KSKE 6 Co 16/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7910209479 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7910209479.1

Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a Mgr. Dany Ferkovej v právnej veci navrhovateľa: L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v A., Š. X, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trebišov č.k. 9C/112/2010-300 zo dňa 17. októbra 2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k parcele č. 1220/15 - orná pôda vo výmere 2065 m2, zapísaná na LV XXX, katastrálne územie F. titulom vydržania. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že vyššie uvedená parcela je vedená na LV XXX katastrálne územie F. v registri E vo vlastníctve Slovenskej republiky v podiele 1/1, v správe Slovenského pozemkového fondu. Z výpovede navrhovateľa zistil, že svoje vlastnícke právo k tejto parcele odvodzuje od trhovej zmluvy zo dňa 15.3.1923, na základe ktorej manželia L. B. a manželka I. rod. A. kúpili túto parcelu a z plnomocenstva udeleného I. Y.N.E., rod. A. dňa 1. júla 1952. Manželia B.M. po uzavretí trhovej zmluvy (15.3.1923) odišli do USA, odkiaľ sa vrátili v roku 1928 do obce Veľaty, kde L. B.M. dňa 1.1.1932 zomrel a po jeho smrti I. B.M. odišla naspäť do USA. Všetky pozemky patriace manželom B.V.M., vrátane parcely 1220/15 užívala sestra I. B.M. - L. N., rod. A.Č. na základe ústnej dohody, a to až do roku 1951, keď vzniklo družstvo vo Veľatoch a pozemky prevzalo, avšak len tie, ktoré boli zapísané na mene B.. Parcela č. 1220/15 nebola zapísaná na mene Kelemenových, družstvo túto parcelu neprevzalo do užívania, a tak ju naďalej užívala L. N. ako záhumienok do roku 1960. I. B. sa v USA vydala a zmenila priezvisko na Y., pričom poslala matke navrhovateľa J. B. darovaciu zmluvu (z 11.9.1952) , a aj keď v tejto darovacej zmluve sa predmetná parcela nenachádza, jeho matka predpokladala, že aj parcela 1220/15 jej bola darovaná, keďže spolu s darovacou zmluvou poslala aj trhovú zmluvy, týkajúcu sa práve tejto parcely a zároveň poslala matke aj plnú moc zo dňa 1.7.1952, aby dala veci do poriadku. Navrhovateľ spolu s matkou v roku 1961 dali L. N.B. výpoveď z užívania parcely 1220/15, ktorú prijala a od roku 1961 začal uvedený pozemok užívať navrhovateľ, keďže on býval vo Veľatoch a tak on, ako aj matka považovali túto parcelu za pozemok matky navrhovateľa J. B., zomrelej X.X.XXXX. Kým matka žila, bola v domnení, že parcela patrí do jej vlastníctva a súhlasila s tým, že pozemok bude užívať navrhovateľ a navrhovateľ s jej súhlasom po celú dobu jej života tento pozemok užíval. V dedičskom konaní po matke J. B. sa navrhovateľ domáhal zahrnutia parcely 1220/15 do dedičstva po matke, kedy bol odkázaný na podanie návrhu na súd, ktorá skutočnosť vyplýva aj z dedičského spisu Okresného súdu Trebišov D 1336/93. Navrhovateľ bol presvedčený, že táto parcela na

základe darovacej zmluvy mala patriť jeho matke a keďže sa mu nepodarilo majetkoprávne vysporiadať, podal návrh na určenie vlastníckeho práva v celosti vzhľadom k tomu, že brat o tieto ani iné pozemky nemal záujem. Z trhovej zmluvy zo dňa 15.3.1923 súd zistil, že J. J. predal kupujúcim L. B. a jeho manželke Ilone, rod. A. nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 1 katastrálne územie F. A I 34 Görbe szántó , diel parcely pod č. 1220 v katastrálnom území F. v polopisnom pláne zo dňa 19.6.1922 parcela č. 1220/15 s výmerou 600 siah za cenu 4.200,- Kč ako stavebnú parcelu. L. B.V.L. zomrel X.X.XXXX, čo súd zistil z úmrtného listu na č.l. 28. Z darovacej zmluvy zo dňa 11.9.1952 súd zistil, že W. Y., rod. A., predtým vdova W. B., rod. A. ako darujúca darovala vdove J. B.Á. rod. Q., obyvateľke G. P. Č.. XX nehnuteľnosti zapísané v poz.kn.vl. č. XX katastrálne územie F. ako parcela č. 159 - dom č. 27 s dvorom v rozmere 128 siah a parcela č. 160 - záhrada vo vnútornosti vo výmere 338 siah, ktoré sú zapísané na mene darujúcej W. B. a darovala jej aj parcely zapísané vo vl. č. X, XX, XXX,XXX, XXX, XXX J. XXX, s tým, že zmluva nadobudne účinnosť po schválení ONV v Trebišove. Výmerom ONV Trebišov zo dňa 29.12.1952 bol na základe zák. č. 65/1951 Sb. udelený súhlas k prevodu nehnuteľností, zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XX pod parc. č. 159,160. Z plnomocenstva zo dňa 1.7.1952, vystaveného I. Y. rod. A. súd zistil, že táto splnomocnila neter J. B., rod. Q., najmä na prevzatie nového domu a na postavenie pomníka na hrobe jej nebohého manžela L. B. . Z tohto plnomocenstva ďalej vyplývalo právo podpísať za ňu všetky potrebné darovacie zmluvy a v pozemkových knihách zariadiť potrebné prepisy a intabulácie. V týchto konaniach a iných záležitostiach splnomocnila plnou mocou syna J. B., L., po dosiahnutí plnoletosti. Z pozemnoknižnej vložky č. X katastrálne územie F. súd zistil, že pod radovým číslom 34 je zapísaná parc.č. 1220/15 Oráčina Görbe Szantobán na mene L. F. rod. J. v celosti vo výmere 88906 m2. Zo Správy katastra Trebišov zo dňa 23.9.2011 súd zistil, že podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. X došlo k deľbe pozemnoknižnej parcely 1220 na základe listiny evidovanej pod č.d. 198, zapísanej vo vložke pod B8, listina došla na zápis 7.6.1932. Pozemnoknižný zápis svedčí o tom, že ide o konfiškovaný majetok v prospech československého štátu, keďže tento pozemok pôvodne patril grófovi J.. S týmto majetkom nakladal štát ako so svojím. Tomu nasvedčuje aj dohoda o zrušení nájmu pozemku, uzavretá podľa § 22 zákona č. 229/91 Zb. medzi vlastníkom J. B. a užívateľom Štátnym majetkom š.p. Veľaty dňa 20.7.1992. Z obsahu dohody vyplynulo, že vlastník a užívateľ zrušujú dohodu podľa § 22 ods. 2 zákona o pôde dňom 1.10.1992, medzi iným aj k parcele č. 1221/15 katastrálne územie F. a týmto dňom na dobu do uskutočnenia pozemkových úprav prideľuje sa do dočasného bezplatného náhradného užívania, okrem iných aj parcela č. 1220/15 - orná pôda s výmerou 2216 m2. Z listu vlastníctva XXX katastrálne územie F. súd zistil, že vyplýva, že matka navrhovateľa J. B. bola zapísaná ako vlastníčka parcely 1221/15 - orná pôda s výmerou 3078 m2 v katastrálnom území F.. Z kópie mapy určeného operátu súd zistil, že parc. č. 1220/15 je priľahlou parcelou k parcele č. 1221/15. Rozhodnutím Správy katastra Trebišov zo dňa 25.7.2006 č. C9/2006/Ba bol návrh navrhovateľa o vydanie rozhodnutia o potvrdení, že nadobudol vlastníctvo k parcele č. 1220/15 v katastrálnom území F., zamietnutý. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.8.2006. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že nebol dostatočne preukázaný právny a skutkový stav, t.j. navrhovateľ právny titul nepreukázal a opiera sa len o držbu bez právneho titulu. Z výpovede svedka U. B. - brata navrhovateľa, súd zistil, že ohľadne parcely č. 1220/15 v katastrálnom území F., sa nevie vyjadriť, pokiaľ ide o jej užívanie ani k vlastníckemu režimu.

Právne súd posudzoval vec podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 132 a § 134 Obč. zák. a dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a ani oprávnenosť držby. Vo svojej výpovedi na pojednávaní jednoznačne potvrdil, že predmetná nehnuteľnosť patrí do vlastníctva jeho matky, ktorá ju získala darom od W. Y. rod. A. na základe darovacej zmluvy zo dňa 11.9.1952. Navrhovateľ pred súdom potvrdil, že jeho matka do svojej smrti sa považovala za vlastníka tejto nehnuteľnosti a aj on túto nehnuteľnosť považoval za pozemok matky. Z toho dôvodu už v dedičskom konaní navrhol pojať do dedičstva po matke aj túto nehnuteľnosť. On túto nehnuteľnosť užíval so súhlasom matky, lebo býval v Obci Veľaty a ďalší dedič, jeho brat, nemal záujem o túto nehnuteľnosť a doteraz táto nehnuteľnosť po matke nie je vysporiadaná, z ktorého dôvodu podal tento návrh. Z dôvodu nesplnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním súd návrh navrhovateľa zamietol.

Keďže účastníci náhradu trov konania nežiadali priznať, ich náhradu súd účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, podľa obsahu z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/,d/,a f/ O.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že matka mu darovala ústne predmetnú parcelu, a to v roku 1959 v čase, keď sa priženil do obce Veľaty. V tom čase reálne užíval pozemok, v 1/3 sadil zemiaky a zeleninu a v ostatnej časti pozemok osial. Pozemok tak užíval ako svoje vlastníctvo od roku 1959 do roku 1994, kedy pozemok zobralo družstvo a potom štátne majetky. Jeho brat sa o tento pozemok neuchádzal, z toho dôvodu nepotvrdil darovanie matkou, vedel o tom, ale na súde to zatajil. Brat sám sa domáhal na katastri priznania vlastníctva k tejto parcele, o čom si mal súd vyžiadať spis, z ktorého by bolo preukázané, že brat klamal. V spise sú prehlásenia P. U. a T. B., ktorých súd mal vypočuť ako svedkov, aby zistil, ako to bolo s nehnuteľnosťou. Súd takýto dôkaz nevykonal. Navrhol preto týchto svedkov vypočuť a ďalej navrhol vypočuť aj svedkov W. D., T. D., L. B.Á., nar. XX.X.XXXX a J. B., ktorí svedkovia vedia, že matka mu darovala pozemok a od roku 1959 užíval pozemok ako svoje vlastníctvo a uplynutím vydržacej doby ho nadobudol do svojho vlastníctva. Súd teda vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že predmetom darovacej zmluvy zo dňa 11.9.1952, o ktorú navrhovateľ opiera vlastnícke právo svojej matke k spornej parcele, sú iné parcely a taktiež plná moc neobsahuje žiadne údaje o tejto parcele. Pozemnoknižný zápis svedčí o tom, že v prípade spornej parcely išlo o konfiškovaný majetok grófa J.. Sporná parcela bola J. B. spolu s ďalšími parcelami daná do bezplatného náhradného užívania namiesto pozemkov, ktoré boli vo vlastníctve J. B., a to na základe dohody o zrušení nájmu pozemkov zo dňa 20.7.1992. V čase uzavretia vyššie uvedenej dohody matka navrhovateľa vedela, že sporná parcela nie je v jej vlastníctve, ale vo vlastníctve štátu. Z týchto dôvodov nemohla na strane matky navrhovateľa ani samotného navrhovateľa vzniknúť dobromyseľná držba, pretože od začiatku existovala dôvodná pochybnosť o tom, že im sporná parcela nepatrí. Ako jedna z podmienok vydržania nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo prináleží, a je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu, ktorý mohol mať za následok vznik práva. V prejednávanej veci všetky okolnosti svedčia preto, že navrhovateľovi právo k spornej parcele nepatrí.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/,d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. apríla 2012 o 9.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.4.2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p..

Navrhovateľ namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/,d/ a f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané

iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku (aj keď len stručné) , s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza následovné :

Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného (originálneho) nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona a nevyžaduje sa k tomu žiadne rozhodnutie štátneho orgánu.

Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3-och rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Obč. zák.) .

Do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca (§ 134 ods. 3 Obč. zák.) .

Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Obč. zák.) .

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Obč. zák.) .

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnej veci sa stáva oprávnený držiteľ, ktorý mal takúto vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, pričom do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sú teda spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť držby a dobromyseľnosť držby po zákonom stanovenú dobu. Oprávneným držiteľom je pritom držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolností je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.) , pričom pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa opätovný výkon.

Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrú vieru treba chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o ňom usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné.

Otázku, či držiteľ veci bol oprávnený alebo nie, treba v každom prípade riešiť z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení treba tiež zisťovať, z akých skutočností vyvodzuje držiteľ svoju (dobrú) vieru, že mu vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej držby (môže ním byť napríklad neperfektná zmluva a podobne) a či držiteľ pri bežnej opatrnosti (ne) mal alebo (ne) mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznamuje so skutočnosťami, ktoré boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Navrhovateľ v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré sú v rozpore s jeho výpoveďou v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj s jeho záverečným prednesom, ak odvodzuje dobromyseľnosť držby spornej nehnuteľnosti z darovania, ku ktorému malo dôjsť zo strany jeho matky v roku 1959.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania v zmysle jeho upresnenia písomným podaním z 24.11.2010 (č.l. 136) tvrdil, že v roku 1959 mu matka J. B. darovala parcelu 1220/15 v katastrálnom území F., lebo sa priženil do obce Veľaty, a teda vlastníctvo k parcele nadobudol vydržaním.

Tieto tvrdené predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (darovanie ako titul vstupu do oprávnenej držby, skutočný vstup do držby a oprávnenú dražbu nepretržite po dobu 10 rokov) však

v ďalšom konaní nepreukázal, hoci dôkazné bremeno na preukázanie týchto zákonných predpokladov je na navrhovateľovi, dokonca svojou výpoveďou ich existenciu vyvrátil.

Z výpovede navrhovateľa ako účastníka konania pred súdom prvého stupňa, ktorá je dôkazom v zmysle ust. § 125 O.s.p., vyplynulo, že vlastníčkou uvedenej parcely mala byť v čase svojej smrti (X.X.XXXX) matka navrhovateľa J. B., ktorá ju mala nadobudnúť darom od W. Y., rod. A., na základe darovacej zmluvy z 11.9.1952. Táto skutočnosť vylučuje tvrdenia navrhovateľa o darovaní tejto nehnuteľnosti matkou v roku 1959, lebo ak by k tomuto darovaniu skutočne došlo a navrhovateľ by titulom tohto darovania ako dobromyseľný držiteľ parcelu užíval, v čase smrti matky by už musel byť jej vlastníkom. Uvedená parcela nebola predmetom prejednania dedičstva po nebohej J. B., avšak navrhovateľ sa jej prejednania dožadoval, ako to vyplýva aj z pripojeného dedičského spisu sp. zn. D 1336/93, č.l. 38 tohto spisu, čo taktiež nasvedčuje jeho tvrdeniu, že vlastníčkou uvedenej parcely má byť jeho matka. Vo svojej výpovedi navrhovateľ darovanie zo strany matky netvrdil. Preto táto skutočnosť nemohla byť ani predmetom dokazovania na súde prvého stupňa. Navrhovateľ tvrdil presvedčenie svojej matky i svoje o tom, že táto parcela je vlastníctvom jeho matky J. B., a to aj v čase jej smrti.

Pokiaľ je v odvolacom konaní tvrdená skutočnosť daru zo strany jeho matky a na jej preukázanie navrhovateľ navrhuje vykonať nové dôkazy (výsluch svedkov) , ide o nové skutočnosti a dôkazy, na ktoré odvolací súd v zmysle ust. § 205a ods. 1 O.s.p. neprihliada, lebo nejde o žiaden z prípadov v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nepreukázal, žeby tieto skutočnosti a dôkazy nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, nejde ani o skutočnosti alebo dôkazy týkajúce sa podmienok konania, vecnej nepríslušnosti, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ani nimi nemá byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205a ods. 1 O.s.p.) .

Súd vykonal vo veci všetky navrhnuté dôkazy a potreba vykonania ďalších dôkazov z konania nevyplynula.

Navrhovateľ teda výslovne tvrdil, že vlastníčkou parcely bola jeho matka, on považoval túto parcelu za vlastníctvo matky a túto užíval s jej výslovným súhlasom, teda nie titulom daru ako svoje vlastníctvo, po celú dobu jej života a ešte rok po jej smrti. Parcelu užíval s vedomím, že ide o vlastníctvo jeho matky, čo vylučuje, že s vecou nakladal dobromyseľne ako so svojou. Keďže po smrti matky sa mu nepodarilo majetkovo-právne vyporiadať túto parcelu, podal návrh na určenie vlastníckeho práva len v prospech seba, lebo brat o pozemok záujem nemal.

Tieto vyššie uvedené tvrdenia navrhovateľa teda majú dokazovať vlastníctvo jeho matky k uvedenej parcele v čase jej smrti, nedokazujú však bez ďalšieho jeho vlastníctvo. Aj prípadné preukázanie vlastníctva jeho matky nemá bez ďalšieho za následok nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľom, pretože nie je jediným dedičom J. B. a dedičské konanie nie je možné obchádzať a skutočnosť, že oprávnenou držiteľkou (by) bola jeho matka, neodôvodňuje bez ďalšieho záver, že ním bol aj navrhovateľ, lebo splnenie predpokladov pre vydržanie, a teda aj titul vstupu do oprávnenej držby, sa skúma u každého z držiteľov osobitne. Vlastníkom veci sa môže stať len ten z držiteľov, u ktorého sú splnené všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nepreukázal (ani netvrdil) titul vstupu do oprávnenej držby, teda darovanie alebo inú skutočnosť, na základe ktorej by sa dôvodne domnieval, že mu vec patrí, čo vylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Keďže pre takýto spôsob nadobudnutie vlastníckeho práva sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých vyššie uvedených podmienok, čo znamená, že nesplnenie čo len jednej z nich vylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preukazovanie ďalších podmienok (kedy vstúpil do držby, po aký čas držba trvala, že nebol nikým rušený) , je bez právneho významu a dokazovanie ohľadne skutočností, či skutočne a odkedy uvedené

parcely užíval a či nebol niekým rušený, je nadbytočné, lebo ani v prípade preukázania tvrdeného užívania od roku 1961, resp. 1959 by sa navrhovateľ nestal vlastníkom predmetnej parcely práve z dôvodu nepreukázania titulu vstupu do oprávnenej držby.

Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania potvrdil.

Účastníci si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto odvolací súd im ich náhradu nepriznal. Z obsahu spisu je zrejmé, že trovy odvolacieho konania im ani nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.