KSKE 5 Saz 11/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/11/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200697 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200697.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: Q. X. S. F. H., narodený XX.XX.XXXX v C. H. Q., provincia L., Č.Í. Ľ. O., Č. štátnej príslušnosti, Q. národnosti, trvale bytom v zahraničí D. X., A. B., G. N., Č., evidenčne G. P. O., toho času na dlhodobej priepustke u pani M. L., D. L. E., Š. XX, proti odporcovi: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, G. X, XXX XX J., o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-141-16/PO-Ž-2011 zo dňa 23.06.2011 o neudelení azylu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 23.06.2011 ČAS: MU-141-16/PO-Ž-2011.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Štát n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-141-16/PO-Ž-2011 zo dňa 23.06.2011 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil azyl navrhovateľovi a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Rozhodol tak po zistení, že počas umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len ÚPZC ) 07.04.2011 pred pracovníkmi ÚPZC vyhlásil, že o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) žiada druhýkrát z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine, nakoľko veľa jeho priateľov bolo zabitých alebo sa stratilo. Na Slovensku sa cíti bezpečne a preto by tu chcel žiť. Navrhovateľ prvýkrát požiadal o udelenie azylu dňa 04.07.2006 pod menom F. H. z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu po tom, ako bol na území SR dňa 02.05.2006 zadržaný a umiestnený do ÚPZC. Rozhodnutím Migračného úradu ČAS: MU-1042/PO-Ž-2006 z 09.08.2006 bolo rozhodnuté o neudelení azylu na území SR s tým, že podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa § 47 zákona o azyle, do Č.. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Saz/87/2006 z 23.04.2008 bolo napadnuté rozhodnutie Migračného úradu potvrdené a uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR 8Sža/34/2008 z 01.10.2008, v dôsledku čoho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2008.

Odporca vo svojom rozhodnutí prihliadol na obsah vstupného pohovoru zo dňa 27.04.2011, počas ktorého navrhovateľ uviedol, že krajinu pôvodu opustil ešte v novembri 1999, kedy na svoj cestovný

pas letecky odcestoval do Zürichu a následne cez Prahu alebo Viedeň letecky pokračoval do J.. Na Slovensku žil a pracoval pre svojich krajanov a nevedel uviesť, či pracoval aj v okolitých štátoch, nakoľko od jeho príchodu na Slovensko uplynulo už 11 rokov, nevedel uviesť ani to, kde sa nachádza jeho cestovný pas. V roku 2006 bol zadržaný políciou a umiestnený v ÚPZC Medveďov, a to na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. OT/56/2006 z dôvodu jeho odsúdenia na trest vyhostenia z územia SR na dobu 7 rokov. Počas pobytu v ÚPZC požiadal o udelenie azylu, odtiaľ bol prepustený, istý čas býval u krajanov v L. a potom v T. a prácou pre nich si zarábal na živobytie. V januári 2011 bol v O. zadržaný políciou a umiestnený do Ústavu na výkon väzby v G., odkiaľ bol prepustený, bol umiestnený do ÚPZC Sečovce, kde opakovane požiadal o udelenie azylu. Dôvody jeho opakovanej žiadosti sú totožné s dôvodmi uvedenými v roku 2006, pričom od tejto doby v jeho osobnom živote nenastali žiadne zmeny. Tvrdil, že v Č. od roku 1975 bol vychovávaný pani U. U., nakoľko jeho rodičia, bojujúci v Č.-D. vojne v tomto roku zomreli, no ich mená si nepamätá. Od tejto pani sa dozvedel, že rodičia mu dali meno F. H..

Vo svojej výpovedi navrhovateľ ďalej uviedol, že na presný dátum si nepamätá, ale mohlo to byť v roku 1998 alebo 1999, kedy sa stal prívržencom a cvičiteľom V. N.. V apríli 1999 mu cvičiteľka I. B. dala meno Q. X. a preto od tej doby vystupuje pod týmto menom. V Č. nemal dostatok času na cvičenie a preto v roku 2004 počas nelegálneho pobytu na území SR sa v Bratislave zoznámil so svojou krajankou B. Y., s ktorou v cvičení V. N. pokračoval a tá mu poskytla aj literatúru s cvikmi, podľa ktorých už cvičil sám. V roku 2006 požiadal prvýkrát o udelenie azylu na území SR pod menom F. H.. Meno Q. X. neuviedol preto, lebo mal strach z možnej deportácie do Č.. Opakovane požiadal o udelenie azylu i preto, lebo v Č. sa nedá žiť, keďže Č. vláda potláča hnutie V. N. a jeho prívržencov uväzňuje.

K hnutiu V. N. vypovedal, že v marci 1999 sa zúčastnil G. protivládnych demonštrácií, počas ktorých jeho dvaja spolucvičitelia meno Z. F. I. a B. B. spáchali samovraždu upálením a počas týchto demonštrácií viacerí prívrženci V. N. boli zatknutí, no jemu sa podarilo z mesta ujsť. Z G. odcestoval do mesta N. X., kde jeden mesiac býval v dome svojho priateľa a po návrate domov sa dozvedel, že bol hľadaný políciou. Dostal preto strach, že by mohol byť zadržaný alebo uväznený a preto Č. opustil. Na Slovensku sa mu páči a preto by tu chcel žiť.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odporca zaoberal výpoveďou navrhovateľa s prihliadnutím na zákonom vymedzený pojem prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Poukázal na to, že navrhovateľ svoju opakovanú žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodňoval rovnakými dôvodmi, ako v predchádzajúcom prípade a strachom pred možným zadržaním alebo uväznením za cvičenie a podporu V. N. a za účasť na marcových demonštráciách v roku 1999.

Odporca po posúdení skutočností uvedených navrhovateľom počas konania dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, lebo v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Podľa záveru odporcu v prípade navrhovateľa, hoci mohol subjektívne pociťovať strach z prenasledovania, v čase jeho pobytu v Č. nenastali žiadne skutočnosti voči jeho osobe, ktoré by tento subjektívny strach potvrdzovali. Odporca posúdil aj možnosť prenasledovania z politických dôvodov, a to politickými stranami, ktoré ovládajú štát alebo časť jeho územia a dospel k záveru, že u navrhovateľa možno prenasledovanie politickými stranami či hnutiami taktiež vylúčiť. Správny orgán pristúpil tiež ku skúmania alternatívy prenasledovania neštátnymi pôvodcami. Konštatoval, že v tom prípade by navrhovateľ musel preukázať neprimerané chovanie voči jeho osobe v súvislosti s politickým presvedčením, rasou, národnosťou, náboženstvom, či sociálnou skupinou tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951. Vzhľadom na to, že táto súvislosť v priebehu konania nebola preukázaná, nemožno vo všeobecnosti ani hovoriť o prenasledovaní.

Ďalej sa odporca v priebehu konania zaoberal aj protichodnými vyjadreniami navrhovateľa, ktoré sa týkali jeho identity, miesta bydliska, rodičov, jeho aktivít na území SR a dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Poukázal na účelovosť a špekulatívnosť výpovede navrhovateľa, ktoré potvrdzuje jeho samotné vyjadrenie pri vstupnom pohovore dňa 27.04.2011, podľa ktorého o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany opakovane požiadal iba z dôvodu zadržania alebo umiestnenia do ÚVV a následne do ÚPZC. Sám poznamenal, že pokiaľ by k jeho zadržaniu nedošlo, o udelenie azylu by na území SR nepožiadal, nakoľko na Slovensku si vie zaobstarať živobytie a vie sa tu uplatniť. Podľa vyhodnotenia odporcu špekulatívnosť výpovede navrhovateľa ohľadom aktivít vo V. N. potvrdzuje skutočnosť, že o V. N. nevedel uviesť ani tie najzákladnejšie informácie a tie uvádzal až po tom, keď si ich prečítal z poznámok, ktoré mal so sebou. Jeho tvrdenie, že v marci 1999 sa v G. zúčastnil protivládnych demonštrácií, počas ktorých jeho dvaja cvičitelia Z. F. H. a B. B. spáchali samovraždu upálením, je v rozpore s informáciami, nachádzajúcimi sa v internetovej databáze o V. N. www.falungong.sk , podľa ktorých zhromaždenie viac ako desaťtisíc nasledovníkov V. N. sa v G. uskutočnilo 25.04.1999 a nie v marci, ako to uvádzal navrhovateľ. Na námestí L. G. v G. došlo síce k upáleniu piatich ľudí, avšak nie v roku 1999, ako to uvádzal navrhovateľ, ale začiatkom roka 2001 a medzi týmito ľuďmi nefigurujú mená, uvedené žiadateľom. Z písomnej správy Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-KZ-177/2011 z 05.05.2011 vyplýva, že osoba B. Y., s ktorou mal navrhovateľ počas svojho nelegálneho pobytu na území SR nadviazať kontakt v J. a spolu s ňou cvičiť V. N., sa v príslušných evidenciách cudzineckej polície nenachádza. Odporca konštatoval, že aj v prípade, keby na území SR skutočne cvičil navrhovateľ V. N., za túto jeho aktivitu by mu tu nič nehrozilo, nakoľko prívrženci a cvičitelia V. N. na Slovensku nie sú žiadnym spôsobom perzekvovaní. Po vyhodnotení uvedených skutočností odporca dospel k záveru, že navrhovateľom uvedené skutočnosti potvrdzujú účelovosť a špekulatívnosť výpovede navrhovateľa a preto boli dôvody jeho žiadosti vyhodnotené správnym orgánom ako irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal, či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.

Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom podmienkami vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle sa odporca zaoberal po skutkovej aj právnej stránke tak, ako je to rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odporca zdôraznil, že nebolo preukázané, že by navrhovateľ v Č.Í. vyvíjal činnosť, pre ktorú by mu hrozila perzekúcia a preto nie je predpoklad, že by bol jeho život v krajine pôvodu ohrozený. Pokiaľ členom nelegálnych cirkví, V. N. a iným politicky citlivým osobám bolo občas odmietnuté vydanie pasov a iných potrebných cestovných dokladov, vydanie cestovného pasu, pomocou ktorého mal navrhovateľ Č. opustiť, by mu bolo znemožnené.

Za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa využil odporca informácie, nachádzajúce sa v internej databáze Migračného úradu pod č. p. MÚ-62-7/ODZS-2011, informácie týkajúce sa V. N., nachádzajúce sa na internetovej databáze www.falunggong.sk a ďalšie všeobecne dostupné zdroje, týkajúce sa Č.. V súvislosti s tým sa odporca v napadnutom rozhodnutí bližšie zaoberal V. N. /nazývaný aj V. K.) , ako starobilou kultivačnou metódou na zušľachťovanie mysle, tela a ducha, ako aj ekonomickou situáciou v Č..

Na základe týchto skutočností odporca rozhodol tiež o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z totožných dôvodov, aké uviedol pre odporcom.

V dôvodoch opravného prostriedku navrhovateľ poukázal na to, že s obsahom rozhodnutia Migračného úradu nesúhlasí, nakoľko sa domnieva, že podmienky na udelenie azylu na území SR spĺňa a jeho návrat do Č. nie je možný. Z Č. odišiel preto, že jeho život tam bol ohrozený. Jeho problémy sa začali keď sa stal prívržencom hnutia V. N.. V apríli 1999 mu cvičiteľka I. B. dala nové meno Q. X., ktoré odvtedy používa

a roku 2004 sa na Slovensku zoznámil so ženou menom B. Y., s ktorou spolu cvičili V. N.. O vzťahu ku V. N. pri predkladaní prvej žiadosti o azyl nehovoril z toho dôvodu, že zmizol jeho kamarát a bál sa o svoju bezpečnosť. Pokiaľ Migračný úrad spochybňuje jeho tvrdenia ohľadom prívrženectva vo V. N. nesprávnym uvedením niektorých informácií, k tomu uviedol, že pri demonštrácii v roku 1999 zahynuli jeho dvaja známi, ktorí spáchali samovraždu. To, že Migračný úrad prisudzuje tieto samovraždy ku inej udalosti, ktorá sa odohrala neskôr, neznamená že tieto sa neodohrali. Z toho dôvodu ani Migračný úrad nemohol stotožniť mená jeho kamarátov s menami osôb, ktoré spáchali samovraždu na zhromaždení v G. v roku 2001.

Navrhovateľ ďalej v opravnom prostriedku namietal, že pokiaľ Migračný úrad spochybňuje jeho tvrdenia z dôvodu, že nevedel preukázať skutočne existenciu ním uvádzaných osôb - kamarátov, ktorí spáchali samovraždu a učiteľky B. Y. na území SR, je to preto, že prívrženci V. N. si dávajú nové, nie oficiálne mená a pravdepodobne aj z toho dôvodu sa meno jeho cvičiteľky nenachádza v evidencii cudzineckej polície. Namietal tiež, že on nikdy obavu z perzekúciu kvôli V. N. na Slovensku neuvádzal.

Napokon navrhovateľ namietal, že odporca sa nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov, čo mu zákon o azyle umožňuje, a to z dôvodu zlej ekonomickej situácie v jeho krajine. Namietal tiež rozhodnutie Migračného úradu, že nespĺňa podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany a že sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov, no on sa do Č. vrátiť nemôže, nakoľko prívrženci V. N. sú tam prenasledovaní a mučení.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku poukázal na skutkové okolnosti a dôvody rozhodnutia odporcu o prvej i druhej žiadosti navrhovateľa. Zdôraznil, že pokiaľ navrhovateľ v roku 1999 nepožiadal o azyl z dôvodu príslušnosti ku V. N. s odôvodnením, že nevedel dobre po slovensky, v roku 2006 aj napriek lepšej znalosti slovenčiny či vedomosti o možnosti požiadať o udelenie azylu na území SR, túto skutočnosť vôbec neuviedol a uvádzal iba ekonomické dôvody svojej žiadosti. Odporca sa zaoberal tiež zákonnými podmienkami pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Navrhol aby krajský súd rozsudkom potvrdil rozhodnutie Migračného úradu ako vecne správne a zákonné.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) , iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Prenasledovanie musí v zmysle zákona o azyle § 2 písm. d/ spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ subjektívne obavy, tieto bližšie nekonkretizoval, preto ich súd nemôže považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania, stránku objektívnosti.

Podľa ustanovenia § 2 písm. d/ zákona o azyle prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Podľa ustanovenia § 8 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

Podľa ustanovenia § 8 písm. b/ citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd sa preto stotožňuje so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia

1/ štát

2/politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo

3/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu.

Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do Č. vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd námietku navrhovateľa, že odporca sa nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov, keďže ekonomická situácia v jeho krajine pôvodu je dôvodom na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Krajský súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo vyjadrení odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa. Navrhovateľ skutočne v priebehu azylového konania nikdy ani nenaznačil dôvody na udelenie azylu z humanitných dôvodov a ani nežiadal o azyl výslovne z týchto dôvodov. Rozhodnutie o možnosti udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy odporcu a nie je naň právny nárok. Navrhovateľ nežiadal z týchto dôvodov o udelenie azylu a preto nebolo povinnosťou odporcu sa tým zaoberať v odôvodnení svojho rozhodnutia. Krajský súd zdôrazňuje, že ekonomické dôvody nie sú dôvodom na udelenie azylu, tobôž z humanitných dôvodov.

Na základe uvedeného v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania. Dôvody uvádzané v opravnom prostriedku navrhovateľa krajský súd nepovažuje za dôvodné a také, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal navrhovateľom uvádzanými skutkovými okolnosťami a tieto správne vyhodnotil, a to aj po právnej stránke.

Odporca preto postupoval správne a v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1, § 20 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl navrhovateľovi a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Odvolací súd sa nezaoberal námietkou navrhovateľa, že sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov, pretože výroková časť rozhodnutia odporcu takýto výrok vôbec neobsahuje, v súlade so zákonom o azyle.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods. 2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18) , platí štát.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.