodovať len rozhodcovský súd (rozhodca) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, preto je neplatná.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.