KSKE 6 Sp 16/2012 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 6 Sp 16/2012

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200838 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200838.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: O. I. H., G. X. J. X., J.C. S. Y. XX K. C. X. XX.XX.XXXX, Y. S. J. N. G. XX.XX.XXXX, V. L. R., Š. J. R., toho času umiestnená v Ú. J. B. J. M., L. XX, XXX XX R., zastúpená Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., H. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, S. P. F. J. B. Y. R., F. XXX, XXX XX Y. R., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-151-009/2012 zo dňa 12.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 12.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO16-151-009/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-151-009/2012 zo dňa 12.07.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení zákonov (ďalej len zákona o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľku dňom 12.07.2012 v čase od 18:30 hod. na účel jej vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len readmisná dohoda ) , nakoľko neoprávnene prekročila štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Ako účastníka konania odporca označil osobu menom O. I. H., avšak v zmysle výroku dňom 12.07.2012 v čase od 18:30 hod. odporca zaistil osobu menom C. P. D., dátum narodenia presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18 rokov a viac, štátna príslušnosť R. a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov túto osobu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2013. Zároveň v tomto výroku odporca uviedol, že správny orgán využíva maximálnu lehotu zaistenia z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Neformálne odporca túto chybu v osobe účastníka konania opravil v zmysle § 47 ods. 6 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) dňa 13.07.2012 s tým, že v texte je zle uvedené meno účastníka konania a pôvodný text: C. P. D., sa nahrádza textom: O. I. H. a oprava je nedeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 12.07.2012 v čase o 04:57 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou S. J. Y.F. R. v katastri obce K., okres H., služobný obvod S. J. Y. R., za účelom zistenia totožnosti, nakoľko pri sebe nemal žiadne doklady. Bolo zistené, že neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky 12.07.2012 v čase o 04:50 hod.. Pri zisťovaní totožnosti uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX. Bol preto podrobený RTG vyšetreniu na určenie veku v zmysle § 111 ods. 6, § 127 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle metodického

usmernenia ÚHCP PPZ Bratislava, č. p. PPZ-HCP-OCP1-2012/000026-006 a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia č. p. Z15204-2012-OZS z 19.03.2012 bola vo veci ustanovená znalkyňa ad hoc, rádiologička MUDr. K. O., ktorá vypracovala odborné vyjadrenie so záverom, že účastník konania zodpovedá veku 18 rokov a viac.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca poukázal na článok 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice a uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a svojim konaním sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán tiež zistil, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Pri skúmaní ekonomickej situácie účastníka konania zistil len minimum finančných prostriedkov, a to 170 euro, pričom nemal na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán ďalej mal za to, že vrátením účastníka konania na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody mu nehrozí kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, poukazom aj na ďalšie medzinárodné dohovory a nezistil prekážky vrátenia účastníka konania. Za základ pre začiatok konania o vrátení podľa readmisnej dohody z územia Slovenskej republiky považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 12.07.2012 v čase od 10:00 hod do 12:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-56-016/2012, v ktorej je jasne uvedené, že strany potvrdzujú nedovolené prekročenie štátnej hranice z Ukrajiny do Slovenskej republiky účastníkom konania a z toho dôvodu Ukrajina prijme na svoje územie účastníka, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na článok 3 ods. 1 a článok 7 readmisnej dohody.

Pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola účastníkovi konania podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) daná možnosť vyjadriť sa. Vyjadril sa, že z domova vycestoval autom do Etiópie, odtiaľ letecky do Turecka a do Grécka a následne striedavo vlakom a autom na Ukrajinu, pričom jeho cieľovou krajinou bola Amerika, nakoľko tam má súrodencov.

Ďalej odporca uviedol, že S. J. Y. R. nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 480/2004 Z. z. o azyle príslušné na prijatie vyhlásenia a preto účastník konania, ktorý pri spisovaní zápisnice prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR, bol podľa § 3 ods. 2 zákona o azyle poučený o tom, že príslušným policajným útvarom podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle je ÚPZC Sečovce, pričom zároveň odporca citoval tiež ustanovenie § 3 ods. 8 zákona o azyle. Odporca nakoniec dodal, že sa riadil výrokom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/87/2008-57, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Ak účel jeho zaistenia stále trvá, v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Vo včas podanom opravnom prostriedku navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu namietala, že odporca k nej pristupoval ako k osobe plnoletej, pričom poukázala na ustanovenie § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Odporca pri určovaní veku navrhovateľa vychádzal z odborného vyjadrenia lekára - rádiológa, ktorý ako neznalec určil vek navrhovateľa z rádiologického snímku zápästia a konštatoval, že navrhovateľ má 18 rokov a viac. Svoju námietku odôvodnil zástupca navrhovateľky stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR, že biologický vek navrhovateľa možno určiť iba štandardnými metódami, využívanými v antropológii a v pediatrii a rádiológ môže byť pri riešení tejto otázky nanajvýš odborným konzultantom. K tomuto tvrdeniu priložil citované stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR z 23.04.2012. Namietal tiež, že ak by aj bol v danom prípade riadne určený biologický vek navrhovateľa, nemusí ísť o skutočný kalendárny vek navrhovateľa. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/11/2012 zo dňa 29.05.2012, v ktorom súd konštatoval, že výsledky dostupných lekárskych testov sa v súčasnosti považujú za sporné, pretože vo všeobecnosti

sa uvádza pri určovaní 18. roku veku odchýlka až niekoľko rokov a v hraničných prípadoch, kedy je stanovený vek 18 rokov (prípadne viac) by mala platiť prezumpcia v prospech príslušníka tretej krajiny.

Podľa názoru splnomocneného zástupcu, rozhodnutie o zaistení nie je zákonným pozbavením osobnej slobody, nakoľko navrhovateľ je maloletou osobou a jeho zaistenie v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov je nemožné. Navrhovateľa nemožno zaistiť a účel jeho zaistenia nemožno dosiahnuť, nakoľko ho nemožno z územia Slovenskej republiky vrátiť, takže z územia SR je nevrátiteľný. Poukázal tiež na to, že zaistenie a vrátenie navrhovateľa je v hrubom rozpore so znením Dohovoru o právach dieťaťa, na rešpektovanie ktorého sa Slovenská republika zaviazala.

Zaistenie navrhovateľa považoval jeho splnomocnený zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu, po súhlase s prijatím, nedošlo bezodkladne v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody a v ďalšom sa zaoberal znením ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ tejto Dohody.

Splnomocnený zástupca ďalej namietal, že v zmysle § 3 ods. 1 zákona o azyle, konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým podľa jeho názoru je aj odporca ako oddelenie hraničnej kontroly. Navrhovateľ pri prvom kontakte so slovenským orgánmi prostredníctvom tlmočníka uviedol, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Okamihom vyhlásenia účastníka konania o vôli žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom, sa stal žiadateľom o azyl a v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR a nečinnosť odporcu v tomto smere je irelevantná.

V návrhu zástupca tiež poukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, v zmysle ktorého na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne, čo ale podľa jeho názoru z rozhodnutia odporcu nie je vôbec zrejmé. Poukázal aj na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok zo dňa 25.01.2005 a Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) . Zaistenie považoval z hľadiska možnosti vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia zo dňa 12.07.2012 medzi zástupcami Ukrajiny a SR, za neefektívne a neúčelné. Z rozhodnutia podľa odvolacej námietky nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s jeho prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne článku 3 ods. 1 písm. a/ tohto Dohovoru, ako aj v zmysle článku 8 ods. 6 a článku 9 ods. 1 tejto Dohody. Napriek tomu, že odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené podmienky na prijatie navrhovateľa na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu právnych a vecných nedostatkov. Nerealizáciou vrátenia navrhovateľa bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty, tento súhlas zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu je navrhovateľ nevrátiteľný na územie Ukrajiny.

Ďalej splnomocnený zástupca namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej slobody v napadnutom rozhodnutí s tým, že lehota pozbavenia osobnej slobody bola určená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2013 z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť. Táto okolnosť nepodmieňuje a neodôvodňuje určenie lehoty zaistenia. V rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo nevyhnutné určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľa na územie Ukrajiny a prečo nebolo možné ho realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Navyše zástupca navrhovateľa tiež namietal, že nie je žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohol byť navrhovateľ vrátený na Ukrajinu, čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Pozbavenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné vrátiť navrhovateľa na územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli stanovené podmienky vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby nariadil prepustenie O. I. H. z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne vyjadril dňa 25.07.2012.

K odvolacej námietke, že odporca pristupoval k navrhovateľovi ako k osobe plnoletej napriek tomu, že uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX a je maloletým bez sprievodu, odporca vo vyjadrení poukázal na usmernenie ÚHCP PPZ Bratislava a stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia, na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí a uviedol, že rádiologička MUDr. K. O. vypracovala odborné vyjadrenie štandardizovanými modelmi a hodnotami, zodpovedajúcimi jednotlivým vývojovým štádiám ruky so záverom, že navrhovateľ zodpovedá veku 18 rokov a viac. K tomuto vyjadreniu pripojil stanovisko rádiologičky MUDr. H. Z. zo dňa 26.06.2012 v obdobnej veci (vedenej pod č.p. PPZ-HCP-SO10- P-14/2012) .

Ohľadom efektívnosti a účelnosti zaistenia odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol, že správny orgán vo veci readmisie zatiaľ nekonal, nakoľko je nútený počkať na rozhodnutie migračného úradu o udelení alebo o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o azyl na území SR, keďže udelenie azylu má podstatný vplyv na výkon readmisie, pretože po udelení azylu nebude možné readmisiu vykonať. Podotkol, že v zmysle readmisnej dohody je stanovená maximálne ročná lehota na zaslanie písomnej žiadosti o prijatie. Ohľadom § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle správny orgán poukázal na zlú interpretáciu ustanovenia zákona zo strany navrhovateľa, keďže sa jedná o prípady, kedy žiadateľ o azyl je priamo na hraničnom priechode a po vstupe na územie SR cez hraničný priechod požiadal o udelenie azylu na území SR. Navrhovateľ však štátnu hranicu prekročil mimo hraničný priechod a z toho dôvodu S. J. Y. R. nie je príslušné na prijatie žiadosti o azyl. K námietke ohľadom ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle, odporca podrobne rozviedol obsah poučenia navrhovateľa v závislosti od ďalšieho postupu, teda či daná osoba bude alebo nebude zaistená. Napokon odporca uviedol, že lehotu zaistenia využil z dôvodu uvedeného v druhej vete zákonného ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, čo neplatí ak ide o žiadateľa o azyl. Navrhol, aby krajský súd potvrdil správnosť postupu odporcu.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 26.07.2012, sa zúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupca navrhovateľky ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal vykonať pojednávanie v jeho neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že je toho názoru, že rozhodnutie odporcu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a poukazom na vyjadrenie k odvolaniu navrhol, aby krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľky je v niektorých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 12.07.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku dňom 12.07.2012 v čase od 18:30 hod. do 08.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) .

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky.

Z ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

V súvislosti s ustálením totožnosti navrhovateľky ako účastníčky správneho konania považuje krajský súd za potrebné uviesť nasledovné:

V zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou .

Odporca vo výroku napadnutého rozsudku ako účastníka konania označil osobu menom O. I. H., dátum narodenia presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18 rokov a viac, no vo výroku o zaistení uviedol osobu s menom C. P. D.. Neformálne odporca túto chybu opravil v zmysle § 47 ods. 6 Správneho poriadku dňa 13.07.2012 s tým, že oprava je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia, no odporca mal opravu vyznačiť na vydaných rozhodnutiach alebo vyhotoviť nové rozhodnutie. Nedostatočné stotožnenie osoby v rozhodnutí odporcu potom viedlo k tomu, že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v opravnom prostriedku a následne vo vyjadrení odporcu k tomuto opravnému prostriedku, je osoba navrhovateľky označovaná ako osoba mužského rodu. Z administratívneho spisu odporcu je však zistiteľné, že vo viacerých listinách, ako napríklad v úradom zázname o predvedení osoby (č.l.1) , v zápisnici o vyjadrení účastníka konania (čl.l.6) , či v opatrení (č.l.11) je uvedené, že sa jedná o ženu, ktorá uviedla dátum narodenia XX.XX.XXXX. K jej tvrdeniu, že by mala byť maloletou osobou, ju odporca bližšie nevypočul. Nedostatok označenia osoby v zmysle zákona viedol potom aj k tomu, že v opravnom prostriedku a v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 24.07.2012 je uvedený dátum narodenia XX.XX.XXXX, ktorý zostal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (ktorý uvádzal C. P. D. vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Sp/18/2012) . Následne je tento dátum uvedený tiež v správe od migračného úradu zo dňa 25.07.2012, ktorú si vyžiadal krajský súd, no s poznámkou, že v IS Migre je uvedený dátum narodenia navrhovateľky XX.XX.XXXX, ktorý by potvrdzoval závery znalkyne o veku navrhovateľky. Uvedené nedostatky potom spôsobili zmätočnosť napadnutého rozhodnutia a celého konania z hľadiska totožnosti osoby. Vzhľadom k týmto skutočnostiam krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej označuje O. I. H. ako navrhovateľku .

K odvolacej námietke ohľadom stanovenia veku navrhovateľky krajský súd uvádza, že odporca postupoval v súlade s ustanovením § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle metodického usmernenia ÚHCP PPZ Bratislava č. p. PPZ-HCP-OCP1-2012/000026-006 a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia, č. p. Z15204-2012-OZS z 19.03.2012 a v súlade s § 15 ods. 1, 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, keď pribral do konania ako ad hoc znalkyňu (ktorá svojim podpisom potvrdila zloženie sľubu v súlade s týmto zákonom) z odboru rádiológie,

ktorá podala odborné vyjadrenie. V písomnom vyjadrení odporca ako prílohu priložil stanovisko MUDr. H.. Z. zo dňa 26.06.2012 v inej veci odporcu.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd odvolaciu námietku, že v prípade rádiologičky sa jedná o neznalca. Vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach krajský súd vyjadril nesúhlas s odvolacou námietkou, že príslušným znalcom má byť znalec z odboru antropológia a pediatria v zmysle stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.04.2012, ktoré tvorí prílohu opravného prostriedku s tým, že rádiológ môže byť pri riešení tejto otázky nanajvýš odborným konzultantom. V zmysle Inštrukcie MS SR z 25.03.2009 č. 23635/2009-51 o organizácii a riadení znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti, oznámenej v Zbierke inštrukcií pod číslom 7/2009, v rámci odboru 11-00-00 antropológia, sa takáto znalecká činnosť okrem iného vykonáva i so zameraním na identifikáciu veku jednotlivca, no zo zachovaných kostrových pozostatkov. V tomto zmysle rozhodoval krajský súd napríklad vo veciach, vedených pod sp. zn. 6Sp/13/2012, aj 7Sp/13/2012.

K hodnoteniu veku navrhovateľky odporca vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že v zmysle už uvedeného metodického usmernenia a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR bol v predmetnej veci rozhodnutím S. J. Y. R. ustanovený ako znalec ad hoc rádiológ MUDr. K. O., ktorá na základe lekárskeho vyšetrenia vypracovala odborné vyjadrenie, v ktorom je uvedený záver, že účastník konania zodpovedá veku 18 rokov a viac . Odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a neodôvodňoval, akým spôsobom sa vyrovnal s rozporom medzi navrhovateľkou tvrdeným vekom (narodená XX.XX.XXXX alebo XX.XX.XXXX) a odborným vyjadrením (18 rokov a viac) a v rozhodnutí sám neustálil vek navrhovateľky, po vyhodnotení k veku navrhovateľky sa vzťahujúcich dôkazov, na základe voľnej správnej úvahy v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku (vo výroku len uviedol dátum narodenia: presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18 rokov a viac ) .

K otázke veku navrhovateľky krajský súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012, v ktorom súd uviedol: Pokiaľ ide o skúmanie, či navrhovateľ je osoba maloletá alebo plnoletá, v každom prípade takýchto pochybností, ak nie je možné okamžite takéto tvrdenie odmietnuť, či už pre doklady alebo zjav, ktorý tvrdeniu o maloletosti evidentne odporuje, je v konaní o zaistení treba dbať na najvyššiu starostlivosť, opatrnosť a precíznosť pri preukazovaní tejto otázky, a ak nemajú nastať pochybnosti, vylúčiť ich aj za cenu zvýšených nákladov na znalecké skúmanie. Je nevyhnutné pritom využiť najmä znalcov antropológov a súdnych lekárov v zmysle odporúčaní ministerstiev zdravotníctva, spravodlivosti i vnútra. V ďalšom konaní je totiž výrazný rozdiel v postupe voči osobe, ktorá sa nachádza na území SR neoprávnene a bez dokladov, ak je maloletá a plnoletá, a to napriek prezumpcii plnoletosti podľa zákona (o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z. z.) do momentu preukázania opaku . Najvyšší súd však poukázal i na dôkazy, predkladané po podaní návrhu navrhovateľom zo strany odporcu, na ktoré nemohli súdy prihliadnuť preto, že môžu prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli vykonané len v správnom konaní, nie neskôr. Týka sa to aj podrobných a nespochybniteľných vyjadrení znalkyne, ktoré v rámci odvolacieho konania predložil odporca.

K tomu v posudzovanej veci krajský súd dodáva, že odborné vyjadrenie ako znalkyňa ad hoc podala MUDr. K. O., ustanovená za znalkyňu ad hoc v súlade so zákonom, ako to už bolo uvedené, ale vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 24.07.2012 odporca priložil stanovisko MUDr. H.. Z. zo dňa 26.06.2012, teda stanovisko inej rádiologičky než bola vo veci pribratá ako znalkyňa, navyše v inej veci.

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na účely jej vrátenia v zmysle citovanej readmisnej dohody, sa krajský súd zaoberal aj odvolacou námietkou v zmysle článku 8 ods. 6 a článkom 9 ods. 1 tejto dohody, že dotknutá osoba sa b e z o k l a d n e odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi, čomu nezodpovedá lehota, stanovená na realizáciu readmisie vo výroku rozhodnutia, teda na čas nevyhnutne potrebný , do 08.01.2013, teda na maximálnu možnú lehotu 6 mesiacov. Takáto odvolacia námietka je neopodstatnená k času vydania napadnutého rozhodnutia odporcu, ktorý je pre posúdenie skutkového stavu rozhodujúci a kedy došlo k stretnutiu splnomocnencov oboch krajín. V prípade ďalšieho konania a rozhodovania odporcu bude jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami vrátenia navrhovateľky v readmisnom konaní v zmysle dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte

cudzincov a ďalší postup a lehotu zaistenia odôvodniť s prihliadnutím na požiadavku bezodkladnej realizácie readmisie, ale so zohľadnením na prebiehajúceho konania o žiadosti navrhovateľky o azyl.

V súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľky o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako odôvodnením dĺžky zaistenia, sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a preto krajský súd považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené. Nesprávne sa odporca dĺžkou lehoty zaistenia zaoberal vo výroku rozhodnutia, kde uviedol, že správny orgán využíva maximálnu lehotu zaistenia z dôvodu, že v budúcnosti nebude možné lehotu zaistenia predĺžiť v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Toto konštatovanie skôr spochybňuje reálnosť predpokladu vrátenia osoby v zmysle dohody v lehote zaistenia a odôvodnenie výroku rozhodnutia má svoje miesto v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie v jeho výroku. Výrok rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný, preto musí byť formulovaný presne, stručne a tiež určito.

Odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľky o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 zákona o azyle a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sža/52/2008. Zástupca navrhovateľky však v opravnom prostriedku namietal tú skutočnosť, že navrhovateľka pred zaistením prejavila vôľu požiadať o azyl. Odporca protiargumentoval vo svojom vyjadrení tým, že nie je za daných okolností príslušný na prijatie takéhoto vyjadrenia, naproti tomu však uviedol k odvolacej námietke ohľadom bezodkladného vrátenia , že k realizácii vrátenia dôjde až po zadokumentovaní celého prípadu, pretože počas vyjadrenia navrhovateľka prejavila vôľu požiadať o azyl na území SR a táto skutočnosť bola dôvodom, že správny orgán vo veci readmisie zatiaľ nekonal, nakoľko je nútený počkať na rozhodnutie migračného úradu o tejto žiadosti, pretože po udelení azylu nebude možné readmisiu vykonať .

V už citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012, najvyšší súd uviedol, že podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade) , podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle .

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,

vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia . Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. K tomu krajský súd dodáva, že v predmetnom prípade pri posudzovaní podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako potrebné skúmať požiadavku reálnosti vrátenia ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie , (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011) . V rozsudku sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 08.01.2013) . Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľky, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 12.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO16-151-009/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, bez navrhovaného dôvodu, uvedeného v ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p..

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľka, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.