KSKE 5 CoE 7/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811201152 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811201152.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej N., I..W..V.., D., N. XX, X.: XX XXX XXX, proti povinnej C. X. - I..N..O.., W., N. A. XX, X.: XX XXX XXX, o vykonanie exekúcie pre 838,45 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 9Er/107/2011-10 z 31.3.2011 Okresného súdu Rožňava r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora S.. W. J., E. Ú., D., U. XX (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnená navrhla vykonať exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu (ďalej len titul) , ktorým je rozsudok SR 11168/10 z 24.11.2010 Stáleho rozhodcovského súdu, zaväzujúci povinnú na zaplatenie 838,45 € spolu s 0,25 % zmenkovým úrokom denne a zákonným úrokom 6 % ročne z uvedenej sumy od 9.9.2010 do zaplatenia, a trov rozhodcovského konania 259,32 € a že podľa návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie, po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie povinná neuhradila žiadnu splátku. Vychádzajúc z § 41 ods.2 písm. d) ,§ 44 ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) , účinného do 31.5.2011, a § 44 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní) , ktorých znenie citoval, preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a titul, ich súlad. resp. rozpor so zák. a dospel k záveru, že žiadosti exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Oboznámiac sa s rozhodcovským rozsudkom, Zmluvou o úvere z 20.1.2010 (ďalej len Zmluva) a Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) zistil, že medzi účastníčkami bola 20.1.2010 uzatvorená Zmluva, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver 500 € a povinná mala vrátiť 650 € a že zo zmluvy nevyplýva, aké boli dohodnuté úroky a nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN) . Ďalej uviedol, čo vyplýva z bodu 17 a 18 VPPÚ a poznamenal, že nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnená podala podľa bodu 18. VPPÚ, na rozhodcovskom súde žalobu. Ďalej, citujúc znenie § 52 ods.1,3,§ 53 ods.1 prvá veta,ods.4 písm. r) ,ods.5 a § 54 O. z. (v znení účinnom od 1.1.2008) , uzavrel, že je nesporné, že Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, že Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a n. O. z., že ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, že zmluvnými stranami sú dodávateľ - oprávnená, ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Považoval za preukázané, že povinná má v danom vzťahu, vzniknutom zo Zmluvy, postavenie spotrebiteľa a že prípadná klauzula o aplikácii Obch. zák. alebo označenie zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obch. zák. nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj § 52 a n., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zdôraznil, že pri posudzovaní veci veriteľa (oprávnenú) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ust. zák. o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v Zmluve neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje, že aj za použitia všeobecného interpretačného § 54 O. z., týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba - podľa jeho názoru - dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v Zmluve a Obch. zák.) , čiže veriteľa (oprávnenú) , že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v O. z. pomenovaná) , ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä O. z., ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno- právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú O. z. zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, že návrh spotrebiteľskej zmluvy - Zmluvy, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah VPPÚ, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej Zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ust., spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky, že značnú nerovnováhu možno vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy, že vzhľadom na obsah § 53 ods.4 O. z. je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával, že ochrana, poskytovaná O. z. spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený od ich uplatnenia z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo, avšak neplatnosť takejto podmienky nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy, že O. z. v § 53 ods.4 obsahuje demonštratívny výpočet ust. v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky, že cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a že medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje O. z. v § 53 ods.4 písm. r) aj ust., vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že praktickým dôsledkom ust. o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17. VPPÚ je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zák. ust., avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ust. dodržané nebolo, teda zák. obchádza (in fraudem legis) a že uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, vedených uňho, kde exekúcie s totožnou oprávnenou sú vykonávané na základe titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Uviedol tiež, že v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že bod 18. Zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods.4 písm. r) O. z., čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) . Citujúc znenie § 39 O. z., keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, po preskúmaní titulu, dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zák., a preto podľa § 44 ods.2 EP návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Napokon citoval znenie § 2,§ 3 ods.1,2 a § 4 ods.1-6 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a uzavrel, že zmluva obsahovala sankcie, ktoré nie sú v súlade s O. z., najmä ohľadom úroku z omeškania a napriek tomu ich rozhodca priznal, že v zmluve neboli uvedené ani úroky z úveru, ani RPMN a preto sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, avšak rozhodcovský rozsudok to nerieši a zaväzuje povinnú na vyššiu sumu, ako bol poskytnutý úver, preto nebolo možné žiadosti na udelenie poverenia vyhovieť, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmenky, predloženej oprávnenou, ktorá bola vystavená v rozpore s § 4 ods.6 zák. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzavretia zmluvy, pretože zmenkový vzťah je akcesorický právny vzťah, ktorý iba zabezpečuje základný úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi, nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, pričom v zmenke je navŕšená suma poskytnutého úveru jednak o skryté úroky z úveru a jednak o zmenkový úrok, ako aj o zákonný úrok, avšak z uvedených ust. vyplýva, že oprávnená by nemala nárok na úroky a poplatky z takto poskytnutého úveru. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote oprávnená odvolanie, keďže rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. Poukážuc na to, že súd v napadnutom uznesení po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu podľa § 44 ods.2 EP konštatoval, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je v konaní titulom zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, že titul nereflektuje ust. právneho poriadku SR, zamerané na ochranu spotrebiteľa a z tohto dôvodu aplikoval na prejednávanú exekučnú vec § 45 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, uviedla, kedy je právne posúdenie veci súdom nesprávne [podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len SR) 3Cdo/70/2003], že súd v prejednávanej veci aplikoval na zistený skutkový stav ust. na ochranu spotrebiteľa, avšak konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu upravené v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto § 52 O. z.) , že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii O. z. (v časti upravujúcej ochranu spotrebiteľa) a zák. o spotrebiteľských úveroch a že sa v konaní vôbec nezaoberal splnením základnej podmienky pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Citujúc znenie § 52 ods.4 O. z. a § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch tvrdila, že v prejednávanej veci je povinná podnikateľom podľa § 2 Obch. zák. v znení neskorších predpisov v spojení so zák.č.455/91 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov a že cit. ust. boli do právneho poriadku SR transponované viaceré predpisy komunitárneho práva (Smernica Rady 91/13 EHS,85/577/EHS a ďalšie) . Mala za to, že samotná skutočnosť, že povinná má postavenie podnikateľa a to, že úver jej bol poskytnutý na účel podnikania alebo k výkonu zárobkovej činnosti, samo o sebe odôvodňuje záver o tom, že nie je spotrebiteľom, že spotrebiteľom je podľa cit. ust. právneho poriadku len ten subjekt, ktorý koná za účelom svojej osobnej spotreby alebo spotreby iných osôb, napr. manželky, detí a pod. (ESD,C-269/95 Benincasa proti Dentalkit Srl) , pričom zároveň platí, že tento cieľ konania musí byť v posudzovanom právnom vzťahu výraznejší ako iné zámery konajúcej osoby, že v prípade ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník a takto sa aj preukazuje v procese uzatvárania zmluvy a za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely (rozmnoženie zisku) a nie na vlastnú spotrebu, má za to, že podmienky stanovené v hypotéze právnej normy § 52 O. z. alebo § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch neboli splnené a posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským (ESD,C-464/01 vo veci Johan Gruber proti Bay Wa AG) a keďže posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôže byť logicky ani spotrebiteľským úverom a skutočnosť, že súd na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ust. právneho poriadku na ochranu spotrebiteľov bez toho, aby na to boli splnené podmienky, zaťažil konanie vadou, ktorá môže byť odstránená len v odvolacom konaní. K posúdeniu právneho vzťahu ako zmenkového, v prvom rade považovala za potrebné uviesť, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom, takže z uvedeného vyplýva, že jeho platnosť nie je možné posudzovať z náležitosti platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje, že zmenka je platnou v prípade, ak obsahuje všetky náležitosti podľa § 1 a § 2 ods.1 zák.č.191/50 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, že v prípade blankozmenky je súd oprávnený posudzovať len to, či zmenka bola vypísaná v súlade s dohodou o vyplňovacom práve zmenky (§ 10 zák.č.191/50 Zb.) , avšak je nutné uviesť, že zmenkový úrok 0,25 % denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom (povinná z exekučného konania - zmenkový dlžník) a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva a skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v Zmluve je bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej, ako samostatnom, t.j. od Zmluvy odlišnom právnom titule. Vytýkala súdu, že v tejto veci síce poukazuje na existenciu zmenky (blankozmenky) a dohody o vyplňovacom práve zmenky (aj keď na ňu priamo nepoukazuje, zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že ide o zabezpečovaciu blankozmenku, ktorej chýbajúce náležitosti musia byť vyplnené podľa dohody o vyplňovacom práve zmenky) , avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikuje príslušné ust. zák.č.191/50 Zb. Citujúc znenie § 10 tohto zák. uviedla ďalej, že z uvedeného vyplýva, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s Dohodou o vyplňovacom práce (existuje exces z dohody) , teda aj v prípade riadneho alebo naopak excesívneho vyplnenia zmenky vzniká riadna zmenka a rozdiel spočíva v tom, že v prípade excesívneho vyplnenia má zmenkový dlžník (povinná z exekučného konania) právo brániť sa plneniu zo zmenky uplatnením námietok (podobne aj Chalupa, R., Základy směnečného práva, Linde Praha a.s., Praha, 2008 str.92) a rovnako poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1ObdoV 43/2006 (citovala časť jeho právnej vety) , že súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nemôže z úradnej povinnosti (ex offo) sám vzniesť námietku nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, nakoľko zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, že všeobecnému súdu vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora povinnosť prihliadať z úradnej povinnosti na existenciu neprijateľnej podmienky a v prípade jej zistenia ju vyhlásiť za neplatnú, nečakajúc na námietku spotrebiteľa (napr. C-240/98 až C-244/98 Oceano Gruppo Editorial) len v prípade ochrany spotrebiteľa, z uvedeného teda vyplýva, že ak súd ex offo sám vzniesol námietku smerujúcu proti použitiu zmenky, konal tak v rozpore so zák. a nesprávne si vyložil § 10 a nadväzujúce zmenkového zák., že v rozhodcovskom konaní však takáto námietka zo strany žalovanej (povinná v exekučnom konaní) vznesená nebola, pričom žalovaná bola o podanom návrhu a jeho obsahu riadne upovedomená, a teda v zmysle uvedeného súd nemal bez existencie vznesenej námietky dôvod zaberať sa platnosťou zmenky a teda nemal dôvod zamietnuť poverenie pre exekútora, takže z uvedeného vyplýva, že súd v prejednávanej veci zistený skutkový stav podradil pod nesprávne ust. právneho predpisu, ktoré v odôvodnení rozhodnutia bližšie neuvádza, a teda vec nesprávne právne posúdil. Na základe popísaného skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia navrhla, podľa § 221 O. s. p., napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné: Z § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou, ods.2 cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, ako aj z § 52 ods.1,4 O. z., z ktorých súd správne vychádzal, vyplýva, že tvrdenie oprávnenej, že právny vzťah medzi ňou a povinnou sa má riadiť výlučne Obch. zák. nemožno akceptovať. Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.4 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.4 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.4 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že Zmluva z 20.1.2010 má nespotrebiteľskú povahu, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinnou posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí. Na ostatné skutočnosti v odvolaní nebol vzatý zreteľ, lebo nijako nesúvisia s dôvodmi, pre ktoré bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) . Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.