KSKE 6 Sp 18/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/18/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200883 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200883.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: C. C., X. XX.XX.XXXX, V. L. R., Š. J. R., L. M. G., toho času umiestnená v Ú. J. B. J. M., L. XX, XXX XX R., zastúpená C. F. Š., R..K..S.., H. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, S. P. F. XXX XX N., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO14-P-025/2012 zo dňa 19.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 19.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO14-P-025/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO14-P-025/2012 zo dňa 19.07.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľku dňom 19.07.2012 v čase od 14:15 hod. na účel jej vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osobou (ďalej len readmisná dohoda ) , nakoľko neoprávnene prekročila štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ju umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 14.01.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 19.07.2012 v čase o 05:15 hod. bola navrhovateľka kontrolovaná hliadkou S. J. N., nemala pri sebe žiadne doklady totožnosti a preto bola predvedená na S. J. N. za účelom zistenia totožnosti. Šetrením bolo zistené, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky dňa 19.07.2012 v presne nezistenom čase medzi HZ XXX až XXX. Pri zisťovaní totožnosti uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX. Svojim konaním porušil ustanovení článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Zároveň bolo zistené, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľky a zistil, že táto nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu jej policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá

na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľky na územie Ukrajiny podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, jej nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jej život nie je ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľky pre účely jej vrátenia na Ukrajinu v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľky z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.07.2012 v čase od 12:15 hod. do 12:45 hod. na S. J. Č. X. V., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ- HCP-SO14-66-031/2012, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana neeviduje porušenie žiadneho zákona voči osobe na území Ukrajiny a potvrdzuje, že navrhovateľku prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia, budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľke daná možnosť vyjadriť sa k jej podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľka uviedla, že z domova vycestovala lietadlom do Ruska a na Ukrajinu a jej cieľovou krajinou bola Rakúska republika, kde si chcela nájsť prácu a má svojho priateľa, zároveň však prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR a na základe toho mal správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania je účelné a odôvodnené.

Odporca k tomu uviedol, že navrhovateľka pri spisovaní zápisnice požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, teda nepožiadala o udelenie azylu podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle pri vstupe na územie SR, kedy bola podrobovaná hraničnej kontrole a preto S. J. Č. X. V. nie je príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a bola poučená, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce. Odporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel k záveru, že hoci navrhovateľka požiadala o azyl, účel jej zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tak, že nevedel ako dlho bude trvať azylová procedúra, či navrhovateľka požiada o azyl alebo doplnkovú ochranu na území SR a kedy bude vrátená podľa medzinárodnej zmluvy, lebo to bude predmetom hraničných schôdzok.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhala zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľky uviedol viaceré odvolacie dôvody. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že navrhovateľka je žiadateľom o udelenie azylu, pričom konanie

o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým v zmysle § 3 ods. 2 písm. a/ je policajný útvar v mieste hraničného priechodu. Navrhovateľka požiadala o azyl v prítomnosti tlmočníka v zápisnici o podaní vysvetlenia, ktorá bola vyhotovená pred vydaním napadnutého rozhodnutia a samotné rozhodnutie túto zápisnicu spomína. Zástupca navrhovateľky tvrdil, že odporca ako oddelenie hraničnej kontroly je útvarom v mieste hraničného priechodu a je teda orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, vstupujúceho na územie SR o tom, že žiada o azyl. Argumentácia o nepríslušnosti odporcu z dôvodu, že navrhovateľka požiadala o azyl až s časovým odstupom po vstupe na územie SR, je nezrozumiteľná, keďže požiadala o azyl pri prvom kontakte s príslušnými orgánmi v prítomnosti tlmočníka a odporca mal zákonnú povinnosť prijať toto vyhlásenie navrhovateľky a nie je jeho úlohou posudzovať účelnosť takéhoto vyhlásenia. Konanie o žiadosti o udelenie azylu na území SR v prípade navrhovateľky sa začalo okamihom vyslovenia vôle žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom a v dôsledku toho je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR.

V návrhu zástupca navrhovateľky tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľky efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Zaistenie navrhovateľky považoval jej zákonný zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľky na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia hraničných splnomocnencov zo dňa 19.07.2012 medzi 12:15 až 12:40 hod., v ktorom Ukrajina potvrdila, že navrhovateľku prijme na svoje územie. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľky na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s jej prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne čl. 3 ods. 1 písm. a/ tohto dohovoru, ako aj v zmysle čl. 8 ods. 6 a čl. 9 ods. 1 tejto dohody. Napriek tomu, že odporca v svojom rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené podmienky na prijatie navrhovateľky na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu odstránenia právnych a vecných nedostatkov. Nerealizáciu vrátenia navrhovateľky bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty tento súhlas zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu je navrhovateľka nevrátiteľná na územie Ukrajiny.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľky namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej slobody v napadnutom rozhodnutí s tým, že v rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo nevyhnutné určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľky na územie Ukrajiny a prečo nebolo možné ho realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že lehota pozbavenia osobnej slobody bola určená z dôvodu, že odporca nevie ako dlho bude trvať azylová procedúra, čo nie je riadnym odôvodnením stanovením lehoty zaistenia. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľky na územie Ukrajiny a prečo ho nebolo možné realizovať bezodkladne.

Zástupca navrhovateľky tiež namietal, že neexistuje žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohol byť vrátený na Ukrajinu, čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že pozbavenie osobnej slobody je teda viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné vrátiť navrhovateľku na územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli stanovené podmienky vrátenia navrhovateľky na územie Ukrajiny.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľky navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby nariadil prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 07.08.2012, sa zúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupca navrhovateľky ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal vykonať pojednávanie v jeho neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní k príslušnosti S. N. na prijatie vyhlásenia o žiadosti o azyl uviedol, že sú príslušní iba v prípade prekročenia riadneho hraničného priechodu, v prípade prekročenia tzv. zelenej hranice poučujú utečencov, že príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia je príslušné ÚPZC Sečovce. K námietke o bezodkladnosti vrátenia navrhovateľky uviedol, že v prípade, že by takáto osoba bola bezodkladne odovzdaná, porušili by jej práva, pretože konanie o readmisii začína stretnutím hraničných splnomocnencov, kde sa preukazuje prekročenie hranice z Ukrajiny na územie SR. Pri zápisničnom vypočutí navrhovateľka prejavil záujem o udelenie azylu a preto nedali písomnú žiadosť o readmisiu, ktorú je potrebné podať do jedného roka, pretože tu vznikla prekážka readmisie v dôsledku požiadania navrhovateľky o azyl. Ukrajinská strana bola o tom upovedomená a z toho dôvodu bola dotknutá osoba zaistená na určitú dobu, pričom nevedia ako dlho bude trvať azylová procedúra a či navrhovateľke bude udelený azyl alebo nie a potom nasleduje ďalšia fáza stretnutia s ukrajinskou stranou s povinnosťou žiadať o readmisiu, ak tejto osobe nebude udelený azyl.

K odvolacej námietke, týkajúcej sa lehoty zaistenia navrhovateľky uviedol, že v zmysle zákona je možné takúto osobu zaistiť na šesť mesiacov a nevedia ako dlho bude trvať azylová procedúra a v prípade neudelenia azylu bude nasledovať ďalší proces readmisie. Napokon k námietke, týkajúcej sa rozhodnutia o administratívnom vyhostení, uviedol, že kvôli vyhláseniu o žiadosti o azyl nie je relevantné vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, konanie prerušovať a pokračovať v ňom až po neudelení azylu a takéto rozhodnutie je potom možné vydať pri konaní o readmisii. Zdôraznil, že cudzinci zneužívajú inštitút azylu z dôvodu, aby mali voľný pohyb na území SR, ktorú považujú za tranzitnú krajinu. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie o zaistení potvrdiť ako správne.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľky je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.07.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku dňom 19.07.2012 v čase od 14:15 hod. a umiestnil ju do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 14.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky.

Z ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) .

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

Odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľky o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle. V zmysle § 3 ods. 2 písm. b/ zákona o azyle príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany p o vstupe na územie SR, je policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení.

Najvyšší súd k tomu v rozsudku sp. zn. 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012 uviedol, že podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade) , podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle .

V súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľky o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, sa krajský súd zaoberal aj odvolacou námietkou, že v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody, po schválení readmisie, sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1 tejto Dohody. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že na realizáciu readmisie stanovil odporca vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie lehotu do 14.01.2013, ktorá nezodpovedá požiadavke odovzdať dotknutú osobu bezodkladne . V prípade ďalšieho konania a rozhodovania odporcu bude jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami vrátenia v zmysle Dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd nemôže stotožniť a považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené.

Odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil tým, že nevie, ako dlho bude trvať azylová procedúra, či účastník konania požiada o azyl alebo doplnkovú ochranu na území SR a kedy bude vrátená podľa medzinárodnej zmluvy, lebo to bude predmetom hraničných schôdzok, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľky. Bude povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska skúmania účelu zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ale tiež pri hodnotení efektívnosti a reálnosti vrátenia navrhovateľky podľa medzinárodnej zmluvy.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia . Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. K tomu krajský súd dodáva, že v predmetnom prípade pri posudzovaní podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako nevyhnutné skúmať reálnosť vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie , (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011) . V rozsudku sp. zn.

10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 14.01.2013) . Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľky, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 19.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO14-P-025/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľka, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.