KSKE 5 Saz 4/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200268 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200268.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky v prvom rade: H. K. I. P., R.. XX.XX.XXXX, Š. N.Í. T., J. R., T. Č. K. N. N. T. V. R. C. a navrhovateľky v druhom rade: H. K. V., R.. XX.XX. XXXX, C. H., F., Š. N. T., T. Č. K. N. N. T. V. R. C., zastúpená matkou H. K. I. P., R.. XX.XX.XXXX, zastúpené JUDr. Lenkou Čechovou Pisarčíkovou, právnou poradkyňou Spoločnosti ľudí dobrej vôle, K. XX, XXX XX J., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, B.. N. Č.. X, XXX XX D., o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 03.02.2012, ČAS: MU-557-61/PO- Ž-2010 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 03.02.2012 ČAS: MU-557-61/PO-Ž-2010.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-557-61/PO-Ž-2010 zo dňa 03.02.2012 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil azyl navrhovateľke H. K. I. P., ani jej maloletej dcére H. K. V. a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle im neposkytol doplnkovú ochranu.

Rozhodol tak po zistení, že na základe Dublinského nariadenia bola dňa 12.10.2010 protokolárne dopravená na územie Slovenskej republiky z Fínska navrhovateľka spolu s maloletou dcérou, ktoré sa podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle považujú za žiadateľa, nakoľko na konanie je príslušná Slovenská republika (ďalej SR ) .

Navrhovateľka požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy z prenasledovania svojej osoby a manžela zo strany štátnych bezpečnostných orgánov. Spolu s ňou a maloletou dcérou požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany aj jej manžel Z. P., R.. XX.XX.XXXX.

Za účelom zdôvodnenia žiadosti navrhovateľky bol s ňou vykonaný vstupný pohovor a doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedla, že krajinu pôvodu opustila v spoločnosti svojho manžela na platné cestovné pasy so slovenskými vízami a letecky odcestovali do Helsínk, ubytovali sa v byte sestry navrhovateľky, kde ich po dvoch dňoch zadržala fínska polícia. Po zadržaní požiadali o udelenie azylu a počas azylového konania sa im dňa 24.04.2010 narodila dcéra H. K. V.. Po vrátení z Fínska na Slovensko nemala inú možnosť ako požiadať o azyl, nakoľko do T. sa nemôže vrátiť, nakoľko ich život by bol v ohrození z dôvodu manželových problémov. Bol obvinený, a následne odsúdený za podozrievanie z

členstva v strane kurdistanských pracujúcich (ďalej len PKK ) , pričom podľa jej tvrdení nebol členom tejto strany, ale členom mal byť manželov brat, čo si ale T. štátne orgány vysvetlili po svojom tak, že z členstva upodozrievali jej manžela. Spolu s manželom sa skrývali na rôznych miestach v X. až do odchodu z T.. Dňa 03.08.2011, kedy bola k dôvodom svojej žiadosti dopočutá, uviedla, že v roku 1998 sa vydala za manžela bez súhlasu jeho rodiny. S rodinou manžela nemala dobré vzťahy, nekomunikovali spolu niekedy aj rok, rodina naliehala na neho, aby sa s ňou rozviedol a zobral si za manželku inú ženu. Rodina manžela ju obvinila, že dieťa, ktoré čakala, nie je jeho. S manželom T. prvýkrát opustili už vo februári 2010, kedy na cestu použili svoje cestovné pasy, ale pri pokuse o prekročenie rusko-fínskych hraníc boli ruskými štátnymi orgánmi zadržaní a následne letecky deportovaní späť do T.. Po prílete do X. nemali žiadne problémy, pričom po opustení letiska sa na niekoľko dní, potrebných na vybavenie nových víz na Slovensko, ubytovali u svojich známych, potom T. opätovne letecky legálne opustili. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedla.

Odporca po posúdení skutočností, uvedených navrhovateľkou počas konania, dospel k záveru, že navrhovateľka nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, lebo v jej prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Z kompletného vyhodnotenia spisového materiálu navrhovateľky odporca dospel k záveru, že počas azylového konania okrem svojej výpovede a fotokópie materiálu z facebooku, navrhovateľka nepredložila žiadne doklady alebo dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti.

Za účelom zistenia, či v prípade navrhovateľky išlo skutočne o prenasledovanie, správny orgán pristúpil k analýze jej výpovede. Podľa jej vyjadrenia, krajinu pôvodu opustila z dvoch dôvodov, a to jednak kvôli problémom s rodinou manžela a jednak kvôli samotným problémom manžela so štátnymi orgánmi. Skutočnosť, že navrhovateľka čelila problémom manželovej rodiny, možno chápať ako prejav ich nesúhlasu s ich sobášom, čo sa prejavilo hlavne počas výkonu základnej vojenskej služby manžela. V tej dobe bola manželovou rodinou fyzicky napadnutá a tri dni nútene držaná v domácnosti proti svojej vôli. Išlo však o ojedinelý akt, ktorý sa viac v budúcnosti neopakoval a nebol takého charakteru, že by navrhovateľke bránil naďalej žiť v krajine pôvodu. Hoci subjektívne mohla pociťovať strach z prenasledovania zo strany manželových rodičov, v čase jej pobytu v T. nenastali žiadne skutočnosti voči jej osobe, ktoré by tento subjektívny strach potvrdzovali. Problémy s manželovou rodinou v konečnom dôsledku vyriešili presídlením do X., kde žili bez akéhokoľvek kontaktu s rodinou manžela, a to až do odchodu z T.. Odporca ďalej uviedol, že napriek tomu, že T. je X. krajinou, na rozdiel od iných fundamentalistických X. krajín, zákon chráni práva žien a zakazuje násilie na ženách, vrátane domáceho násilia, pričom poukázal na správy od Humen Rights Watch z mája 2011, v zmysle ktorých boli prijaté opatrenia na boj proti násiliu na ženách, ako sú napríklad zmeny T. trestného zákonníka a ďalšie opatrenia na monitorovanie násilia páchaného na ženách. Na základe týchto skutočností dospel správny orgán k záveru, že v prípade navrhovateľky, napriek subjektívnemu pocitu z prenasledovania, neboli preukázané žiadne akty takého charakteru, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie.

Skúmanie druhého dôvodu, uvádzaného navrhovateľkou ohľadom problémov jej manžela so štátnymi orgánmi T., odporca poukázal na to, že tieto dôvody boli predmetom posudzovania v osobitnom konaní jej manžela a bolo konštatované, že ani v jeho prípade neboli splnené podmienky stanovené v § 8 zákona o azyle. Správny orgán nevylúčil, že navrhovateľka v súvislosti s problémami svojho manžela bola pod určitým psychickým tlakom, no tento bol výlučne subjektívneho charakteru, bez akejkoľvek objektívnej opodstatnenosti. V konaní žiadnym spôsobom nebola preukázaná súvislosť medzi aktami, prijatými voči jej osobe a kritériami prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľka síce v konaní poukázala na to, že bola na polícii fyzicky napadnutá a znásilnená, no jej vysvetlenie ohľadom týchto násilných aktov odporca nepovažoval za súvislé a hodnoverné. Vo vstupnom pohovore z 24.11.2010 uviedla, že v súvislosti s problémami manžela nemala nikdy s nikým žiadne problémy a nič sa jej nestalo, až v zápisnici z 03.08.2011 uviedla, že pri bránení manžela bola políciou fyzicky napadnutá. V ďalšom doplňujúcom pohovore z 15.10.2011 uviedla, že bola políciou aj znásilnená. S poukazom na to, že ak osoba, žiadajúca o azyl, prednáša dôvody, ktorým z objektívnych príčin, akými sú rozpory vo výpovediach a postupné zavádzanie nových skutočností, nie je možné uveriť, nemožno túto osobu považovať za dôveryhodnú a

ňou uvádzané dôvody považovať za hodnoverné. Odporca ale k tomu dodal, že ak by aj udalosti, ktoré navrhovateľka opísala sa skutočne udiali, bolo v jej záujme, aby to vyriešila právnou cestou v zmysle platných zákonných noriem krajiny, s poukazom na Ústavu T., v zmysle ktorej táto zakazuje akúkoľvek formu mučenia, či krutého zaobchádzania a porušenie tohto zákona je trestné. Ak by teda navrhovateľka bola skutočne políciou napadnutá a dokonca znásilnená, zákonné normy T. umožňovali, aby sa ochrany svojich ľudských práv dožadovala právnou cestou, čo nevyužila a krajinu pôvodu opustila bez toho, aby využila alternatívu vnútroštátnej ochrany, ktorá jej bola v zmysle Ústavy T. zaručená.

Odporca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tiež podmienkami na poskytnutie doplnkovej ochrany ako ochrany pred vážnych bezprávím v krajine pôvodu žiadateľa o azyl. Poukázal na to, že T. v roku 2006 zrušilo trest smrti a preto je táto forma vážneho bezprávia u navrhovateľky aj z tohto dôvodu vylúčená. Článok 94 Trestného zákona tiež obsahuje trestný postih pre prípad, že akákoľvek úradná osoba, ktorá spôsobí závažnú telesnú či psychickú bolesť, či stratu vedomia alebo schopnosť konať, či zneuctí osobu, bude odsúdená do väzenia od troch do dvanásť rokov. Odporca tiež posudzoval aj postupy T. štátnych orgánov v prípade, kedy sú neúspešní žiadatelia o azyl zo zahraničia repatriovaní do T.. V zmysle všeobecných správ od Ministerstva zahraničných vecí Holandska a Hraničného úradu Spojeného kráľovstva, ak sa zistí, že navracajúca sa osoba má trestný záznam, alebo chybné doklady o prekročení hraníc, alebo opustila T. ilegálne, alebo bola vyhostená z inej krajiny, T. pohraničné úrady často dotknutú osobu vypočúvajú so zameraním na skontrolovanie osobných údajov, dôvody a čas odchodu z TB., dôvody žiadosti o azyl a jej zamietnutia, so zameraním aj na trestné záznamy doma a v zahraničí, vrátane drogových trestných priestupkov a možné kontakty s ilegálnymi organizáciami v zahraničí. Ak však neexistuje žiadne jednoznačné podozrenie, pravidlom je, že osobu prepustia v priemere asi po šiestich až deviatich hodinách väzby. Navrhovateľka v krajine pôvodu ani v zahraničí nevyvíjala žiadnu činnosť, pre ktorú by mohla byť podozrivá z trestnej alebo inej protiprávnej činnosti a je preto reálny predpoklad, že by v jej prípade neboli prijaté žiadne individuálne opatrenia nad rámec bežných zákonných postupov. Vzhľadom na uvedené zákonné normy T. a informácie z dostupných zdrojov, odporca konštatoval, že v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu je mučenie alebo neľudské zaobchádzanie, ako jedna z foriem vážneho bezprávia, vylúčená. Bezpečnostná a politická situácia v T. je v súčasnej dobe stabilizovaná, neprebieha tu žiaden vnútroštátny alebo medzinárodný konflikt takého rozmeru, ktorý by pre navrhovateľku predstavoval individuálnu hrozbu podľa definície vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Preto odporca dospel k záveru, že v jej prípade nie je ani dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR.

Napokon odporca sa v svojom rozhodnutí zaoberal hodnotením informácií, predložených zástupkyňou navrhovateľky a nestotožnil sa s jej názorom, podľa ktorého navrhovateľka splnila podmienky pre udelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany na území SR. Odporca zotrval na tom, že navrhovateľka v priebehu konania neuviedla žiadne hodnoverné skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že by v krajine pôvodu bola prenasledovaná v zmysle § 8 zákona o azyle či Ženevskej konvencie z roku 1951. Správny orgán sa zaoberal tiež návrhom udeliť navrhovateľke azyl z humanitných dôvodov, v zmysle ust. § 9 zákona o azyle. Uviedol, že podmienky udelenia azylu z humanitných dôvodov nie sú taxatívne definované a rozhodovanie patrí do výsostnej kompetencie Ministerstva vnútra SR. V Článku 11 nariadenia ministra vnútra SR č.1 z 11.01.2007 je uvedené, že za humanitné dôvody sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Vzhľadom na to, že správny orgán nevylúčil určité psychické útrapy, pristúpil k znaleckému posudzovaniu psychického stavu navrhovateľky. Znalecký posudok síce nasvedčuje narušeniu jej psychického stavu, avšak z dostupných informácií je zrejmé, že takéto stavy sa dajú v T. liečiť v dostupných špecializovaných zariadenia, ktoré poskytujú komplexnú zdravotnú a psychologickú starostlivosť. Z toho dôvodu odporca nepristúpil k udeleniu azylu z humanitných dôvodov.

V závere svojho rozhodnutia odporca poukázal na informácie, použité za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľky. Uviedol tiež, že rozhodnutím Migračného úradu pod č. MU-558-6/PO-Ž-2010 zo dňa 06.10.2011 manželovi navrhovateľky Z. P., nar. XX.XX.XXXX, taktiež nebol udelený azyl a ani poskytnutá doplnková ochrana na území SR.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podala opravný prostriedok navrhovateľka v prvom rade, aj v mene svojej maloletej dcéry, ktoré sú zastúpené splnomocnenou zástupkyňou a tieto žiadali rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

V odôvodnení opravného prostriedku navrhovateľka aj jej právna zástupkyňa uviedli, že navrhovateľka požiadala o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život v prípade zotrvania v T. pre subjektívne problémy, súvisiace s kurdskou národnosťou a politickými aktivitami jej manžela v J. strane D.. Ďalej uviedli, že manžel navrhovateľky bol políciou zadržaný, vypočúvaný a obvinený zo spolupráce s N. a v dôsledku obvinení polície bol súdom v neprítomnosti odsúdený na 10 rokov trestu odňatia slobody, o čom bol informovaný právnym zástupcom a po jeho vynesení sa skrýval a vybavoval si útek z T., preto tento rozsudok nemá k dispozícii a nemá ani kontakt so svojim právnikom v T.. Ďalej splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky poukázala na doplňujúci pohovor s navrhovateľkou na území SR, ako aj na žiadosť o azyl vo Fínsku a problémy s rodinou manžela, ktorá nesúhlasila s ich sobášom. V prípade uväznenia by ju potom manžel už viac nemohol ochrániť a oni by mohli ublížiť jej i ich spoločnému dieťaťu. Tvrdila tiež, že po strete s príslušníkmi polície kvôli manželovým problémom viackrát potratila a túto výpoveď upresnila počas druhého doplňujúceho pohovoru, keď bližšie popísala okolnosti, za ktorých došlo k jednotlivým potratom.

Ďalej v opravnom prostriedku poukázala zástupkyňa navrhovateľky na postavenie J. v T., ktoré napriek oficiálnym snahám stále nie je dobré. Taktiež postavenie J. žien v T. je zlé, domáce násilie nie je výnimkou a súhlas rodiny so svadbou je vzhľadom na silné kmeňové tradície podstatnou záležitosťou, i keď nemá vplyv na platnosť manželstva. Ženy, ktoré sú obeťami zlého zaobchádzania v rodinách, majú len teoretickú možnosť žiadať a aj dostať ochranu pred pôvodcami násilia.

V opravnom prostriedku bolo opakovane zdôraznené, že navrhovateľka sa dostala do konfliktu s príslušníkmi polície z dôvodu podozrenia jej manžela zo spolupráce s J. stranou N.. Už pri prvom strete bola policajtom napadnutá ako tehotná a následkom úderu do brucha potratila. Neskôr bola opäť zadržaná kvôli aktivitám manžela, znásilnená policajtom, v dôsledku čoho opäť potratila. Znásilnenie v moslimskej kultúre je veľký problém a má problém i s akceptáciou okolia, keďže rodina, vrátane manžela, takúto ženu častokrát odvrhne. Navrhovateľka teda bola vystavená fyzickému, psychickému i sexuálnemu násiliu, ktoré bolo vykonané príslušníkmi polície ako predstaviteľmi štátnej moci. Jej manžel o jej znásilnení policajtom nevedel a obava z možného zistenia tejto skutočnosti manželom je jedným z dôvodov rýchlo sa zhoršujúceho psychického stavu klientky. Bola prenasledovaná pre politické názory svojho manžela a zároveň nie je vylúčené, či brutalita zásahu príslušníkov polície nesúvisela s jej J. národnosťou.

Ďalej splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky poukázala na znalecký posudok na posúdenie psychického stavu navrhovateľky psychologičkou, ktorá prizvala aj znalca z odboru psychiatrie. Z tohto posudku vyplýva, že navrhovateľka trpí závažnou psychickou poruchou, dôsledkom ktorej sú aj drobné nezrovnalosti v jej jednotlivých výpovediach v rámci azylového konania. Nemá sklony k fabuláciám, teda v jej prípade je potrebné považovať skutočnosti ňou uvádzané za pravdivé. Má za to, že problémy jej manžela politického charakteru, ktoré boli dôvodom ich odchodu z krajiny pôvodu a konkrétne strety jej klientky s políciou v T., je potrebné považovať za dané. Napriek tomu bola navrhovateľka odporcom označená za nedôveryhodnú z dôvodu rozporu vo výpovediach a z dôvodu postupného uvádzania nových skutočností. Namietala, že len z týchto dôvodov nemožno navrhovateľku vyhodnotiť ako nedôveryhodnú, pokiaľ svoje konanie adekvátne vysvetlí. Odporca navyše vyhodnotenie nedôveryhodnosti náležite a detailne neodôvodnil a obmedzil sa iba na stručnú konštatáciu, že vo výpovediach navrhovateľky sú rozpory, neuviedla všetky relevantné skutočnosti pri prvom pohovore, ale uvádzala ich postupne a preto im nie je možné uveriť.

V súvislosti s doplnkovou ochranou, splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že navrhovateľky spĺňajú podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany vzhľadom na odsudzujúci rozsudok manžela, v dôsledku čoho po návrate do T. bude navrhovateľka s dcérou vystavená mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zo strany rodiny svojho manžela, nakoľko tento ju pred

nimi počas výkonu trestu vyhostenia nebude môcť ochrániť. Pri rozhodovaní o udelenie medzinárodnej ochrany treba do úvahy zobrať aj skutočnosť, že núteným návratom do T. bude ohrozený aj vývoj, zdravie a možno aj život maloletej dcéry v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa vzhľadom na skutočnosti uvádzané navrhovateľkou.

Napokon zástupkyňa navrhovateľky namietala tiež neudelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle poukazom na to, že navrhovateľka trpí psychickou poruchou, v dôsledku ktorej trpí ťažkými depresiami a dokonca môže sa znovu pokúsiť o samovraždu, ako to urobila už v minulosti. V súčasnosti je tehotná, čaká s manželom ďalšie dieťa a už len myšlienka na návrat do T. v nej vyvoláva úzkostné a depresívne stavy so záchvatmi plaču. Napriek možnostiam liečby navrhovateľky v prípade návratu do T., ako to uviedol odporca, jej nútený návrat do krajiny pôvodu je neprípustný z dôvodu, že jej psychické problémy vznikli jednak v súvislosti s politickými problémami jej manžela, celkovým zaobchádzaním T. štátnych orgánov s osobami J. národnosti, ktoré boli politicky aktívne v prokurdsky orientovaných politických stranách a jednak aj problémami s rodinou jej manžela, ktorá ju neakceptuje a psychicky týra. V súvislosti s tým poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Írsko c. Spojené kráľovstvo z 1.10.1972, Annuaire, č. 15) , v ktorom je definované mučenie, za ktoré je potrebné považovať neľudské zaobchádzanie i ponižujúce zaobchádzanie.

Podľa záveru splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Navrhla preto zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť, keďže ani po opätovnom preskúmaní navrhovateľkinej žiadosti nezistil zákonné podmienky pre udelenie azylu. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že v súvislosti s problémami s politickými aktivitami manžela navrhovateľky v prvom rade, navrhovateľka neudávala žiadne vlastné politické, rasové, národnostné alebo náboženské problémy v krajine pôvodu a neodvolávala sa ani na svoje politické názory, ktoré by zastávala a ktoré by jej mohli spôsobiť ujmu. Neuvádzala tiež, že by mala patriť do určitej sociálnej skupiny, pre príslušnosť ktorej by sa mohla obávať prenasledovania. Politické dôvody žiadosti o azyl odvodzuje iba od manžela a jej výpoveď bola vyhodnotená ako nehodnoverná z viacerých dôvodov. Manžel navrhovateľky v prvom rade sa nemusel zúčastniť pojednávania, na ktorom bol údajne odsúdený na odňatie slobody na 10 rokov, no štátne orgány podľa názoru odporcu by netolerovali túto jeho neprítomnosť, pretože podľa správ o T. obvinený sa musí osobne zúčastniť pojednávania v trestnej veci. Ďalej navrhovateľkin manžel udával pri svojom prvom pohovore dňa 24.01.2010, že v decembri 2009 sa konalo pojednávanie na Vojenskom súde v X. v mestskej časti F. a že proti rozhodnutiu sa už nedalo odvolať, lebo vojenský súd už nemá vyššiu inštanciu. Pri pohovore dňa 27.07.2011 však vypovedal, že bol súdený niekedy v roku 2009, no nevedel presne kedy, pred Obvodným súdom v X., v mestskej časti J.. P.. Za najdôležitejšiu skutočnosť, prečo manžel navrhovateľky v prvom rade nemohol byť skutočne odsúdený, označil to, že bez problémov vycestoval z T. do Ruska, čo by mu v prípade odsúdenia štátne orgány neumožnili. Po deportovaní z Ruska späť do T. neboli zadržaní ani vzatí do väzby či výkonu trestu a vzápätí znova vycestovali z krajiny do Fínska bez ťažkostí. Z toho dôvodu nemohol byť vydaný odsudzujúci rozsudok, inak by navrhovateľkinmu manželovi štátne orgány neumožňovali voľne cestovať, najmä keď v prípade jeho vyhostenia z Ruska musel byť vydaný priamo do rúk T. polície. V tejto súvislosti neobstojí ani vysvetlenie, že to všetko zariadili prevádzači.

Odporca vo svojom vyjadrení sa zaoberal tiež okruhom problémov s rodinou manžela, ktoré považoval za problémy osobnej povahy, čo môže byť dôvodom na zmenu bydliska v T., nie však dôvodom na poskytnutie medzinárodnej ochrany.

V ďalšom bode sa odporca zaoberal vyjadrením zástupkyne navrhovateľky, že nie je vylúčené, že brutalita zásahu príslušníkov polície vo vzťahu k navrhovateľke v prvom rade nesúvisela s jej J. národnosťou s tým, že postavenie J. v T. stále nie je dobré. Navrhovateľka však nedávala tieto skutočnosti do súvislosti s jej J. národnosťou. V tomto smere odporca poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/42/2011, v zmysle ktorého navrhovateľ v priebehu azylového konania neuviedol, že by bol v súvislosti so svojou národnosťou prenasledovaný a to, že je kurdskej národnosti automaticky neznamená, že je pre svoju národnosť aj prenasledovaný, keď ani neuvádza, že by bol z dôvodu svojej národnosti prenasledovaný.

K námietkam zástupkyne navrhovateľky ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany, že vzhľadom na odsudzujúci rozsudok budú aj klientky v prípade návratu vystavené mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu tým, že ich nebude môcť manžel a otec chrániť pred rodinou, poukázal opätovne na to, že existencia odsudzujúceho rozsudku navrhovateľa bola spochybnená a problémom s rodinou navrhovateľa je možné sa vyhnúť napríklad zmenou bydliska.

Odporca tiež uviedol, že nárok navrhovateľky na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany by mohol byť iba nárokom odvodeným, a to z dôvodu zlúčenia rodiny, avšak iba za predpokladu, že by manželovi bola predtým poskytnutá medzinárodná ochrana, čo sa ale nestalo. Navyše navrhovateľka v prvom rade na druhom pohovore dňa 03.08.2011 vypovedala, že o manželových dôvodoch odchodu z T. ani nevedela, resp. sa o nich dozvedela až po pricestovaní do Fínska.

Napokon k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov odporca uviedol, že aj keď navrhovateľke v prvom rade bola stanovená psychiatrická diagnóza, táto samotná skutočnosť neurčuje nutnosť na udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Podľa vlastných slov, navrhovateľka bola psychicky liečená už v období, keď s manželom žili v X., kde začali aj jej ťažkosti tohto druhu. Poukázal opätovne na informácie o krajine pôvodu, že T. poskytuje psychiatrickú pomoc svojim občanom. O udelenie azylu z tohto dôvodu sa navrhovateľka ani nedomáhala a sama sa rozhodovala nepokračovať v liečbe a dňa 06.03.2012 opustila spolu s manželom a dieťaťom svojvoľne pobytový tábor a už sa nevrátila späť a z toho dôvodu dňa 13.03.2012 boli obe navrhovateľky vyradené z príslušnej evidencie a ich súčasné miesto pobytu nie je migračnému úradu známe.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) , nakoľko splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky to navrhla v podanom opravnom prostriedku a v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p. odporca sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, nevyjadril a preto sa predpokladá, že nemá námietky. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.06.2012 o 09:15 hod..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľkou v prvom rade počas azylového konania, a zistený skutkový stav potom aj náležite správne právne posúdil, všetko v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok ) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľky v prvom rade o dôvodoch jej odchodu z krajiny pôvodu, s týmito sa zaoberal vo svojom rozhodnutí a náležite ich aj vyhodnotil v svojom rozhodnutí a právne správne posúdil.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v prvom rade v priebehu celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľky v prvom rade a jej maloletej dcéry pri zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľky v prvom rade v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jej prípade, a ani v prípade jej maloletej dcéry, nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

Prenasledovanie musí v zmysle § 2 pís. d/ zákona o azyle spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľky nepotvrdilo. Ak aj mala navrhovateľka subjektívne obavy, súd ich nemôže považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania stránku objektívnosti. Odporca sa v svojom rozhodnutí zaoberal podmienkami, uvedenými v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle a dospel k správnemu právnemu záveru, že podľa ust. § 8 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo udelí azyl iba tomu žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do tohto štátu a obdobne nebolo tiež zistené, že by navrhovateľka bola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 písm. b/ citovaného zákona. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Odporca sa v svojom rozhodnutí podrobne zaoberal zákonnými podmienkami reálnej hrozby vážneho bezprávia tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Vyhodnotením týchto podmienok odporca po zvážení zisteného skutkového stavu nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľke v prvom a druhom rade podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval dôvody navrhovateľky v prvom rade za dôvody, pre ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu bola vystavená spolu s maloletou dcérou reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. I ohľadom odôvodnenia tohto výroku krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odporcu.

Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež zaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle a v tomto smere vykonal tiež znalecké dokazovanie. Výsledky tohto znaleckého dokazovania potom konfrontoval so správami o krajine pôvodu a dospel k záveru neudeliť navrhovateľke, ani jej maloletej dcére azyl z humanitných dôvodov. S týmto záverom odporcu sa krajský súd stotožnil.

Odporca preto postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ust. 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil navrhovateľkám v prvom a druhom rade azyl a neposkytol im ani doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka a jej splnomocnená zástupkyňa neboli v konaní úspešné a nemajú preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí a preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.