KSKE 5 Saz 5/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200297 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200297.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: C. N., F.. N., D.. XX.XX.XXXX S. G., Z. F. (Ď. U. .) , Š. A. Z. - G., F. D., L.C. S., Z. A. L. G. Z. Č.. Y., A. H. A. S. R. S. P. H., P. A., Z.- G., H. Č. O. A. A. H. P. D. S., navrhovateľa v druhom rade: V. N., D.. XX.XX.XXXX, Š.Á. A. Z. - G., F. D., H. Č. O. A. A. H. P. D. S., navrhovateľa v treťom rade: V. N., D.. XX.XX.XXXX, Š. A. Z. - G., F. D., H. Č. O. A. A. H. P. D. S. a navrhovateľa v štvrtom rade: V. N., D.. XX.XX.XXXX, Š. A. Z. - G., F. D., H. Č.X. O. A. A. H. P. D. S., zastúpení JUDr. Katarínou Boháčovou, právnou poradkyňou Spoločnosti ľudí dobrej vôle, O. XX, XXX XX G., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, X.. A. Č.. X, XXX XX N., o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-344-46/PO-Ž-2011 zo dňa 15.02.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 15.02.2012 ČAS: MU-344- 46/PO-Ž-2011.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-344-46/PO-Ž-2011 zo dňa 15.02.2012 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil navrhovateľke a jej trom maloletým synom azyl a súčasne im v zmysle § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol ani doplnkovú ochranu.

Dňa 25.08.2011, počas nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len SR ) , navrhovateľka pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru C. opakovane požiadala vo svojom mene, ako aj v mene svojich maloletých synov o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obáv o svoj život, ako i obáv o životy a zdravie svojich detí.

Prvýkrát navrhovateľka požiadala o udelenie azylu na území SR dňa 11.12.2009 z ekonomických dôvodov, nakoľko nemala kde s deťmi bývať. Po podaní vyhlásenia bola s deťmi zaslaná do Záchytného tábora v C. (ďalej len ZT C. ) , ktorý dňa 30.12.2009 bez udania dôvodu a upovedomenia personálu svojvoľne s deťmi opustila a bez priepustky sa viac ako 7 dní zdržiavala mimo azylového zariadenia. Na základe uvedeného bolo jej konanie, vedené pod ČAS: MU-815-11/PO-Ž-2009, rozhodnutím migračného úradu podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené a dňa 25.01.2010 právoplatne ukončené.

Dňa 12.07.2011 bola navrhovateľka spoločne so svojimi maloletými deťmi vrátená v rámci Dublinského dohovoru z územia Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len Nemecko ) späť na územie SR z dôvodu, že

na konanie o udelenie azylu bola príslušná Slovenská republika. Navrhovateľka bola s maloletými deťmi zaslaná do ZT C., kde s ňou boli vykonané prvotné úkony, súvisiace so vstupom do azylovej procedúry. Následne však prehlásila, že svoju žiadosť berie späť a je rozhodnutá spoločne so svojimi deťmi vrátiť sa naspäť do krajiny pôvodu. Na základe uvedeného bolo jej konanie rozhodnutím Migračného úradu ČAS: MU-278-10/PO-Ž-2011 podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zastavené a dňa 18.08.2011 právoplatne ukončené.

Za účelom zdôvodnenia v poradí tretej žiadosti bol s navrhovateľkou vykonaný vstupný pohovor, ako aj doplňujúci pohovor, počas ktorých ako dôvod podanej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľka označila ekonomické dôvody, t. j. skutočnosť, že boli veľmi chudobní, deti nemali čo jesť, nemali kde bývať a ona musela chodiť kvôli tomu žobrať. Taktiež dodala, že neznámi maskovaní muži žiadali od nich peniaze, porozbíjali im okná na dome a hádzali do nich kamene. Okrem toho bola podľa jej tvrdení raz znásilnená, jej manžel bol viackrát fyzicky napadnutý, takisto aj ich najstarší syn, ktorému sa ešte aj vyhrážali. Uvedené problémy sa podľa výpovede navrhovateľky začali už v roku 2002 a postupne sa zhoršovali, pričom do fyzických útokov mali vyústiť až 7 mesiacov pred ich odchodom. Iné dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky navrhovateľka v priebehu azylového konania neuviedla.

Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľkou uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľka v G. nemala spolu so svojimi deťmi žiadne opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a zároveň v G. neboli prenasledovaní za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Podľa názoru odporcu dôvodom navrhovateľkinho odchodu z G. bola ich nepriaznivá ekonomická situácia a následne aj fyzické útoky a vyhrážky na ich osoby.

S ohľadom na navrhovateľkou tvrdené skutočnosti (že je F. s O. vierovyznaním, používajúca V. jazyk) a zaobstarané, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia i v krátkosti konštatované informácie o krajine pôvodu navrhovateľky, odporca navrhovateľku spolu s jej troma deťmi zaradil medzi V., ktorí sú v krajine pôvodu navrhovateľky vnímaní ako menšina, ktorá sa najlepšie integrovala do V. spoločnosti. Jedná sa o pôvodom F., ktorí trvale žijú v G., hovoria po V. a sú O..

Migračný úrad zároveň v rozhodnutí konštatoval, že Slovenská republika patrí k menšine štátov Európskej únie, ktoré G. ako samostatný štát neuznalo.

V nadväznosti na navrhovateľkou tvrdené dôvody žiadosti o udelenie azylu odporca v odôvodnení rozhodnutia ďalej poznamenal, že navrhovateľka vo svojich výpovediach v rámci troch konaní postupne menila a rozširovala tvrdené udalosti, čo odôvodnila počas tretieho konania tým, že mali toľko problémov v krajine pôvodu, že pri prvej žiadosti nevedela o čom má vlastne rozprávať. Odporca zároveň poukázal i na rozpory v dátumoch ňou tvrdených problémov, s ohľadom na čo považoval správny orgán navrhovateľkine tvrdenia za nedostatočné a nelogické. Zároveň uviedol, že pokiaľ by v prípade navrhovateľky skutočne došlo k jej znásilneniu, ako aj fyzickým atakom tak, ako ich opísala, určite by to považovala za potrebné uviesť už počas prvého konania a nie až po podaní tretej žiadosti o udelenie azylu na území SR.

Žiadosť navrhovateľky sa migračnému úradu javila ako účelová, predovšetkým ekonomického charakteru. Podľa názoru správneho orgánu uvedenému záveru nasvedčovali jednotlivé výpovede navrhovateľky, v ktorých sama uviedla, že boli chudobní, nemali kde bývať a nemali čo jesť. Ekonomické dôvody boli navyše i samotnými dôvodmi navrhovateľkou podanej žiadosti o udelenie azylu.

Odporca v napadnutom rozhodnutí taktiež konštatoval súčasnú situáciu v rámci G. ekonomiky a poznamenal, že navrhovateľka v rámci azylových konaní na území SR nielenže menila dôvody pre udelenie azylu, ale dokonca i nelegálne opustila Slovenskú republiku s cieľom vycestovania do Nemeckej spolkovej republiky. Z uvedeného dôvodu sa odporcovi javilo logickým, že navrhovateľka so

svojimi deťmi nehľadala žiadnu ochranu na území SR, ale naopak sa snažila usídliť v takej európskej demokratickej krajine, ktorá by jej mohla poskytnúť najvýhodnejšie sociálno- ekonomické podmienky.

V nadväznosti na nezrovnalosti vo výpovediach navrhovateľky odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia taktiež uviedol, že nezrovnalosti spochybňovali jej dôveryhodnosť a rozpornosť údajov, uvedených navrhovateľkou, nebolo možné považovať za zanedbateľnú. Hoci navrhovateľka bola podľa tvrdení odporcu pred každým pohovorom riadne poučená o tom, že musí vypovedať pravdivo o všetkých skutočnostiach, pre ktoré sa rozhodla požiadať o azyl na území SR, zakaždým uvádzala odlišné informácie. S poukazom na odporcom konštatované rozporuplné skutočnosti a nelogickosť vo vyjadreniach navrhovateľky preto správny orgán dospel k záveru, že na navrhovateľku je potrebné nazerať ako na osobu nehodnovernú.

Migračný úrad vo vzťahu k navrhovateľkou tvrdeným dôvodom žiadosti o udelenie azylu záverom ešte dodal, že aj keby udalosti, ktoré navrhovateľka v konaní opísala, sa skutočne udiali, navrhovateľka dôveryhodným spôsobom nepreukázala, že štát, politické strany, politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, neboli schopné alebo ochotné navrhovateľke a jej deťom poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Navrhovateľka navyše viackrát počas pohovorov sama uviedla, že svoje problémy žiadnym spôsobom neriešila a ani nemala snahu riešiť, pretože by sa pravdy údajne aj tak nedovolala. Neobrátila sa o pomoc na oficiálne orgány svojej krajiny, ani na žiadnu mimovládnu organizáciu. Odporca v rozhodnutí s ohľadom na tieto tvrdenia navrhovateľky poukázal na fungovanie bezpečnostných, policajných zložiek v rámci krajiny pôvodu navrhovateľky či na fungovanie inštitútu ombudsmana a dodal, že navrhovateľka mala v krajine pôvodu dostatok možností na to, aby svoje problémy v krajine pôvodu vyriešila sama.

Vzhľadom na to, že u navrhovateľky a jej maloletých detí neboli splnené dôvody na udelenie azylu, odporca posúdil, či navrhovateľka a jej deti spĺňajú podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. S ohľadom na skúmanie tejto možnosti poskytnutia medzinárodnej ochrany zo strany migračného úradu správny orgán uviedol, že nedôveryhodnosť a rozpornosť tvrdení navrhovateľky znemožnili správnemu orgánu zistiť podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a vzhľadom k tomu, že odporca nepovažoval navrhovateľku za dôveryhodnú osobu, posudzoval preto možnosť poskytnutia doplnkovej ochrany na území SR jedine v súvislosti so všeobecnou situáciou v krajine pôvodu navrhovateľky.

Správny orgán v tejto súvislosti pomerne podrobne poukázal na súčasnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľky a jej detí, i na postavenie F. a V.. Odporcovi z výpovedí navrhovateľky navyše vyplynulo, že voči navrhovateľke nebolo nikdy vedené trestné konanie, navrhovateľka nebola nikdy väznená, zatknutá alebo zadržaná a nemala žiadne problémy s G., ani Z. štátnymi orgánmi. Taktiež nič nenasvedčovalo tomu, že by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu spolu so svojimi deťmi vystavená mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a teda odporca nevidel dôvod domnievať sa, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Vychádzajúc z uvedených skutočností preto správny orgán dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu spolu s jej deťmi by tieto osoby nečelili žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle a preto nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany.

Za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľky odporca využil informácie zo Správy o dodržiavaní ľudských práv v krajine, Úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA- G., Z. z 08.04.2011, informácie zo Správy Human Rights Watch- Z., G., Udalosti v roku 2011, ďalej informácie z výročnej správy Amnesty International 2011- Z. a G., informácie zo správy Medzinárodnej organizácie pre migráciu- G., Administratíva G. podľa Rezolúcie bezpečnostnej rady OSN č. 1244, október 2011, ďalej informácie z materiálu Krajina Z./G. , vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU- ODZS-2011/000649-002 zo dňa 10.10.2011, ako aj informácie z článkov slovenských denníkov z roku 2011, 2012 a informácie z iných verejne dostupných zdrojov.

Proti rozhodnutiu odporcu podala navrhovateľka spolu s deťmi, prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne, v zákonnej 30-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie odporcu zrušiť v plnom rozsahu a vec vrátiť na nové konanie. Splnomocnená zástupkyňa s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasila a dodala, že navrhovateľka a jej deti spĺňajú podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, pretože v ich prípade existuje vážna obava z prenasledovania z dôvodu F. národnosti. Namietala nesprávne právne posúdenie veci.

V podanom opravnom prostriedku splnomocnená zástupkyňa poukázala na život navrhovateľky a jej detí v krajine pôvodu, kde boli ohrozovaní zo strany väčšinového V. obyvateľstva z dôvodu ich F. národnosti. Argumentovala diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch, slovnými urážkami, fyzickými útokmi na ich osoby, ako i znásilnením samotnej navrhovateľky. Splnomocnená zástupkyňa považovala konanie väčšinového obyvateľstva za prenasledovanie, nakoľko išlo o fyzické útoky, sexuálne násilie, násilie proti deťom, a to všetko len z dôvodu ich F. národnosti.

Správny orgán vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť. Opakovane v zhode s odôvodnením napadnutého rozhodnutia poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľky a na rozporuplnosť jej výpovedí, pričom dodal, že splnomocnená zástupkyňa túto odporcom tvrdenú skutočnosť v podanom opravnom prostriedku nenamietala a teda túto skutočnosť, t. j. nedôveryhodnosť navrhovateľky, je potrebné považovať za nespornú. Zároveň dodal, že i napriek samotnej nedôveryhodnosti navrhovateľky, ak by sa udalosti, o ktorých navrhovateľka vypovedala, skutočne udiali, absentoval v nich nielen pôvodca prenasledovania, ale aj objektívny prvok strachu.

Odporca zároveň súdu prílohou zaslal aj emailovú správu z mimovládnej organizácie IOM o tom, že navrhovateľka so svojou rodinou požiadala o dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) , nakoľko odporca s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasil a splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky sa k tomu v určenej lehote nevyjadrila. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.06.2012 o 09:00 hod..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) . Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľkou počas azylového konania, v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok ) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľky a jej detí v prípade zotrvania v krajine pôvodu v zhode s názorom odporcu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľky než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a v zákone o azyle.

V zmysle ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

Podľa ustanovenia § 8 písm. b) citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Prenasledovanie musí v zmysle zákona o azyle § 2 písm. d) spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo.

V zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v:

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Nasledujúce ustanovenie § 10 upravuje udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, čo sa však navrhovateľkinho prípadu netýka.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľkinho prípadu.

Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. (§ 13c ods. 1 zákona o azyle)

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Krajský súd pri posudzovaní odporcovho rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľky z hľadiska dôvodu jej odchodu z krajiny pôvodu. Dôvody na udelenie azylu sú totiž zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky, uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keďže v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle správny orgán navrhovateľke a jej trom maloletým deťom azyl neudelil a doplnkovú ochranu v zmysle ustanovení § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke, ako aj jej maloletým deťom bolo zo strany odporcu tvrdené nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom odporcu bolo jednoznačne potrebné súhlasiť.

Odvolací súd vo vzťahu k namietanej obave z prenasledovania navrhovateľky a jej troch detí z národnostných dôvodov, t. j. z dôvodu F. národnosti, poznamenáva, že za prenasledovanie v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami (na ktoré poukazovala v priebehu konania samotná navrhovateľka) nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv. Na takúto reálne existujúcu možnosť ochrany svojich práv v krajine pôvodu navrhovateľky odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne poukázal a krajský súd s ohľadom na tieto závery a zistenia správneho orgánu považoval za preukázané, že v prípade, ak by navrhovateľka skutočne mala vôľu riešiť ňou tvrdené problémy v krajine pôvodu, táto pomoc pri ochrane jej práv, ako i práv jej troch maloletých detí, by jej bola istotne poskytnutá. Ničím nepodložené tvrdenie navrhovateľky, že by sa ochrany určite nedomohla, aj keby sa na štátne orgány obrátila (keďže je F. národnosti) , preto v tejto súvislosti neobstojí.

Odporca navyše v odôvodnení napadnutého rozhodnutia niekoľkokrát poukázal na nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľky, ktorá pramenila z nezrovnalostí, ktoré navrhovateľka v priebehu jednotlivých azylových konaní uvádzala, ako i z faktu, že navrhovateľka dôvody podanej žiadosti o udelenie azylu postupne v rámci jednotlivých konaní dotvárala a menila.

V tejto súvislosti krajský súd v zhode s názorom odporcu, uvedeným vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 26.04.2012, konštatuje, že správnym orgánom konštatovanú nedôveryhodnosť navrhovateľky splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky v podanom opravnom prostriedku vôbec nenamietala a nespochybňovala, a teda jednalo sa zjavne o skutočnosť, ktorá i podľa názoru odvolacieho súdu nebola s ohľadom na uvedené medzi účastníkmi konania sporná.

I napriek tomu, ak by sa udalosti, o ktorých navrhovateľka v rámci posledného tretieho azylového konania vypovedala, skutočne stali a boli by pravdivé, neboli by odvolacie námietky splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky dôvodné, nakoľko navrhovateľka a ani jej splnomocnená zástupkyňa v priebehu správneho, ako i súdneho konania nepreukázali, že by verejná moc v krajine pôvodu ako

celok navrhovateľke a jej maloletým deťom v krajine pôvodu odoprela poskytnúť ochranu pred tvrdenými útokmi zo strany V. obyvateľstva.

Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľkou uvedené skutočnosti boli zo strany správneho orgánu správne a logicky vyhodnotené. Navrhovateľka nepredložila v konaní pred odporcom žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bola v krajine pôvodu spolu s deťmi akýmkoľvek spôsobom prenasledovaná.

Odvolacie námietky splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci považuje krajský súd za ničím nepodložené a nedôvodné. Povinnosť zistiť skutočný stav veci v zmysle § 32 Správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľka v priebehu správneho konania uviedla.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, zákon o azyle ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľke poskytnuté.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to k doplnkovej ochrane, krajský súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotnej žiadateľky, z ktorých je potrebné vychádzať.

Migračný úrad sa na základe informácií o krajine pôvodu navrhovateľky, ktoré pomerne podrobne uviedol vo svojom rozhodnutí, zaoberal možnosťou poskytnutia doplnkovej ochrany v odôvodnení rozhodnutia a postupoval správne a v súlade so zákonom o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13c ods. 1 a 20 ods. 4 zákona o azyle navrhovateľke a jej trom deťom doplnkovú ochranu neposkytol.

Krajský súd sa teda stotožňuje s právnym názorom odporcu ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany a v podrobnostiach na odôvodnenie odporcu vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu odkazuje.

Navrhovateľka v priebehu vykonaných pohovorov uviedla, že nikdy nebola a ani nie je trestne stíhaná. Z toho vyplýva, že jej v krajine pôvodu uloženie trestu smrti nehrozí. V prípade navrhovateľky a jej troch detí taktiež nič nenasvedčuje tomu, že by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod sa teda ani domnievať, že by bola následne v krajine pôvodu spolu so svojimi deťmi vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.

Na základe uvedeného v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľkou počas azylového konania.

Za takejto situácie následne rozhodol správne a zákonne, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľke a jej trom maloletým deťom neudelil azyl a v zmysle § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyl ani neposkytol doplnkovú ochranu.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.