KSKE 6 Co 155/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 6 Co 155/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/155/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609214803 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7609214803.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov Mgr. Dany Ferkovej a JUDr. Alexandra Husivargu, v právnej veci žalobcu: Y. Q., T.. XX.XX.XXXX, H. D. G.G. T. D., P. XXXX/XX, zast. JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom, so sídlom v Starej Ľubovni, ul. 17. novembra 31, proti žalovanej: I. R., T.. X.X.XXXX, H. D. G. T. D., C. U. XXXX/X, zast. Mgr. Tomášom Adamcom, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Levočská 3, v konaní o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 2C/199/2009-177 zo dňa 2.5.2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť vydať mu predmet daru, ktorý jej daroval na základe darovacej zmluvy zo dňa 13.7.2007, t.j. 1/2 nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. G. T. D., parc. č. 6294 - zastavané plochy a nádvoria 390 m2, obytný dom súp. č. 2201 na parc. č. 6294, byt na Wolkerovej ulici č. 18, č. 3. vchod č. 18, poschodie 8, podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel z pozemku a prevedenia zmeny vlastníckeho práva z I. Q. v spoluvlastníckom podiele 1/2 na spoluvlastníka Y. Q. v celosti. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške 586,94 € na účet I.. U. Z. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej vrátenia daru, a to 1/2 nehnuteľnosti (bytu) , ktorú jej daroval na základe darovacej zmluvy zo dňa 13.7.2007. Žalobu odôvodnil tým, že v čase uzavretia darovacej zmluvy žil so žalovanou v spoločnej domácnosti asi 12 až 13 rokov. Po uzavretí darovacej zmluvy k predmetnému bytu dňa 7.2.2008 uzavreli manželstvo a od toho času sa žalovaná a jej najbližší príbuzní správali k nemu vulgárne, slovne a fyzicky ho napadli, čo bolo aj predmetom trestného oznámenia z jeho strany. Charakter žalovanej sa ukázal až po uzavretí manželstva, ktoré podľa neho uzavrela z vypočítavosti, aby získala majetok, prípadne vdovský dôchodok. Vyhrážala sa mu, že ho dostane na psychiatriu, a že v byte bývať nebude. Žalovaná sa správa k nemu spôsobom, ktorým porušuje dobré mravy, neposkytla mu pomoc v chorobe, čo zakladá dôvod na vrátenie daru.

Po vykonanom dokazovaní vzal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca ako výlučný vlastník predmetnej nehnuteľnosti (bytu) darovacou zmluvou uzavretou dňa 13.7.2007 daroval ako darca žalovanej ako obdarovanej 1/2 podiel z predmetnej nehnuteľnosti. Správa katastra Spišská Nová Ves

vklad povolila dňa 27.8.2007, pod č. V: 1788/2007. Právne účinky vkladu tak nastali dňa 27.8.2007. Dokazovanie zameral na skúmanie pravdivosti tvrdení žalobcu, o ktoré opieral vrátenie daru, a to, že potom, čo daroval žalovanej polovicu predmetného bytu a po uzavretí manželstva, sa začala k nemu správať vulgárne, uprednostňovala svoje deti, verbálne ho napádala pred cudzími ľuďmi, opustila ho, odniesla časť vecí z bytu, ktoré jej nepatrili, urážala ho, fyzicky ho napadli jej najbližší príbuzní, neposkytla mu pomoc v chorobe a dostala ho do stavu ohrozenia života, rozširovala na verejnosti nepravdivé tvrdenia o ňom. Keďže v priebehu pojednávania žalobca spochybnil uzavretie darovacej zmluvy, keď tvrdil, že žiadnu darovaciu zmluvu neuzavrel, zameral dokazovanie aj na preukázanie týchto tvrdení. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa v konaní žalovanej nezistil žiadne také správanie, ktoré by bolo možné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Naopak, žalovaná si musela privolať na svoju ochranu mestskú políciu a zo spoločnej domácnosti od žalobcu odišla len preto, lebo ju z bytu vyhnal. Podľa vyjadrení jej detí bola v zlom psychickom stave. Žalobca preukázateľne sa hrubo správal voči žalovanej, bol voči nej agresívny, snažil sa obviniť z priestupku narušenia spolunažívania dcéru žalovanej J. Y. a jej manžela U. Y., čo pri objektívnom šetrení priestupku nebolo preukázané. Po oboznámení sa so správou Mestskej polície Spišská Nová Ves súd prvého stupňa zistil, že žalovaná dňa 26.8.2009 požiadala o asistenciu pri prevzatí si svojich osobných vecí z bytu žalobcu, ktorý obývali spoločne. Žalobca za prítomnosti hliadky vydal žalovanej z bytu osobné veci a žalovaná odišla spolu s hliadkou. Pri preberaní vecí so žalovanou bola prítomná aj jej dcéra. Za prítomnosti hliadky k žiadnemu incidentu medzi žalobcom a U. Y. nedošlo, lebo táto osoba sa na mieste v čase prítomnosti hliadky nenachádzala. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní uzavrel, že naopak žalobca znepríjemňoval život dcére žalovanej, J. Y. pred zamestnancami RPZ sa nevyberaným spôsobom zmieňoval o nej a sťažoval jej pracovnú pozíciu v zamestnaní. Z výpovedí svedkýň H. U., I. Y. a V. Y., vnučiek žalovanej, zistil, že žalovaná so žalobcom žili podľa ich názoru spokojne, z času na čas žalobca bol nervózny, ale sa ukľudnil, a tak sa správal do času, pokiaľ žalovanú neprinútil opustiť byt. Neskôr aj vo vzťahu k nim sa na verejnosti správal nevhodným spôsobom, vyhrážal sa im, vykrikoval, že ich všetky pozabíja. Svedkyňa I. Y. potvrdila, že žalobca sa vyjadril, že jej babku z bytu dostane preč, osobne sa jej vyhrážal, že zariadi, aby nepokračovala v štúdiu na gymnáziu, aby prepustili z práce jej mamu, otca, tetu a všetkých obviňoval z absurdných vecí. Po takto vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vyhodnotil správanie účastníkov konania a dospel k záveru, že zistené skutočnosti v kontexte preukázaných tvrdení žalobcu sú nedôvodné a nedostačujúce pre úspešné uplatnenie práva darcu na vrátenie daru. Správanie žalovanej ako obdarovanej, vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, nemožno kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno posudzovať za hrubé porušenie dobrých mravov je totiž treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu a zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou určitého správania sa obdarovaného voči nemu. Súd prvého stupňa uzavrel, že spúšťacím mechanizmom nezhôd medzi účastníkmi konania bolo práve správanie sa žalobcu vo vzťahu k žalovanej, ktorá zakrývala jeho finančné ťarchy, a to aj na úkor zdravia a plnila za neho peňažné záväzky. Nakoniec bola nútená predmetný byt opustiť. V konaní mal za nesporné, že za celý čas trvania spolužitia platila dlhy za žalobcu, čo však nekvalifikoval ako poskytnutie pôžičky, pretože účastníci sa nikdy nedohodli, kedy a v akej výške peniaze majú byť vrátené. Súčasne uzavrel, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorá nie je simulovaným právnym úkonom, predstierajúcim vrátenie pôžičky. Tvrdenia žalobcu v tomto smere vyhodnotil ako vysoko účelovú obranu, nemajúcu oporu v zistených skutočnostiach, pretože žalovaná za neho plnila záväzky pred i po uzavretí darovacej zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že darovaciu zmluvu neuzavrel, vyhodnotil taktiež ako účelové tvrdenie vzhľadom na výpoveď V.. Y. C., ktorú žalobca sám oslovil, aby mu spísala darovaciu zmluvu. Po doplnení dokazovania znaleckým skúmaním za účelom vyšetrenia duševného stavu žalobcu a posúdení jeho spôsobilosti na uzavretie darovacej zmluvy zo dňa 13.7.2007 znaleckým posudkom znalca I.. N. H. z odboru zdravotníctva a farmácia a po psychiatrickom vyšetrení žalobcu je zrejmé, že žalobca dostatočne chápal následky spísania darovacej zmluvy, bol plne spôsobilý na spísanie tohto právneho úkonu, a minimálne do podania návrhu o vrátenie daru bol plne spôsobilý na právne úkony. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že nárok žalobcu na vrátenie daru nie je dôvodný, keďže v konaní nebolo preukázané hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou, teda porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie dobrých mravov. Preto žalobu o vydanie predmetnej nehnuteľnosti zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej pomoci, spolu vo výške 507,55 € a režijný paušál spolu vo výške 79,79 €. Spolu trovy právneho zastúpenia priznal vo výške 586,94 €. Nepriznal náhradu za úkon právnej služby označený ako ďalšia porada s klientkou pred pojednávaním dňa 8.2.2010, pretože tento zhodnotil ako neefektívny.

Keďže žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov, preto ho nezaviazal k náhrade preddavkových trov štátu vo výške 278,88 € v súvislosti so spracovaním znaleckého posudku I.. N. H..

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, podľa obsahu odvolania z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania uviedol, že žalovaná v podstate od samého počiatku ich spolužitia mala záujem získať len jeho majetok. Súd prvého stupňa uveril tvrdeniam žalovanej, že za neho pred uzavretím manželstva platila dlhy. Tieto tvrdenia však nie sú ničím podložené. Je nelogické, aby žalovaná za neho platila dlhy bez toho, že by si zabezpečila návratnosť finančných prostriedkov. Ak by to bola pravda, jednoznačne mu vychádza záver, že tak robila zo ziskuchtivosti. Vzhľadom na ich vekový rozdiel zrejme počítala s tým, že umrie, a ona po ňom bude dediť. Pokiaľ by tvrdenia žalovanej boli pravdivé, nežila by s ním pred uzavretím manželstva 12 až 13 rokov. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou spísania závetu. Keď žalovaná zistila, že závet môže zmeniť, snažila sa majetok získať inou cestou. Zopakoval, že nie je si vedomý toho, že by poskytol podklady na spísanie darovacej zmluvy. Podľa znaleckého posudku I.. H. trpí organickou poruchou, čo vedie k zhoršovaniu jeho pamäti. Podľa názoru odvolateľa to súvisí s jeho fyzickým vekom, ale aj s tým, že nadmerne požíval alkohol a z toho dôvodu bol 13x hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení NsP v Levoči. S najväčšou pravdepodobnosťou žalovaná využila jeho nepriaznivý zdravotný stav a možno aj keď bol ovplyvnený alkoholom sa dostala k jeho majetku. Pokiaľ zo svedeckých výpovedí príslušníkov rodiny žalovanej vyplýva, že ich spolužitie bolo spokojné, nie je zrejmé, prečo potom opustila spoločnú domácnosť a tvrdila, že sa k nej nevhodne správa. Nie je zrejmé, na základe čoho súd prvého stupňa dospel k záveru, že za celý čas trvania spolužitia žalovaná za neho platila dlhy. V konaní takéto skutočnosti neboli preukázané. Podľa jeho názoru žalovaná voči nemu hrubo porušovala dobré mravy. Vzhľadom na jeho vek 73 rokov a vzhľadom na jeho zdravotný stav, keď je odkázaný na pomoc inej mladšej osoby, ho žalovaná opustila. Takéto správanie je v rozpore s dobrými mravmi. Aj ustanovenia Zákona o rodine zakotvujú povinnosť medzi manželmi si pomáhať, a to nielen po materiálnej stránke, ale predovšetkým ide o citovú, morálnu a osobnú pomoc. K zániku manželstva došlo z dôvodu, že žalovaná opustila spoločnú domácnosť. Takéto jej správanie je jednoznačne správaním v rozpore s dobrými mravmi. Veď od uzavretia manželstva uplynul relatívne krátky čas.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, ods. 2 písm. b/ (výrok o trovách konania účastníkov, ktorý s napadnutým výrokom súvisí) , ods. 3 O.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.9.2012 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti číslo dverí 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 10.9.2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p..

Žalobca podľa obsahu odvolania uplatňuje odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania účastníkov.

Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Žalobca v podstatnej časti v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a zohľadnil ich pri rozhodovaní vo veci samej. Skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú prijať iné závery, a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

V zmysle ust. § 630 Obč. zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správania sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

Tak, ako správne uzavrel súd prvého stupňa, pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy aj správanie sa darcu, a zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by síce o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ale nešlo by o hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu darovacej zmluvy. Zo záverov znaleckého dokazovania uskutočneného znaleckým posudkom znalca I.. N. H. zo dňa 17.1.2011 totiž vyplynulo, že žalobca bol dňa 13.7.2007, teda v čase uzavretia darovacej zmluvy, spôsobilý na jej uzavretie. Žalobca chápal obsah prevedeného právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 13.7.2007, a to minimálne do doby podania žaloby. Telesné ochorenia žalobcu sa v psychickej oblasti prejavili vplyvom na intelektovú a pamäťovú kapacitu, ale samy o sebe nemali za následok samostatné a nezávislé zníženie alebo vylúčenie spôsobilosti žalobcu previesť právny úkon v čase podpísania darovacej zmluvy.

V konaní nebolo sporné, že listom zo dňa 14.9.2009 a žalobou podanou na okresný súd dňa 22.10.2009, žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru a požiadoval vydanie predmetu daru z dôvodov, že žalovaná sa voči nemu mala správať vulgárne, venovala sa viac svojím deťom, verbálne ho napádala pred cudzími ľuďmi, vulgárne mu nadávala a následne odišla zo spoločnej domácnosti. Prostredníctvom svojich detí a zaťov si časť vecí z bytu napriek nesúhlasu žalobcu odniesla, vrátane dokladov a 600 €. Žalobcu pritom slovne a fyzicky tieto osoby napadli. Až privolaní policajti ich z bytu vykázali. Dcéra žalobkyne J. Y. a jej manžel verbálne na žalobcu útočili, preto ich z bytu vykázal, vymenil zámok na byte a podal trestné oznámenie na políciu.

Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na to, či boli dané dôvody uvádzané žalobcom vo výzve na vrátenie daru a v žalobe, a či správanie sa žalovanej voči nemu možno považovať za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo nárok žalobcu na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka.

Po oboznámení sa s obsahom spisu nemožno vyvodiť iný záver než ten, že vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nemožno kvalifikovať správanie sa žalovanej voči žalobcovi ako hrubé porušenie dobrých mravov.

Je zrejmé, že vzťahy medzi účastníkmi konania sa po uzavretí manželstva narušili, čo nakoniec viedlo aj k rozvodu manželstva. Z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé, že k narušeniu vzťahov medzi účastníkmi konania, ale aj v rámci širšej rodiny došlo po uzavretí darovacej zmluvy. Súčasne však bolo zistené, že správanie žalovanej nemožno posudzovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, keďže bolo len reakciou na správanie sa žalobcu, teda možno konštatovať, že medzi účastníkmi konania išlo o

takýto spôsob komunikácie. Ťažko totiž možno považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním priam provokuje.

Odvolacia námietka žalobcu, že žalovaná tým, že ho opustila v starobe a chorobe, ktoré konanie je v rozpore so Zákonom o rodine, a teda aj v rozpore s dobrými mravmi, nie je dôvodná. Tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného, správne súd prvého stupňa hodnotil konanie žalovanej nielen v súvislosti s vekom a zdravotným stavom žalobcu, prípadne či si žalovaná plnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo Zákona o rodine, ale komplexnejšie, po posúdení všetkých hľadísk relevantných v zmysle vyššie citovaného ust. § 630 Občianskeho zákonníka.

Odvolacie námietky žalobcu, že žalovaná zneužila jeho holdovanie k alkoholu, a že nie je si vedomý toho, že by poskytol podklady pre uzavretie darovacej zmluvy, nie sú dôvodné. Tieto odvolacie námietky boli predmetom znaleckého dokazovania, ale i ďalšieho dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa a súd sa s nimi náležite vyporiadal. Tvrdenie, že žalovaná využila to, že žalobca holduje alkoholu, nie je ničím podložené.

Záver súdu prvého stupňa, že žalovaná za celý čas trvania spolužitia platila dlhy za žalobcu, nevyplýva z vykonaného dokazovania a odvolací súd sa s týmto záverom nestotožňuje, avšak táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná čiastočne uhradila dlh za žalobcu, ktorý mu vznikol na základe pôžičky uzavretej s V.. W. G. a taktiež z písomných dôkazov obsiahnutých v spise na č.l. 74 až 75 vyplýva plnenie žalovanej v prospech N.. I. S.. Žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nespochybnil tvrdenia žalovanej o tom, že za neho uhrádzala dlhy. Záver, že žalovaná za celý čas trvania spolužitia platila dlhy za žalobcu, je však nepodložený. Táto skutočnosť však nemá vplyv na záver súdu, že vzťahy medzi účastníkmi konania boli narušené, avšak nedosahovali zo strany žalovanej intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov vo vzťahu k žalobcovi.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., vrátane výroku o trovách konania účastníkov, potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, trovy odvolacieho konania si však neuplatnila, neúspešný žalobca nemá právo na ich náhradu, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.