KSKE 5 Sp 1/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200007 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200007.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: Z. I., T.. XX.XX.XXXX, Z. I. R., T.. XX.XX.XXXX D. K., C., C. V. M., toho času miesto pobytu Ú. C. F. C. X. D. Se, H. XX, XXX XX G., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., I. Š., Z., I. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru M. G., R. XX, XXX XX M. G., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-BB6-AV-5-028/2011 zo dňa 20.12.2011 o predĺžení lehoty zaistenia, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/, O. s. p. rozhodnutie odporcu č. p. PPZ- HCP-BB6-AV-5-028/2011 zo dňa 20.12.2011 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB6-AV-5-028/2011 zo dňa 20.12.2011 v zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) , na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB6-AV-5-006/2011 zo dňa 22.06.2011 Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru M. G., navrhovateľovi predĺžil s účinnosťou od 22.12.2011 lehotu zaistenia, určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru M. G. o zaistení č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-010/2011 zo dňa 22.06.2011, na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac však o ďalších dvanásť mesiacov, t. j. v lehote najviac do 22.12.2012. Napadnuté rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia bolo navrhovateľovi doručené dňa 20.12.2011.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca poukázal na rozhodnutie o jeho zaistení, uvedené vo výroku rozhodnutia s tým, že dňa 22.12.2011 uplynie zákonná lehota zaistenia a podľa písomného oznámenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len ÚPZC Sečovce ) zo dňa 21.11.2011, pod číslom PPZ-HCP-SE1-53-20/2011 a priložených registratúrnych záznamov, bolo možné predpokladať, že napriek vykonaným úkonom tohto útvaru, potrebným k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru M. G. (ďalej len OCP PZ M. G. ) č. PPZ-HCP- BB6-AV-5-006/2011 zo dňa 22.06.2011 (so zákazom vstupu do 22.06.2013) , sa tento úkon predĺži z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, potrebný k realizácii zabezpečenia výkonu vyhostenia z územia SR a preto bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle výroku napadnutého rozhodnutia.

Odporca ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol konkrétne úkony, vykonané ÚPZC Sečovce, smerujúce k zabezpečeniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR, nasledovne:

Dňa 28.06.2011 požiadalo ÚPZC Sečovce Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v databázach partnerskej ústredne Interpol v Pakistane a štátoch Schengenského priestoru, na základe daktyloskopickej karty a fotografie, o stotožnenie osoby navrhovateľa.

Dňa 28.06.2011 zároveň tento útvar zaistenia požiadal ÚPZC Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu.

Dňa 06.07.2011 Národná ústredňa Interpol Bratislava zaslala útvaru správu s poznatkom, že cudzinec menom Z.M. I., T.. XX.XX.XXXX alias I. R., T.. XX.XX.XXXX, bol daktyloskopovaný políciou Rakúskej republiky a dňa 16.12.2010 vrátený späť na územie SR.

Dňa 20.07.2011 Národná ústredňa Interpol Bratislava zaslala tiež správu, že uvedený cudzinec bol daktyposkopovaný tiež políciou Ukrajinskej republiky.

Dňa 09.11.2011 požiadal navrhovateľ v ÚPZC Sečovce o telefonický kontakt so zastupiteľským úradom domovskej krajiny vo Viedni z dôvodu urgencie vybavenia náhradného cestovného dokladu.

Napriek stotožneniu osoby navrhovateľa v Rakúskej republike a Ukrajinskej republike orgány domovského štátu ku dňu vydania tohto rozhodnutia náhradný cestovný doklad nevydali a z ich strany nebola potvrdená totožnosť navrhovateľa a preto údaje k jeho osobe podľa názoru odporcu nemožno považovať za hodnoverné.

Odporca vo svojom rozhodnutí poukázal tiež na to, že oznámenie o začatí správneho konania vo veci predĺženia lehoty zaistenia bolo navrhovateľovi doručené dňa 16.12.2011 a odmietol jeho prevzatie napriek tomu, že s jeho obsahom bol po pretlmočení oboznámený spolu s poučením. Podľa Zápisnice o podaní vysvetlenia od dožiadaného OCP PZ Michalovce zo dňa 16.12.2011, navrhovateľ uviedol, že je štátnym občanom Pakistanskej islamskej republiky a o cestovný doklad prišiel v Taliansku, kde mu ho zobral prevádzač. Potvrdil svoje meno - Z. I. a uviedol, že do domovskej krajiny sa chce vrátiť a preto s úradom spolupracuje a sám viackrát kontaktoval, bez výsledku, zastupiteľský úrad domovskej krajiny. Na území SR nemá žiadnych príbuzných a jeho rodina žije v Pakistanskej islamskej republike. Uviedol, že doteraz urobil všetko podľa požiadaviek policajných orgánov SR, no zápisnicu odmietol podpísať. Odporca konštatoval, že napriek vykonaným úkonom ÚPZC Sečovce a snahe navrhovateľa spolupracovať, mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, potrebný k zabezpečeniu vyhostenia z územia SR na základe rozhodnutia OCP PZ M. G. č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-006/2011 zo dňa 22.06.2011 o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR do 22.06.2013, ktoré nadobudlo vykonateľnosť 22.06.2011 a právoplatnosť dňa 07.07.2011.

Napokon odporca vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že napriek závažnosti zásahu do subjektívnych práv účastníka konania, garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, považuje rozhodnutie za vydané v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ktorým bola do slovenského právneho poriadku transponovaná Návratová smernica . Bola splnená minimálne jedna zo zákonných podmienok na predĺženie doby zaistenia na prípadne maximálne možnú dobu zaistenia, ktorú zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, a to nevydanie náhradného cestovného dokladu v stanovenej lehote. Odporca tiež uviedol, že je len na rozhodnutí a vôli navrhovateľa ako dlho bude obmedzená jeho sloboda, pretože vo všeobecnosti orgány cudzích štátov umožňujú svojim občanom na základe pravdivých a potrebných osobných a dopĺňajúcich údajov, uvedených spravidla v dotazníkoch príslušného štátu, návrat do domovského štátu, vydaním náhradného cestovného dokladu. K týmto štátom patrí, podľa praxe a zistených dôkazov v tomto konaní, rozhodne aj Pakistanská islamská republika, ku ktorej sa hlási navrhovateľ.

Na základe uvedených skutočností považoval odporca za splnené podmienky predĺženia lehoty zaistenia o 12 mesiacov podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom, podaným na poštovú prepravu dňa 03.01.2011, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia odporcu a žiadal vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p..

V odôvodnení opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonov stanovených dôvodov bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená a z toho dôvodu možno výrok rozhodnutia považovať za neúplný a nezákonný. Výrok rozhodnutia považuje za neurčitý a rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné tiež z dôvodu, že odporca neurčil riadne lehotu zaistenia navrhovateľa, keď vo výroku len doslova citoval zákonné ustanovenie, v zmysle ktorého bola lehota predĺžená najviac o 12 mesiacov.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na to, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená z dôvodu, že zastupiteľský úrad navrhovateľovi nevydal náhradný cestovný doklad. V zmysle tohto odôvodnenia odporca v šesť mesačnej lehote zaistenia vykonal tieto úkony:

- dňa 28.06.2011 požiadal ÚPZC Sečovce Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v databázach partnerskej ústredne Interpol v Pakistane a v štátoch Schengenského priestoru

- v neurčený deň bola neurčeným orgánom podaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu bližšie nešpecifikovanému orgánu Pakistanskej islamskej republiky

Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal na základe týchto údajov, že na účely výkonu administratívneho vyhostenia príslušné orgány neuskutočnili takmer žiadne úkony. Naproti tomu z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ s príslušnými orgánmi spolupracoval, keď sám dňa 09.11.2011 požiadal o telefonický kontakt so Zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky vo Viedni. S poukazom na článok 15 tzv. Návratovej smernice namietal, že navrhovateľ sa nebude skrývať ani vyhýbať návratu do krajiny pôvodu. V rozhodnutí nie je odôvodnené, prečo bolo nevyhnutné v danom prípade pristúpiť k opatreniu v podobe pozbavenia osobnej slobody a prečo nebolo možné v danom prípade postupovať inak. Zmätočne vyznieva tvrdenie odporcu, že je len na navrhovateľovi ako dlho bude pozbavený svojej osobnej slobody. Ak odporca konštatoval, že v zmysle svojej praxe má vedomosť o tom, že Pakistanská islamská republika vydáva doklady bez väčších problémov, mal zisťovať, prečo sa tak v prípade navrhovateľa nestalo. Navyše bolo úlohou odporcu skúmať reálnosť vyhostenia a teda jeho účelnosť a efektívnosť podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, v zmysle jeho judikatúry (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005, Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998) . Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej len Správny poriadok ) , s poukazom napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sža/94/2010. Tým, že bolo zaistenie navrhovateľa predĺžené na vopred neurčený čas a odporca neskúmal reálnosť vyhostenia, zasiahol do navrhovateľových medzinárodne garantovaných práv.

Z vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 09.01.2012 vyplynulo, že odporca zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, ktoré považoval za správne a zákonné, vydané za účelom realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu navrhovateľa, vydaného OCP PZ M. G. dňa 22.06.2011 pod č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-006/2011 a taktiež na základe skutočnosti, že v lehote určenej rozhodnutím o zaistení navrhovateľa zo dňa 22.06.2011, evidovaným pod č. PPZ-HCP-BB -AV-5-010/2011, nebol navrhovateľovi zastupiteľským úradom vydaný náhradný cestovný doklad.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania a výsluchu splnomocnenej

zástupkyne splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný, nakoľko odporca dostatočne nezistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.) .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 20.12.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, navrhovateľovi predĺžil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, t.j. v lehote do 22.12.2012.

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka. Preto by malo byť riadne preukázané, že zaistenie navrhovateľa je potrebné na výkon administratívneho vyhostenia, ale zároveň je potrebné preukázať aj d ô v o d n o s ť zásadného zásahu do osobnej slobody účastníka správneho konania, v danom prípade navrhovateľa, spočívajúceho v predĺžení lehoty jeho zaistenia.

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd zistil, že rozhodnutím OCP PZ M. G. č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-006/2011 zo dňa 22.06.2011, bol navrhovateľ administratívne vyhostený (na územie Pakistanskej islamskej republiky) a zároveň mu bol určený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky (na dobu dvoch rokov) do 22.06.2013. Rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 22.06.2011 a právoplatnosť 07.07.2011.

Rozhodnutím OCP PZ M. G. č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-010/2011 zo dňa 22.06.2011 podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ zaistený dňom 22.06.2011 o 14:30 hod. z dôvodu realizácie administratívneho vyhostenia podľa rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR č. PPZ-HCP-BB6-AV-5-006/2011 zo dňa 22.06.2011, na dobu šiestich mesiacov podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a umiestnený v Ú. C. F. C. X. D. Se.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach, nariadenom na deň 12.01.2012, zástupkyňa splnomocneného zástupcu navrhovateľa uviedla, že trvá na podanom odvolaní a navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové konanie. Poukázala predovšetkým na to, že v napadnutom rozhodnutí nie je vyhodnotená efektívnosť a účelnosť takéhoto rozhodnutia, či bude možné realizovať reálne vyhostenie navrhovateľa, a to napriek tomu, že odporca má prax pri takomto postupe. Za ďalší dôvod uviedla skutočnosť, že lehota zaistenia nie je určená riadne a konkrétne. Pokiaľ ide o úkony, smerujúce k vyhosteniu, poukázala na § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého podmienkou je nevydanie náhradného cestovného dokladu napriek vykonaným úkonom zo strany odporcu. Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, ako postupovalo veľvyslanectvo z hľadiska vydania náhradného cestovného dokladu a čo bolo dôvodom jeho nevydania.

Zástupca odporcu trval na napadnutom rozhodnutí, ktoré považoval za zákonné a správne. Namietal, že nie je pravdou, že neboli skúmané podmienky reálnosti vyhostenia, pretože s určitými štátmi to trvá dlhšiu dobu kým sa vybaví náhradný cestovný doklad, v prípade Pakistanu sa vybavuje jeden až dva mesiace. Lehota 12 mesiacov bola stanovená maximálne, aj keď sa môže stať, že sa náhradný cestovný doklad vybaví aj skôr. Úkony zo strany odporcu boli dostatočné kontaktovaním ÚPZC Sečovce, ktorý vykonáva úkony na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu kontaktovaním ÚPZC Medveďov ako kompetentného orgánu. ÚPZC Sečovce uviedol, že je predpoklad vybavenia náhradného cestovného dokladu a preto napadnuté rozhodnutie považoval za zákonné a správne.

Podľa ustanovenia § 62 ods.1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení. Ak totožnosť zaisteného cudzinca nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

V zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v nadväznosti na ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) , policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak

a) cudzinec nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,

b) možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť,

c) má byť cudzinec podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu alebo

d) cudzinec nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Zo znenia citovaného ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov možno iba za predpokladu, že napriek v y k o n a n ý m ú k o n o m, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca, sa tento výkon predĺži z dvoch zákonných d ô v o d o v, a to, že:

1. cudzinec dostatočne nespolupracuje, alebo

2. mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote 6 mesiacov

Pri preskúmaní týchto dôvodov predĺženia lehoty zaistenia najviac o ďalších 12 mesiacov, t. j. v lehote najviac do 22.12.2012, krajský súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, je dôvodný.

K odvolacej námietke, týkajúcej sa výroku rozhodnutia odporcu ohľadom stanovenia predĺženia lehoty zaistenia a dôvodu takéhoto postupu, krajský súd udáva nasledovné:

Ako už bolo uvedené, v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Odporca podľa výroku napadnutého rozhodnutia rozhodol v zmysle tohto ustanovenia tak, že predĺžil s účinnosťou od 22.12.2011 lehotu zaistenia, určenú rozhodnutím OCP PZ M. G. o zaistení č. PPZ- HCP-BB6-AV-5-010/2011 zo dňa 22.06.2011, na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, t.j. v lehote najviac do 22.12.2012. Z uvedeného je zrejmé, že vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca stanovil čas začiatku predĺženia lehoty zaistenia od 22.12.2011 a koniec lehoty najviac do 22.12.2012 s tým, že je to na čas nevyhnutne potrebný k výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa z územia SR. Vo výrazoch na čas nevyhnutne potrebný a vo výraze najviac však o ďalších 12 mesiacov , odporca vyjadril skutočnosť, že v zmysle § 63 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov je povinnosťou policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenia, či trvá účel zaistenia a v prípade, že tento zanikne alebo v prípade, že sa skôr realizuje vyhostenie cudzinca, lehota zaistenia sa ukončí skôr ako je to stanovené v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia. Je potrebné zdôrazniť, že odporca pritom lehotu zaistenia ohraničil konkrétnymi dátumami od 22.12.2011, najviac do 22.12.2012. V tomto smere preto v posudzovanom prípade považuje krajský súd odvolaciu námietku za neodôvodnenú.

Naproti tomu, o to viac v prípade, ak je lehota zaistenia stanovená na maximálne prípustnú zákonnú dobu v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, bolo povinnosťou odporcu náležite odôvodniť takto stanovenú dĺžku predĺženia lehoty zaistenia. Hoci odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol dôvod predĺženia zaistenia, tento je zrejmý z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, teda že rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa, mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Za dôvod takéhoto rozhodnutia nepovažoval odporca druhú zákonnú možnosť, teda že cudzinec dostatočne nespolupracuje, pretože tento dôvod vylučujú skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, vrátane toho, že sám navrhovateľ dňa 09.11.2011 požiadal ÚPZC Sečovce o telefonický kontakt so zastupiteľským úradom domovskej krajiny vo Viedni z dôvodu urgencie vybavenia náhradného cestovného dokladu. Zo Zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 16.12.2011 tiež vyplýva, že navrhovateľ sa chcel vrátiť do domovskej krajiny a preto s úradmi spolupracoval. Z tohto dôvodu je oprávnená námietka v návrhu k tvrdeniu odporcu v rozhodnutí, že podľa jeho názoru je len na rozhodnutí a vôli navrhovateľa ako dlho bude obmedzená jeho sloboda. K reálnosti vyhostenia odporca uviedol, že vo všeobecnosti orgány cudzích štátov umožňujú svojím občanom, na základe pravdivých a potrebných osobných a doplňujúcich údajov, uvedených spravidla v dotazníkoch príslušného štátu, návrat do domovského štátu vydaním náhradného cestovného dokladu. Odporca tiež uviedol, že k tým štátom patrí podľa praxe a zistených dôkazov v tomto konaní rozhodne aj Pakistanská islamská republika. Na pojednávaní krajského súdu však zástupca odporcu uviedol, že z hľadiska reálnosti vyhostenia určitým štátom, akým je aj Pakistan, to trvá dlhšiu dobu, kým sa vybaví náhradný cestovný doklad, u tejto krajiny sa jedná o jeden až dva mesiace. Napriek tomu bola lehota predĺženia zaistenia v rozhodnutí odporcu stanovená na maximálnu dobu, najviac ďalších dvanásť mesiacov. Je preto oprávnená odvolacia námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa o absencii takéhoto odôvodnenia.

Z hľadiska posudzovania účelnosti a efektívnosti predĺženia lehoty zaistenia cudzinca, bolo povinnosťou odporcu v konkrétnom rozhodnutí uviesť všetky konkrétne úkony, ktoré vykonal ako správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom. Odporca vo svojom rozhodnutí, ako to už bolo vyššie uvedené, uviedol iba úkon zo dňa 28.06.2011, ktorým požiadal ÚPZC v Sečovciach Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v databázach partnerskej ústredne Interpol v Pakistane a štátoch Schengenského priestoru, na základe daktyloskopickej karty a fotografie, na stotožnenie osoby navrhovateľa a zároveň toho istého dňa požiadal ÚPZC Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu. Zo dňa 06.07.2011 a 20.07.2011 sú správy od Národnej ústredne Interpol Bratislava, že navrhovateľ bol daktyloskopovaný políciou Rakúskej republiky (a dňa 16.12.2010 vrátený späť na územie SR) a taktiež políciou Ukrajinskej republiky. Dňa 09.11.2012 to bol navrhovateľ, ktorý požiadal ÚPZC Sečovce o telefonický kontakt so zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky vo Viedni z dôvodu urgencie vybavenia jeho náhradného cestovného dokladu.

K uvedenému krajský súd z administratívneho spisu odporcu zistil, že v spise sa nachádza tiež vyplnený dotazník s údajmi navrhovateľa a tiež žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu

zo dňa 14.07.2011 od ÚPZC Medveďov, adresovaná Ministerstvu zahraničných vecí SR, konzulárnemu oddeleniu, v Bratislave. V administratívnom spise sa nachádza tiež správa od ÚPZC Sečovce z 21.11.2011, v ktorej, okrem úkonov uvedených v napadnutom rozhodnutí je uvedené, že navrhovateľ po umiestnení do ubytovacích priestorov vyplnil žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu v rodnom jazyku a navyše, že tento útvar požiadal dňa 10.11.2011 OCP ÚPZC Medveďov o zaslanie korešpondencie so Zastupiteľským, úradom Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni, týkajúcej sa vystavenia náhradného cestovného dokladu. Bez odpovede na túto požiadavku vyslovilo ÚPZC Sečovce predpoklad vystavenia náhradného cestovného dokladu týmto zastupiteľským úradom s tým, že reálne nebude vystavený do 22.12.2011 a preto žiadal o predĺženie lehoty zaistenia. Zo všetkých uvedených skutočností vyplynulo, že z administratívneho spisu odporcu a následne ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu, nie je zistiteľné, z akého dôvodu nebol do rozhodnutia odporcu vystavený náhradný cestovný doklad pre navrhovateľa. Z uvedeného je tiež zrejmé, že po vyplnení žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu navrhovateľom po jeho umiestnení v ÚPZC Sečovce boli zo strany kompetentného správneho orgánu vykonané len dva úkony dňa 28.06.2011 a potom tretí úkon až 10.11.2011, neuvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, bez objasnenia dôvodu nevydania náhradného cestovného dokladu do vydania napadnutého rozhodnutia odporcu. Rovnako ako aj v návrhu - opravnom prostriedku navrhovateľa boli nedôsledne citované úkony správneho orgánu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Za oprávnenú však krajský súd považoval odvolaciu námietku o nedostatočnosti úkonov, vykonaných na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu.

Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že odporca v predmetnej veci nepostupoval s náležitou starostlivosťou na zabezpečenie účelnosti a efektívnosti administratívneho vyhostenia navrhovateľa tak, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku, a to aj citáciou napríklad rozsudku z 25.01.2005 vo veci SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/2000. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/8/2011 zo dňa 08.06.2011 podklady pre rozhodnutie nezodpovedali požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov.

Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní pri zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/48/2011 zo dňa 12.10.2011, s poukazom aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010.

Z uvedeného je zrejmé, že zistenie skutkového stavu veci odporcom je nedostačujúce na posúdenie veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 tohto zákona.

Krajský súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p., z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c) , d) , napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BB6-AV-5-028/2011 zo dňa 20.12.2011 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

V zmysle § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, ale on, ani jeho splnomocnený zástupca si neuplatnili právo na ich náhradu, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné (§ 250s O. s. p.) .