KSKE 6 Co 263/2010 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 6 Co 263/2010

KS v Košiciach, dátum 21.02.2012, sp.zn. KSKE 6 Co 263/2010

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/263/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109221866 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7109221866.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a Mgr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobcu : N. E., bývajúceho N. A. Č.. XXX, zastúpeného Mgr. Radoslavom Hodorom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Hlavná 77, proti žalovanému: STEEL TRANS s.r.o., so sídlom Košice, Adlerova 1, IČO: 31 674 160, Košice, o zaplatenie 1.649,48 € s prísl. a o vzájomnom návrhu žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29. júla 2010 č.k. 17C/2/2010-147 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, ako aj vo výroku, v ktorom bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v rozsahu zrušenia konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania vo vzťahu k tejto časti.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému sumu 2,90 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bol vo zvyšnej časti vzájomný návrh zamietnutý.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 679,81 €, ktorú je povinný zaplatiť do rúk Mgr. Radoslava Hodora, právneho zástupcu žalobcu, v lehote do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 29. júla 2010 č.k. 17C/2/2010-147 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.618,95 € aj s úrokom z omeškania zo sumy 200,47 € vo výške 10 % ročne od 1. augusta 2009 do zaplatenia, zo sumy 320,18 € vo výške 9,5 % ročne od 1.8.2009 do zaplatenia, zo sumy 270 € vo výške 9,21 % ročne od 1. augusta 2009 do zaplatenia, zo sumy 828,30 € vo výške 9 % ročne od 1.8.2009 do zaplatenia s tým, že ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre žalobcu výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentných bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie, pričom táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka, ale s úrokom z omeškania najviac vo výške 10 % ročne, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2,90 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd vzájomný návrh zamietol.

Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 969,17 € na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 11. novembra 2008 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá pracovná zmluva, na základe ktorej žalobca začal vykonávať pre žalobcu práce vodiča nákladnej medzinárodnej kamiónovej dopravy. V ten istý deň uzavreli aj dohodu o hmotnej zodpovednosti. Dňa 11. novembra 2008 uzavreli účastníci aj dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky, podľa ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému finančnú zábezpeku vo výške 1.200 €. Táto finančná zábezpeka sa poskytla za účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok žalovaného voči žalobcovi, ktoré vzniknú počas alebo ktoré môžu vzniknúť po skončení pracovného pomeru. Malo sa jednať najmä o pohľadávky vzniknuté z titulu predčasného ukončenia pracovného pomeru, spôsobenej škody zamestnávateľovi alebo tretím osobám v rámci výkonu práce, nevyúčtovaných preddavkov, cestovných náhrad, neoprávnených výberov z platobných a iných kariet a podobne. Podľa bodu (správne článku - poznámka odvolacieho súdu) 2.2 tejto dohody zamestnanec mal uhradiť zábezpeku v 4 rovnomenných splátkach, formou jednostranného započítania s cestovnými náhradami, ktoré budú zamestnancovi poskytnuté v priebehu pracovného pomeru. Podľa článku 4.1 mal zamestnávateľ vrátiť zamestnancovi finančnú zábezpeku pri skončení pracovného pomeru v lehote 60 dní odo dňa skončenia pracovného pomeru. Dňa 11. novembra 2008 uzavreli účastníci konania dohodu o prehĺbení kvalifikácie, podľa ktorej sa zamestnávateľ zaviazal umožniť zamestnancovi prehĺbiť si kvalifikáciu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy (ďalej len MKD) absolvovaním školenia, (zabezpečeného žalovaným) pre držiteľov vodičských oprávnení C , C + E , ktoré končí získaním Certifikátu o úspešnom absolvovaní teoretického a praktického školenia v obore vodič MKD. Predmetom školenia je najmä vnútroštátna a medzinárodná legislatíva, konštrukcia cestných motorových vozidiel, poisťovníctvo, základy logistiky, zásady pre používanie licencie CEMT, dodacie doložky INCOTERMS, Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej doprave, metódy upínania nákladu, cestná a environmentálna bezpečnosť, základy ekonomiky dopravnej firmy, zlepšenie racionálneho jazdného správania na základe bezpečnostných predpisov. Celková suma vynaložených nákladov zamestnávateľa je 3.900 €. Zamestnanec sa zaviazal zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere po dobu najmenej 2 rokov po skončení školenia. V prípade, že zamestnanec tento záväzok nesplní, je povinný nahradiť zamestnávateľovi náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie - fixné, variabilné a spojené s teoretickou prípravou, a to vo výške troch štvrtín celkovej sumy vynaložených nákladov. Ak zamestnanec splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži. Z výplatných pások a vyúčtovania stravného za mesiace december 2008 až jún 2009 súd zistil, že žalobcovi neboli vyplatené cestovné náhrady za mesiac december 2008 v sume 200,47 €, za január 2009 vo výške 10 €, za február 2009 v sume 320,18 €, za marec 2009 v sume 270 €, za apríl 2009 v sume 208 €, za máj 2009 v sume 227 € a za jún 2009 v sume 393,30 €. Podľa rekapitulácie účtu predloženého žalovaným bolo zrazených ako "kaucia 31.12.2008 suma 231 €, 28. februára 2009 suma 312 €, 31. marca 2009 suma 270 €, 30. apríla 2009 suma 200 €, 31.mája 2009 suma 187 €. Podľa vyúčtovaní žalovaného v tabuľke stravné, žalobcovi bola uvedená v mesiaci január 2009 vlastná hotovosť 15,90 € a vo februári 2009 vlastná hotovosť 18 €. Podľa zoznamu kariet žalobca prevzal od žalovaného dňa 23. januára 2009 kreditnú kartu č. 8 4960. Podľa výpisu z kreditnej karty zo dňa 5. júna 2009 žalobca vybral 100 € a dňa 3. júna 2009 sumu 20 €. Podľa tvrdení účastníkov, z nich žalobca vyúčtoval len 59,80 € a 13,40 €, čiže nevyúčtovaných zostalo 46,80 €. Medzi účastníkmi konania nebol spor o tom, že na kauciu bola zrazená suma 1.200 € (podľa žalobcu suma 1.235 € - poznámka odvolacieho súdu) . Tak isto nebol spor o tom, že za mesiac jún 2009 žalobcovi nebolo vyplatené stravné v sume 393,30 €. Súd dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky nepovažoval za riadny a zákonom povolený prostriedok zabezpečenia práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo v § 20 Zákonníka práce, ktorý upravuje možnosti zabezpečenia práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nie je uvedená dohoda upravená. Naviac v zmysle dohody žalobca ako zamestnanec už akoby vopred vyplatil žalovanému sumu za nejaké prípadné budúce škody. Týmto sa žalobca vopred vzdal práva na to, aby mu žalovaný v prípade vzniku škody preukázal jeho zavinenie a rozsah náhrady škody, čo je v pracovnoprávnych vzťahoch neprípustné. Z uvedeného súd dospel k záveru, že Dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky je v rozpore so Zákonníkom práce a je teda absolútne neplatná s poukazom na § 17 Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ ) . Vzhľadom na to, že žalovaný nevyplatil žalobcovi aj cestovné náhrady, zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.618,95 € aj s príslušným úrokom z omeškania, ako to súd rozviedol vo výroku napadnutého rozsudku.

Pokiaľ žalovaný si uplatnil voči žalobcovi vzájomným návrhom nárok z titulu dohody o prehlbovaní kvalifikácie, súd konštatoval, že Zákonník práce osobitne upravuje možnosť zamestnávateľa a zamestnanca uzatvoriť písomnú dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie alebo prehĺbenie kvalifikácie poskytnutím pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia, pričom § 155 ods. 2 Zákonníka práce upravuje jej náležitosti. Dohoda o prehĺbení kvalifikácie z 11. novembra 2008 neobsahovala študijný odbor a označenie školy. Žalovaný počas konania nepreukázal, že školením, ktoré u neho žalobca absolvoval, došlo k prehĺbeniu jeho kvalifikácie a že náklady na toto školenie boli skutočne vo výške 3.899,72 €. Zákonodarca v spomínaných ustanoveniach prehĺbením kvalifikácie nemal na mysli akékoľvek základné jednodňové školenie zamestnancov, ale dlhodobejšie zaúčanie , pre ktoré sa predpokladá častejšie poskytovanie pracovného voľna a náhrady mzdy. Uvedené ustanovenie nemá slúžiť k zneužívaniu zamestnávateľmi, aby pod podmienkou poskytovania akéhokoľvek školenia zaťažili zamestnancov v prípade ich odchodu náhradou nákladov zamestnávateľa vynaložených pri vykonávaní jeho podnikateľskej činnosti. Žalovaným predložené vyúčtovanie nákladov na prehĺbenie kvalifikácie zamestnancov: leasing vozidiel 16.735,33 Sk, zákonné poistenie, havarijné poistenie, dane a.i. 3.215,- Sk, ostatné náklady 641,33 Sk, správna réžia 11.500,33 Sk, variabilné náklady prepravy - pohonné hmoty - 54.528,- Sk, pneumatiky 2.726,40 Sk, opravy vozidiel 8.136,60 Sk a náklady teoretickej prípravy 20.000,- Sk, spolu 117.483,- Sk, nebolo nijako bližšie špecifikované a podložené dokladmi. Navyše vychádzalo z mesačných nákladov, hoci školenie žalovaného trvalo len 1 deň. Súd dospel k záveru, že školenie zo dňa 14. októbra 2008 malo charakter len zaškolenia zamestnanca podľa § 154 Zákonníka práce, a teda nešlo o dohodu o zvýšení resp. prehĺbení kvalifikácie. Navyše podľa dátumu uvedené zaškolenie bolo uskutočnené ešte pred uzavretím Dohody o prehĺbení kvalifikácie zo dňa 11. novembra 2008. Aj v tomto prípade dospel súd k záveru, že Dohoda o prehĺbení kvalifikácie je v rozpore so Zákonníkom práce, a je teda absolútne neplatná, a žalovanému tak nepatrí suma 2.925 €. Pokiaľ ide o nárok žalovaného voči žalobcovi z titulu náhrady škody, skutočnosť, že účastníci konania uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti, sama o sebe neznamená, že zamestnanec bude vždy zodpovedať podľa § 182 Zákonníka práce. Táto zodpovednosť prichádza do úvahy len vtedy, ak dôjde ku škode vo forme schodku, t.j. na hodnotách (veciach) určených na obeh alebo obrat, ktoré zamestnanec prevzal. Ide napríklad o veci, ktoré má zamestnanec v sklade, ktoré sa prepravujú, finančné prostriedky a podobne. V žiadnom prípade tu nemožno zahrnúť napríklad pracovné pomôcky, motorové vozidlo, nakúpené pohonné hmoty, ktoré má zamestnanec ako vodič vozidla užívať. Súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou žalovaného, že mu žalobca titulom schodku za zverených hodnotách neuhradil 1.318,21 €. Tým, že žalovaný potvrdil, že nákup pohonných hmôt zo strany žalobcu bol vyúčtovaný, bol preukázaný nákup pohonných hmôt v sume 46,80 €. Žalobca počas konania uznal, že nevrátil určitú hotovosť z dôvodu, že keď sa vybrala hotovosť a nakúpili sa pohonné hmoty, tak od neho zamestnávateľ nechcel prevziať zvyšnú hotovosť, ale že sa to odrátalo z diét, alebo sa za to potom nakúpili pohonné hmoty v ďalšom účtovnom období. Bez ohľadu na okolností, za ktorých (ne) došlo k vyúčtovaniu uvedenej sumy, mal žalobca uvedenú sumu žalovanému vrátiť. Žalobca na svoju obranu uviedol, že žalovaný mu nevyplatil diéty v januári 2009 vo výške 10 €, ďalej v mesiaci január z (ne) vyúčtovaných diét mu žalovaným bola stiahnutá hotovosť vo výške15,90 € a vo februári 2009 hotovosť v sume 18 €. Tieto skutočnosti žalovaný uznal, a tak zvyšok 2,90 € (46,80 - 43,90) je žalobca povinný uhradiť žalovanému z titulu schodku na zverených hodnotách - výber finančných prostriedkoch z kreditnej karty žalovaného. Nadspotrebu pohonných látok podľa súdu nemožno kvalifikovať ako schodok na zverených hodnotách, ale len ako škodu, pri ktorej je treba preukázať zavinenie zamestnanca (v danom prípade žalobcu) . Žalovaným predložené dôkazy - interná smernica, zápis zo škodovej komisie a podklady pre mzdy ohľadne spotreby a posudok P.. D. nemožno považovať za relevantné dôkazy o zavinení žalobcu, pretože škodová komisia škodu voči zamestnancovi odsúhlasila, lebo je to v prospech žalovaného. Žalovaný v konaní nepreukázal akceptovateľným spôsobom zavinenie žalobcu pri škode spočívajúcej v nadspotrebe. Žiadnym spôsobom nepreukázal nesprávnu jazdu žalobcu s motorovým vozidlom; ako vyplýva aj z posudku predloženého žalovaným, nadspotreba mohla byť ovplyvňovaná prevádzkovými podmienkami, pomermi a technickým stavom vozidla. Žalovaný nepreukázal, že by počas trvania pracovného pomeru nadspotrebu žalobcovi vytkol. Žalobca sa o nej dozvedel až z oznámenia žalovaného o započítaní pohľadávok po tom, čo žalobca žiadal od žalovaného sumu zloženej finančnej zábezpeky späť. Okrem ďalšieho, údaj o predpokladanej spotrebe uvedený v internej smernici nemožno brať za určujúci pre zavinenie žalobcu, lebo na spotrebu má vplyv nielen spôsob jazdy, ale aj iné činitele ako počasie, terén, stav vozoviek na cestách, dopravná situácia na cestách, zaťaženie

a rozloženie nákladu a podobne. Súd mal vedomosti aj z iných konaní, že k nadspotrebe bežne dochádzalo aj u mnohých ďalších zamestnancov žalovaného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom žalobcu a vznikom škody pri nadspotrebe. Na zistený skutkový aplikoval súd ustanovenia § 17 ods. 1 Zákonníka práce, § 18 Zákonníka práce, § 20 ods. 1 Zákonníka práce, § 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (ďalej len zákon č. 283/2002 Z.z. ) , § 13 ods. 1,2 zákona č. 283/2002 Z.z., § 36a zákona č. 283/2002 Z.z., § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z., § 34 OZ, § 39 OZ, § 41 OZ, § 517 ods. 1,2 OZ, § 3 ods. 1,2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 154 ods. 1,3 Zákonníka práce, § 155 ods. 1,2,3,5 Zákonníka práce, § 178 ods. 1 Zákonníka práce, § 179 ods. 1 Zákonníka práce, § 182 ods. 1,2,3 Zákonníka práce, § 186 ods. 1 Zákonníka práce, § 189 Zákonníka práce a § 191 ods. 1,2,3 Zákonníka práce, § 97 ods. 1 O.s.p., § 98 O.s.p.. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 3 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvody odvolania označil dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ O.s.p.. Žalovaný namieta samotné konanie pred okresným súdom, lebo má za to, že súd nevykonal všetky navrhované dôkazy a napriek tomu rozhodol vo veci. Žalobca sa v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.649,48 €, ktorá pozostávala zo sumy 1.256,18 €, ktorú žiadal z titulu bezdôvodného obohatenia a sumy 393,30 € z titulu nevyplatených cestovných náhrad za mesiac jún 2009.

Žalovaný si na pojednávaní (dňa 7. mája 2010) uplatnil vzájomným návrhom proti žalobcovi sumu 4.290,01 €, ktorá pozostávala zo sumy 1.318,21 €, škoda, ktorá bola spôsobená na zverených hodnotách, sumy 46,80 € nevyúčtovanej (sumy) výberom z platobnej karty a sumy 2.925 € z titulu porušenia dohody o prehĺbení kvalifikácie. Okresný súd vyhlásil dohodu o prehĺbovaní kvalifikácie za neplatnú. S týmto názorom odvolateľ nesúhlasí, lebo dohoda o prehĺbení kvalifikácie bola uzatvorená riadne a v súlade s § 155 Zákonníka práce. Uvedená dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré predpisuje zákon a napriek tomu ju prvostupňový súd určil za neplatnú. Žalobca po absolvovaní predmetného školenia obdŕžal certifikát o úspešnom absolvovaní teoretického a praktického školenia v obore vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy. Predmetný certifikát bol žalobcovi vydaný dňa 16. januára 2009. Do pozornosti súdu dal i výpis z obchodného registra žalovaného oddiel S.r.o., vložka č. 3227/ V, ktorý je súčasťou spisu, kde v predmete podnikania má žalovaný okrem iného aj organizovanie kurzov, školení a seminárov. Na základe toho žalovaný sám vykonáva školenia, ktorými prehlbuje kvalifikáciu svojich zamestnancov a neprenajíma si na tento účel externé firmy. Čo sa týka výšky škody, táto bola uvedená v samotnej dohode a žalobca ju svojim podpisom akceptoval. To, že predmetné školenie trvalo len jeden deň, nemôže žalovaný akceptovať, lebo školenie má viacero fáz, okrem teoretického školenia sa vykonáva aj praktická výučba. Zásadný rozdiel medzi ponímaním zvýšenie kvalifikácie a prehĺbovanie kvalifikácie je to, že zvýšenie kvalifikácie podľa § 140 Zákonníka práce sa považuje za prekážku v práci na strane zamestnanca, prehĺbenie kvalifikácie dohodnuté zmluvnou formou ďalšieho vzdelávania sa považuje za výkon práce, za ktorý zamestnancovi patrí mzda. Ustanovenie § 155 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi uzatvoriť so zamestnancom tzv. dohodu o zvýšení kvalifikácie, ktorá je dvojstranným právnym úkonom. Táto dohoda predstavuje právnu formu zabezpečenia stabilizácie zamestnanca, ktorý si zvyšuje kvalifikáciu. V rámci nej sú upravené podmienky umožnenia zvýšenia kvalifikácie zamestnanca zamestnávateľom prostredníctvom poskytovania pracovného voľna, náhrady mzdy, ako aj úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a na to nadväzujúcu povinnosť zamestnanca zotrvať u zamestnávateľa po dohodnutú dobu v pracovnom pomere, alebo uhradiť náklady spojené so zvyšovaním kvalifikácie. Náležitosti dohody o prehĺbení kvalifikácie sú : druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia, študijný odbor a označenie školy, doba, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere, druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Uvedenú dohodu možno obdobne uzavrieť aj na účely prehĺbenia kvalifikácie zamestnanca, ak predpokladané náklady dosiahnu aspoň 3.319,39 €. Odvolateľ má za to, že názor súdu o neplatnosti dohody o prehĺbení kvalifikácie je nesprávny. Vyčítal súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Žalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňuje nárok žalobcu priznaný mu v napadnutom

rozsudku. Nespochybňuje postup súdu ohľadom neplatnosti započítania cestovných náhrad so zábezpekou, ani vyslovený právny názor, že započítanie v pracovnom práve je neprípustné. Ohľadom sumy 1.318,21 €, ktorú si žalovaný uplatnil titulom vzájomného návrhu za škodu spôsobenú schodkom na pohonných hmotách, neuviedol žiaden odvolací dôvod, ktorý by spochybnil záver súdu o nepriznaní tohto nároku žalovaného. Škoda z titulu (ne) vyúčtovania výberov z platobných kariet vo výške 46,80 €, bola vzhľadom na vznesenie kompenzačnej námietky žalobcom (za nevyplatenie diét za január 2009 vo výške 10 €, za stiahnutie žalobcovej hotovosti z diét v mesiacoch január a február 2009 vo výške 15,90 € a 18 €) , vo výške 43,90 €, priznaná len v sume 2,90 €, ktorú žalobca zaplatil. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané (aj) neuhradenie stravného žalobcovi v celkovej sume 1.618,95 €.

Pokiaľ ide o žalovaným uplatnenú sumu 2.925€, ktorú uplatnil vo forme vzájomného návrhu z titulu porušenia dohody o prehĺbení kvalifikácie zo dňa 11. novembra 2008, k tomu žalobca uviedol, že žalovaný počas konania nepreukázal, žeby mu v súvislosti s údajným prehĺbením kvalifikácie žalobcu vôbec vznikli nejaké náklady. Žalovaný počas konania predložil vyúčtovanie nákladov na prehĺbenie kvalifikácie zamestnancov za :

- leasing vozidiel vo výške 16.735,- Sk,

- správna réžia vo výške 11.500,- Sk,

- pohonné hmoty vo výške 54.528,- Sk,

- náklady teoretickej prípravy 20.000,- Sk,

ktoré sú nielenže nadhodnotené, ale doslova vymyslené . Okrem iného aj z toho dôvodu, že o trvaní kvalifikácie predložil dôkaz, a to zápisnicu zo školenia uskutočneného dňa 14. októbra 2008, kedy žalobca nebol v pracovnom pomere so žalovaným. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že bez certifikátu nemohol vykonávať prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy, lebo certifikát bol žalobcovi vydaný až 16. januára 2009, ale žalobca zahraničné pracovné cesty vykonával už aj v mesiacoch november 2008, december 2008 a v januári 2009. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že školenie zo dňa 14. októbra 2008 malo iba charakter zaškolenia pred uzatvorením pracovného pomeru a nemožno v tomto prípade hovoriť o prehĺbovaní kvalifikácie. Poukázal na to, že žalovaný nie je školou, resp. výchovno-vzdelávacou inštitúciou zriadenou podľa zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, a nie je oprávnený prehlbovať kvalifikáciu tak, ako to predpokladá § 155 Zákonníka práce, a z toho dôvodu je potrebné považovať túto dohodu za neplatnú. Vyslovil aj názor, že ust. § 155 Zákonníka práce je zastarané v tom zmysle, že v súčasnosti vzdelávanie, a teda aj možnosť zvyšovania kvalifikácie poskytujú aj iné subjekty, ako školy, je konštrukcia dohôd o zvyšovaní kvalifikácie v Zákonníku práce postavená tak, že zamestnávateľ a škola sú rozdielne subjekty. Žalovaný svoj nárok, ktorý uplatnil vzájomným návrhom nepreukázal a žalobca ho považoval za účelový. Uplatnil si a vyčíslil aj trovy konania súvisiace so vzájomným návrhom.

Odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, resp. ich zástupcov. Žalobca svoju neúčasť na odvolacom pojednávaní neospravedlnil. V podaní zo dňa 14. februára 2012 žalovaný ospravedlnil neúčasť na odvolacom pojednávaní. Okrem ospravedlnenia v podaní zo dňa 14. februára 2012 žalovaný poznamenal, že uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 12.1.2011 sp. zn. 32R 3/2010 rozhodol súd o povolení reštrukturalizácie žalovaného, t.j. spoločnosti STEEL TRANS, s.r.o.. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoKR 18/2011 (zverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 9. novembra 2011) potvrdil súd reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na základe odvolania žalovaného preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., na odvolacom pojednávaní doplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 3 až 5 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, je treba zrušiť, aj keď z iných dôvodov, než uvádzal odvolateľ a v rozsahu zrušenia konanie zastaviť.

Zo zberného spisu Krajského súdu v Košiciach zn. 3CoKR 18/2011 odvolací súd zistil, že uznesením zo dňa 28. decembra 2010 č.k. 32R 3/2010-679, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4. januára 2011, začal súd prvého stupňa reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi STEEL TRANS s.r.o.. Uznesením zo dňa 12. januára 2011 č.k. 32R 3/2010-684, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. januára 2011, okresný súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka.

Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 19. septembra 2011 č.k. 32R 3/2010-1270 bol zamietnutý reštrukturalizačný plán dlžníka STEEL TRANS, s.r.o. schválený na schvaľovacej schôdzi, konanej dňa 25. augusta 2011.

Na odvolanie dlžníka Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, uznesením zo dňa 3. novembra 2011 č.k. 3CoKR 18/2011-1306 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (zo dňa 19. septembra 2011 č.k. 32R 3/2010-1270) tak, že potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou dňa 25. augusta 2011, ktorý je prílohou tohto uznesenia a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

Z výpisu z Obchodného vestníka (ktorý je založený v zbernom spise) odvolací súd zistil, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. novembra 2011 č.k. 3 CoKR 18/2011-1306 bolo v uvedenom vestníku zverejnené dňa 9. novembra 2011 (pod č. OV 215/2011) .

Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 7/2005 Z.z. ) , povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.

Podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z..

Vychádzajúc z citovaných ustanovení § 118 ods. 1 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z. vysvitá, že súdne konanie v predmetnej veci bolo ex lege prerušené zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.

Podľa § 155 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu.

Podľa § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva, vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Podľa § 156 zákona č. 7/2005 Z.z. zverejnením uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku, zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Ak zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výberu a funkcia správcu.

Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia, odvolací súd konštatuje, že povolením reštrukturalizácie žalovaného uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 12. januára 2011 č.k. 32R 3/2010-684, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2011, bolo prerušené konanie (ex lege) v predmetnej veci podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z..

Vzhľadom na to, že zverejnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. novembra 2011 č.k. 3CoKR 18/2011-1306 v Obchodnom vestníku dňa 9. novembra 2011 zanikli účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., odvolaciemu súdu neostala iná možnosť len zrušiť rozsudok, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, ako aj vo výroku, v ktorom bola žaloba žalobcu v prevyšujúcej časti zamietnutá, a v rozsahu zrušenia konanie zastaviť podľa § 221 ods. 2 O.s.p. za použitia § 211 ods. 2 O.s.p., § 103 O.s.p. a § 104 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným tejto (zastavujúcej) časti súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., keďže neboli dané dôvody pre použitie ods. 2 (§ 146 O.s.p.) .

Uvedené reštrukturalizačné konanie sa ale nevzťahuje na pohľadávky žalovaného proti žalobcovi. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že po ukončení reštrukturalizácie žalovaného (zverejnení uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.11.2011, č.k. 3CoKR 18/2011-1306 v Obchodnom vestníku) je žalovaný - STEEL TRANS s.r.o. so sídlom Adlerova 1, Košice, IČO: 31 674 160 vedený v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I v oddiele Sro, Vložky č. 3227/V (bez zapísania tejto skutočnosti - ukončenia reštrukturalizácie) , a tak sa obnovilo procesné postavenie žalovaného ako účastníka konania.

V priebehu súdneho konania o pohľadávke žalobcu voči žalovanému vzniesol svoju vzájomnú pohľadávku žalovaný proti žalobcovi.

Súd konajúci o žalobe žalobcu z dôvodu hospodárnosti spojil prejednanie vzájomného návrhu žalovaného s návrhom žalobcu podľa § 97 ods. 2 O.s.p.. Správne súd prvého stupňa o pripustení spojenia oboch konaní nerozhodoval, lebo podľa § 89 O.s.p., súd, ktorý je príslušný na konanie v určitej veci, už zo zákona je príslušný aj na konanie o vzájomnom návrhu.

Súd prvého stupňa by bol povinný rozhodnúť iba o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie, ale to iba v prípade, ak zistí, že nie sú splnené podmienky na spoločné prejednanie s návrhom žalobcu.

Vzhľadom na to, že súd nevylúčil vzájomný návrh žalovaného na samostatné prejednanie, správne postupoval, ak rozhodol vo výroku toho istého rozsudku, tak o návrhu žalobcu, ako aj o nároku žalovaného uplatnenom vzájomným návrhom.

O vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2,90 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti vzájomný návrh žalovaného zamietol.

Pretože žalovaný podal odvolanie aj do výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jeho prospech, (ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2,90 €) , neostala odvolaciemu súdu iná možnosť len odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2,90 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za použitia § 211 ods. 2 O.s.p..

Pokiaľ bol vzájomný návrh žalovaného v prevyšujúcej časti (nad sumu 2,90 €) zamietnutý, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v tejto časti je vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Žalovaný podľa obsahu odvolania namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b/,c/,d/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k iným vadám, ako sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný, a uvedie právne významné skutočností, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

Odvolací súd v prejednávanej veci ohľadom vzájomného návrhu žalovaného dospel k záveru, že odvolacie dôvody, ktoré žalovaný označil, nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu, ktorým bol vzájomný návrh žalovaného v prevyšujúcej časti zamietnutý, nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani nevyšli za konania, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dôkazom preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bol vzájomný návrh žalovaného v prevyšujúcej časti zamietnutý ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Žalovaný v odvolaní opakovane poukazuje na skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal.

Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým bol vzájomný návrh žalovaného v prevyšujúcej časti zamietnutý. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku s poukazom na námietky žalovaného, odvolací súd dodáva:

Podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP ) zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzavrieť písomne, inak je neplatná.

Podľa § 155 ods. 2 ZP dohoda podľa ods. 1 musí obsahovať :

a/ druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia,

b/ študijný odbor a označenie školy,

c/ dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere,

d/ druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby.

K odseku 1 odvolací súd uvádza, že dohoda o zvyšovaní kvalifikácie je prísne formálny dvojstranný právny úkon. Dohoda musí byť pod sankciou neplatnosti uzavretá v písomnej forme (§ 17 ZP) . Ak dohoda o zvýšení kvalifikácie neobsahuje všetky potrebné obsahové náležitosti, je podľa Občianskeho zákonníka neplatná. K odseku 2 citovaného § 155 Zákonníka práce odvolací súd dodáva, že jednou z podstatných obsahových zložiek dohody je druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia. Jej vyjadrenie k dohode v podstate zodpovedá druhu štúdia, ktorým si zamestnanec zvyšuje kvalifikáciu. Aj odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že dohoda o prehĺbení kvalifikácie zo dňa 11. novembra 2008, ktorá bola uzavretá podľa § 155 Zákonníka práce je neplatná, lebo neobsahovala všetky potrebné náležitosti, a to druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia, a to už nehovoriac o tom, že nebol označený študijný odbor a označenie školy. Naviac po 11. novembri 2008 nebolo zaznamenané žiadne zvyšovanie kvalifikácie podľa § 155 Zákonníka práce u žalobcu.

V spise sa nachádza len prezenčná listina zo školenia zamestnancov zo dňa 14. októbra 2008, na ktorej sa nachádza podpis žalobcu. Názov školenia je Preškolenie z dokumentácie ISR , vodičov MKD z právnych predpisov, interných predpisov a dopravných predpisov. Politika kvality, environmentálna politika, HP-04. Plánovanie a realizácia prepravy, Po -pracovný poriadok, Po-05. Odmeňovací poriadok, Pr-08. 3 Príručka dopravnej nehody, Pr-08. 4 Príručka vodiča, Pr-08.5 Príručka zamestnanca. Školenie je v súlade s internou smernicou č. 5/2007 - Osnova školenia.

Uvedený listinný doklad svedčí o tom, že zamestnávateľ si splnil povinnosť podľa § 154 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorej zamestnancovi, ktorý vstupuje do pracovného pomeru bez kvalifikácie, zabezpečuje zamestnávateľ získanie kvalifikácie zaškolením alebo zaučením. Po skončení zaškolenia alebo zaučenia vydá o tom zamestnávateľ zamestnancovi potvrdenie.

Spôsob plnenia tejto právnej povinnosti uvedenej v ods. 1, vymedzuje Zákonník práce alternatívne. O tom, že tomuto tak skutočne bolo, svedčí aj to, že po absolvovaní tohto školenia vydal žalovaný potvrdenie certifikát žalobcovi.

Ďalšie námietky vo vzťahu k zamietajúcej prevyšujúcej časti vzájomného návrhu zo strany žalovaného v odvolaní vznesené neboli, a tak odvolací súd nemá možnosť k ním zaujať stanovisko. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na podrobné dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým bol vzájomný návrh žalovaného v prevyšujúcej časti zamietnutý.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalovaným a žalobcom ohľadom vzájomného návrhu, súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Žalobca bol úspešný v konaní o protinávrhu žalovaného, a preto mu súd priznal náhradu trov konania, ktorá pozostáva z odmeny právneho zástupcu za tieto úkony právnej služby :

- za účasť na pojednávaní dňa 7. mája 2010, (na ktorom bol vznesený protinávrh žalovaného) v sume 151,05 € podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov a poskytovanie právnych služieb (ďalej len citovanej vyhlášky ) v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ citovanej vyhlášky,

- za účasť na pojednávaní dňa 31. mája 2010 v sume 151,05 € (§ 10 ods. 1 citovanej vyhlášky v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ citovanej vyhlášky) ,

- za účasť na pojednávaní dňa 9.júla 2010 v sume 151,05 € (§ 10 ods. 1 citovanej vyhlášky v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ citovanej vyhlášky) ,

- za účasť na pojednávaní dňa 29. júla 2010, na ktorom bol vyhlásený rozsudok v sume 37,76 € (1/4 zo sumy 151,05 € podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky v spojení s § 14 ods. 5 písm. b/ citovanej vyhlášky) ,

- písomné vyjadrenie na odvolanie žalovaného zo dňa 3. septembra 2010 v sume 151,05 € (§ 10 ods. 1 citovanej vyhlášky v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ citovanej vyhlášky) .

Zároveň súd priznal aj náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby á 7,21 € (priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 činila 721,40 €) , a tak za 5 úkonov právnej služby súd priznal náhradu výdavkov v sume 36,05 € (7,21 € x 5) . Odvolací súd priznal celkové trovy konania v sume 679,81 € (643,76 € + 36,05 €) , ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Radoslava Hodora v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.