KSKE 6 S 45/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/45/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200343 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200343.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa v právnej veci žalobcu: Wetron Slovakia s.r.o., Kmeťova 26, Košice, zastúpený advokátkou: JUDr. Klaudia Azariová, Advokátska kancelária so sídlom Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 21.03.2011 č. AA/2011/12843/6479/OPČ-SSZ, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods. 2 písm. c) , d) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 21. marca 2011 č. AA/2011/12843/6479/OPČ-SSZ, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 01. decembra 2010 č. k. KE/2010/19966 a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 294,60 Eur, ktorú je p o v i n n ý zaplatiť žalovaný do 30 dní od právoplatnosti rozsudku právnej zástupkyni JUDr. Klaudii Azariovej, advokátke.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 01.12.2010 č. k. KE/2010/19966, ktorým zamestnávateľovi Wetron Slovakia s.r.o. v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o službách zamestnanosti ) uložil povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2009, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti vo výške 1.698,- Eur a odvolanie žalobcu zamietol.

Včas podanou žalobou žiadal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že jeho hlavnou činnosťou je vykonávanie medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov, pričom táto činnosť sa uskutočňuje výlučne mimo územia Slovenskej republiky vo viacerých štátoch Európskej únie. Údaj miesta výkonu práce uvedený v pracovných zmluvách (je tam uvedené Košice) nie je správny a v skutočnosti jeho zamestnanci prácu v Košiciach nevykonávajú a ani nevykonávali, nakoľko nie je možné vykonávať kamiónovú prepravu na území mesta. Jeho zamestnanci väčšinou nemajú ani bydlisko na území Slovenskej republiky a ani sa tu v súvislosti s výkonom práce nezdržiavali, a preto nie je dôvod aby sa započítavali do celkového počtu zamestnancov na účel odvodovej povinnosti. Názor žalovaného podľa ktorého sa plnením úloh v zahraničí rozumie len dočasné vyslanie k inému užívateľskému zamestnávateľovi, resp. práca v diplomatických službách považuje za ničím nepodložený, neúplný a účelový, nakoľko definícia pojmu plnenie úloh zamestnávateľa v zahraničí nie je daná v nijakom právnom predpise a svojvoľný výklad, či rozhodovanie o tom kto do toho okruhu spadá a kto nie,

nemôže byť záväzný. Skutočnosť, že dodatky k pracovným zmluvám boli spomenuté až v tomto konaní nijako nezakladá záver a nemôže byť bez všetkého dôkazom o tom, že tieto dodatky boli vyhotovené dodatočne. Dátum vyhotovenia dodatkov k pracovným zmluvám nie je vôbec na účely objektívneho posudzovania skutočnosti kde jeho zamestnanci vykonávajú prácu, ale podstatné je čo vyplýva z nasledujúceho. V zmysle § 32 zákona č. 71/1992 o správnom konaní (zrejme správne má byť zákon č. 71/1967 Zb.) je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Pri konaní, ktoré začal správny orgán z vlastného podnetu (zásada oficiality) povinnosť zistiť skutočný stav veci je vo verejnom záujme a dôkazné bremeno postihuje v plnom rozsahu správny orgán (vyhľadávacia zásada) . Žiaden z účastníkov takéhoto konania nie je procesne zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo nepodarí preukázať. Správny poriadok ukladá správnemu orgánu povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Úplnosť zistenia podkladov znamená, že boli vykonané všetky prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Aj vzhľadom na znenie uvedeného ustanovenia na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. Mohol a mal správny orgán zistiť stav veci, aby tento bol nespochybniteľný. Aj keby nedošlo k zmene pracovnej zmluvy dodatočne nijako to nevyvracia fakt, že od počiatku jeho zamestnanci pracovali a pracujú výlučne v zahraničí. V tejto súvislosti poukázal na § 54 Zákonníka práce, že dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne. Z toho vyplývajú dve podstatné skutočnosti v zmysle § 17 zákonníka práce: právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Vzhľadom na toto znenie lex specialis , ktoré vylučuje v prípade posúdenia platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu použitie ustanovenie § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jasné, že písomnú pracovnú zmluvu možno platne zmeniť aj ústne, ak sa na tom zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú. Ustanovenie § 54 Zákonníka práce neukladá v akom časovom horizonte je zamestnávateľ povinný túto zmenu vyhotoviť, dokonca podľa užšieho výkladu zamestnanec nie je povinný túto zmenu pracovnej zmluvy podpísať.

Aj v prípade, ak by obstal výklad správnych orgánov a vyslanie podľa § 57 by sa nepovažovalo za plnenie úloh v zahraničí, poukázal na skutočnosť, že v prípade jeho nejde a nemôže ísť o vyslanie v zmysle § 57 Zákonníka práce a to z jediného dôvodu, ktorým je fakt, že vysielanie zamestnancov nespĺňa definičné znaky vysielania zamestnancov v zmysle uvedeného ustanovenia, ktoré znie: Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. V zmysle definície § 5 ods. 4 Zákonníka práce sa za vyslaného zamestnanca považuje zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Z toho vyplýva, že na to, aby mohol byť zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu je potrebné, aby bol vyslaný mimo obce pravidelného pracoviska alebo bydliska, čo sa v jeho prípade neuskutočňuje a nikdy ani neuskutočňovalo, nakoľko jeho zamestnanci v Košiciach pravidelne pracovisko ani bydlisko nemajú. Táto skutočnosť by mohla platiť iba v prípade, ak by jeho zamestnanci vykonávali práce aj na území Slovenskej republiky a občasne boli vysielaní na prácu do zahraničia. Jeho zamestnanci vykonávajú práce a plnia úlohy výlučne v zahraničí a nikdy nie na území Slovenskej republiky, preto neexistuje nijaký právny dôvod, prečo by sa títo zamestnanci mali do celkového počtu započítavať na účel odvodovej povinnosti podľa § 63 ods. 1 písm. d) a ods. 3 druhá veta zákona o službách v zamestnanosti. Má za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec a vyhodnotil vykonané dôkazy nedostatočným spôsobom, dospel k nesprávnym záverom, ktoré sa stali podkladom pre nezákonné rozhodnutie vo veci. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov, ktoré sú uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s tým, že k námietkam, ktoré žalobca uviedol v žalobe sa už niekoľkokrát vyjadroval v odôvodneniach svojich rozhodnutí.

Súd podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu aj s prvostupňovým rozhodnutím, ako aj postup správnych orgánov, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 07.04.2010 bol predložený Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009 , v ktorom je uvedený stav v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti 47. Toto tlačivo bolo predložené prostredníctvom spoločnosti KONZULTA KREDIT s.r.o. Košice, ktorá bola splnomocnená na vedenie účtovníctva a miezd. Na základe tohto ročného výkazu prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 25.06.2010 č. KE/2010/19966 vydal rozhodnutie, ktorým uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2009, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti vo výške 1.698,- Eur. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie a zároveň bol prvostupňovému správnemu orgánu predložený dňa 19.07.2010 Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009 , kde v časti stav v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok je 47 a počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí je uvedených 47. Tento ročný výkaz predložil žalobca, t. j. Wetron Slovakia s.r.o.. V spise je pripojené aj vyjadrenie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, z ktorého vyplýva počet poistencov v predloženom mesačnom výkaze za rok 2009 po jednotlivých mesiacov. Na základe týchto skutočnosti žalovaný rozhodnutím z 27.09.2010 č. AA/2010/39041/12811/0ISS zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 25.06.2010 č. k. KE/2010/19966 a vrátil mu vec na nové konanie. Po doplnení dokazovania a to vyžiadaním si stanovísk od Sociálnej poisťovne, pobočka Košice a výpisu z obchodného registra prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie dňa 01.12.2010 č. KE/2010/19966 a v odôvodnení uviedol, že dospel k záveru, že zamestnávateľ - žalobca v kalendárnom roku 2009 zamestnával v pracovnom pomere priemerný evidenčný počet 49 zamestnancov vo fyzických osobách. Títo zamestnanci boli vysielaní na pracovné cesty do zahraničia za účelom medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov a teda ako takí sa do celkového počtu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú. Pretože zamestnávateľ nepreukázal zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím, ani nepreukázal zadanie zákazky v zmysle § 64 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, vznikla mu povinnosť zaplatiť odvod podľa § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vo výške 0,9 násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 3 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až III. štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza vo výške 1.698,- Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že v odpovedi zo dňa 15.11.2010 na výzvu úradu uviedol, že spoločnosť KONZULTA KREDIT s.r.o. nie je subjektom, ktorý bol oprávnený za ňu v danej záležitosti konať a ako náhle sa dozvedel o tom, že táto spoločnosť v danej veci za neho navyše nesprávne konala, revidoval a predložil správny ročný výkaz zo dňa 19.07.2010. Všetci z celkového počtu (49) zamestnancov plnia úlohy výlučne v zahraničí a ani z ďaleka tak nezamestnáva 20 zamestnancov na území Slovenskej republiky (ktorí by na území SR plnili úlohy zamestnávateľa) , a preto sú výpočty úradu nesprávne. Keďže jeho zamestnanci plnia výlučne úlohy v zahraničí jemu ako zamestnávateľovi ani nemohla vzniknúť povinnosť odviesť za každého občana, ktorý mu chýba do plnenia povinnosti odvod v zmysle § 65 zákona o službách zamestnanosti. Má za to, že správny orgán nevykonal správne dôkazy, nesprávne vec posúdil a dospel k záveru na základe nepravdivých, ničím nepodložených faktov, ktoré sa stali podkladom pre nezákonné rozhodnutie vo veci.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 21.03.2011 č. AA/2011/12843/6479/OPČ-SSZ potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 01.12.2010 č. k. KE/2010/19966 a odvolanie žalobcu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by odvolací orgán dospel k názoru a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu by zrušil. K samotným dodatkom k pracovným zmluvám sa vyjadril v rozhodnutí už v predchádzajúcom konaní a to tak, že zamestnávateľ predložil fotokópie dodatkov k jednotlivým pracovným zmluvám, na základe

ktorých sa zamestnávateľ a zamestnanci dohodli na jej zmene pracovných zmlúv, konkrétne odsek č. 4, kde je miesto výkonu práce krajiny EÚ: Holandsko, Belgicko, Nemecko, Luxembursko, Španielsko, Taliansko, Francúzsko. Vyslovil názor, že jednotlivé dodatky boli uzatvorené už v roku 2006, 2007, 2008 avšak v predchádzajúcom konaní kde bola zamestnávateľovi takisto uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, tieto neboli predložené ako listinné dôkazy ani prvostupňovému správnemu orgánu, ani odvolaciemu orgánu, t. j. zamestnávateľ ich v jednotlivých podaniach nespomenul. Týmto vlastne potvrdil, že predložené dodatky k pracovným zmluvám, ktoré v terajšom konaní predložil neexistovali a odvolací orgán má za to, že boli vypracované dodatočne. Zastáva názor, že zamestnanci s uvedenou pracovnou činnosťou sú vysielaní na pracovnú cestu tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 57 Zákonníka práce, za čo im v zmysle ustanovenia zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vypláca náklady pracovnej cesty. V prípade zamestnávateľa ide jednoznačne o prípad, keď sú jeho zamestnanci vysielaní na pracovné cesty do zahraničia za účelom medzinárodnej prepravy tovaru a teda ako takí sa do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú, preto názor žalobcu považuje za nesprávny. Žalobca ako zamestnávateľ mal možnosť uvedenú povinnosť si splniť aj tzv. náhradným plnením v zmysle ustanovenia § 64 a § 64a zákona o zamestnanosti. Zároveň poukázal aj na názor krajského súdu vyslovený v obdobnej veci v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 06.05.2010 sp. zn. 6S/150/2009.

V predložených administratívnych spisoch je výzva Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, oddelenie služieb zamestnávateľov Košice z 28.04.2010, ktorou bol vyzvaný žalobca ako zamestnávateľ, aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy na základe ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009, zo 07.04.2010 odviedol na účet úhradu vo výške 1.698,- Eur. Žalobca zrejme tento odvod nezaplatil a preto prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie dňa 25.06.2010 č. k. KE/2010/19966 a až v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu zo dňa 07.07.2010, ku ktorému zrejme žalobca pripojil ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009, v ktorom uviedol počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí 47, čo zodpovedá aj priemernej evidencii počtu zamestnancov vo fyzických osobách za uvedený rok s poukazom, že ročný výkaz, ktorý bol predložený 07.04.2010 on nepredkladal. V predložených administratívnych spisoch sa nenachádza ani jedna pracovná zmluva, ktorú by uzavrel žalobca ako zamestnávateľ so svojimi zamestnancami, ktorí u neho mali pracovať počas kalendárneho roka 2009, v spise sú len založené dodatky k pracovným zmluvám, ale z týchto dodatkov sa nedá zistiť ohľadne ktorých pracovných zmlúv sa tieto dodatky týkajúc. Vo všetkých, ktoré sú pripojené v spise je len uvedené, že zamestnanec a zamestnávateľ sa dohodli na zmene odseku č. 4, ktorý po zmene znie: Miesto výkonu práce: krajiny EÚ: Holandsko, Belgicko, Nemecko, Luxembursko, Španielsko, Taliansko, Francúzsko. V záverečnom ustanovení je uvedené že zmluvné ustanovenia, ktoré nie sú dotknuté týmto dodatkom ostávajú nezmenené.

Z ustanovenia § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon - Správny poriadok) vyplýva, že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými predpismi. Sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konaní, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Dbajú na to, aby konanie prebehlo hospodárne, bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, majú dbať o to, aby v rozhodnutí o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania a všetci v konaní majú rovnaké procesné práva a povinnosti.

Čo je podkladom rozhodnutia vyplýva z ustanovenia § 32 Správneho poriadku, v ktorom je uvedené, že správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pritom nie je viazaný len návrhmi samotných účastníkov konania. Podkladom

pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov, dôkazy, čestné vyhlásenia ako aj skutočnosti všeobecne známe, alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke.

Na základe akých zadovážených dôkazov, resp. listinných podkladov zastáva správny orgán názor, že zamestnanci s vyššie uvedenou pracovnou činnosťou sú vysielaní na pracovnú cestu tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 57 Zákonníka práce, za čo mu v zmysle ustanovenia zákona č. 283/2002 Z. z. zamestnávateľ vypláca náklady pracovnej cesty, a preto ide jednoznačne o prípad, keď zamestnávateľ zamestnanca vysiela na pracovné cesty do zahraničia za účelom medzinárodnej prepravy tovaru a teda ako takej sa do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú, nie je zrejmé. Ako už bolo uvedené, v predložených administratívnych spisoch sa nachádzajú iba ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009 zo 07.04.2010, ktorý mal predložiť ako údajný zástupca žalobcu KONZULTA KREDIT s.r.o. Košice a ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2009, ktorý predložil žalobca 19.07.2010, v ktorých je rozdielne vyznačený počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí zo dňa 01.12.2010. Ďalej v spise je vyjadrenie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice ohľadne mesačných výkazov poistného a príspevkov, ktoré zamestnávateľ odvádzal za zamestnancov v jednotlivých mesiacov v roku 2009. V spise nie je žiaden zoznam zamestnancov, ktorých by žalobca ako zamestnávateľ zamestnával v roku 2009, nie sú založené žiadne pracovné zmluvy, s ktorými by žalobca ako zamestnávateľ uzavrel pracovnú zmluvu a títo zamestnanci u neho boli zamestnaní aj v roku 2009 a len dodatky k pracovným zmluvám, ktoré sú obsahom predložených administratívnych spisov nie sú takým listinným podkladom, z ktorého by bolo možné dospieť k takému záveru, aký uviedol žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Administratívne spis tak, ako boli predložené súdu neobsahujú okrem uvedených písomnosti žiadne listinné podklady, ktoré by svedčili o vykonaní dokazovania v tomto konaní po jeho začatí.

Na základe uvedených skutočnosti súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie nemá oporu v obsahu predložených administratívnych spisov a listinné doklady, ktoré sú súčasťou administratívnych spisov nie sú dostačujúce na posúdenie danej veci. Z týchto dôvodov je preto rozhodnutie žalovaného, ale ani prvostupňového správneho orgánu nepreskúmateľné.

Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude dôsledne sa vyporiadať so všetkými námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ale ktoré uviedol aj v samotnej žalobe a predovšetkým v správnom konaní vykonať také dokazovanie, ktorým by nepochybne boli preukázané skutočnosti, že žalobca ako zamestnávateľ zrejme povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú z ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti, t. j. že bol povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, pretože zamestnáva najmenej 20 zamestnancov za kalendárny rok 2009 a koľko z celkového počtu zamestnancov v danom roku plnili jeho úlohy v zahraničí. Správny orgán je totiž povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Žalobca ako účastník konania má právo navrhovať dôkazy, ale predovšetkým je jeho povinnosťou na ním tvrdené skutočnosti aj predložiť dôkazy, pretože ak tvrdí, že všetci jeho zamestnanci, ktorých zamestnával v roku 2009 plnili jeho úlohy v zahraničí, musí na toto svoje tvrdenie predložiť aj dostatok listinných dôkazov, z ktorých by táto skutočnosť aj jednoznačne vyplývala. Takýmito listinnými dôkazmi disponuje samotný žalobca ako zamestnávateľ, a preto nič mu nebránilo ani nebráni, aby na svoje tvrdenie predložil aj listinné dôkazy.

Pretože rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, pretože odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s obsahom predložených administratívnych spisov a zistenie skutkového stavu na základe tých listinných podkladov, ktoré sú

obsahom predložených administratívnych spisov nie je dostačujúce na posúdenie veci, preto súd preskúmavané rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. c) , d) O.s.p. zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 O.s.p.) .

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní bol úspešný priznal ich náhradu titulom právneho zastupovania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a to podľa § 11 uvedenej vyhlášky za úkony vykonané v roku 2011, t. j. prevzatie a príprava zastupovania, podanie žaloby na súd za 1 úkon po 123,50 Eur, ku každému úkonu paušálna náhrada podľa § 16 uvedenej vyhlášky 7,41 Eur, ďalej za účasť na pojednávaní 08.03.2012 kedy pojednávanie bolo odročené 1/4 úkonu, t. j. 31,79 Eur, paušálna náhrada 7,63 Eur a za účasť na pojednávaní 19.04.2012 127,16 Eur a paušálna náhrada 7,63 Eur, takže spolu za úkony patrí žalobcovi náhrada vo výške 436,03 Eur, 20 % DPH 87,20 EUR, ako aj zaplatený súdny poplatok 66,- Eur, takže spolu náhrada trov konania je 589,23 Eur. Z dôvodu, že žalobca na svoje tvrdenie, že všetci jeho zamestnanci, ktorých zamestnával v r. 2009 vykonávali prácu a plnili jeho úlohy v zahraničí a nikdy nie na území Slovenskej republiky nenavrhol, ani nepredložil žiadne listinné dôkazy, hoci nimi môže disponovať len on a aj jeho vinou nebol v danej veci presne a úplne zistený skutočný stav veci, z ktorého dôvodu mu súd krátil náhradu trov konania na polovicu, t. j. na 294,60 Eur.

Súd nepriznal žalobcovi náhradu za poradu s klientom 15.06.2011 z dôvodu, že žalobcu zastupuje na základe generálnej plnej moci zo dňa 12. marca 2007 a námietky, ktoré sú uvedené v žalobe sú uvedené aj v odvolaní z 10.12.2010 proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, z ktorého dôvodu podľa názoru súdu nebola nutná ďalšia porada s klientom 15.06.2011 po podaní žaloby.

Toto rozhodnutie prijal senát v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.