KSKE 5 Saz 14/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 5 Saz 14/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/14/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200887 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200887.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: Y. Y. U., A.. XX.XX.XXXX Q. meste , O. E., H. C., Š. F. H. C., G. A., F. F. Q.Č. zahrani E. S., W. X, G. H., H. C., Y. T. S. E., A.. XX.XX.XXXX, toho času miesto pobytu Ú. A. Q. Q. W. W., zastúpený M. T., M. XXXX/Xc, XXX XX F. X, Č. H., proti odporcovi: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, F. X, W., o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 06.09.2011 ČAS: MU-651-45/PO-Ž-2010 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu ČAS: MU-651-45/ PO-Ž-2010 zo dňa 06.09.2011 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-651-45/PO-Ž-2010 zo dňa 06.09.2011 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Rozhodol tak po zistení, že navrhovateľ dňa 09.12.2010 pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) z politických dôvodov.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 13.05.2008 pod menom T. S. E., nar. XX.XX.XXXX, z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Ingušsku vládne vojenský teror, ktorý ho prenasleduje a preto chce žiť na území SR. Pri vstupnom pohovore svoju žiadosť o udelenie azylu navrhovateľ odôvodnil tým, že začiatkom mája 2007 bol políciou v meste A. obvinený z členstva v teroristickej organizácii, o ktorej nevedel nič uviesť a odmietol podpísať vyhlásenie, že bol členom tejto organizácie. Po výsluchu bol umiestnený do pivničnej miestnosti, v ktorej ho prvé tri dni fyzicky týrali, čo prestalo až po návšteve advokáta a po ďalších siedmych dňoch bol prepustený, keďže neexistovali dôkazy o jeho členstve v teroristickej organizácii. Po prepustení mal pocit, že je neustále sledovaný a mal strach, že bude opäť uväznený a odsúdený na 25 rokov väzenia alebo že zmizne bez stopy. Rozhodol sa preto vycestovať za svojim bratrancom do Nemecka.

Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-255-17/PO-Ž-2008 z 01.08.2008 navrhovateľovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol tiež, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie (ďalej len RF ) . Na základe opravného prostriedku Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27.02.2009 sp. zn. 10Saz/36/2008 potvrdil rozhodnutie Migračného úradu a v dôsledku odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR ) rozsudkom zo dňa 01.07.2009 sp. zn. Sža/33/2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie Migračného úradu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, právoplatne dňa 06.08.2009. S navrhovateľom bol vykonaný nový pohovor dňa 30.10.2009 pri ktorom uviedol, že bol obvinený nielen z účasti v teroristickej organizácii, ale aj zo spoluúčasti na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny OMON, z účasti na napadnutí Ingušska bojovníkmi v roku 2004 a zo spoluúčasti na bombovom útoku na nejakej ceste. Bol predvedený na policajnú stanicu z autobusovej zastávky policajným autom. Bližšie popísal spôsob jeho mučenia. Hoci problémy z mája 2007 sa neopakovali, vedel, že neskôr by ho znovu obvinili, pretože pokiaľ sa to stane raz, zvyčajne sa to opakuje a preto od sa septembra 2007 skrýval. O tom, že bol obvinený z terorizmu, banditizmu a prechovávania zbrane sa údajne dozvedel od neznámeho človeka s rovnakým priezviskom, pracujúcim na polícii.

Odporca ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že dňa 10.11.2009 z Národnej ústredne Interpol Bratislava získal informáciu, že navrhovateľa v priebehu azylového konania dňa 25.03.2009 preverovala švajčiarska polícia kvôli falošnému slovenskému občianskemu preukazu s falošnou identitou - Y. U., ktorým sa na území Švajčiarska preukázal. K tomu pri ďalšom pohovore uviedol, že po nelegálnom odchode do Švajčiarska tam požiadal o udelenie azylu, nakoľko si údajne uvedomil, že na Slovensku nemá šancu získať azyl. Tvrdil, že občiansky preukaz našiel a na tomto preukaze mu fotografiu prelepil jeho známy, keď bol on pod vplyvom alkoholu v jednej kaviarni a za túto nevyžiadanú službu si vyžiadal 300 eur.

Migračný úrad opätovne rozhodol o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu dňa 12.05.2010, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9Saz/34/2010 z 18.08.2010 odmietol opravný prostriedok, ktorý bol podaný oneskorene a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Saž/15/2010 z 27.10.2010 potvrdil tento rozsudok a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.11.2010.

Za účelom zdôvodnenia súčasnej žiadosti navrhovateľa bol s ním uskutočnený vstupný pohovor. Uviedol, že začiatkom mája 2006 bol zadržaný políciou v Ingušsku, kde mu na policajnom oddelení oznámili, že bol zadržaný pre účasť na akciách teroristickej organizácie. Odmietol podpísať priznanie a preto ho tri dni mučili a zároveň pýtali od jeho rodiny výkupné 7000 amerických dolárov. Po desiatich dňoch ho prepustili, lebo sa báli, aby pre zhoršujúci zdravotný stav nezomrel. Mesiac po tom ležal na chirurgickom oddelení pre poškodené tráviace orgány, obličky, brucho a otras mozgu. Potom sa zoznámil s človekom menom Y. I., ktorý mu v júli 2006 navrhol, aby vstúpil do odbojovej organizácie Odpor (rusky Soprotivlenie) , čo odmietol. O tri týždne sa dozvedel, že troch z ľudí, ktorí ho presviedčali na vstup do organizácie Odpor, zatkla polícia. Boli to H. I., Y. E. a J. I.. Od suseda sa dozvedel, že Y. I. zomrel. Susedia jeho mame tiež povedali, že cez deň za nimi prišiel muž, ktorý sa predstavil ako U. z Federálnej bezpečnostnej služby a chcel ho upozorniť, že je hľadaný Federálnou bezpečnostnou službou, no on sa osobne s týmto človekom nestretol. Od septembra 2006 sa začal skrývať najprv v Ingušsku, potom v Čečensku a nakoniec odišiel k tete do O.. Počas tejto doby ho hľadala v ich dome v S. polícia, ktorá urobila domovú prehliadku a hľadali ho tiež u strýka, ktorého aj zbili, no on neprezradil jeho pobyt. Zároveň sa jeho mama dozvedela, že tí traja z organizácie Odpor dostali trest odňatia slobody na 23 rokov. Jeho mama sa preto obrátila na ľudsko-právnu organizáciu Memorial, tá sa obrátila na ingušskú organizáciu pre ochranu ľudských práv MAŠR, ktorá vystavila potvrdenie, že je navrhovateľ prenasledovaný.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že počas konania o udelenie azylu na území SR požiadala RF o vydanie svojho občana Y. Y.Y. U. na trestné stíhanie. Z dokumentov zaslaných Ministerstvu spravodlivosti SR a Krajskej prokuratúre v Trnave vyplýva, že navrhovateľ je obvinený zo spáchania trestných činov podľa § 209 ods. 2 zákona (účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch) , § 222 ods. 3 (nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení,

spáchané organizovanou skupinou) , § 205 ods. 3 (teroristický čin, t.j. prevedenie výbuchu, ktorý vystraší obyvateľstvo a vyvolá nebezpečenstvo ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, spáchaný organizovanou skupinou) , § 30 ods. 3 a podľa § 105 ods. 2 písm. a) , e) , ž) , z) (pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom organizovanou skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktoré neboli dotiahnuté do konca pre okolnosti, ktoré nezáviseli od tejto osoby) a podľa § 105 ods. 2 písm. a) , e) , ž) a z) (zabitie, t.j. úmyselné spôsobenie smrti dvom alebo viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť nebezpečným spôsobom organizovanou skupinou spriahnutou s banditizmom) Trestného zákona RF v znení Federálneho zákona č. 63-FZ z 13.06.1996. V zmysle týchto dokumentov bol navrhovateľ členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.07.2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 2.2.2006 do 25.06.2006. Je obvinený z piatich útokov, ktorých opis je v dokumente č. XA- XX/XXXX Uznesenie o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 09.07.2010 (strana 548-553 spisového materiálu) .

Uvedené skutočnosti odporca vo svojom rozhodnutí vyhodnotil tak, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR, pretože v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 2 písm. d) zákona o azyle a v Dohovore o právnom postavení utečencov z roku 1951, ani opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s bodmi 1 - 4, § 2 písm. d) zákona o azyle poukázal odporca na záruky Generálnej prokuratúry RF, ktoré poskytla Ministerstvu spravodlivosti SR listom č. XX-XXX-XXXX z X.X.XXXX, v ktorých sa zaručuje, že podľa noriem medzinárodného práva navrhovateľovi v RF budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa Čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor ) a taktiež podľa príslušných Dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov. Zároveň podľa § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF sa trest smrti neudeľuje osobe, ktorá bola vydaná cudzím štátom na stíhanie do RF alebo na základe obojstrannej dohody, ak podľa zákonodarstva iného štátu, ktorý osobu vydáva, sa za spáchaný trestný čin touto osobou s trestom smrti nepočíta alebo ak je neudelenie trestu smrti podmienkou vydania alebo jej nemôže byť udelený trest smrti z iných dôvodov. Generálna prokuratúra RF zaručuje, že cieľom vydania nie je prenasledovania z politických, rasových, národnostných, náboženských dôvodov, ani z dôvodu politických názorov. Ďalej sa zaručuje, že navrhovateľ bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie a po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania, v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku, po vykonaní trestu môže opustiť územie RF. Zároveň nebude vydaný, vyslaný alebo odovzdaný tretiemu štátu bez súhlasu kompetentných orgánov SR.

K tomu odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že Úrad generálneho prokurátora RF je ústredným orgánom pre záležitosti extradície, pričom RF je členským štátom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru a preto nie je dôvod domnievať sa, že by svoje záruky nedodržal. Záruky RF v extradičnom konaní už boli v minulosti posudzované. Najvyšší súd SR sa uznesením sp. zn. 6Tost/13/2008 z 29.10.2008 vyslovil za vydanie vyžiadanej osoby s tým, že RF je členským štátom Rady Európy a hoci trest smrti nebol v nej dosiaľ formálne zrušený, od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Moratórium na trest smrti v RF bol jednou z najhlavnejších podmienok prijatia krajiny do Rady Európy, hoci Moskva doposiaľ Protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala. Rozhodnutie NS SR je preto založené na analýze situácie v krajine, zodpovednosti RF za jej stabilizovanie s tým, že pokiaľ má RF v tomto smere napredovať, nemôže jej byť odňatá možnosť výkonu spravodlivosti voči osobám, ktoré sa svojim konaním dopustili porušenia zákona. Prípustnosť vydania sťažovateľa založil NS SR na zárukách poskytnutých Generálnou prokuratúrou RF. Ústavný súd SR rozhodnutím č. III ÚS 437/08-35 zo 17.12.2008 rozhodol o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Sťažnosť proti rozhodnutiu slovenských štátnych orgánov bola na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) zaevidovaná pod č. XXXXX/XX ako Y..A.. G. v. Slovensko. Súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú a odôvodnil to tým, že nie je odôvodnené predpokladať, že v prípade vydania do RF bude sťažovateľ vystavený riziku flagrantného porušenia spravodlivého procesu, najmä keď orgány Ruskej federácie, ktorá je členským štátom Rady Európy, sa výslovne zaručili, že sťažovateľovi bude garantované právo na spravodlivé súdne konanie. Odporca považoval tento prípad za skutkovo zhodný s prípadom navrhovateľa s tým, že nie je dôvod považovať záruky RF za neodôvodnené. Hoci uvádzaný prípad sa týkal extradičného konania, odlišného od azylového konania, v oboch konaniach boli záruky

RF prijaté ako dostatočné a nie je žiadny relevantný dôvod na ich spochybňovanie. V azylovom konaní poukázal odporca na rozhodnutie Migračného úradu ČAS:MU-222/PO-Ž-2006, ktorý sa týkal žiadateľa čečenskej národnosti z RF, podozrivého z terorizmu a banditizmu. Jeho rozhodnutie o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany a neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia do RF bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/33/2007, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sža/24/2007.

K skutkovým okolnostiam, uvádzaným navrhovateľom pri pohovore, odporca uviedol, že v predmetných materiáloch RF sa nespomína zadržanie navrhovateľa začiatkom mája 2006, jeho zadržanie sa nedá potvrdiť, ani to, že bol bitý políciou pre vynucované priznanie sa k teroristickým činom. Činov, z ktorých je obvinený, sa mal dopustiť 24. a 25.6.2006. Odporca k tomu konštatoval, že na základe záruk Generálnej prokuratúry RF mu takéto zaobchádzanie nehrozí. Uviedol pritom prípad Murada Gasajeva, ktorý bol krivo obvinený z terorizmu a bol vydaný do RF zo Španielska a v ruskej väzbe bol pod dohľadom Španielska, pričom trestné stíhanie bolo ukončené bez preukázania viny. Z materiálov, ktoré navrhovateľ predložil do konania, ľudsko-právna organizácia Memorial predpokladá, že analogická situácia sa očakáva aj u navrhovateľa. Ďalej odporca poukázal na materiál organizácie MAŠR, v ktorom je uvedené, že navrhovateľ bol krivo obvinený, bez odôvodnenia tohto záveru s tým, že k takémuto záveru dospela organizácia na základe analýzy predchádzajúcich prípadov, bez ich uvedenia. Rovnako z posudkov zdravotného stavu osôb, ktoré mali voči navrhovateľovi pod mučením vypovedať, nie je zrejmé, že tieto osoby boli mučené. Podľa záveru odporcu podaním opakovanej žiadosti o udelenie azylu na území SR sa navrhovateľ chce vyhnúť trestnému stíhaniu za činy, za ktoré je proti nemu v RF vedené trestné konanie a pri ktorých boli usmrtené tri osoby, pričom navrhovateľ nemá záujem preukázať svoju nevinu a jediným jeho záujmom je vyhnúť sa súdu.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal tiež materiálmi z rôznych médií a rozsudkami ESĽP v rôznych jazykoch, predložených žiadateľom a jeho splnomocnenou zástupkyňou, z ktorých bol urobený rešerš. Z nich vyplýva, že osoby kaukazských národností musia čeliť v RF prenasledovaniu a rovnako svedčia o zlých podmienkach v ruských väzniciach. Poukazujú na rôzne zadržania, zabitia a zmiznutia osôb v Čečensku, v Ingušsku a v Dagestane a na zlé zaobchádzanie s takýmito osobami. V prípade rozsudkov ESĽP o porušení práv osôb kaukazských národností (najmä Čečencov) sa jedná o skutkovo odlišné prípady, v ktorých šlo o zlé zaobchádzanie so zadržanými priamo na území RF, takže v týchto prípadoch neboli poskytnuté záruky Generálnej prokuratúry RF. Navyše 94 rozsudkov, týkajúcich sa Čečenska, na ktoré sa vo vyjadrení odvoláva žiadateľova právna zástupkyňa, sa v prevažnej miere vzťahujú na skutky v rokoch 2000 až 2002, po skončení tzv. druhej čečenskej vojny . Vyslovené záruky relevantných štátnych orgánov preto považoval odporca za postačujúce na to, že navrhovateľ v prípade návratu nebude čeliť neľudským či ponižujúcim podmienkam.

Naproti tomu odporca z hľadiska akceptovateľnosti záruk RF vypracoval analýzu obdobných prípadov. Poukázal na prípad Murada Gasajeva, ktorého Španielsko vydalo do RF a boli dodržané záruky RF. V prípade Šamajev ESĽP vo svojom rozhodnutí konštatovalo, že Gruzínsko neporušilo Článok 3 Dohovoru. Obdobne tomu bolo v prípadoch lbragimov a Čentiev. Naproti tomu francúzske súdy napriek prísľubom RF etnického Čečenca nevydali. Slovenská republika záruky RF uznáva a akceptuje ako relevantné, pričom nie sú žiadne konkrétne správy o tom, že by RF záruky nedodržala, hoci organizácia Amnesty International spomína prípady porušenia záruk, ale bez dôkazov. Napríklad v prípade Achmeta A., ktorý bol do RF vydaný vo februári 2004, Amnesty International uvádza, že s ním môže byť v predbežnej detencii neprimerane zaobchádzané zo strany príslušníkov orgánov verejného poriadku po jeho návrate do Ruska, no jedná sa iba o ničím nepotvrdenú domnienku a medzinárodný výbor Červeného kríža potvrdil, že ho navštívil v detenčnom zariadení, no monitorovacia správa bola tajná.

Na základe vyhodnotenia uvedených skutočností a dôkazov odporca dospel k záveru, že navrhovateľ hodnoverne nepreukázal, že by bol v minulosti nejakým spôsobom prenasledovaný a vzhľadom na existujúce záruky RF mu prenasledovanie reálne nehrozí ani v budúcnosti. Na základe toho žiadosť navrhovateľa vyhodnotil ako neopodstatnenú a neudelil mu azyl na území SR. Odporca ešte doplnil k bodom 5 a 6, § 2 písm. d) zákona o azyle, že tieto sú v prípade navrhovateľa neopodstatnené. Naproti tomu, podľa záveru odporcu, prípadné nesplnenie záväzku dodržať poskytnuté záruky zo strany RF by

podkopalo dôveru partnerov a Rady Európy a malo by negatívne dôsledky na ďalší postup pri podobných žiadostiach. Naproti tomu odmietnutie vydať žiadanú osobu by malo nepriaznivý dopad na práva iných osôb, predovšetkým príbuzných obetí jeho činov.

K možnosti udeliť azyl z humanitných dôvodov v prípade, že sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8 zákona o azyle, odporca uviedol, že na takéto udelenie azylu na území SR nie je právny nárok a v priebehu predchádzajúceho konania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že by mal byť navrhovateľovi humanitný azyl udelený.

Odporca v rozhodnutí tiež uviedol, že nad rámec posúdenia a zdôvodnenia žiadosti Migračným úradom, v osobe navrhovateľa ide o osobu podozrivú zo spáchania vážneho nepolitického zločinu a v prípade dokázania tohto skutku by podľa Čl. 1F Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov nebolo možné považovať navrhovateľa za osobu hodnú medzinárodnej ochrany. Zároveň udelením azylu by slovenské orgány zabránili vydaniu tejto osoby do krajiny, kde je z týchto vážnych zločinov obvinený a tým by zabránili spravodlivému vyšetreniu a posúdeniu jeho prípadu. Úlohou Migračného úradu nie je vyšetriť tieto skutky a rozhodnúť o jeho vine alebo nevine, ale jeho úlohou je rozhodnúť, či navrhovateľovi hrozí prenasledovanie z dôvodov presne špecifikovaných v zákone o azyle, čo Migračný úrad aj vykonal v azylovom konaní a na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov vydal rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že podľa záverov odporcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca tiež posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 2 písm. f) zákona o azyle. K bodu 1, § 2 písm. f) zákona o azyle odporca uviedol, že Generálna prokuratúra RF vo svojich zárukách garantuje, že navrhovateľovi nebude trest smrti udelený. Od roku 1996 naň platí moratórium a de facto sa nevykonáva a to bolo jednou z hlavných podmienok prijatia krajiny do Rady Európy, hoci Moskva dosiaľ Protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala. K bodu 2 tohto ustanovenia odporca taktiež poukázal na záruky Generálnej prokuratúry RF, že po vydaní žiadateľa do RF tento nebude vystavený zlému zaobchádzaniu, nezlučiteľnému s obsahom Článku 3 Dohovoru. Migračný úrad tieto záruky považuje za dostatočné, neporušiteľné a nemá dôvod pochybovať o tom, že vydaním žiadateľa do RF by sa mu dostalo zaobchádzania, ktorého sa obáva. So žiadnym neštátnym subjektom navrhovateľ podľa jeho výpovede nikdy žiadne problémy nemal a ani sa žiadnych podobných problémov neobával. Napokon k bodu 3 predmetného ustanovenia odporca uviedol, že v RF v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt a tým pádom navrhovateľovi nehrozí žiadne ohrozenie života a ani nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu konfliktu. Z uvedených skutočností, ktoré odporca posudzoval individuálne, vyvodil záver, že v prípade navrhovateľa neboli zistené dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona.

I pri posudzovaní podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal dôkaznými prostriedkami, ktoré predložil navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa do konania vo forme článkov z rôznych médií, ktoré majú potvrdzovať prenasledovanie osôb čečenskej, ingušskej a dagestanskej národnosti, podozrivých z terorizmu. Na základe rešeršu odporca tieto vyhodnotil a dospel k záveru, že z týchto článkov je zrejmé, že v RF môže dochádzať k prenasledovaniu týchto osôb, no nejedná sa o osoby vydané v rámci extradičného konania, na ktoré by sa vzťahovali záruky Generálnej prokuratúry RF o zaobchádzaní s nimi. Tieto články odporca nepovažoval za relevantné pre posúdenie žiadosti navrhovateľa, iba dotvárajúce obraz o celkovej situácii v rámci RF.

Vyjadreniami a návrhmi na doplnenie dokazovania zo strany splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa a vyjadrením navrhovateľa zo dňa 25.08.2011 sa odporca taktiež zaoberal vo svojom rozhodnutí. K týmto návrhom uviedol, že dňa 25.08.2011 bola navrhovateľovi daná možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom, vyjadriť sa k ním a doplniť dôkazy. Za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril k prípadu, nežiadal však ani o doplnenie dokazovania, ani o vykonanie doplňujúceho pohovoru, ktorý podľa názoru odporcu nebol potrebný. Vo vyjadrení navrhovateľ vyslovil obavy, že trestné stíhanie v rámci RF bude prebiehať v rámci Osetska a nie v Moskve a že nebude mať možnosť dokázať svoju nevinu. Zároveň sa obával svojho mučenia, ktorým ho budú chcieť prinútiť k priznaniu. Obavy z mučenia boli vyhodnotené s prihliadnutím na záruky Generálnej prokuratúry RF v súvislosti s Článkom 3 Dohovoru,

ktoré odporca považoval za dostatočné. K návrhu na získanie informácií o medzinárodnom trestnom rozkaze na navrhovateľa odporca uviedol, že tieto sú založené v spise a je z nich zrejmé, z akých činov je navrhovateľ podozrievaný a zároveň bola potvrdená jeho totožnosť. Taktiež boli vyhľadané a založené aj informácie o krajine pôvodu, týkajúce sa zaobchádzania s odsúdenými z rovnakých činov a o zaobchádzaní s občanmi, ktorí boli vydaní do RF na trestné stíhanie na základe záruk RF a tieto boli vyhodnotené v rozhodnutí. Odporca ešte dodal k splnomocnenej zástupkyni navrhovateľa, že jej navrhovateľ vypovedal plnomocenstvo na zastupovanie v konaní o azyle, ktoré bolo odporcovi doručené 13.04.2011 a ďalšieho právneho zástupcu si navrhovateľ nezvolil.

Odporca za účelom posúdenia žiadosti využil informácie z materiálu RF - informácie o krajine pôvodu , vypracovaného k uvedenému prípadu 27.07.2011 pod č. p. MÚ-ODZS-2011/000563-002 a z materiálu RF - Ingušsko - informácie o krajine pôvodu , vypracovaného 24.02.2010 pod č.p. MV-MÚ-34-3/ ODZS-2010 a doplnkovo aj zo správ Severný Kaukaz: Správa o bezpečnosti a dodržiavaní ľudských práv , vydanej švajčiarskou organizáciou pre pomoc utečencom dňa 25.11.2009 a zo Správy o ľudských právach 2009: Rusko , vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu USA dňa 11.03.2010, rovnako ako informácie, ktoré do konania predložil žiadateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ podľa záveru odporcu nesplnil podmienky ustanovené v § 8 alebo 10 zákona o azyle, neudelil mu azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol ani doplnkovú ochranu na území SR.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ návrh - opravný prostriedok prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne a žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť a prijať kroky k tomu, aby sa v jeho prípade postupovalo spravodlivo. Uviedol, že takmer celý obsah rozhodnutia sa zakladá na nepravdivých faktoch alebo polopravdách a Migračný úrad sa prakticky vôbec podrobne nezaoberal jeho osobným príbehom, prežitým vo vlasti a hrozbou mučenia a smrti v prípade núteného návratu do Ruska.

Navrhovateľ poukázal na nesprávne tvrdenie odporcu, že po zrušení spolupráce so splnomocnenou zástupkyňou Š. si nezvolil nového zástupcu, pretože udelil plnú moc M. T., ktorá bola odovzdaná sociálnemu pracovníkovi vo väznici v W. W. v dobe návštevy jej, Q. C. a G. B.. Namietal, že len deň pred možnosťou preštudovania spisu bol informovaný o tejto skutočnosti, čo nemal možnosť oznámiť M. T. a bol na neho robený nátlak, že sa nahliadnutie do spisu nedá odložiť, nemal preto možnosť podrobne sa zoznámiť s materiálmi, ktoré do spisu vložil Migračný úrad, len tlmočník mu zhruba povedal o čo ide, ale taktiež jeho zástupkyňa nemohla doložiť závažnú dokumentáciu, ktorá sa týka napríklad prípadu Murata Gasaeva.

K prípadu Murata Gasaeva navrhovateľ uviedol, že je to jeho príbuzný, ktorého prípadom sa zaoberala T. a v prílohe sa nachádzajú dôkazy o tom, že Murat Gasaev i po zdanlivom oslobodení z ruskej väznice čelil nielen zastrašovaniu a šikanovaniu zo strany ruských úradov, ale predovšetkým hrozbe smrti. V lete tohto roku z obáv o život bol nútený za pomoci ľudsko-právnych aktivistov z Ruska i z Európy opäť opustiť RF a po takmer šiestich rokoch sa mohol konečne stretnúť so synom a ženou vo Francúzsku, kde im bol udelený azyl. Navrhovateľ vytkol odporcovi, že chybne uvádzal, že bol v RF uväznený niekoľko rokov, pretože bol uväznený v Španielsku a potom desať mesiacov v Rusku. O politizácii prípadu svedčí fakt, že po extradícii zo Španielska dňa 31.12.2008, ho na letisku v Moskve osobne vítal riaditeľ ruskej FSV W., ktorý ho doprevádzal v lietadle. Navrhovateľ namietal, že vyjadrenie organizácie Memorial, odcitované v rozhodnutí odporcu, nie je pravdivé, pokiaľ je uvedené, že z materiálov, ktoré navrhovateľ predložil do konania, ľudsko-právna organizácia Memorial predpokladá, že analogická situácia sa čaká aj u U. . Navrhovateľ uviedol, že organizácia Memorial skutočne predpokladá v jeho prípade rovnaké bezprávie ako v prípade Murata Gasaeva, ako to popisuje X. L., členka Rady vlády pre ľudské práva prezidenta RF, ktorá podrobne popisuje, že Gasaev bol amnestovaný napriek tomu, že svedok ho krivo obvinil a svoje obvinenie pred súdom odvolal s tým, že bol k tomu donútený mučením a potom svedok v Európe požiadal o azyl, pretože za odvolanie svedectva proti Muratovi sa mu vyhrážali smrťou. Ku kontrole väzobných podmienok v ruských väzniciach uviedol prípad Zubairaeva, ktorého mučenie v ruskej väznici podobne popísala novinárka U. P., ktorá musela požiadať o azyl vo Fínsku, kde ho minulého roku dostala.

Navrhovateľ namietal argumentáciu Migračného úradu, že ESĽP uznáva garancie Generálnej prokuratúry RF za dostatočné. Odporcovi však predložil rozhodnutie ESĽP z 05.04.2011 ohľadom prijatia predbežného opatrenia vo veci Arbiho Zarmayeva vo veci jeho extradície z Belgicka do RF, v ktorom sa konštatuje, že Štátna rada Belgicka sa mala viac zaoberať rizikom pre sťažovateľa v prípade jeho extradície, než diplomatickými garanciami. Napokon nebol vydaný do Ruska a Belgicko sa zaoberá jeho azylovou žiadosťou.

Ďalej navrhovateľ namietal závery odporcu v súvislosti s prípadom Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva, ktorý považoval odporca za skutkovo zhodný prípad s prípadom navrhovateľa. Namietal, že ESĽP síce vydal rozhodnutie 14.09.2011, ale po zásahu ľudsko-právnych aktivistov z celého sveta vydal 15.11.2011 nové rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým zakazuje SR vydanie Ibragimova a Čentieva až do prijatia nového konečného rozhodnutia, o čom však v rozhodnutí odporcu nie je ani zmienka. K prípadu Šakaeva sa ďalej v návrhu uvádza, že zástupca Ibragimova a Čentieva P. Š. z Ligy za ľudské práva z neznámeho dôvodu nepredložil ESĽP dokumentáciu k prípadu Šakaeva, ktorého následné predloženie bolo dodatočne jedným z dôvodov prečo ESĽP odstúpil od svojho pôvodného rozhodnutia zo 14.09.2011 a vydal nové predbežné opatrenie, ktorým sa extradícia Ibragimova a Čentieva nepovoľuje. Ľudsko- právny aktivisti nežiadali o vydanie rozhodnutia ESĽP okamžite, ale vo viere v humánnosť slovenských úradov podali novú žiadosť o udelenie azylu Ibragimovovi a Čentievovi, ktorá bola opäť Migračným úradom odmietnutá a musí sa teda opäť znovu pred rozhodnutím ESĽP absolvovať nekonečný odvolací proces, o čom svedčí príloha odvolania. Poukázal na to, že Ibragimov a Čentiev sa nachádzajú vo väzbe v slovenských väzniciach už temer šesť rokov napriek tomu, že sú obaja invalidi, ktorí zachránili desiatky osôb vo svojej krajine a napriek tomu slovenský súd vydal povolenie k extradícii a nikto sa podrobnejšie nezaoberal ani ich nevinou. V prípade Šamaeva poukázal na to, že všetky osoby vydané z Gruzínska následne v RF zmizli bez stopy a od tej doby Gruzínsko odmieta ruské žiadosti o extradíciu. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Fínska z decembra 2011 (asi z decembra 2010) , ktorým bola zakázaná extradícia Čečenca, žiadaného Generálnou prokuratúrou RF za zabitie ôsmich vojakov v roku 2002, pretože fínsky súd rozhodol, že v rozpore s obvinením sa nejednalo o útoky na civilistov, teda ani o teroristický čin, pretože v tej dobe pokračovala na Severnom Kaukaze vojna. V roku 2009 odmietlo Francúzsko prijať za dostatočné garancie Generálnej prokuratúry RF a nevydalo Ahmeda Lepieva, na čo Migračný úrad vo svojom rozhodnutí poukázal na prípad vydania Murata Gasaeva Španielskom a piatich ruských občanov v prípade Šamaev - Gruzínsko, s poukazom aj na potvrdenie rozhodnutí slovenských súdov zo strany ESĽP v prípadoch Ibragimov a Čentiev s tým, že naopak francúzske súdy rozhodli opačne a napriek prísľubom RF etnického Čečenca nevydali. V súvislosti s Anzorom Čentievom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 26.02.2009, ktorým senát Ústavného súdu s predsedom senátu Ladislavom Oroszom rozhodol tak, že zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že uložil povinnosť NS SR preskúmať aktuálnu judikatúru ESĽP a brať na vedomie správy eurokomisárov a medzinárodných organizácií, ktoré označujú za nedôveryhodné diplomatické prísľuby RF, že vydaný nebude mučený a nakoniec odsúdený na smrť. Pokiaľ iné slovenské orgány tvrdia, že záruky Generálnej prokuratúry RF deklarujú nevykonanie trestu smrti a mučenia, v prílohe doložil prípad Zelimchana Čitigova s poukazom na to, že pokiaľ Generálna prokuratúra RF garantuje nevykonanie trestu smrti, to ešte neznamená, že mimosúdna poprava nemôže byť skôr či neskôr vykonaná.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že predložil odporcovi dokumentáciu a fotografie o ingušsko-osetskom konflikte z roku 1992, ktorý pokračuje dodnes. Jeho rodina nemá finančné prostriedky odísť z územia Severného Osetska, kde žil aj on, hoci životom sa pobyt Inguša v Severnom Osetsku prakticky nazvať nedá pre neustále šikanovanie, nezákonnosť a fyzické útoky. Z domovov boli vyhnané desaťtisíce obyvateľov Ingušska, ktoré boli ruskou vládou pripojené k Severnému Osetsku a mnoho mladých mužov bolo obvinených z účasti na teroristických akciách, ktorých sa on nikdy nezúčastnil. K námietke Migračného úradu, že predložil rozhodnutia ESĽP k prípadom z roku 2001 až 2002, uviedol, že predložil i rozhodnutia k prípadom z neskorších rokov, no k rozhodovaniu o zločinoch z posledných rokov sa

ESĽP ešte neprepracoval, lebo je zavalený sťažnosťami na porušovanie ľudských práv na Severnom Kaukaze z predchádzajúcich rokov, za ktoré vo viac ako v 200 prípadoch bolo Rusko uznané vinným zo zmiznutia a smrti nevinných ľudí.

K záveru Migračného úradu že menovanému v krajine pôvodu nehrozí akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu , navrhovateľ uviedol, že sa jedná o cynizmus, keď Migračnému úradu predložil stovky strán o zverstvách, páchaných na Severnom Kaukaze a v prípade návratu do Ruska ho rozhodne nečaká spravodlivý súd, nemá alternatívu preukázať nevinu, pretože fabrikovanie jeho prípadu by pokračovalo ďalej. Bolo tak tomu v prípade Murata Gasaeva, v ktorom existovala snaha dokázať svetu spravodlivosť ruskej justície - s cieľom dosiahnuť ďalšie extradície teroristov do Ruska. Hneď na to sa ale bezpečnostné zložky zo všetkých síl snažili vyfabrikovať proti Muratovi nový prípad a dokázať svetu, že sa nemýlili - že to predsa len bol bandita.

V návrhu poukázal navrhovateľ na vzťahy medzi Československom a Severným Kaukazom v čase jeho detstva a súčasné prehlásenia Daniela Lipšica z apríla 2010 a Štefana Harabina z augusta 2007 k prípadu Labsiho, rozhodnutia súdov v tomto prípade a skutočnosť, že od jeho vyhostenia nie sú k dispozícii žiadne informácie o jeho osude alebo mieste pobytu a podľa správy Amnesty International dve osoby boli v Alžírsku v marci 2010 odsúdené na smrť pre aktivity spojené s terorizmom, pre vyjadrenia údajne vykonané pod nátlakom alebo hrozbou mučenia. Navrhovateľ preto žiadal súd naliehavo o zrušenie rozhodnutia odporcu a prijatie krokov k tomu, aby sa v jeho prípade postupovalo spravodlivo.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhol svoje rozhodnutie o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi potvrdiť. V písomných dôvodoch svojho vyjadrenia uviedol k sťažnosti navrhovateľa ohľadom plnej moci, ktorú údajne udelil pani T., že v spisovom materiáli sa príslušné plnomocenstvo nenachádza. Odporcovi bolo zaslané iba oznámenie jeho pôvodnej právnej zástupkyne JUDr. Š. o tom, že navrhovateľ odvolal jej udelené plnomocenstvo. Migračnému úradu nebolo počas správneho konania známe, že p. T. má mandát zastupovať navrhovateľa a preto ani objektívne jej nemohlo byť z iniciatívy Migračného úradu umožnené nahliadnuť do spisového materiálu a ani ona sama, ako údajná zástupkyňa navrhovateľa, sa nijakým spôsobom nedožadovala nahliadnuť do spisu, ani získať akúkoľvek informáciu zo spisu. Neexistencia plnej moci v administratívnom spise a pasivita splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa spôsobili, že so spisovým materiálom bol oboznámený iba navrhovateľ prostredníctvom tlmočníka.

Odporca sa vyjadril k prípadu Murada Gasajeva v zmysle obsahu napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého bol tento vydaný príslušnými orgánmi Španielska do Ruskej federácie, kde bolo zo strany Španielska monitorované dodržiavanie jeho ľudských práv ako v detenčnom zariadení, tak aj v súdnom konaní a v auguste 2009 bol prepustený na slobodu po zbavení obvinení z terorizmu. Iné informácie o tomto prípade, ktoré uvádza navrhovateľ, odporcovi nie sú a v čase vydania rozhodnutia ani neboli známe.

Z obsahu odvolania nie je jednoznačné, z akého dôvodu sa navrhovateľ cíti byť prenasledovaný, teda či je to z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, z dôvodu zastávania politických názorov, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V predchádzajúcich výpovediach navrhovateľ uvádzal politické dôvody, no nezmieňoval sa bližšie aké má politické názory, s akou politickou stranou sa stotožňuje, kde a akým spôsobom svoje názory vyslovoval a ani neudával, že by sa svoje politické práva a slobody pokúšal nejakým spôsobom uplatňovať a aby mu z toho vyplynuli ním opisované následky. Odporca preto uviedol, že možno opodstatnene konštatovať, že navrhovateľ z politických dôvodov nebol prenasledovaný. V odvolaní absentujú aj dôvody, pre ktoré mal byť v Ruskej federácii zadržaný, bitý, mučený a prenasledovaný.

Ďalej odporca poukázal na ďalšiu skutočnosť, a to, že výpovede navrhovateľa si v konkrétnostiach navzájom protirečia, pričom počas prvého azylového konania bol vypočutý trikrát a v poslednom konaní jedenkrát. Ako dôvod, prečo uvádzal v prvom konaní iné meno, navrhovateľ vysvetľoval, že sa obával,

že bude vydaný do RF a preto spomínal iné meno, iný dátum narodenia aj bydlisko, čo bolo uvedené na jeho falošnom občianskom preukaze.

Vo svojom vyjadrení odporca považuje za pochybné udalosti, ktoré sa navrhovateľovi mali stať v krajine pôvodu. V prvej výpovedi zo dňa 22.05.2008 vypovedal, že bol políciou zadržaný a fyzicky týraný začiatkom mája 2007, kedy najskôr zadržali jeho štyroch kamarátov, následne jeho a po prepustení bol údajne dva týždne hospitalizovaný v nemocnici v meste A.. Počas druhého konania pri novom pohovore dňa 21.12.2010 vypovedal, že bol zadržaný políciou začiatkom mája v roku 2006, a to najprv on a jeho kamaráti až neskôr a hospitalizovaný mal byť najprv mesiac na chirurgii a neskôr dva týždne na internom oddelení v nemocnici v meste A.. Migračný úrad má preto za to, že keby sa udalosti, ktoré opisuje navrhovateľ naozaj stali, aj s odstupom času by musel vedieť, či to bolo v roku 2006 alebo v roku 2007, či najskôr zadržali jeho a neskôr jeho kamarátov alebo naopak a tiež by s určitosťou vedel, či bol v dôsledku týrania na polícii v nemocnici len dva týždne alebo až jeden a pol mesiaca. Navrhovateľ svojou výpoveďou nepresvedčil Migračný úrad o nutnosti medzinárodnej ochrany. V jeho prípade sa nenaplnila skutková podstata § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, ktoré by mu založili zákonný nárok na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1, 2, O.s.p., nakoľko to nie je v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1, ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.01.2012 o 10:00 hod.. Vzhľadom k tomu súd nerozhodoval o doplnení dokazovania výsluchom svedkov, navrhovaných vypočuť v informáciách k odvolaniu zo dňa 23.11.2011, so 113 stranami ďalších príloh a ich neoficiálnymi prekladmi a ďalšími materiálmi, zaslanými súdu splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľa.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Podľa ustanovenia § 8 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

Podľa ustanovenia § 8 písm. b/ citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ustanovenia § 2 písm. d/ zákona o azyle prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Podľa ustanovenia § 9 zákona o azyle môže ministerstvo udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/ zákona o azyle, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia

1/ štát

2/ politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo

3/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu.

Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR) .

Krajský súd v danej veci preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 O.s.p.) . Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konanie v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Z opravného prostriedku musí byť preto zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného resp. hmotného) . Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. (použitie ktorého v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. vyplýva z ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sža/7/2010 zo dňa 29.06.2011) .

Na základe zistených skutočností, v zmysle ustanovenia § 250q ods. 1 O.s.p., krajský súd k odvolacím námietkam navrhovateľa považuje za potrebné uviesť nasledovné:

V zmysle § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Zároveň však v zmysle § 34 ods. 5 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu hodnotiť dôkazy, ktorými sú v zmysle § 34 ods. 2 Správneho poriadku najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

V správnom konaní je predovšetkým povinnosťou navrhovateľa príslušnému správnemu orgánu uviesť pravdivo a úplne všetky skutočnosti, potrebné pre posúdenie žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Ťarcha dôkazného bremena spočíva predovšetkým na samotnom navrhovateľovi a participuje na ňom správny orgán predovšetkým v tom zmysle, aby v prípade nedostatku niektorých skutkových tvrdení, respektíve rozporov v tvrdeniach navrhovateľa, tieto v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku odstránil. Povinnosť zistiť skutočný stav veci má však odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Krajský súd poukazuje aj na Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951, v zmysle ktorých je povinnosťou odporcu zhodnotiť dôveryhodnosť žiadateľa a zhodnotiť ním poskytnuté dôkazy (ak je to nutné, musí sa v pochybnostiach riadiť voľnou úvahou v prospech žiadateľa) za účelom rekonštrukcie objektívnych a subjektívnych prvkov jeho prípadu (bod 205 Kritérií) .

1/ Procesná námietka v opravnom prostriedku sa týka okolností udelenia plnej moci súčasnej splnomocnenej zástupkyni navrhovateľa, po odvolaní predchádzajúcej plnej moci. Podľa tvrdenia Migračného úradu, po zrušení spolupráce s predchádzajúcou splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľa, si navrhovateľ nezvolil nového zástupcu. To považuje navrhovateľ za mylnú informáciu, keďže plná moc bola odovzdaná sociálnemu pracovníkovi vo väznici v W. W.. Zo strany pracovníkov Migračného úradu bol podľa námietky robený nátlak na navrhovateľa, že nahliadnutie do spisu sa nedá odložiť vzhľadom na dohodnutý termín návštevy vo väznici a preto došlo nielen k tomu, že navrhovateľ nemal možnosť podrobne sa zoznámiť s materiálmi, ktoré do spisu vložil Migračný úrad (tlmočník len zhruba povedal o čo ide) , ale tiež k tomu, že jeho splnomocnená zástupkyňa nemohla doložiť závažnú dokumentáciu, ktorá sa priamo dotýkala napríklad argumentácie odporcu v predmetnom rozhodnutí, a to prípadu Murata Gasajeva. K plnej moci odporca v rozhodnutí dodal, že oznámenie o zrušení plnej moci obdržal Migračný úrad 13.04.2011 a ďalšieho právneho zástupcu si navrhovateľ nezvolil.

K tejto námietke krajský súd z administratívneho spisu odporcu zistil, že sa v ňom v predmetnom období nenachádza plná moc od terajšej splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa. Podľa písomnej odpovede odporcu navrhovateľovi a terajšej splnomocnenej zástupkyni zo dňa 26.09.2011, Migračnému úradu nebolo doručené písomné plnomocenstvo alebo plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice podľa § 17 ods. 3 Správneho poriadku a ani počas oboznámenia sa so spisovým materiálom navrhovateľ neprehlásil, že má v konaní splnomocnenú (právnu) zástupkyňu (č.l. 651, 669 a 670 administratívneho spisu) .

Na základe uvedených skutočností nebolo spochybnené tvrdenie odporcu, že nemal vedomosť o tom, že navrhovateľ je zastúpený ďalšou splnomocnenou zástupkyňou.

2/ Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že Migračný úrad sa prakticky podrobne nezaoberal jeho osobným príbehom, prežitým vo vlasti. Sám však túto odvolaciu námietku bližšie nekonkretizoval. V texte opravného prostriedku len uviedol, že jeho rodina nemá finančné prostriedky odísť z územia severného Osetska a preto je tam nútená žiť, žil s nimi aj on, hoci životom sa pobyt Inguša v Severnom Osetsku prakticky nazvať nedá. Denne zažívali neustále šikanovanie, nezákonnosť a fyzické výpady a napokon bol obvinený z účasti na teroristických akciách, ktorých sa nikdy nezúčastnil. Vyjadrovať sa k otázke jeho viny alebo neviny je pre neho zložité, ocitol sa v situácii, že nemôže dôverovať takmer nikomu a čokoľvek povie je spochybňované, prekrúcané a využívané proti nemu .

Na základe tejto odvolacej námietky krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu ohľadom skutkových zistení, týkajúcich sa osobného príbehu navrhovateľa vo vlasti. Pri vstupnom pohovore v roku 2008 navrhovateľ vypovedal, že bol políciou zadržaný a fyzicky týraný začiatkom mája 2007, k čomu bol potom bližšie vypočutý 30.10.2009 po vrátení veci na ďalšie konanie, kedy tvrdil, že bol obvinený z účasti v teroristickej organizácii v roku 2007, a to aj zo spoluúčasti na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny Omon, ďalej z účasti na napadnutí Ingušska bojovníkmi v roku 2004 a zo spoluúčasti na bombovom útoku na nejakej ceste. Podľa tejto výpovede mal byť navrhovateľ obvinený v septembri 2007 z terorizmu, banditizmu a prechovávania zbrane a preto sa údajne od septembra 2007 skrýval. V predchádzajúcej výpovedi však uvádzal, že pri výsluchu začiatkom mája 2007 bol obvinený z členstva v teroristickej organizácii, o ktorej nič nevedel uviesť. Za účelom zdôvodnenia súčasnej žiadosti bol s navrhovateľom uskutočnený vstupný pohovor, v ktorom uviedol, že políciou bol zadržaný začiatkom mája 2006, v júli 2006 mu človek menom Y. I. mal navrhnúť vstup do odbojovej organizácie Odpor, z ktorých troch ľudí zatkla polícia a dozvedel sa, že Y. I. zomrel. Skrývať sa začal od septembra 2006 najprv v Ingušsku, potom v Čečensku a nakoniec odišiel k tete do O. a za tú dobu v ich dome polícia urobila domovú prehliadku a zisťovali u jeho matky jeho pobyt, rovnako ho hľadali aj u strýka, ktorý miesto jeho pobytu tiež neprezradil.

K týmto skutočnostiam, uvádzaným navrhovateľom pri pohovoroch, odporca vo svojom rozhodnutí (č.l. 7) uviedol, že pokiaľ ide o zadržanie menovaného políciou v Ingušsku, ktoré sa malo udiať začiatkom mája 2006, po ktorom mal mesiac ležať na chirurgickom oddelení v A., tak v materiáloch zaslaných z RF sa takéto zadržanie nespomína a zadržanie jeho osoby sa teda nedá potvrdiť a zároveň sa nedá potvrdiť, že bol políciou bitý a bolo od neho vynucované priznanie sa k teroristickým činom. Naproti tomu dňa 24. a 25.6.2006 sa však mal dopustiť činov, z ktorých je obvinený. V ďalšom odporca uviedol, že zároveň z materiálov, ktoré predložil navrhovateľ, nie je zrejmé, že bol z trestných činov obvinený na základe výpovedí, ktoré boli získané mučením a dospel k záveru, že nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa poukázal na to, že tieto výpovede navrhovateľa si v konkrétnostiach navzájom protirečia. Pôvodne uvádzané iné meno navrhovateľ odôvodnil obavou vydania do Ruskej federácie. Odporca v tomto vyjadrení považoval za pochybné udalosti, ktoré sa mali stať navrhovateľovi v krajine pôvodu. Poukázal tu na jeho výpoveď z roku 2008, podľa ktorej začiatkom mája 2007 najskôr zadržali jeho štyroch kamarátov a následne jeho a po prepustení bol dva týždne údajne hospitalizovaný v nemocnici v meste A.. Počas druhého konania o udelenie azylu pri novom pohovore dňa 21.12. 2010 však vypovedal, že políciou bol zadržaný začiatkom mája v roku 2006, najprv bol zadržaný on, jeho kamaráti až neskôr a hospitalizovaný mal byť najprv mesiac na chirurgii a neskôr dva týždne na internom oddelení v nemocnici v meste A.. Migračný úrad mal za to, že keby sa udalosti, ktoré navrhovateľ opisoval, naozaj stali, aj s odstupom času by musel vedieť, či to bolo v roku 2006 alebo 2007, či najskôr zadržali jeho a neskôr jeho kamarátov alebo naopak, a tiež by s určitosťou vedel, či bol v dôsledku týrania na polícii v nemocnici len dva týždne alebo až jeden a pol mesiaca. Z uvedeného je zrejmé, že odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa poukázal na nepochybné rozpory vo výpovediach navrhovateľa.

Odporca vo svojom rozhodnutí k týmto podstatným rozporom, teda či zadržanie a týranie navrhovateľa sa malo udiať v roku 2006 alebo v roku 2007, nevenoval žiadnu pozornosť, ani ďalším rozporom vo výpovediach navrhovateľa, na ktoré odporca poukázal vo svojom vyjadrení. Odporca v napadnutom rozhodnutí k týmto skutočnostiam uviedol len toľko, že zadržanie navrhovateľa sa v materiáloch z RF nespomína a jeho zadržanie sa nedá potvrdiť a nedá sa potvrdiť ani to, že bol políciou bitý a bolo od neho vynucované priznanie sa k teroristickým činom. Odporca však nehodnotil výpovede navrhovateľa z hľadiska dôveryhodnosti jeho výpovedí, čo je povinnosťou správneho orgánu, ako to už bolo uvedené.

V súvislosti s tým považuje krajský súd za potrebné poukázať tiež na dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sža/33/2009 z 1.7.2009, ktorým Najvyšší súd SR vyhovel odvolaniu navrhovateľa a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Saz/36/2008 z 27.2.2009 zmenil tak, že rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-255-17/PO-Ž-2008 zo dňa 01.08.2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodov v tomto rozhodnutí bližšie rozvedených. Najvyšší súd SR vytkol nedostatočne zistený stav odporcom i vzhľadom na chýbajúce vyhodnotenie dôkazov. Navrhovateľ mal byť zadržaný kvôli údajnému členstvu v teroristickej organizácii Odpor proti ruskému vojenskému teroru, no odporca sa bližšie nedopytoval navrhovateľa, o akú organizáciu sa malo jednať. Navrhovateľ tvrdil, že si osobne zaobstaral granát a bol rozhodnutý ho použiť pre seba v prípade, že by sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. NS SR pritom poznamenal, že podrobný výsluch navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je primárnym predpokladom pre zistenie a objasnenie dôvodov, pre ktoré navrhovateľ žiada o udelenie azylu. Má bezpochyby význam pre určenie rozsahu a spôsobu vykonania ďalších dôkazov, vyhodnotenie ktorých musí byť náležite zdôvodnené, obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia a len dodržanie takého postupu môže vyústiť v riadne zistený skutkový stav. Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Nie je sporné, že dôležité fakty musí oznámiť sám navrhovateľ. V prípade nejasností je však odporca povinný sa na jednotlivé fakty dopytovať otázkami tak, aby vyhlásenia navrhovateľa boli ucelené a aby bol podrobnou výpoveďou navrhovateľa stanovený okruh okolností, na ktorých dokazovanie sa odporca zameria. Pri hodnotení dôkazov má odporca právo prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to však za použitia zásad logického myslenia. Tento proces odpadá fakticky v konaní, v ktorom dôkazy majú povahu faktu, ktorý nikto nespochybňuje. Je nepochybné, že na preukázaní pravdivosti svojich tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o udelenie azylu. Vzhľadom na osobitnosť konania o azyle, ktorá spočíva v tom, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi (prípady, keď žiadateľ vie dokázať všetky svoje tvrdenia sú skôr výnimkou než pravidlom) , najmä s poukazom na špecifickosť postavenia v akom sa navrhovateľ sám nachádza, s prihliadnutím na okolnosti, za akých krajinu pôvodu opúšťa, preto podmienka, že navrhovateľom uvádzané tvrdenia musia byť podložené dôkazmi, ktoré sám predloží, by preto nemala byť vyžadovaná príliš striktne. Tolerovanie nedostatku dôkazných materiálov však neznamená, že ničím nepodporené tvrdenia nutne budú akceptované ako pravdivé výroky, ak zjavne nezapadajú do všeobecného rámca popisu skutočnosti navrhovateľom. Pokiaľ však navrhovateľ tvrdí skutočnosti, ktoré neodporujú všeobecným informáciám o krajine pôvodu, je povinnosťou odporcu k nim zaujať stanovisko a tieto konfrontovať s informáciami o krajine pôvodu, ktoré v rozhodnutí odporcu nesmú absentovať.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí nariadil odporcovi v ďalšom konaní podrobiť analýze tvrdenia navrhovateľa o strachu z prenasledovania z dôvodov, na ktoré mal odporca opätovne navrhovateľa podrobne vypočuť a tieto posúdiť v kontexte so všetkými dostupnými informáciami o krajine pôvodu (Ingušsko) so zameraním na posúdenie subjektívneho elementu pocitu strachu navrhovateľa.

Vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa o dôsledkoch mučenia, ktoré sa mali prejaviť na jeho zdraví (výpadky pamäte v dôsledku otrasu mozgu a tráviace problémy) , mal odporca, podľa názoru Najvyššieho súdu SR v citovanom rozhodnutí zvážiť, či v ďalšom konaní vykoná dokazovanie ohľadne zdravotného stavu, najmä či takéto poruchy u navrhovateľa existujú a či mohli byť spôsobené mučením počas jeho zdržania.

Napokon Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal tiež na to, že navrhovateľ tvrdil závažné dôvody bezprostrednej a reálnej hrozby vážneho bezprávia, no z rozhodnutia odporcu nebolo zrejmé ako sa s týmito tvrdeniami navrhovateľa vysporiadal, najmä v konfrontácii s informáciami o krajine pôvodu (pre nedostatok upresnenia zdroja a časovej relevancie informácií) . Odporca mal osobitnú pozornosť venovať skúmaniu skutočností, ktoré podľa navrhovateľa bránia jeho dobrovoľnému návratu do krajiny pôvodu, a to v kontexte s aktuálnymi informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa.

3/ Odporca sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal návrhmi predchádzajúcej splnomocnenej (právnej) zástupkyne navrhovateľa, jej vyjadreniami a návrhmi na doplnenie dokazovania v troch bodoch. K návrhu na vykonanie doplňujúceho pohovoru so žiadateľom, počas ktorého by mal možnosť podrobnejšie sa vyjadriť k okolnostiam svojho zadržania a k trestným činom z ktorých je obvinený, odporca uviedol, že navrhovateľovi bola dňa 25.8.2011 daná možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom, doplniť dôkazy a možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Za prítomnosti tlmočníka navrhovateľ nežiadal o konkrétne doplnenie dokazovania a ani vykonania doplňujúceho pohovoru, ktorý podľa názoru Migračného úradu nebol potrebný na posúdenie žiadosti navrhovateľa. Bolo zaznamenané vyjadrenie žiadateľa, v ktorom vyjadril obavy, že trestné stíhanie v rámci Ruskej federácie bude prebiehať v rámci Osetska a nie v Moskve, a že nebude mať možnosť dokázať svoju nevinu. Zároveň sa obával svojho mučenia, ktorým ho budú chcieť prinútiť k priznaniu, pričom takéto obavy boli vyhodnotené odporcom v tomto rozhodnutí tak, že Slovenská republika považuje záruky Generálnej prokuratúry RF v tomto smere za dostatočné. K doplňujúcemu návrhu na získanie informácií o medzinárodnom trestnom rozkaze na navrhovateľa, odporca uviedol, že tieto boli získané a založené v spise a z nich je zrejmé, z akých činov je navrhovateľ podozrievaný a zároveň bola potvrdená jeho totožnosť. Ohľadom ďalších informácií o krajine pôvodu, týkajúcich sa zaobchádzania s odsúdenými z rovnakých činov a o zaobchádzaní s občanmi, ktorí boli vydaní na RF na trestné stíhanie, odporca taktiež uviedol, že tieto boli vyhľadané, založené a vyhodnotené v napadnutom rozhodnutí.

Navrhovateľ pri oboznamovaní sa s obsahom administratívneho spisu tiež namietal takéto skutočnosti a navyše zdôrazňoval, že o to horšie zaobchádzanie predpokladá zo strany štátnych orgánov v Severnom Osetsku, kde sa mal dopustiť skutkov, pre ktoré bol obvinený (č.l. 651) . Navrhovateľ sa domnieval, že konanie v tejto veci sa nebude uskutočňovať v Moskve, ale bude vydaný do Osetskej republiky, pretože teroristické útoky sa uskutočnili tam. Tvrdil, že osetská milícia nie je ruská milícia a tam ho budú mučiť, biť a katovať. Prvý dôkaz je, že potrebujú, aby zobral na seba tieto zločiny, ktoré samozrejme bude popierať, avšak aj tak ho donútia mučením podpísať priznanie a nikto ešte takéto mučenie nevydržal. Osetský súd sa bude opierať iba o jeho výpoveď a jeho priznanie, lebo nemá na neho žiadne iné dôkazy. Má možnosť predložiť aj dôkazy a zavolať svedkov, že je nevinný, ale na toto nikto nebude prihliadať, ako to bolo urobené aj s inými mladými ľuďmi, ktorí dopadli tak, ako dopadli.

K tomu krajský súd dodáva, že odporca sa nezaoberal týmito tvrdeniami navrhovateľa. Z dokumentov, predložených v extradičnom konaní vyplýva, že tieto boli zaslané Výborom vyšetrovania pri prokuratúre Ruskej federácie, Správa vyšetrovania Republiky Severné Osetsko - Alania. Odporca sa nezaoberal vo svojom rozhodnutí týmito skutočnosťami a v tomto smere ani správami o stave v polícii a v justícii v Republike Severné Osetsko - Alania.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí náležite nezaoberal tvrdeniami navrhovateľa, na ktoré poukazuje aj v opravnom prostriedku, týkajúcimi sa údajne pokračujúceho konfliktu medzi dvoma susednými národmi, konfliktu ingušsko-osetského, s prihliadnutím na pripojenie ingušského územia k Severnému Osetsku. Je to podstatné najmä z hľadiska skutkov, pre ktoré žiada Generálna prokuratúra Ruskej federácie o vydanie navrhovateľa, ktoré nie sú, ako to už bolo uvedené, náležite uvedené v napadnutom rozhodnutí, a to nie len z hľadiska času spáchania týchto skutkov, ale aj z hľadiska miesta spáchania týchto skutkov. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd aj na záver odporcu, že u navrhovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR. Z výpovedí navrhovateľa pri pohovore pred odporcom nie sú zistiteľné politické či iné názory navrhovateľa, z ktorých by bolo možné vyvodiť takýto záver, najmä v konfrontácii so skutkami, ktorých sa mal dopustiť a motívom spáchania takýchto skutkov, ktorých spáchanie navrhovateľ popiera. Z návrhu na doplnenie dokazovania, predloženého predchádzajúcou splnomocnenou zástupkyňou

navrhovateľa, však vyplýva, že navrhovateľ žiadal o vykonanie doplňujúceho pohovoru, počas ktorého by mal možnosť podrobnejšie sa vyjadriť k okolnostiam svojho zadržania a trestným činom, z ktorých je obvinený. Bude preto povinnosťou odporcu k týmto skutočnostiam a k politickým názorom navrhovateľa vypočuť.

Za dôvodný však považuje krajský súd záver odporcu, že z materiálu organizácie MAŠR, v ktorom je uvedené, že navrhovateľ bol krivo obvinený, nie je vôbec zrejmé, ako k takémuto záveru organizácia dospela, lebo tam chýba odôvodnenie. Krajský súd pritom zdôrazňuje, že na posudzovanie zákonnosti procesných postupov v trestnom konaní sú kompetentné výlučne orgány činné v trestnom konaní daného štátu.

Povinnosťou odporcu preto bude v zmysle i tohto návrhu opätovne vypočuť navrhovateľa ku skutočnostiam, ktorých zistenie je nevyhnuté na ustálenie skutkového, resp. skutočného stavu veci v zmysle § 34 ods. 1 Správneho poriadku, odstraňovať rozpory v jeho výpovediach a vypočuť ho k jeho politickým názorom a ich uplatňovaniu v krajine pôvodu z hľadiska ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o azyle.

4/ Hoci odporca vo svojom rozhodnutí poukazoval na to, že v materiáloch zaslaných z RF v extradičnom konaní sa navrhovateľom udávané zadržanie nespomína, skutkami, uvádzanými v extradičnom konaní Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, sa následne odporca vôbec nezaoberal. V napadnutom rozhodnutí odporca uviedol len kvalifikáciu trestných činov, pre ktoré bol navrhovateľ obvinený, so stručným konštatovaním, že navrhovateľ bol členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.7.2006 a že trestné činy z ktorých bol obvinený, boli spáchané v čase od 2.2.2006 do 25.6.2006 a má sa jednať o obvinenie z piatich útokov, opis ktorých je len odkazom na príslušný dokument. Pri hodnotení skutočností o zadržaní navrhovateľa na základe jeho výpovedí (čl. 7 ods. 2 napadnutého rozhodnutia) , však Migračný úrad zmätočne uviedol, že činov, z ktorých je navrhovateľ obvinený, sa mal dopustiť dňa 24. a 25.6.2006.

Z dokladov zaslaných Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie v extradičnom konaní však vyplývajú okolnosti prípadu, a to dátum obvinenia, dátumy spáchania skutkov, pre ktoré je navrhovateľ obvinený, ako aj popis týchto skutkov a ich právna kvalifikácia. Odporca práve týmto dôležitým skutočnostiam nevenoval pozornosť pri hodnotení pravdivosti výpovede navrhovateľa. Navrhovateľom uvádzané údaje tak mal odporca možnosť porovnať s objektívnymi údajmi v materiáloch Ruskej federácie z pohľadu, kedy mal a mohol byť navrhovateľ zadržaný, ako aj z hľadiska času spáchania skutkov (navrhovateľ napr. tvrdil, že bol obvinený zo spoluúčasti na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny Omon a z účasti na napadnutí Ingušska bojovníkmi v roku 2004 a zo spoluúčasti na bombovom útoku na nejakej ceste, čo nezodpovedá skutkom uvádzaným v materiáloch Ruskej federácie) . O to viac bolo potrebné tieto údaje porovnať, vzhľadom na rozpory vo výpovedi navrhovateľa, či k jeho zadržaniu malo dôjsť v roku 2006 alebo v roku 2007 a v ktorých mesiacoch mal byť oboznámený s obvinením z teroristických útokov podľa jeho výpovede a podľa materiálov Ruskej federácie v extradičnom konaní.

5/ V doplnení k odvolaniu proti rozhodnutiu Migračného úradu zo dňa 17.11.2011 navrhovateľ v prílohe súdu zaslal lekársku správu o hospitalizácii v dňoch 12.5 až 14.6.2006 (č.l. 68 a následne aj na č.l. 190a spisu krajského súdu) . Uvedeným listinným dôkazom navrhovateľ namietal záver odporcu, že zadržanie jeho osoby sa nedá potvrdiť a zároveň sa nedá potvrdiť, že by bol políciou bitý a bolo od neho vynucované priznanie sa k teroristickým činom. K lekárskej správe podotkol, že v tejto správe lekári pod policajnou hrozbou nemohli uviesť viac než obsahuje a i tak boli nútení nepísať o ťažších poraneniach (bez uvedenia zdroja tohto tvrdenia) . Po prepustení z nemocnice bol niekoľko mesiacov prakticky neschopný pohybu, takže sa ani nemohol zúčastniť teroristických akcií v dňoch 24.-25.6., z ktorých je obvinený. Vzhľadom k tomu, že predložené lekárske správy sú v jazyku ruskom, dokumentačné oddelenie Krajského súdu v Košiciach vyhotovilo preklad tejto zdravotnej dokumentácie (č.l. 205-206 spisu krajského súdu) . Keďže v administratívnom spise odporcu sa táto zdravotná dokumentácia nenachádza, bude jeho povinnosťou sa týmto listinným dôkazom zaoberať a vyhodnotiť ho v súvislosti s výpoveďou navrhovateľa o jeho osobnom príbehu, ako dôvodu jeho žiadosti o udelenie azylu, ako aj pri hodnotení pravdivosti tejto výpovede. Zdravotná dokumentácia navrhovateľa sa nachádza už aj v administratívnom spise odporcu v ruskom jazyku na č.l. 497 až 501, ktoré bude potrebné

porovnať s lekárskymi správami predloženými súdu a tieto porovnať s údajmi navrhovateľa o čase jeho zadržania a ním uvádzaného mučenia orgánmi polície. Uvedené zdravotné závery bude potom potrebné porovnať i so súčasným zdravotným stavom navrhovateľa z hľadiska možnej súvislosti s poraneniami, konštatovanými v zdravotnej dokumentácii.

Predchádzajúca splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa predložila v správnom konaní k návrhu na doplnenie dokazovania (zo dňa 03.02.2011) , dňa 15.02.2011 doplnenie prekladu viacerých dokladov, okrem iných i lekárskych záznamov a správ, ako aj znaleckého posudku, týkajúcich sa J. A.. I., H. I. a Y. G.. P. E., ktoré podľa názoru splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa poukazujú na to, že tieto osoby mohli byť počas ich pobytu vo vyšetrovacej väzby vystavené fyzickému násiliu, v dôsledku čoho mohli byť prinútené vzniesť falošné obvinenia proti navrhovateľovi. Na základe týchto informácií, s poukazom na ňou poskytnuté informácie o krajine pôvodu, táto tvrdila, že v prípade vydania navrhovateľa do RF na trestné stíhanie nie je zaručené, že by bolo dodržané právo na spravodlivý súdny proces a je pravdepodobné, že by bol navrhovateľ vystavený riziku mučenia alebo neľudského zaobchádzania zo strany štátnych orgánov (č.l. 190 až 231 administratívneho spisu) . Listinné dôkazy vyhodnotil odporca vo svojom rozhodnutí tak, že z posudku zdravotného stavu osôb, ktoré mali voči navrhovateľovi pod mučením vypovedať, nie je zrejmé, že boli mučené, lebo toto sa nedá preukázať. Tiež uviedol, že z predložených materiálov nie je zrejmé, že navrhovateľ bol z trestných činov obvinený na základe výpovedí, ktoré boli získané mučením.

Uvedené závery odporcu nie sú preskúmateľné aj z toho dôvodu, že odporca bližšie nekonkretizoval tieto svoje závery a neporovnával tieto dokumenty s časom vznesenia obvinenia voči navrhovateľovi. Odporca sa nezaoberal dokumentami ESĽP v administratívnom spise, ktoré sa majú týkať osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami údajne spôsobiť obvinenie navrhovateľa, adresované organizácii Memorial (prípad Khadziev a iní v. Rusko (No.30444/08 z roku 2008 a 2009) č.l. 477-480 administratívneho spisu a rozhodnutím ESĽP zo 17.01.2011/č.l. 518-525/ - č.l. 518-525, 477-448 administratívneho spisu) . V tomto smere však bude tiež vecou navrhovateľa, aby sa vyjadril k tvrdenej súvislosti medzi týmito osobami a jeho obvineniami.

Vzhľadom na lekárske správy ohľadom zranení navrhovateľa bude potrebné tieto posúdiť komplexne, vo vzájomných súvislostiach, v zmysle procesnej zásady v pochybnostiach v prospech žiadateľa . O to aktuálnejšia je potom požiadavka Najvyššieho súdu SR v už citovanom rozhodnutí (v čase rozhodovania ktorého neboli predložené nové lekárske správy, týkajúce sa navrhovateľa) na doplnenie dokazovania ohľadom tvrdenia navrhovateľa o dôsledkoch mučenia, ktoré sa mali prejaviť na jeho zdraví, či takéto zdravotné poruchy u navrhovateľa existujú a či mohli byť spôsobené mučením počas jeho zadržania. Tieto je potrebné vyhodnotiť s údajmi navrhovateľa o čase jeho zadržania a vznesenia obvinenia, ako aj novodoloženými lekárskymi správami v konaní pred krajským súdom.

6/ Podmienky pre udelenie azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle je nutné posudzovať samostatne. Udelenie azylu je viazané na objektívnu prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnený strach z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Krajský súd k tomu dodáva, že okrem tých nedostatkov pri hodnotení skutočností, uvádzaných navrhovateľom v súvislosti so žiadosťou o udelenie azylu, na základe objektívnych skutočností a správ o krajine pôvodu, sa odporca nezaoberal subjektívnym pocitom strachu navrhovateľa v konfrontácii s týmito objektívnymi elementami pocitu strachu navrhovateľa, ako na to poukázal aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí. Napriek tomu, že odporca sám v napadnutom rozhodnutí konštatoval rozdiely medzi konaním o udelenie azylu a extradičným konaním, v konečnom dôsledku rozhodovanie o udelenie azylu odôvodnil len zárukami poskytnutými Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie. Pri posudzovaní skutočností, v súvislosti s pojmom prenasledovanie, ktoré sa mali stať pred odchodom navrhovateľa z krajiny pôvodu, preto nie je možné poukazovať na záruky Generálnej prokuratúry Ruskej federácie, vzťahujúce sa na dobu do budúcnosti, teda po prípadnom návrate navrhovateľa do krajiny pôvodu. Z pohľadu ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle, najmä bodov 2, 3 a 4 je potrebné vychádzať z tých skutočností, ktoré uvádzal navrhovateľ, že sa mali stať pred jeho odchodom z krajiny pôvodu, tieto náležite vyhodnotiť pri posudzovaní pravdivosti a dôveryhodnosti výpovede navrhovateľa z hľadiska

opodstatnenosti subjektívneho pocitu strachu navrhovateľa, v konfrontácii s objektívnymi skutočnosťami o krajine pôvodu v čase, kedy mal byť zadržaný a mučený policajnými orgánmi, čo malo viesť k jeho odchodu z krajiny pôvodu a podstatnými údajmi z extradičného konania o skutkových okolnostiach činov.

Naproti tomu rozhodovanie o poskytnutí doplnkovej ochrany sa vzťahuje k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa o azyl do krajiny pôvodu, teda k čiastočne iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase, teda v čase budúcom, v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu. Takéto rozhodovanie je teda viazané na okolnosti vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle tak, ako aj to uvedené v bodoch 1, 2 a 3 tohto ustanovenia. V súvislosti s tým sa preto krajský súd zaoberal ďalšími odvolacími námietkami.

7/ Navrhovateľ v písomných dôvodoch opravného prostriedku namietal, že odporca sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal hrozbou mučenia a smrti v prípade jeho núteného návratu do Ruska. Poukázal na osud jeho príbuzného Murata Gasajeva, u ktorého odporca v rozhodnutí mal chybne uvádzať, že bol v Ruskej federácii uväznený niekoľko rokov, pretože v skutočnosti bol uväznený dva roky v Španielsku a potom desať mesiacov v Rusku a po extradícii zo Španielska v roku 2008 ho v Moskve osobne vítal riaditeľ ruskej FSB W.. Namietal tiež, že informácia o vyjadrení organizácie Memorial tiež nie je pravdivá, pretože táto skutočne predpokladá v jeho prípade rovnaké bezprávie ako v prípade Murata, ako to v liste k prípadu popisuje X. L.. Napokon tu poukázal aj na prípad N., pokiaľ ide o kontrolu väzobných podmienok v ruských väzniciach. K týmto námietkam krajský súd uvádza, že týmito prípadmi, teda prípadom Murata Gasajeva, ako aj vyjadrením organizácie Memorial sa Migračný úrad zaoberal a vyhodnotil to tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež prípadom Anzera Chadidoviča Čentieva proti Slovenskej republike (sťažnosť číslo 21022/08) a Ali Nurdinovič Ibragimova proti Slovenskej republike (sťažnosť číslo 51946/08) , v prípade ktorých Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v rozhodnutí o prijateľnosti zo 14.9.2010 pre porušenie Článku 3 Dohovoru, vyhlásil sťažnosti za neprijateľné tak, ako to uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. V tomto smere je preto neopodstatnená námietka navrhovateľa, ktorou spochybňuje odporcom citované závery tohto súdu poukazom na tomuto rozhodnutiu časovo predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR či poukazom na nové predbežné opatrenie ESĽP, ako procesné rozhodnutie alebo na dôvody nepredloženia dokumentácie ohľadom prípadu Šakajeva pred ESĽP v tejto veci.

Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal podmienky udelenia doplnkovej ochrany a v svetle ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle, k podmienke uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, resp. mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu, poukázal práve na záruky Generálnej prokuratúry RF, ktorá garantuje, že navrhovateľovi nebude trest smrti udelený a ktorá sa zároveň zaručila, že po vydaní žiadateľa do Ruskej federácie tento nebude vystavený zlému zaobchádzaniu, nezlučiteľnému s obsahom článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Migračný úrad tieto záruky považoval za dostatočné a neporušiteľné s tým, že nemá dôvod pochybovať o tom, že vydaním navrhovateľa do Ruskej federácie by sa mu dostalo zaobchádzania, ktorého sa obáva . Takýto záver vyznieva zmätočne.

Odporca tiež poukázal na to, že podľa § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF sa trest smrti neudeľuje osobe, ktorá bola vydaná cudzím štátom na stíhanie do RF alebo na základe obojstrannej dohody, ak podľa zákonodarstva iného štátu, ktorý osobu vydáva, sa za spáchaný trestný čin touto osobou s trestom smrti nepočíta alebo ak je neudelenie trestu smrti podmienkou vydania alebo jej nemôže byť udelený trest smrti z iných dôvodov. Generálna prokuratúra RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových, národnostných, náboženských dôvodov, ani z dôvodu politických názorov. Ďalej sa zaručila, že navrhovateľ bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie a po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania, a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku, po vykonaní trestu môže opustiť územie RF. Moratórium na výkon trestu smrti v RF bol jednou z najhlavnejších podmienok prijatia krajiny do Rady Európy, hoci napriek tomu Moskva Protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala. V citovanom rozhodnutí ESĽP, sa tento súd zaoberal tiež osobou Mustafa Labsiho, čo bolo namietané tiež v dôvodoch odvolania.

K odvolacej námietke, že to, že Generálna prokuratúra RF garantuje nevykonanie trestu smrti ešte neznamená, že mimosúdna poprava nemôže byť skôr či neskôr vykonaná, krajský súd ešte dodáva, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu nie je zistiteľné, či za spáchanie trestných činov, pre ktoré bol navrhovateľ obvinený, je vôbec možné uložiť trest smrti podľa Trestného zákona RF. Bude povinnosťou odporcu sa vo svojom rozhodnutí zaoberať aj touto nie nepodstatnou skutočnosťou na základe listinných dôkazov z extradičného konania.

K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľa, že prečo Migračný úrad kladie taký akcent na dôveru v záruky Generálnej prokuratúry RF, keď ide len o záruky konania, ktoré v prvom rade definuje Ruská Ústava a zákonodarstvo RF , krajský súd zdôrazňuje, že dôveryhodnosťou týchto záruk sa v obdobných prípadoch, a to aj v prípadoch Ibragimova a Čentieva, zaoberali súdy Slovenskej republiky na všetkých stupňoch, ako aj Ústavný súd a napokon aj Európsky súd pre ľudské práva už v uvedenom rozhodnutí, týkajúceho sa práve týchto osôb. Vzhľadom na túto námietku krajský súd cituje z uvedeného rozhodnutia ESĽP o prijateľnosti, zo dňa 14. septembra 2010, vo veci Čentiev a Ibragimov proti Slovenskej republike nasledovné:

Pri posúdení dôveryhodnosti, ktorú týmto zárukám (Generálnej prokuratúry Ruskej federácie) mohli priznať slovenské orgány, súd považuje za významné, že boli poskytnuté generálnym prokurátorom, ktorý v rámci ruského systému dohliada nad činnosťou všetkých prokurátorov v Ruskej federácii, vrátane argumentácie prokurátora k prípadu pred súdmi (pozri tiež mutatis mutandis, citovaný Šamajev a ďalší proti Gruzínsku) . Súd nenachádza v materiáloch, ktoré mu boli predložené nič, čo by mohlo byť odôvodnene základom pre pochybnosť slovenských orgánov o dôveryhodnosti záruk, že trest smrti by nemal byť v prípade sťažovateľov uplatnený. Navyše, tieto záruky boli neskôr výslovne potvrdené vo vyjadrení tretej strany, predloženom Ruskou federáciou. Súd navyše poznamenáva, že slovenské orgány a osobitne najvyšší súd správne posúdili, či sú sťažovatelia v prípade vydania do Ruskej federácie vystavení riziku zlého zaobchádzania. Uviedol, že rozhodnutie o vydaní konkrétnej osoby na účely jej trestného stíhania, nemôže byť založené výlučne na politickej situácii v určitej oblasti v Ruskej federácii a na skutočnosti, že kroky štátu v tomto ohľade boli predmetom medzinárodnej kritiky. Viaceré medzinárodne dostupné informácie o použití násilia ruskou armádou proti civilnému obyvateľstvu nedokazujú existenciu konkrétneho rizika, že so sťažovateľmi bude v prípade vydania zle zaobchádzané. Navyše najvyšší súd uviedol, že neexistujú špecifické informácie o konkrétom prípade sťažovateľov, ktoré by dovolili odlišný záver. Pokiaľ ide o svedka P., ktorého svedectvo bolo dôvodom na trestné stíhanie sťažovateľov, údajne zlé zaobchádzanie s ním nepredstavuje dôkaz, že sťažovatelia by boli vystavení zaobchádzaniu nezlučiteľnému s Článkom 3 Dohovoru. V konaní pred súdom sťažovatelia nepredložili žiadny dokument podporujúci ich tvrdenie, že s pánom Š. bolo po vyhostení do Ruskej federácie zle zaobchádzané, z predložených dokumentov zároveň nevyplýva, že by bol takýto dôkaz predložený v konaní pred slovenskými súdmi. Súd pripomenul, že samotná možnosť zlého zaobchádzania za okolností podobných prípadom predmetných sťažností nie je ako taká postačujúca na vyvolanie porušenia Článku 3 (pozri tiež Šamajev a ďalší proti Gruzínsku a Rusku ods. 352, s ďalšími odkazmi) . Tiež považuje za relevantné argumenty, že záruky ochraňujúce sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným s Článkom 3 boli poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany Dohovoru a že možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu. V svetle predložených dokumentov a vyššie uvedených úvah, súd nenachádza nič, čo by mohlo byť odôvodnene základom pre pochybnosť slovenských orgánov o dôveryhodnosti záruk poskytnutých počas rozhodovacieho procesu ruským generálnym prokurátorom. Berúc do úvahy materiály, ktoré mu boli predložené, Súd môže akceptovať prijatý záver, že okolnosti prípadu neodhaľujú podstatné dôvody pre domnienku, že sťažovatelia budú v prípade vydania do Ruska vystavení reálnemu a osobnému riziku mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle Článku 3 Dohovoru.

Migračný úrad sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal prípadom Mustafa Labsiho, v súvislosti s ktorým navrhovateľ citoval vyjadrenia ústavných činiteľov SR (Daniela Lipšica a Štefana Harabina) , ktorý navrhovateľ uvádzal až v odvolacích dôvodoch.

Krajský súd tiež zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktoré obsahuje množstvo dokumentov v ruskom a anglickom jazyku v rozsahu niekoľko sto strán, ktoré

navrhovateľ, resp. jeho splnomocnená zástupkyňa predložili súdu ako prílohy k návrhu - opravnému prostriedku. Ani v prípade nariadeného pojednávania by súd nevykonával rozsiahle dokazovanie na základe takto predložených listinných dôkazov, pretože by to presahovalo rámec ustanovenia § 250q ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd môže vykonať iba dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

V zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí predovšetkým vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ale zároveň správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely . Nemožno však žiadať od odporcu, aby v každom prípade porovnával svoje rozhodnutia s inými svojimi rozhodnutiami, resp. rozhodnutiami iných súdov Slovenskej republiky či Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré nie sú predkladané správnemu orgánu na posúdenie, resp. porovnanie v zmysle tohto ustanovenia navrhovateľom, resp. jeho splnomocneným zástupcom, bez náležite skutkovej či právnej argumentácie na takéto doplnenie dokazovania navrhovateľom, resp. jeho splnomocneným zástupcom.

Ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal materiálmi predloženými navrhovateľom a jeho splnomocnenou zástupkyňou z rôznych médií, rozsudkami ESĽP v slovenskom, českom, anglickom a ruskom jazyku, z ktorých urobil rešerš a z ktorých vo všeobecnosti vyplýva, že osoby kaukazských národností musia čeliť v RF prenasledovaniu a rovnako hovoria o zlých podmienkach v ruských väzniciach, poukazujú na rôzne zadržania, zabitia a zmiznutia osôb v Čečensku, Ingušsku a v Dagestane, ako aj na zlé zaobchádzanie s takýmito osobami. Zároveň však uviedol, že v prevažnej väčšine sa správy, ako aj rozhodnutia súdov, vzťahujú na skutky v rokoch 2000-2002, teda na udalosti počas a tesne po skončení tzv. druhej Čečenskej vojny a navyše rovnako ide o zaobchádzanie s osobami, ktoré boli zadržané priamo na území RF a nevzťahovali sa na ne posudzované záruky Generálnej prokuratúry RF, ktorými sa odporca v svojom rozhodnutí zaoberal.

8/ Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa v konaní pred správnym orgánom tomuto predložili stovky strán o krajine pôvodu, resp. týkajúcich sa rozhodnutí v extradičnom konaní v SR. Obdobne i v konaní pred súdom navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa predložili súdu niekoľko sto strán dokumentov, týkajúcich sa taktiež správ o krajine pôvodu, rôznych rozhodnutí, a to aj v extradičnom konaní navrhovateľa na území Slovenskej republiky. Krajský súd k tomu zdôrazňuje, že obdobne ako je povinnosťou správneho orgánu, aby v napadnutom rozhodnutí konkretizoval správy o krajine pôvodu, na základe ktorých, (s uvedením konkrétnych skutoční) dospel k určitým záverom, rovnako je povinnosťou navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, aby v návrhoch na doplnenie dokazovania pred správnym orgánom a rovnako v dôvodoch odvolania, konkretizoval správy o krajine pôvodu s uvedením konkrétnych skutočností, ktorými vytýka odporcovi nesprávne či jednostranné hodnotenie dôkazov. Ku konkrétnym skutkovým záverom je teda povinnosťou aj navrhovateľa, resp. jeho splnomocneného zástupcu konkretizovať relevantné dôkazy, tvoriace prílohu návrhu - opravného prostriedku a nie bez konkrétnych odvolacích dôvodov a poukazu na konkrétne dôkazy, tieto listinné dôkazy v rozsahu niekoľko sto strán v jednom vyhotovení neprehľadne priložiť k návrhu - opravnému prostriedku (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Saz/48/2010) . Navyše novelou Občianskeho súdneho poriadku, účinnou od 1.1.2012, bolo v § 42 ods. 3 O.s.p. stanovené, že podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné a ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ako už bolo uvedené, povinnosťou krajského súdu je v rámci dispozičnej zásady zaoberať sa len konkrétnymi odvolacími dôvodmi, uvedenými v opravnom prostriedku a nie vyberať si z množstva listinných dôkazov, tobôž tieto nejakým spôsobom hodnotiť. V správnom konaní platí zásada správneho voľného hodnotenia dôkazov príslušným správnym orgánom.

9/ Odporca v napadnutom rozhodnutí konštatoval nad rámec posúdenia a zdôvodnenia žiadosti Migračným úradom, že v osobe navrhovateľa ide o osobu podozrivú zo spáchania vážneho nepolitického zločinu, ktorého v prípade dokázania skutku podľa článku 1F Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov, by nebolo možné považovať za osobu hodnú medzinárodnej ochrany . Ďalej

uviedol, že zároveň udelením azylu by slovenské orgány zabránili vydaniu menovaného do krajiny, kde je z týchto vážnych zločinov obvinený a tým by zabránili spravodlivému vyšetreniu a posúdeniu jeho prípadu. Úlohou Migračného úradu nie je vyšetriť tieto skutky a rozhodnúť o jeho vine alebo nevine, ale jeho úlohou je rozhodnúť, či menovanému hrozí prenasledovanie z dôvodov presne špecifikovaných v zákone o azyle, čo Migračný úrad aj vykonal v azylovom konaní a na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov vydal toto rozhodnutie.

Krajský súd k tomu dodáva, že použitie tzv. vylučovacích klauzúl, v súlade s ustanovením § 13 zákona o azyle, ako aj článkom D, E a F článku 1 Konvencie o postavení utečencov z roku 1951, je možné iba voči osobám, ktoré inak spĺňajú charakteristiky utečenca podľa definície v článku I časť A Konvencie, resp. v podmienkach Slovenskej republiky, kritéria udelenia azylu podľa § 8 až 10 zákona o azyle. Znamená to, že skúmanie tzv. vylučovacích klauzúl je následným krokom po posudzovaní všeobecných kritérií pre udelenie azylu žiadateľovi. Podľa Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, bod 176, žiadosť o udelenie utečeneckého statusu podaná osobou, ktorá sa uchýlila (údajne alebo v skutočnosti) k použitiu sily alebo spáchala násilné trestné činy akéhokoľvek charakteru a v akýchkoľvek súvislostiach, musí byť predovšetkým - ako každá iná žiadosť - preskúmaná z hľadiska možností aplikácie paušálnych podmienok udelenia utečeneckého statusu Konvencie 1951. V prípadoch, keď žiadateľ vyhovel kritériám niektorej paušálnej klauzuly, môže vzniknúť otázka, či s ohľadom na použitie sily a ním spáchané trestné činy, žiadateľ nespĺňa podmienky jednej alebo viacerých vylučovacích klauzúl. Aplikácia vylučovacej klauzuly podľa § 13b zákona o azyle, teda dôvodné podozrenie, že žiadateľ sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako požiadal o udelenie azylu, musí byť viazaná na dôsledné a objektívne preverenie, či čin, ktorý navrhovateľ mal spáchať, je činom naozaj nepolitickým. Trestné činy vraždy, terorizmu i organizovaný zločin sú vo všeobecnosti nepochybne závažné zločiny nepolitického charakteru, ktorých posúdenie môžu zmeniť napríklad okolnosti za vojnového stavu. Úmyselné porušovanie Trestného zákona - či už všeobecne platného alebo vzťahujúceho sa len na určité kategórie osôb - na základe dôvodov prenasledovania musí byť jasne dôsledkom prejavov činnosti alebo účasti na určitých činnostiach v krajine pôvodu, alebo objektívnym dôsledkom charakteristík žiadateľa o azyl, ktoré sú podstatné pre udelenie postavenia utečenca. Rozhodujúcimi faktormi sú i povaha hroziaceho trestu, závažnosť trestu vo vzťahu k uskutočnenému činu, právny systém a situácia v oblasti ľudských práv v krajine pôvodu. Treba zvážiť skutočnosť, či úmyselné porušovanie ustanovenia Trestného zákona možno považovať za nevyhnutné z hľadiska individuálnych okolností príslušnej osoby v krajine pôvodu. Z uvedeného je zrejmé, že podľa § 13 ods. 1 písm. b/ zákona o azyle postačuje len dôvodné podozrenie, že žiadateľ sa dopustil, resp. mal dopustiť závažného nepolitického trestného činu mimo územia republiky predtým, ako požiadal o udelenie azylu. Úlohou Migračného úradu teda skutočne nie je vyšetriť tieto skutky a rozhodnúť o jeho vine alebo nevine, čo nepochybne prináleží iným orgánom štátu. Na aplikáciu tejto klauzuly totiž postačuje iba dôvodné podozrenie, že sa mal žiadateľ takejto nepolitickej trestnej činnosti dopustiť.

10/ Odporca vo svojom rozhodnutí k možnosti udeliť azyl z humanitných dôvodov uviedol veľmi stručne iba toľko, že na udelenie azylu na území SR z humanitných dôvodov nie je právny nárok a v priebehu predchádzajúceho konania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že by mal byť navrhovateľovi udelený humanitný azyl. Takto odôvodnené neudelenie azylu z humanitných dôvodov, tobôž s poukazom na predchádzajúce konanie, bez skúmania aktuálnych skutočností pre takéto udelenie azylu, považuje krajský súd za nedostatočné. V nariadení ministra vnútra SR zo 14.01.2003 o postupe MÚ MV SR a útvarov PZ pri vykonávaní zákona o azyle, je v článku 7 ods. 2 uvedené, že za humanitné dôvody, na základe ktorých môže Migračný úrad udeliť azyl, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Povinnosťou Migračného úradu, vzhľadom na namietané zdravotné problémy navrhovateľa v súčasnosti, s možnosťou ich súvisu s udalosťami, ktoré sa mali stať po jeho údajnom zadržaní a mučení v krajine pôvodu, bolo zaoberať sa aj týmito skutočnosťami, či navrhovateľ nespadá do kategórie ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mal predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Až po vyhodnotení týchto skutočností v odôvodnení rozhodnutia odporcu bude možné považovať rozhodnutie v zmysle § 9 zákona o azyle za dostatočne odôvodnené.

V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. V predmetnom konaní súd zistil, že zistenie skutkového stavu odporcom je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p.. Z týchto dôvodov krajský súd na základe opravného prostriedku navrhovateľa zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu v celom rozsahu, teda vo výroku o neudelení azylu a vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

V zmysle § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Povinnosťou odporcu bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v uvedených smeroch, prípadne doplniť dokazovanie ďalšími dôkazmi na skutočnosti, potreba vykonania ktorých by vyšla v ďalšom priebehu dokazovania najavo a na základe vyhodnotenia dôkazov v zmysle § 34 Správneho poriadku tieto náležite odôvodniť v rozhodnutí v zmysle § 47 Správneho poriadku.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, no on, ani jeho splnomocnená zástupkyňa si trovy konania neuplatnili a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. (§ 250s O. s. p.) .