KSKE 6 Sp 2/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/2/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200135 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200135.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa Z. N., H.. X.X.XXXX, Š. S. Q. U., R. Č. Ú. S. T. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, Banská Bystrica, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č.p.: PPZ- HCP-BB5-AV-1-010/2012 zo dňa 1.2.2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č.p.: PPZ-HCP-BB5-AV-1-010/2012 zo dňa 1.2.2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporcu, Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica, príslušným orgánom podľa § 125 ods.2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s poukazom na § 88 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, vo veci administratívneho vyhostenia a zaistenia v súlade s § 88 ods.1 písm.b/ a § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, bol navrhovateľ zaistený dňom 1.2.2012 o 13.30 hod. na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najdlhšie však na 6 mesiacov a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica dňa 1.2.2012 podľa § 82 ods.1 písm.b/, c/ a h/ zákona o pobyte cudzincov rozhodlo o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky do Ruskej federácie a určil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5-tich rokov, s poukazom na § 82 ods.1 písm.c/ a h/. Ako dôvod vyhostenia uviedol, že od prepustenia z výkonu trestu sa navrhovateľ zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Tvrdil, že navrhovateľ mal dostatok času na legalizáciu svojho pobytu na území Slovenskej republiky, čo potvrdzuje informácia Oddelenia cudzineckej polície PZ v Košiciach. Taktiež poukázal na výpis z registra trestov navrhovateľa. V ďalšom odôvodnení poukázal na § 111 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj na nariadenie Rady európskeho spoločenstva č.539/2001 ES v znení nariadenia Európskeho parlamentu a rady č.1091/2010/2001ES, ktorým sa uvádza zoznam tretích krajín, od ktorých sa vízum vyžaduje, Rusko v tomto zozname sa nachádza. Svojim neoprávneným pobytom navrhovateľ porušil ust. § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov, čím bol naplnený dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm.h/ zákona o pobyte cudzincov. Trestné konania potvrdzujú skutočnosť, že navrhovateľ bol právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy, za ktoré mu súd neuložil trest vyhostenia, čím je taktiež naplnený dôvod na jeho administratívne vyhostenie podľa § 82 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov. Na základe získaných dôkazných materiálov s poukazom na § 2 ods.1 písm.j/ cit. zákona o pobyte cudzincov správny orgán konštatoval, že účastník konania počas pobytu ohrozuje verejný poriadok na území SR, čím je naplnený dôvod na administratívne vyhostenie aj podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa tvrdenia odporcu, navrhovateľ sa na území SR

preukázateľne neoprávnene zdržiaval, nielen od prepustenia na slobodu dňa 1.2.2012, ale aj v čase, kedy mu skončil trvalý a následne tolerovaný pobyt.

Správny orgán uložil navrhovateľovi zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, podľa § 77 ods.1, § 82 ods.2 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov.

Uviedol ďalej, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia na územie Ruskej federácie podľa § 81 ods.1, 2 zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán sa zaoberal aj s otázkou, či je možné navrhovateľa považovať za zraniteľnú osobu podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, hlavne z pohľadu, že je otcom maloletej dcéry H. Q., H.. X.X.XXXX, bytom E. P., A. R. Č.. XX. Podľa zistených dôkazov bolo potvrdené, že navrhovateľ značnú dobu bol vo výkone trestu a nepodieľal sa na výchove dcéry, finančne neprispieval na domácnosť, bol nezamestnaný a rodina z pohľadu na správanie účastníka konania si vyslovene neželá, aby účastník konania žil v spoločnej domácnosti so svojou družkou. Poukázal ďalej na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských právach a slobôd zo dňa 4.11.1950, publikovaný v zbierke zákonov pod č.209/1992. Uviedol, že z preverovania vykonaného v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení vyplynul záver, že účastník konania ohrozuje verejný poriadok, predovšetkým v tom, že opakovane porušoval záujem chránený zákonom, týkajúci sa riadneho výkonu verejnej správy, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania tým, že sa opakovane dopúšťal trestnej činnosti a nerešpektoval rozhodnutia orgánov štátnej správy.

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu navrhovateľ podal opravný prostriedok prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý došiel súdu 7.2.2012. V uvedenom opravnom prostriedku navrhovateľ poukazuje na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Z napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, prečo bol navrhovateľ zaistený, poukázal na § 88 ods. 4 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Uvedené zákonné ustanovenie vymedzuje interval, v rámci ktorého odporca môže určiť lehotu zaistenia. Túto lehotu má určiť presne a nie iba s poukazom na zákonné ustanovenie. Je potrebné, aby príslušný orgán určil, ako dlho má trvať pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rovnako nevyplýva, či sa odporca zaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia navrhovateľa s poukazom na článok 5, ods.1 písm.f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Navrhovateľ ďalej v opravnom prostriedku uvádza, že odporca v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na to, že v konaní o vyhostení sa skúmal súkromný a rodinný život navrhovateľa, v kontexte s článkom 8 ods.1 Dohovoru. Z napadnutého rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, či a ako bol rodinný život skúmaný vo veci zaistenia navrhovateľa. Z rozhodnutia nevyplýva, ako odporca vyhodnotil rodinný a súkromný život navrhovateľa, ako aj mieru jeho integrácie na území Slovenskej republiky. V uvedenej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené pod sp.zn.: Sža/94/2010. V závere opravného prostriedku poukázal na to, že v tomto prípade išlo o dve samostatné konania, konanie o zaistení, ako aj konanie o vyhostení, avšak rozhodnutie odporcu vo veci zaistenia dostatočným spôsobom odôvodnené nebolo.

Tým, že bol navrhovateľ zaistený bez aplikácie Dohovoru a rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v naznačenom smere, chýba náležité odôvodnenie, preto považuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov.

K opravnému prostriedku sa vyjadril odporca písomne, ktorý došiel na Krajský súd v Košiciach dňa 16.2.2012 (po vykonanom pojednávaní) . Dôvody vyjadrenia sú totožné s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ust. § 250l ods.1 O.s.p. a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa bol dôvodný.

Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia napadnuté opravným prostriedkom, v uvedenom rozhodnutí absentuje odôvodnenie rozhodnutia, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu zaistenia, teda § 88 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov.

Podľa ust. § 88 ods.1, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny, podľa § 77 ods.1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba, alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia,

c/ na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo

d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Vyššie uvedené právne dôvody podľa názoru súdu absentovali v napadnutom rozhodnutí a kvalifikovaným spôsobom jednotlivé právne dôvody pre zaistenie v tomto rozhodnutí prezentované neboli.

Predovšetkým odporca sa nezaoberal s výpoveďou účastníka konania (navrhovateľa) podľa zápisnice o vyjadrení účastníka č. PPZ-HCP-BB5-AV-1-005/2012 zo dňa 1.2.2012, v ktorom tento účastník konania uviedol dôvody, pre ktoré nemohol legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, ktorý bol ten, že dňa 23.8.2010 dostal možnosť byť na území Slovenskej republiky na základe povolenia o tolerovanom pobyte na dobu do 19.2.2011, o ďalší tolerovaný pobyt nepožiadal, pretože v mesiaci január 2011 nastúpil do výkonu trestu. V tejto výpovedi ďalej tvrdil, že na území Slovenskej republiky žije od roku 1965, teda od svojich 6-tich rokov života, jeho nebohý otec bol Slovák, teda narodil sa na Slovensku, v okrese S., matka bola pôvodom ruskej národnosti. Ďalšia genéza jeho pobytu na území Slovenskej republiky potvrdzuje, že trvalý pobyt mu nebol určený, dostával sústavne tolerovaný pobyt, avšak o ďalší tolerovaný pobyt už nemohol požiadať pre výkon trestu. Sčasti uznal svoju trestnú činnosť, ktorá bola opísaná v napadnutom rozhodnutí, a pokiaľ ide o občiansky život, má družku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, zamestnaný nikdy nebol. Tvrdil ďalej, že na území Ruska nemá nikoho, celú rodinu má na Slovensku a rád by ostal na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol prepustený z výkonu trestu dňa 1.2.2012 a vzápätí na to zaistený dňa 1.2.2012 o 13.30 hod.

Z ustanovenia § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia, najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi, alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca uvádzal dôvody jednak vzťahujúce sa na zaistenie, ako aj na dôvody vzťahujúce sa na administratívne vyhostenie, ktoré spolu nesúvisia, pretože tak ako to tvrdil navrhovateľ v napadnutom opravnom prostriedku, uvedené konania sú dve samostatné konania a z právnych dôvodov sa aj samostatne skúmajú oprávnené dôvody na zaistenie príslušníka tretej krajiny.

Je pravdou, že navrhovateľ bol niekoľkokrát súdne trestne stíhaný, táto skutočnosť však sama o sebe nezakladá dôvod na rozhodnutie o zaistení.

Dôvody, ktoré navrhovateľ uvádzal pri výsluchu dňa 1.2.2012 nasvedčujú tomu, že ide o problémy občianskoprávneho charakteru, súvisiace s trestnou činnosťou do minulosti, ktoré však neopodstatňujú z týchto dôvodov vykonať opatrenia podľa ust. § 88 zákona o pobyte cudzincov.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený pod č.209/1992 Zb. a č.102/1999 Z.z.) , v texte článku 5 ods.1 písm.f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.

Súd ďalej konštatuje, že pokiaľ odporca vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa zaisťuje na určitú dobu, táto doba by mala byť konkrétne určená, v zmysle citácie zákona, ust. § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov. Zákonné rozpätie, ktoré je v uvedenom citovanom ustanovení uvádzané, je potrebné špecifikovať, to znamená, že zaistený cudzí príslušník má mať právnu istotu, že časť zaistenia pre jeho potreby v prípade právoplatného zákonného vyhostenia môže trvať iba nevyhnutnú dobu.

Strassburgské orgány ochrany práva pri svojich rozhodnutiach judikovali, že krajina, ktorá chce vyhostiť alebo vydať osobu zo svojej krajiny, musí doložiť nezávislými expertami vypracovanú správu, z ktorej bude zrejmé, že vyhosťovaná deportovaná osoba nebude po návrate do svojej krajiny podrobená nedovolenému zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 Dohovoru.

V ust. § 3 správneho poriadku, sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy. Z § 3 ods.4 prvá veta správneho poriadku vyplýva, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlo zisteného stavu veci. Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí nadväzovať na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné náležitosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia. To znamená, že správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov konania, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Ak správny orgán nerešpektoval návrh účastníka konania, musí v odôvodnení opísať, z akého dôvodu nepovažoval za potrebné navrhovaný dôkaz vykonať a aké úvahy ho k tomu viedli. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa čl. 1, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (článok 1 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky) .

Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi (článok 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky) .

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne zistenia súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť s poukazom na ust. § 250j ods.2 písm.c/, d/ a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní správny orgán ozrejmí skutočnosti vyplývajúce z ust. § 88 ods.1 z.č. 404/2011 a zistené okolnosti uvedie do odôvodnenia rozhodnutia.

Právnym názorom súdu je správny orgán viazaný, s poukazom na ust. § 250i ods.7 O.s.p..

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 250l ods.2, § 250k ods.1 prvá veta O.s.p.. Navrhovateľ si neuplatnil náhradu trov konania, preto mu nebolo priznané právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.) .