KSKE 6 Co 214/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/214/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710205882 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:3710205882.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a Mgr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobkyne : R.. W. Č., nar. X.X.XXXX, bytom U. T. F., L. Č.. XX/XX-X, zastúpená JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom v Trenčíne, Námestie sv. Anny 15/25, proti žalovaným : 1. MUDr. Miroslav Adame, bytom U. T.L. F., L. Č.. XX/XX, zastúpený Doc.JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, so sídlom v Bratislave, Kýčerského 5, 2. MANIN PB, s.r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Sládkovičova 569, IČO : 36 335 789, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 8C/102/2010-130 zo dňa 16. júna 2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému v 2. rade v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby vo vysielaní informačného kanála mesta Považská Bystrica, v rámci televíznej programovej služby iTV, bola odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom dvoch dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00 hod. a 20.00 hod. nasledovná správa : Tvrdenia, ktoré uviedol primátor mesta Považská Bystrica Y.. Y. E. na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28.1.2010, kde uviedol o R.. W. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k mestu Považská Bystrica pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý sa týkal zmluvy medzi mestom Považská Bystrica a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil v meste Považská Bystrica dlhší čas ako prednosta mestského úradu, nie sú pravdivé a týmito došlo k neoprávnenému zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca týchto tvrdení Y.. Y. E. týmto R.. W. Č. ospravedlňuje. Zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 € a do rúk jej právneho zástupcu JUDr. Jána Legerského náhradu trov konania vo výške 1.241,13 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania a právneho zastúpenia súd žalobkyni proti žalovanému v 2. rade nepriznal.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že zmluvou o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6.4.2005 sa prevádzkovateľ retransmisie SATRO s.r.o., Bratislava zaviazal, že bude zabezpečovať prevádzku spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica prostredníctvom žalovaného v 2. rade, ktorý má oprávnenie na vysielanie a mesto Považská Bystrica ako objednávateľ sa zaviazalo platiť dohodnutú cenu za realizáciu predmetu zmluvy žalovanému v 2. rade. Zmluva bola uzavretá s účinnosťou od 1.4.2005 a dodatkom č. 1 zo dňa 16.11.2006 bola dohodnutá nová cena za realizáciu predmetu zmluvy. Zmluvu a dodatok podpísal za mesto jeho primátor K.. Ľ. N.. Mesto Považská Bystrica napadlo platnosť vyššie uvedenej zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica v znení jej dodatku v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod spis. zn. 9Cb 12/2008. Rozsudkom zo dňa 4.9.2008 bola žaloba zamietnutá a na základe odvolania podaného mestom Považská Bystrica Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa dňa 18.2.2009. Odvolací súd rozhodoval v senáte zloženom zo sudcov JUDr. Márie Prikrylovej, JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Dariny Legerskej. Žalobkyňa rozhodovala vo veciach odvolaní proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými bolo mesto Považská Bystrica zaviazané plniť žalovanému v 2. rade, podľa vyššie uvedenej zmluvy. Žalovaný v 1. rade dňa 28.1.2010 na zasadnutí mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, ktoré viedol ako primátor mesta, pred poslancami a osobami prítomnými v zasadacej miestnosti pri podávaní správy o stave súdnych konaní, ktorých účastníkom je mesto, ústne predniesol výrok o tom, že žalobkyňa ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k mestu Považská Bystrica pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý sa týkal zmluvy zo dňa 6.4.2005 v znení jej dodatku zo dňa 16.11.2006 medzi mestom Považská Bystrica a žalovaným v 2. rade, pretože jej manžel pôsobil v meste Považská Bystrica dlhší čas ako prednosta mestského úradu. Mal pritom vedomosť, že uvedený výrok môže počuť asi 8000 domácností v meste Považská Bystrica prostredníctvom informačného kanála vysielajúceho na území mesta Považská Bystrica. Záznam z tohto zasadnutia bol vysielaný 24-krát v čase od 30.1.2010 do 25.3.2010 každý utorok, štvrtok a sobotu. Z výpovede žalobkyne zistil, že pokiaľ ide o nároky zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála, v odvolacom konaní nepožiadala o vylúčenie z prejednávania týchto nárokov, lebo sa necítila zaujatá, jej manžel nebol štatutárnym zástupcom mesta, zmluvy za mesto nepodpisoval a nevedela, či vo funkcii prednostu mohol sa podieľať na príprave zmlúv mesta. Z výpovede žalovaného v 1. rade súd zistil, že sporný výrok predniesol, pretože mal pochybnosti o zaujatosti žalobkyne, prejednávajúcej nároky zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica, pričom jej nechcel uškodiť. Z výpovede konateľa žalovaného v 2. rade súd zistil, že asi 10 až 15 jemu známych ľudí ho v meste zastavilo a ústne vyjadrili výhrady k prednesu žalovaného v 1. rade k osobe žalobkyne na zasadnutí dňa 28.1.2010. Z výsluchu svedkyne JUDr. Drahomíry Kmotríkovej vzal za preukázané, že vo funkcii prokurátorky nikdy nebola svedkom toho, žeby žalobkyňa viedla konania tendenčne. Z odvysielaného prejavu žalovaného v 1. rade na zasadnutí 28.1.2010 jej vyplynulo, že žalovaný spochybnil objektívnosť rozhodovania žalobkyne v spore, ktorého účastníkom bolo mesto Považská Bystrica. Z výpovede svedka Ing. Stanislava Haviara, pôsobiaceho ako viceprimátora mesta Považská Bystrica v predchádzajúcom volebnom období, vzal súd za preukázané, že svedok bol prítomný na zasadnutí zastupiteľstva, kde žalovaný v 1. rade predniesol sporný výrok, avšak z jeho prejavu nezistil ani necítil nič, čo by mohlo žalobkyňu uraziť. Podľa názoru svedka žalobkyňa sa mala zrieknuť predmetného prípadu. Z výpovede svedka Y.. R. L., ktorý videl odvysielaný záznam z mestského zastupiteľstva, súd zistil, že tento svedok nenadobudol dojem, žeby v prejave žalovaného v 1. rade odznelo niečo urážlivé na adresu žalobkyne, alebo iných sudcov a nemal z toho prejavu pocit, žeby žalobkyňa rozhodovala nelegálne. Až z prejavu žalovaného v 1. rade svedok zistil, že spor mesta na krajskom súde prejednávala žalobkyňa a začal uvažovať o tom, či nešlo o konflikt záujmov. Z výpovede svedka R. G., dôchodcu, ktorý sa zúčastňoval ako verejnosť zasadnutia mestského zastupiteľstva, súd zistil, že žalovaný v 1. rade pri hodnotení sporov nikoho neurážal. Podľa názoru svedka žalobkyňa ako zákonná sudkyňa neviedla pojednávanie košer , no svedok nevedel uviesť, či tento názor mal aj pred vyjadrením žalovaného v 1. rade o osobe žalobkyne, prejednávajúcej spor mesta. O tom, že spor mesta pojednávala žalobkyňa, sa svedok dozvedel až z prednesu žalovaného v 1. rade. Z výpovede svedka Y.. Y. T., advokáta a poslanca zastupiteľstva mesta Považská Bystrica v predchádzajúcom volebnom období súd zistil, že svedok nevedel, čo znamená výraz afinita a musel ho vyhľadať v slovníku. Nenapadlo ho, žeby žalovaný v 1. rade hovoril o vzťahu bývalého vedenia mesta a žalobkyne, ktorá prejednávala spor mesta. Nestretol sa s tým, aby niekto hovoril, že prejav žalovaného v 1. rade žalobkyni poškodil. Svedok nemá skúsenosť s tým, žeby žalobkyňa niekedy súdila neobjektívne a zaujato. Podľa jeho názoru sa mala dať vylúčiť z rozhodovania sporu a ľudia by nemali pochybnosti o jej nezaujatosti. Z

výpovede svedkyne U. T., priateľky syna žalobkyne, súd zistil, že svedkyňa pozná žalobkyňu ako čestnú ženu a prednes žalovaného, ktorý videla v televízii, na ňu pôsobil tak, že podľa žalovaného v 1. rade je žalobkyňa nevierohodná osoba, zaujatá voči mestu a nerozhodla v spore objektívne. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Ndob 8/2011 zo dňa 4.4.2011 súd zistil, že žalobkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 8Cob/108/2010, kde sa prejednávalo odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti mesta Považská Bystrica zaplatiť žalovanému v 2. rade peňažné plnenie titulom zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica. Najvyšší súd SR konštatoval v tomto rozhodnutí, že funkciu manžela namietanej sudkyne v čase vzniku predmetnej zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne na výsledku konania v spore týkajúcom sa peňažných nárokov, vyplývajúcich z predmetnej zmluvy, o ktorej platnosti už rozhodol odvolací súd v senáte bez účasti žalobkyne ako sudkyne.

Právne súd posudzoval vec podľa ust. § 11 a 13 Obč. zák. a po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobkyňa sa oprávnene domáha ochrany osobnosti. Ako sudkyňa, teda osoba verejného záujmu, používa ochranu pred neopodstatnenými zásahmi do jej cti, dôstojnosti a ďalších osobnostných práv. Výrok žalovaného v 1. rade, prednesený na zasadnutí mestského zastupiteľstva, nemožno považovať za prípustnú kritiku. Z jeho prednesu je zrejmé, že ním spochybnil objektívnosť žalobkyne ako sudkyne odvolacieho senátu pri rozhodovaní sporu mesta Považská Bystrica a žalovaného v 2. rade. V ústnom prednese poukázal na to, že žalobkyňa pri rozhodovaní mala určitú afinitu, teda blízky, príbuzný vzťah k mestu Považská Bystrica ako účastníkovi konania, pretože manžel žalobkyne bol dlhé roky prednostom Mestského úradu v Považskej Bystrici. Zmluva a dodatok, z ktorých vyplývali peňažné záväzky pre mesto, boli podpísané v čase, keď manžel žalobkyne bol prednostom Mestského úradu v Považskej Bystrici, no v období, keď o sporoch rozhodovala žalobkyňa, už funkciu prednostu mesta jej manžel nevykonával. Žalovaný v 1. rade tým, že výslovne dal do súvislosti rozhodovanie žalobkyne na krajskom súde v sporoch mesta Považská Bystrica a dlhoročnú funkciu jej manžela v meste Považská Bystrica, vlastne naznačil, že žalobkyňa bola zaujatá v danej veci a napriek tomu nepožiadala o vylúčenie, ale rozhodovala spory, v ktorých sa žalovaný v 2. rade proti mestu Považská Bystrica domáhal peňažných plnení a rozhodla tendenčne proti mestu Považská Bystrica. Žalobkyňa sa v konaniach o peňažných nárokoch proti mestu Považská Bystrica zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála nedala vylúčiť, nakoľko sa necítila zaujatá a ani Najvyšší súd SR nezistil dôvody pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania týchto sporov. Neobstojí preto obrana žalovaného v 1. rade, že išlo z jeho strany o oprávnené pochybnosti o nezaujatosti žalobkyne a jeho hodnotiaci úsudok mal dostatočný faktický základ. Žalovaný v 1. rade spochybnil nestrannosť žalobkyne ako sudkyne, a to bez akéhokoľvek relevantného skutkového základu, opodstatňujúceho záver o predpojatosti žalobkyne a prekročil tým medze dovolenej kritiky. Jeho výrok nemôže byť ospravedlnený slobodou prejavu. Ide o nepravdivé tvrdenie, ktoré predniesol žalovaný v 1. rade nie ako súkromná osoba, ale ako primátor mesta Považská Bystrica na verejnom zasadnutí mestského zastupiteľstva za prítomnosti poslancov, verejnosti a zástupcov médií. Jeho slová ako najvyššieho predstaviteľa mesta majú nepochybne potenciálne veľký vplyv na mienku verejnosti a obyvateľov mesta. Prejav urobil preukázateľne s vedomím, že celé zasadnutie je zaznamenávané a záznam bude následne niekoľkonásobne vysielaný v regionálnych médiách. Záznam bol vysielal 24-krát v období 3-och mesiacov a mohlo ho vidieť 8000 domácností v meste Považská Bystrica. Svedkovia R.. H. V. a U. T. nadobudli po vzhliadnutí záznamu dojem, že žalobkyňa ako sudkyňa je nevierohodná a nerozhodovala objektívne v spore mesta. Svedkovia R. G. a Y.. R. L. až z prednesu žalovaného v 1. rade zistili, že spor mesta pojednáva žalobkyňa na odvolacom súde, pričom svedok L. začal po prednese žalovaného v 1. rade uvažovať, či nejde o konflikt záujmov a svedok G. mal za to, že žalobkyňa neviedla spor mesta čistým spôsobom. Ostatní svedkovia uviedli, že žalobkyňa sa mala nechať vylúčiť z prejednávania a ľudia by nemali pochybnosti o jej nezaujatosti. Súd vzal zreteľ i na skutočnosť, že žalobkyňa je vysokoškolsky vzdelaná, odborníčka v právnickej profesii, nakoľko pôsobí vo funkcii sudkyne od roku 1972. Žiaden zo svedkov nemá skúsenosť, žeby rozhodovala niekedy zaujato a neobjektívne. Svedkovia, ktorí ju poznajú osobne, alebo z pracovného života, ju hodnotia ako čestnú ženu, ktorá si vždy zodpovedne a svedomito plnila svoje sudcovské povinnosti.

Po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade ústnym prejavom dňa 28.1.2010 neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Jeho výrok bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach žalobkyne, podstatne znížil

jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako aj profesionálnu česť a dobrú povesť sudkyne s dlhoročnou praxou, a to tak u obyvateľov mesta Považská Bystrica ako aj v právnických kruhoch. Takto sú splnené všetky predpoklady preto, aby sa žalobkyňa mohla domáhať ochrany práv v zmysle § 13 Obč. zák.. Súd preto zaviazal žalovaného v 2. rade zabezpečiť odvysielanie žalobkyňou požadovaného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia žalovaného v 1. rade. Keďže v danom prípade nepostačuje len ospravedlnenie, lebo vážnosť žalobkyne v spoločnosti bola v značnej miere znížená, keďže žalovaný v 1. rade z pozície funkcie primátora verejne, na zasadnutí mestského zastupiteľstva predniesol znevažujúce výroky na jej adresu ako sudkyne, pričom záznam bol opakovane vysielaný v pravidelných intervaloch v lokálnej televízii s pokrytím asi 8000 domácností a výroky o osobe sudkyne sa tak stali prístupnými veľkej časti obyvateľstva, rozhodol, že žalovaný v 2. rade (správne žalovaný v 1. rade - poznámka odvolacieho súdu) je povinný zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 €, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne.

O trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal na ich náhradu neúspešného žalovaného v 1. rade.

Náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade súd žalobkyni nepriznal, nakoľko ju neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1. rade a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému v 1. rade náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/,b/ a d/ O.s.p., t.j. rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd vec nesprávne právne posúdil, ak uzavrel, že žalovaný v 1. rade ústnym prejavom 28.1.2010 neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, jeho výrok bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne, podstatne znížil jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako aj profesionálnu česť a dobrú povesť tak u obyvateľov, ako aj v právnických kruhoch. Žalovaný v 1. rade predniesol na zasadnutí mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici dňa 28.1.2010 hodnotiaci úsudok v rámci podávania správy o stave súdnych konaní, ktorých účastníkom je mesto, v ktorom sa vyslovil o vzťahu konajúcej sudkyne k mestu Považská Bystrica. Tento vzťah vyjadril slovom afinita , ktorý znamenal určitý stupeň príbuznosti a vzájomného vzťahu, pomeru. Tento vzťah pramenil zo skutočnosti, že žalobkyňa ako sudkyňa prejednávala a rozhodovala spor mesta Považská Bystrica so spoločnosťou MANIN PB, s.r.o. o nároky vyplývajúce zo zmluvy o zriadení a prevádzkovaní infokanála mesta, na ktorej vypracovaní sa podieľal aj jej manžel ako vtedajší prednosta mestského úradu Považská Bystrica. Žalovaný v 1. rade tak kriticky vyjadril pomer konajúcej sudkyne k prejednávanej veci a jej účastníkom. Slovo afinita nie je neslušným ani urážlivým slovom, nejedná sa o hanlivý, česť ohrozujúci výrok, ktorým by mohol znížiť vážnosť žalobkyne a vystihuje reálny vzťah žalobkyne k mestu - žalobkyňa býva v Považskej Bystrici, jej manžel bol prednostom mestského úradu, pôsobila na konajúcom súde a je nepochybné, že pomery vo všeobecnej rovine v meste pozná, a teda mohla vedieť aj o obsahu, či príprave zmlúv, ktoré boli a sú predmetom sporu. Je teda prirodzené, že medzi žalobkyňou a mestom Považská Bystrica existuje vzájomný vzťah, a to prinajmenšom v rovine obyvateľky mesta a manželky bývalého prednostu mestského úradu. Pochybnosti žalovaného v 1. rade o nezaujatosti žalobkyne boli dôvodné, lebo prednosta miestneho úradu je v štruktúre riadenia mesta hneď za primátorom mesta, je členom vedenia mesta, môže ovplyvňovať vôľu mesta a manžel žalobkyne bol prednostom aj v čase podpisovania zmluvy. Sporná zmluva bola podpísaná v čase, keď prednostom miestneho úradu bol manžel žalobkyne, ktorý bol zainteresovaný na uzatváraní zmluvy. Sú tu reálne dôvody na pochybnosti o prípadnej nezaujatosti, prípadne o možnom konflikte záujmov. Z tohto je zrejmý vzťah žalobkyne k prejednávanej veci. Všetky tieto skutočnosti zakladali oprávnené pochybnosti žalovaného v 1. rade o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Žalovaný v 1. rade mal právo mať pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne a tieto pochybnosti mal právo nielen uplatniť v konaní, ale ich aj verejne vysloviť pred poslancami mestského zastupiteľstva a slobodne sa k nim vyjadriť vzhľadom na ústavnú slobodu prejavu. Vyslovenie pochybnosti o nezaujatosti sudcu (kritizovanie) na zasadnutí mestského zastupiteľstva možno považovať za súčasť diskusie o fungovaní súdnictva a o pochybnostiach o nezávislosti a nestrannosti sudcov. Poukázal ďalej na skutočnosť, že v danej veci dochádza k stretu slobody prejavu žalovaného v 1. rade s ochranou cti žalobkyne, ktorá je sudkyňou. Sudca je pritom osobou so špecifickým posudzovaním miery ochrany jeho osobnosti.

Sudca požíva vyššiu mieru ochrany ako politicky činná osoba, zároveň však menšiu mieru ako osoba súkromná s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 152/2008. V zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR k veciam verejným nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci, vrátane rozhodovacej činnosti súdov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, tieto činnosti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. Justícia je legitímnou témou verejného záujmu a hodnotiaci úsudok žalovaného v 1. rade možno chápať ako príspevok k tejto diskusii v otázke zaujatosti, prípadne nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k veci, alebo k účastníkom. Keďže výrok žalovaného v 1. rade bol súčasťou informácie poskytnutej primátorom mesta poslancom mestského zastupiteľstva o stave súdnych sporov, v širšom zmysle ide o politický prejav, ktorý spadá pod ochranu článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom na to, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu a tvrdenie má politickú povahu, miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobkyne vo vzťahu k dotknutému výroku môže byť len nízka. Hodnotiaci úsudok žalovaného v 1. rade bol založený na objektívnych pochybnostiach o nezaujatosti žalobkyne ako konajúcej sudkyne, a teda miera potencionálneho zásahu do žalobkyninho práva na ochranu osobnosti je taká nízka, že v danom prípade je nutné dať prednosť slobode prejavu. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že sporný výrok obsahuje nepravdivé tvrdenia alebo znevažujúce výroky, pričom konajúci súd v rozsudku vôbec neuvádza, v čom nepravdivosť alebo hanlivosť výroku možno vidieť. Zo žiadnych dôkazov nevyplýva, žeby boli preukázané nepravdivé tvrdenia. Výrok vystihuje podstatu reálneho vzťahu žalobkyne k mestu. Namietal ďalej, že žalobkyňa nijako dôkazne nepreukázala vznik nejakej ujmy na jej osobnostných právach a ani objektívnu spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na jej osobnosť. Nepreukázala ani neoprávnenosť zásahu a kauzálny nexus medzi prejavom žalovaného v 1. rade a porušením alebo ohrozením jej osobnostných práv. Dôkazné bremeno pritom spočíva na žalobkyni a táto ho v predmetnej veci dostatočne neuniesla. Žalobkyňa nepreukázala, žeby v značnej miere bola znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Súd tieto skutočnosti len konštatoval a vôbec neuviedol, na základe akých dôkazov ich takto vyhodnotil. Rovnako súd nezdôvodnil ani výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú žalobkyni priznal. Rozsudok je takto arbitrárny. Zdôraznil, že sporný prejav žalovaného bol hodnotiacim úsudkom (kritikou) , bol uskutočnených v kontexte slobodnej diskusie o otázkach všeobecného záujmu, urobený v politickom kontexte a so zjavným faktickým základom. Cieľom výroku nebolo uraziť, ponížiť, ani zdiskretizovať kritizovanú osobnosť, ale išlo iba o vyslovenie pochybností pred poslancami mestského zastupiteľstva o nezaujatosti zákonnej sudkyne, pričom toto vyhlásenie sa týkalo verejne činnej osoby, sudkyne Krajského súdu v Trenčíne. Pokiaľ ide o iné vady konania, žalovaný v 1. rade namietal nerešpektovanie ust. § 118a ods. 1 O.s.p. súdom prvého stupňa. Konajúci súd pripustil navrhovanie dôkazov a prednášanie skutkových tvrdení až do posledného pojednávania a nesplnil si ani povinnosť poučiť účastníkov konania o povinnosti v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia a následkoch z toho vyplývajúcich. Žalobkyňa vo svojej žalobe, okrem výsluchu účastníkov, nenavrhla žiadne výsluchy svedkov a do skončenia prvého pojednávania z jej strany neboli oznámené konkrétne mená a adresy svedkov, ktorých by mal súd k jej tvrdeniam vyslúchnuť. Neskôr žalobkyňou navrhnuté vykonanie dôkazu výsluchom svedkov, ktorí boli súdu dodatočne oznámení po skončení prvého pojednávania, už nebolo možné vykonať a súd na ne nemal prihliadať. Žalobkyňa nesplnila dôkaznú povinnosť a ani neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach. Na neskôr vykonané dôkazy sa nemalo prihliadať. Namietal ďalej nepreskúmateľnosť rozsudku, pretože súd sa v odôvodnení dostatočne nevysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami obrany žalovaného v 1. rade tak, ako to urobil pri tvrdeniach žalobkyne. Bezdôvodne opomenul vziať do úvahy svedeckú výpoveď svedka V.Z. a nevysporiadal sa ani s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. V rozsudku sa vôbec nezaoberal a neuvádzal naplnenie základných predpokladov ochrany osobnostných práv a bližšie nerozoberá, na základe čoho dospel k úvahe o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, na akých dôkazoch je založený jeho záver o objektívnej spôsobilosti výroku žalovaného v 1. rade privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne, ani na základe čoho je preukázané zníženie vážnosti a dôstojnosti žalobkyne. Rozsudok je takto arbitrárny, bez uvedenia relevantných dôvodov. Namietal ďalej nedostatky v zápisnici z pojednávania, v ktorej nebol vôbec uvedený obsah niektorých prednesov účastníkov konania a ani ich podstatné znenie tak, ako boli uplatnené na pojednávaní dňa 16.6.2011. V zápisnici nebol zachytený ani podstatný obsah prednesov záverečných rečí účastníkov konania. Z týchto dôvodov žalovaný v 1. rade požiadal o jej opravu a doplnenie, o čom však súd do podania odvolania nerozhodol. Nakoniec namietal nesprávne skutkové zistenia, lebo zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že okrem dvoch svedkov nikto nepovažoval predmetný výrok za hanlivý alebo urážlivý. Výrok žalovaného v 1. rade u väčšiny svedkov nevyvolával pochybnosti o nezákonnom, neobjektívnom rozhodovaní žalobkyne a viacerí svedkovia sa nestretli s tým, žeby

výrok žalobkyni poškodil. Za tejto situácie nie je zrejmé, ako súd mohol vyhodnotiť dôkazy v prospech žalobkyne. Vyhodnotenie svedeckých výpovedí je neúplné a účelové a súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, založený na úplnom zistení skutkového stavu, na správnych skutkových zisteniach a na správnom právnom posúdení veci. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že konaním žalovaného v 1. rade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, chránených čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jednak ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák.. Rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo, že požadovaná morálna i materiálna satisfakcia boli plne primerané okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv došlo, ako aj rozsahu a závažnosti ujmy, ktorá tým žalobkyni vznikla. Rovnako správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

Žalovaný v 2. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. b/,d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade je iba čiastočne dôvodné.

Rozsudok je vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť žalovanému v 2. rade zabezpečiť odvysielanie ospravedlnenia žalovaného v 1. rade žalobkyni, ktorého obsah je špecifikovaný vo výroku rozsudku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 2. rade vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v tejto časti potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. marca 2012 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 19.3.2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p..

Žalovaný v 1. rade namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/,d/, a f/ O.s.p., t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k iným vadám, ako sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že v potvrdenej časti rozsudku, teda pokiaľ ide o výrok, v ktorom súd uložil žalovanému v 1. rade ospravedlniť sa žalobkyni prostredníctvom žalovaného v 2. rade, tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť, žeby (v potvrdenej časti) vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 a § 135 O.s.p., alebo žeby na danú vec aplikoval nesprávny právny predpis.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci ohľadne nároku v potvrdenej časti rozsudku dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu v potvrdenej časti vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v tejto časti, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny v tejto časti podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v tejto časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Žalovaný v 1. rade argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, a teda odvolacie námietky žalovaného v 1. rade, týkajúce sa tejto potvrdenej časti rozsudku, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K dôvodom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd s prihliadnutím na dôvody odvolania žalovaného v 1. rade uvádza :

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zák. je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených citovaným ustanovením § 11, t.j. mal difamačnú povahu.

Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie, ktoré zasahuje právo chránené ust. § 11 Obč. zák., pričom je bez významu, či pôvodca si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo nebol, resp. či konal alebo nekonal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť fyzickej osoby.

O objektívnu spôsobilosť vyvolať následky, týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby, ide vždy vtedy, ak sa prednesené tvrdenia (výroky) dostanú na verejnosť, pričom vyvolanie následkov sa nevyžaduje. U práva

na ochranu cti spočíva následok v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia fyzickej osoby v spoločnosti.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že výrokom žalovaného v 1. rade, prednesenom na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 28.1.2010, žalovaný v 1. rade neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv žalobkyne, lebo jeho výrok o tom, že žalobkyňa ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k mestu Považská Bystrica pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý sa týkal zmluvy zo dňa 6.4.2005 v znení jej dodatku zo dňa 16.11.2006 medzi mestom Považská Bystrica a žalovaným v 2. rade, pretože jej manžel pôsobil v meste Považská Bystrica dlhší čas ako prednosta mestského úradu, je nepravdivý a bez akéhokoľvek relevantného skutkového základu, opodstatňujúceho záver o zaujatosti žalobkyne ako sudkyne rozhodujúcej v konkrétnych súdnych sporoch.

Tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, za týchto okolností výrok žalovaného v 1. rade prekročil medze dovolanej kritiky a nemožno sa preto prikloniť k jeho obrane, že išlo o hodnotiaci úsudok, a ospravedlňovať ho slobodou prejavu.

Otázkou možnej zaujatosti žalobkyne v súvislosti s rozhodovaním o peňažných nárokoch z vyššie uvedenej zmluvy sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení č.k. 4Ndob 8/2011 zo dňa 4.4.2011 rozhodol, že žalobkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v týchto veciach, lebo funkciu manžela v čase vzniku zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne na výsledku konania v spore, týkajúcom sa peňažných nárokov vyplývajúcich zo zmluvy, o ktorej platnosti už rozhodoval iný senát odvolacieho súdu bez účasti žalobkyne ako sudkyne tak, ako bolo vyššie uvádzané. Za tejto situácie akékoľvek iné úvahy priečiace sa tomuto rozhodnutiu sú irelevantné a nemožno na nich prihliadať a ospravedlňovať nimi prednesený výrok žalovaným v 1. rade, ani konštatovať dôvodnosť pochybností o nezaujatosti.

V kontexte predneseného výroku nemožno usúdiť, že týmto výrokom bol mienený iba vzťah žalobkyne a mesta Považská Bystrica ako obyvateľky mesta a manželky bývalého prednostu, ako to prezentuje žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní. Sám žalovaný v 1. rade totiž uviedol, že vyjadril pochybnosti o nezaujatosti žalobkyne v súdnych sporoch a že žalobkyňa sa mala nechať vylúčiť. Jeho výrok teda spochybňuje nestranné a nezávislé rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne napriek tomu, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebola zo súdnych konaní vylúčená, a preto tento výrok je objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť. Tento výrok bol teda prednesený bez akéhokoľvek faktického základu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že o nevylúčení žalobkyne z prejednávania konkrétneho sporu bolo rozhodnuté až následne po prednesení výroku žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 1. rade pravdivosť svojich tvrdení nepreukázal a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

Nemožno nechať bez povšimnutia ani skutočnosť, že vo veci platnosti samotnej zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála sa žalobkyňa nezúčastnila a rozhodovanie o peňažných nárokoch z vyššie uvedenej zmluvy malo svoj základ práve v rozhodnutí o otázke platnosti tejto zmluvy, ktorú žalobkyňa svojim rozhodnutím už žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalovaného v 1. rade, že toto jeho tvrdenie nemalo difamačnú povahu, pretože v celom kontexte podáva negatívny obraz o osobe žalobkyne ako sudkyne, ktorá sa neriadi zásadou nestranného a nezávislého rozhodovania, a teda takéto tvrdenie bolo bezpochyby objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu na jej osobnostných právach, najmä na jej profesionálnej a osobnej cti a dobrej povesti.

Prípustným hodnotiacim úsudkom je len taký úsudok, ktorý je založený na faktoch zodpovedajúcich skutočnosti, a teda pravdivých faktoch, a keďže v danom prípade prednes žalovaného v 1. rade bol bez akéhokoľvek skutkového základu, nemožno ho považovať za prípustný hodnotiaci úsudok.

Svojim prednesom žalovaný v 1. rade vedome vyvolal pochybnosti o dôveryhodnosti a profesionálnej cti žalobkyne, ako aj o jej nezávislom a nestrannom rozhodovaní v súdnom konaní, preto za týchto okolností nemožno uprednostniť slobodu prejavu, keďže ani sloboda prejavu zaručená Ústavou Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 nesmie neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena fyzických a právnických osôb. Záruka slobody prejavu a práva na informácie sa týka len pravdivých a objektívnych informácií a v danom prípade žalovaný v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola zverejnená pravdivá informácia, čo by vylúčilo neoprávnenosť zásahu. Za týchto okolností nemožno uprednostniť právo žalovaného v 1. rade na zverejňovanie informácií pred právom žalobkyne na ochranu jej osobnosti. Zverejnením difamujúcich informácií o žalobkyni žalovaný v 1. rade nerealizoval svoje právo na kritiku, vyplývajúce zo slobody prejavu, ktorá sa realizuje jednak k určitým súborom skutkových tvrdení a jednak k ich hodnoteniu vo forme úsudku. Naopak, v tomto prípade došlo k zverejneniu nepravdivých informácii o možnej zaujatosti žalobkyne.

Nemožno sa stotožniť ani s odvolacom námietkou žalovaného v 1. rade, že jeho výrok bol príspevkom k diskusii o otázke zaujatosti, prípadne nezaujatosti sudcov, a teda išlo o jeho vyjadrenie k veciam verejným, ohľadne ktorých platí prezumpcia dovolenej kritiky, pretože jeho výrok sa týkal výlučne osoby žalobkyne ako sudkyne konkrétneho súdu v spojení s konkrétnymi súdnymi konaniami, kedy nemožno hovoriť o všeobecnej kritike rozhodovacej praxe súdov, či všeobecnej kritike sudcov a iných súdnych osôb. Táto kritika bola jednoznačne zameraná vo vzťahu k osobe žalobkyne ako sudkyne prejednávajúcej konkrétne veci, bola bez akéhokoľvek skutkového základu, a teda tento jeho prednes žiadnym spôsobom nemohol prispieť k diskusii o stave súdnictva a jeho konkrétnych problémoch, vrátane možných problémov vzťahov sudcov k prejednávaným veciam. Tento záver nakoniec vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalovaného v 1. rade, ktorý predniesol tento výrok z dôvodu, že mal pochybnosti o zaujatosti sudkyne vzhľadom na skutočnosť, že jej manžel v čase uzatvorenia vyššie uvedenej zmluvy bol prednostom Mestského úradu v Považskej Bystrici a z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby tento prejav bol politicky motivovaný.

Keďže slovný prejav žalovaného v 1. rade naznačoval, že žalobkyňa ako sudkyňa by mohla konať zaujato a tento záver bol prezentovaný osobám prítomným na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ako aj divákom (príjemcom) informačného kanála, vysielajúceho na území mesta Považská Bystrica cca v 8000 domácnostiach, a to opakovane v priebehu doby 3-och mesiacov a bol založený na nepravdivých údajoch, nepochybne ide o zásah objektívne spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach, najmä, pokiaľ ide o jej profesionálnu česť a dobrú povesť sudkyne s dlhoročnou praxou.

Vecne správne preto súd v zmysle ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. uložil žalovanému v 1. rade poskytnúť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, uskutočneného prostredníctvom žalovaného v 2. rade rovnakým spôsobom, akým bol prezentovaný výrok, ktorým bolo zasiahnuté do jej práv na ochranu osobnosti.

K odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o porušení ust. § 118a O.s.p. odvolací súd uvádza, že pokiaľ nebolo zo strany súdu dané účastníkom poučenie o ich povinnosti opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci v zmysle § 118a ods. 1,3 O.s.p., nebolo možné splnenie povinností v zmysle ust. § 118a ods. 1 O.s.p. od účastníkov konania vyžadovať a aplikovať dôsledky vyplývajúce z nedodržania týchto povinností v zmysle ust. § 118a ods. 2 O.s.p., teda nebolo možné neprihliadať za neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy, lebo týmto postupom súdu by došlo k odňatiu práva účastníkov pred súdom konať. Nesplnenie povinnosti zo strany súdu totiž nemôže byť na ujmu samotných účastníkov konania.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného v 1. rade, týkajúce sa zápisnice z pojednávania zo dňa 16.6.2011, v zmysle ust. § 40 ods. 3 O.s.p. o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu rozhoduje predseda senátu alebo samosudca a rozhodovanie o týchto otázkach nie je predmetom odvolacieho prieskumu. Nie je pritom povinnosťou predsedu senátu alebo samosudcu každej námietke účastníka vyhovieť, aj keď táto musí byť v zápisnici uvedená. V danom prípade k námietkam došlo až po vyhotovení zápisnice, tieto námietky sú obsiahnuté v písomnom návrhu na opravu a doplnenie zápisnice z pojednávania, a teda odvolací súd mal možnosť oboznámiť sa tak s týmito námietkami, ako aj s prepisom záverečnej reči právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý je v podstate zhrnutím všetkých jeho stanovísk a prednesov uvádzaných v konaní pred súdom prvého stupňa.

Keďže vyššie vytýkaný postup súdu nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nebol tak naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v potvrdenej časti.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému v 2. rade zabezpečiť odvysielanie ospravedlnenia žalovaného v 1. rade žalobkyni ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 2. rade (vo vzťahu, ku ktorému sa konanie končí, keďže výrok o nahradení majetkovej ujmy sa žalovaného v 2. rade nedotýka) , preto odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok aj v tomto výroku.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v sume 10.000 €, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti a v súvisiacom výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade je potrebné rozsudok zrušiť v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

Rozsudok súdu prvého stupňa je vo vyššie uvedenej časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred súdom prvého stupňa k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p. prihliada z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň táto vada je namietaná aj samotným žalovaným v 1. rade.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle ust. § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., pretože takýmto postupom súdu je účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, konkrétne realizácia jeho procesného práva účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu. Táto vada konania je dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa ust. § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p., t. zn., že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne vysvetlené. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Rozsudok v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o náhrade nemajetkovej ujmy, nemá všetky vyššie uvedené náležitosti, z ktorého dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.

Z ust. § 11 až 14 Obč. zák. je zrejmé, že pokiaľ dôjde k zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby, môže sa táto domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a ďalej sa dotknutá osoba môže domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie a v prípade, ak by bol zistený zásah, najmä v podobe zníženia dôstojnosti, alebo vážnosti v spoločnosti a sú splnené aj všetky ďalšie zákonom stanovené predpoklady (§ 13 ods. 2 Obč. zák.) , aby bola tejto osobe priznaná za účelom účinného zmiernenia následkov zásahu aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Vzhľadom na odlišné zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia a pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sa týmito otázkami treba zaoberať samostatne.

Satisfakčná žaloba je prostriedkom ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé osobe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (§ 13 ods. 2 Obč. zák.) . Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že :

- morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade ako nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade) ,

- neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka) .

Zo znenia § 13 ods. 2 Obč. zák. treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí, ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojim významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.

Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce, teda, že ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nijakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho

zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá ale musí vychádzať z jednotlivých okolností, tak aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení cti a dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuť ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby. Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby. Nestačí teda len púha možnosť zníženia dôstojnosti, či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo, pričom povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobkyni.

V prejednávanej veci súd svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy založil na zistení, že výrok prednesený žalovaným v 1. rade bol objektívne spôsobilý podstatne znížiť dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti, ako aj jej profesionálnu česť a dobrú povesť tak u obyvateľov mesta, ako aj v právnických kruhoch.

Táto možnosť, tak, ako už bolo vyššie uvedené, však nepostačuje pre priznanie tejto nemajetkovej ujmy.

Z odôvodnenia rozsudku tiež nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru o znížení vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, teda na základe akých skutkových zistení a z akých vykonaných dôkazov dospel k tomuto záveru (že skutočne bola vážnosť žalobkyne v spoločnosti znížená v značnej miere) a rovnako súd neodôvodnil svoj záver, že v danom prípade nepostačuje ospravedlnenie v zmysle ust. § 13 ods. 1 Obč. zák..

Z týchto dôvodov rozsudok v tejto časti nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu, preto odvolací súd rozsudok v tejto časti, t.j. vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a v tomto zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu v ďalšom konaní bude opätovne na základe výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania, prípadne aj dokazovania vykonaného po vrátení veci posúdiť dôvodnosť nároku žalobkyne na priznanie nemajetkovej ujmy a opätovne o tomto nároku rozhodnúť.

V novom rozhodnutí opätovne súd rozhodne o trovách celého konania žalobkyne a žalovaného v 1. rade, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila žalobkyňa iba vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, žalovaný v 2. rade v ďalšom konaní už nie je účastníkom konania, vo vzťahu k nemu sa konanie končí, preto odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania žalovaného v 2. rade. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si ich náhradu neuplatnil, odvolací súd žalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.