KSKE 5 Saz 8/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200547 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200547.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľky v 1. rade: V. J., R. XX.XX.XXXX C. V. C. W., X. V., U. V., B. W., B. Š. N. O. R., O. N. T. N. C. U. C. V. C. W., B. D. P. Č..X, X. V., U. V., B., R. C. X. W.: Q. I., R. XX.XX.XXXX C. K., W. W., B. Š. N. O. R. C. X. W.: C. I., R. XX.XX.XXXX C. K., W.Ú. W., B. Š. N., obe zastúpené matkou, navrhovateľkou v 1. rade V.Z. J., C. T. Č. I. K. N. N. T. K. Ú. K. I. V. R. C., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, N. X, D., o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 18.04.2012 ČAS: MU-5-26/PO-Ž-2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 18.04.2012 ČAS: MU-5-26/PO-Ž-2012.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-5-26/PO-Ž-2012 zo dňa 18.04.2012 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil azyl navrhovateľke v 1. rade V. J., ani jej maloletým dcéram, navrhovateľke v 2. rade Q. I. a navrhovateľke v 3. rade C. I., zastúpených matkou, navrhovateľkou v 1. rade a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle im neposkytol doplnkovú ochranu.

Navrhovateľka v 1. rade požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život a život svojej rodiny, pretože v dome, kde predtým bývali, teraz bývajú príbuzní, ktorí sa jej vyhrážajú zabitím. Ďalej uviedla, že nemajú peniaze na nové ubytovanie a žiadny domov. Preto chcú tu žiť a pracovať so svojimi deťmi, pre ktoré tiež požiadala o udelenie azylu. Spolu s ňou a maloletými dcérami požiadal o udelenie azylu aj jej druh a otec maloletých detí C. S., nar. XX.XX.XXXX, K. štátnej príslušnosti a národnosti.

Po zahájení Dublinského konania bola dňa 19.01.2012 zaslaná žiadosť o prevzatie navrhovateľky a jej maloletých detí naspäť do Rakúskej republiky, no dňa 23.01.2012 zaslala Rakúska republika zamietavú odpoveď na žiadosť o prevzatie navrhovateľky a jej maloletých detí z dôvodu, že po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu rakúskymi úradmi, sa dňa 28.07.2011 dobrovoľne vrátili z územia Rakúskej republiky na B., čím zanikla zodpovednosť Rakúskej republiky podľa článku 16 (4) Dublinského nariadenia.

Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka prvýkrát vycestovala z krajiny pôvodu v roku 1994 do Českej republiky legálne na základe 15-dňových turistických víz, no po uplynutí ich platnosti sa tam zdržiavala a pracovala nelegálne do roku 1999, kedy sa vrátila späť na B. kvôli chorej matke. V januári 2000 opäť vycestovala do Českej republiky, kde sa zoznámila so svojim druhom C. S. a nelegálne

tu pracovali do apríla 2001, kedy požiadali o azyl z dôvodu, že im zamestnávatelia prestali platiť za prácu. Po ukončení azylového konania v roku 2002 vycestovali do Rakúskej republiky, kde 07.01.2003 požiadali o azyl dvakrát a zdržiavali sa v Rakúskej republike až do leta 2011. V K. sa im narodili dve dcéry, no druh navrhovateľky bol v januári 2011 z Rakúska vyhostený do K. W. a preto i navrhovateľka s deťmi prostredníctvom organizácie IOM po obdržaní finančných prostriedkov sa na B. vrátila v júni 2011. V septembri 2011 vycestovala za svojim druhom do K., odkiaľ po troch mesiacoch cez B. a D. sa pokúsili spolu prekročiť bielorusko-poľské hranice, no bol im odopretý vstup na územie Poľskej republiky v decembri 2011. Dva týždne po návrate na B. prešli cez hraničný priechod B. na Slovensko a požiadali o azyl.

Za účelom zdôvodnenia žiadosti navrhovateľky bol s ňou vykonaný vstupný pohovor a doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, ani organizácie. Za dôvod svojej žiadosti označila problémy s bratom W. X. J. po dobrovoľnom návrate z Rakúskej republiky na B., kedy ju jej brat fyzicky napadol po dlhoročnom konflikte kvôli matke. Vyhnal ju z rodičovského domu napriek tomu, že sa svojho dedičstva po matke nevzdala a chcela v dome žiť s deťmi a druhom. Z toho dôvodu sa nemôže vrátiť na B., pretože nemá kam ísť. O udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany pre svoje dve maloleté dcéry požiadala z dôvodu, že chcú byť spolu ako rodina, aby ich mohla vychovávať čo najlepšie, no pre dcéry nemala špecifické dôvody žiadosti.

Odporca po posúdení skutočností, uvedených navrhovateľkou počas konania, dospel k záveru, že navrhovateľka nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, lebo v jej prípade, ani v prípade jej maloletých dcér, nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odporca dospel k záveru, že v prípade navrhovateľky a jej maloletých dcér nie sú dané opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu, alebo neštátnych pôvodcov, s poukazom na ustanovenie § 2 písm. d/, e/ bod 3 zákona o azyle. V súvislosti s tým odporca uviedol, že u navrhovateľky okrem subjektívneho prvku jej strachu z prenasledovania, teda strachu pred príbuzným, chýba objektívny prvok odôvodnenosti jej strachu v zmysle Ženevského dohovoru a zákona o azyle, ktorý je pre posúdenie možnosti o udelenie azylu zásadný. Majetkový spor o dom a obava, že by mohlo byť kvôli majetku ohrozené jej zdravie, nevychádzajú z dôvodov, ktoré podmieňujú udelenie azylu. Navrhovateľka mala rodinné majetkové problémy riešiť prostredníctvom kompetentných štátnych orgánov B., na ktoré sa však neobrátila. Vycestovala s deťmi za druhom do K. a následne cez B. a D. sa pokúšali dopraviť do Poľska, kde im bol opakovane odopretý vstup.

V napadnutom rozhodnutí odporca tiež zisťoval skutočnosti, týkajúce sa navrhovateliek v 2. a v 3. rade. Navrhovateľka uviedla, že jej maloleté dcéry sú bez občianstva a oficiálne aj bez štátnej príslušnosti, majú len rodné listy a nemajú žiadnu formu pobytu na B. ani v K.. Odporca však zistil, že deťom boli vystavené potvrdenia o registrácii osoby ako štátneho príslušníka B., a to u dcéry Q. I. dokumentom č. M. a u dcéry C. I. dokumentom č. M., ktoré boli vystavené Veľvyslanectvom B. v Rakúskej republike dňa 01.06.2011, čo je v súlade s článkom 7 zákona B. o občianstve.

Vo svojom rozhodnutí odporca zdôraznil, že v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951, kapitoly II, odsek b/ písmeno f/, konanie navrhovateľky, ktorá opakovane opúšťala od roku 1994 B. a neriešila svoju situáciu v krajine pôvodu, ale rozhodla sa vycestovať do hociktorej európskej krajiny, nasvedčuje tomu, že s deťmi a druhom hľadajú predovšetkým lepšie ekonomické podmienky a preto v zmysle tejto konvencie sa považuje za ekonomického prisťahovalca a nie za utečenca. Z jej strany ide o snahu použiť konanie o udelenie azylu ako náhradu za iné konanie, umožňujúce ich pobyt na území SR, teda legalizáciu pobytu mala riešiť podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov.

Ohľadom žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu aj pre jej dve maloleté dcéry, odporca skúmal, či nedôjde k porušeniu práv maloletých detí po príchode do krajiny pôvodu v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Prihliadol na to, že B. republika je zmluvnou stranou Dohovoru a zaviazala sa zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, berúc pritom ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov a vykonáva preto všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. Uviedol

tiež, že azylový zákon nie je vykonávacím predpisom tohto Dohovoru a nie je možné ho použiť na podobné situácie, keďže by sa jednalo o popretie účelu tohto zákona. Prihliadol však na starostlivosť o maloleté deti, zakotvenú v zákone B. a na jej ekonomické podmienky.

Ďalej sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež podmienkami udelenia azylu v zmysle § 9 zákona o azyle. S prihliadnutím na článok 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007 zdôraznil, že nie je povinnosťou správneho orgánu udeliť azyl z humanitných dôvodov a u navrhovateľky a jej maloletých dcér správny orgán na základe správnej úvahy k takémuto riešeniu ich žiadosti o azyl nedospel a preto azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle im neudelil.

Vzhľadom k tomu, že u navrhovateliek neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, odporca posúdil tiež podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13a aj § 13b zákona o azyle, ako to podrobne skutkovo i právne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí so záverom, že primárnym motívom opustenia krajiny pôvodu navrhovateľkou bolo predovšetkým hľadanie lepších ekonomických podmienok pre život so svojou rodinou. Poukázal tiež na využité informácie a ich zdroje v súvislosti s hodnotením podmienok v krajine pôvodu. Z konkrétnych dôvodov preto neposkytol navrhovateľkám na území Slovenskej republiky ani doplnkovú ochranu. Uviedol tiež, že ani druhovi a otcovi jej detí C. S., nar. XX.XX.XXXX, v konaní, vedenom pod ČAS: MU-4-24/PO-Ž-2012, rozhodnutím zo dňa 18.04.2012 mu nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana na území SR.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podala opravný prostriedok navrhovateľka v 1. rade, aj v mene svojich maloletých dcér, navrhovateliek v 2. a v 3. rade, ktoré sú zastúpené matkou, navrhovateľkou v 1. rade. Tieto žiadali rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na nové konanie.

V odôvodnení opravného prostriedku navrhovateľka v 1. rade uviedla, že sa domnieva, že spĺňa podmienky na udelenie azylu z humanitných dôvodov v zmysle ustanovenia § 9 zákona o azyle, pretože jej návrat na B. by znamenal fyzické a psychické útrapy, najmä s ohľadom na jej problém s bratom, ktorý v roku 2011 ju fyzicky napadol, vyhrážal sa zabitím v prípade jej návratu a vyhnal ju z rodičovského domu. Momentálne je znovu tehotná, čaká dvojičky a jej návrat na B. by znamenal fyzické a psychické útrapy. S ohľadom na najlepší záujem jej maloletých detí, ktoré sa už plne integrovali na Slovensku, komunikujú v slovenskom jazyku, navštevujú školu v V. R. C. a B. ani K. nepovažujú za svoj domov, nakoľko sa narodili v Rakúsku a návrat na B. by znamenal pre ne veľkú psychickú traumu, navrhovateľka považovala za dôvodné udeliť im azyl z humanitných dôvodov.

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 26.06.2012 navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť, keďže ani po opätovnom preskúmaní navrhovateľkinej žiadosti nezistil zákonné podmienky pre udelenie azylu jej a jej maloletým deťom, pretože po vykonanom dokazovaní má správny orgán za to, že u navrhovateľky nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Poukázal pritom na skutočnosti uvádzané navrhovateľkou a jej návrh v opravnom prostriedku, že jej a jej maloletým deťom mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle. Odporca zdôraznil, že dôvody udelenia azylu z humanitných dôvodov, na ktorý žiadateľ nemá právny nárok, posudzuje správny orgán samostatne a nemusí ich vo svojom rozhodnutí odôvodňovať. Trval na tom, že v prípade navrhovateľky nenastali také okolnosti, pre ktoré by správny orgán mal posúdiť jej žiadosť z hľadiska humanitných dôvodov, t. j. ťažkých fyzických či psychických útrap, prípadne až smrti, čomu by navrhovateľka pri návrate do krajiny pôvodu mohla byť vystavená.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ) , nakoľko navrhovateľka a odporca v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p. sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy, doručenej navrhovateľke v 1. rade v B. jazyku, aby sa vyjadrili k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, sa nevyjadrili a preto sa predpokladá zo zákona, že nemali k takémuto postupu námietky. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.07.2012 o 09:00 hod..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľkou v 1. rade počas azylového konania a zistený skutkový stav potom aj náležite správne právne posúdil, všetko v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok ) .

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľky v 1. rade o dôvodoch jej odchodu z krajiny pôvodu, s týmito sa zaoberal vo svojom rozhodnutí a náležite ich aj vyhodnotil v svojom rozhodnutí a právne správne posúdil.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v 1. rade v priebehu celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľky v 1. rade a jej maloletých dcér pri zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľky v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jej prípade, a ani v prípade jej maloletých dcér, nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

Prenasledovanie musí v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľky nepotvrdilo. Ak aj mala navrhovateľka subjektívne obavy, súd ich nemôže považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania, stránku objektívnosti. Odporca sa v svojom rozhodnutí zaoberal podmienkami, uvedenými v ust. § 2 písm. d/, písm. e/ bod 3 zákona o azyle a dospel k správnemu právnemu záveru, že podľa ust. § 8 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo udelí azyl iba tomu žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do tohto štátu a obdobne nebolo tiež zistené, že by navrhovateľka bola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 písm. b/ citovaného zákona. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu.

K tomuto krajský súd ešte zdôrazňuje, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované, či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Navrhovateľka nepreukázala, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok jej odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/50/2010 zo dňa 08.06.2010) .

Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Odporca sa v svojom rozhodnutí podrobne zaoberal zákonnými podmienkami reálnej hrozby vážneho bezprávia tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Vyhodnotením týchto podmienok odporca po zvážení zisteného skutkového stavu nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľkám v 1. až 3. rade, pretože nepovažoval dôvody navrhovateľky v 1. rade za dôvody, pre ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu bola vystavená spolu s maloletými dcérami reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. I ohľadom odôvodnenia tohto výroku krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odporcu.

Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež zaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle a dospel k záveru neudeliť navrhovateľke, ani jej maloletým dcéram azyl z humanitných dôvodov. S týmto záverom odporcu sa krajský súd stotožnil.

Odporca preto postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ust. 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil navrhovateľkám v 1. až 3. rade azyl a neposkytol im ani doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľky neboli v konaní úspešné a nemajú preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí a preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.