KSKE 5 CoE 8/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607202122 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607202122.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému C. Š., U., Š. XXXX/XX o vykonanie exekúcie pre 390,36 eur istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 2 Er 84/2007 -22 z 7.11.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu v časti o vymoženie istiny nad 232,35 eur s úrokom z omeškania nad výšku 9 % ročne od 31.7.2006 do zaplatenia zastavil.

V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávnenej a žiadosť exekútora vydal 8.3.2007 poverenie na výkon exekúcie pre exekútora na základe exekučného titulu ( ďalej len titul) , a to vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava, sp. zn. SR 5508/06 z 7.11.2006, že poverenie bolo vydané na vymoženie istiny 390,36 eur s 0,25 % úrokom z omeškania denne z 390,36 eur od 31.7.2006 do zaplatenia, trov konania 131,18 eur, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 45,74 eur a trov exekúcie.

Ďalej, že z predloženého exekučného bolo zistené, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenej 390,36 eur s 0,25 % úrokom z omeškania denne z 390,36 eur od 31.7.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 131,18 eur.

Keďže bol rozhodcovský rozsudok, podľa jeho odôvodnenia, vydaný na základe Zmluvy o úvere č.7430309 z 7.6.2006, súd si od exekútora ako aj od oprávnenej predloženie zmluvy vyžiadal. Z predmetnej zmluvy zistil, že povinnému bol poskytnutý úver, podľa § 497 a nasl. Obch. zák. 232,35 eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať zvýšený o poplatok 150,03 eur, že vo všeobecných podmienkach bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne za každý deň omeškania z dlžnej sumy a že v zmluve nebol uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov.

S poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. ( prechodné a záverečné ustanovenia) , § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku ( ďalej len EP ) , § 4 ods. 2 písm. j) , ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zisťoval, či titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, zaväzuje účastníka na plnenie právom nedovolené resp. či nie je v rozpore s dobrými mravmi a tiež či zmluva o úvere obsahuje náležitosti v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Po preskúmaní titulu konštatoval, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zák. o spotrebiteľských úveroch ( platného v čase uzavretia zmluvy) , že vzťah medzi oprávnenou a povinnou je spotrebiteľským vzťahom a pre spotrebiteľa sa aplikujú výhodnejšie právne predpisy a to aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré nie sú dohodnuté v zmysle § 3 vl. nar. č. 87/1995

Z.z., ktoré ku prvému dňu omeškania t.j. k 31.7.2006 boli vo výške 9 %. Keďže zmluva neobsahovala RPMN, úver sa má považovať za poskytnutý bez poplatkov a úrokov a oprávnená má nárok len na úrok z omeškania podľa právneho predpisu a výšky, ktorá platila v čase prvého dňa omeškania, t.j. 31.7.2006, pričom úroky z omeškania nad túto výšku nie je možné vymáhať.

Oprávnená, na základe výroku uznesenia a doteraz súdom vykonané dokazovanie, podala proti predmetnému uzneseniu v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie a uviedla, že sa s ním nestotožňuje. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o tom, že uzavretá Zmluva medzi ňou a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje RPMN uviedla, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a n. Obch. zák., že tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy, teda k 7.6.2006) , nakoľko spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 7.6.2006) rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák., na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, že navyše aj účastníci konania si v bode 19. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, dohodli, že podľa § 262 ods.1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák. V definícii spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až zák. č. 568/2007 Z.z., pričom táto novela nadobudla účinnosť až 1.1.2008 a preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský úver a RPNM nemusela byť uvedená. Rovnaký právny názor zaujal aj napr. aj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom v sp. zn. 43 Cob/271/09 a 43 Cob/224/08 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob/406/06. Ďalej uviedla, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť mu peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, takže z uvedeného vyplýva, že uvedená zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods.1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods.1 Obch. zák.) , teda v predmetnej Zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Citujúc znenie § 2 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 7.6.2006) uviedla, že jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ďalej citovala znenie § 4 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch (účinného k 7.6.2006) a uviedla, že z gramatického a logického výkladu daného ust. vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým možno pridať ešte ďalšie, a nakoľko predmetom úverov poskytovaných z jej strany klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere z jej strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zák. o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby) . S poukazom na uvedené a vzhľadom na charakter svojej podnikateľskej činnosti tvrdila, že nie je možné, aby poskytovala úvery na základe zák. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej činnosť nepatrí do jeho pôsobnosti. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedla, že povinný podpísaním Zmluvy vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. o. i. aj s bodom 06. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy (jeho znenie citovala) , tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, že povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi, že podľa jej názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla povinnému úver (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného) a s ohľadom na jej ďalšie obchodné riziko. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Zdôraznila, že § 369 ods.1 Obch. zák., v platnom znení, má dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie

je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zák., t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala na skutočnosť, že ani zo zák., ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR 3Obdo3/96 zo 16.5.1996) , v súvislosti s uvedeným taktiež poukázala na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 20/2003 a na stanovisko Najvyššieho súdu sp. Zn. Obpj 3/2002, v ktorom sa uvádza, že ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obch. zák. Podľa ustálenej súdnej judikatúry pre posúdenie primeranosti výšky úrokov z omeškania nie je možné vychádzať len z jej číselnej výšky ( a prípadného porovnania so zákonnou výškou) , ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu ( napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 23 Cdo 1458/2007 z 1.3.2009 publikovaná na www.epravo.cz pod č. 56735) . V súvislosti s uvedeným poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Obdo 34/2004 z 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 2Obdo26/2004 z 22.9.2005, 2Obdo 28/2004 z 22.9.2005) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany žalovaných na dobré mravy, keďže každý žalovaný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške, že podľa názoru Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach moderačné právo súdu nie je ust. na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku, že oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku.

Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti, vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy, že plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva, a - podľa jej názoru - sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom, že takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka.

Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, avšak povinná si svoju povinnosť nesplnila a preto sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila. Opätovne zdôraznila, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod , čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek obmedzení. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Poukázala na dikciu obsiahnutú v § 44 ods.2 EP, ktorá stanovuje povinnosť súdu preskúmavať žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej zdôraznila, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. K otázke udeleného poverenia oprávnená uviedla, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávnenej, exekútor požiadal súd o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu ako exekučného titulu udelené 8.3.2007 pod č. 5803 *021693. Z uvedeného preto vyplýva, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd uznal exekučný titul za súladný a preto následne udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do 30.6.2006, t. zn. i v čase uzavretia Zmluvy 7.6.2006) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 31.12.2007) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z cit. ust. vyplýva, že tvrdenie oprávnenej, že právny vzťah medzi ňou a povinným sa má riadiť výlučne Obch. zák. nemožno akceptovať.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.3 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

(§ 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že Zmluva z 7.6.2006 má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinný je podnikateľ, preto tvrdenie oprávnenej, že treba jej vzťah s povinným posudzovať ako štandardný obchodno-právny vzťah neobstojí.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.