KSKE 6 Sp 5/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200278 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200278.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa C. U. O., nar. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť W. G., t.č. Ú. L. Z. U., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície U., Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. B. O., o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Prezídia policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície U., Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. B. O., č.p.: PPZ-HCP- SO11-73-001/2012 zo dňa 11.3.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č.p.: PPZ-HCP-SO11-73-001/2012 zo dňa 11.3.2012.

Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-SO11-73-001/2012 zo dňa 11.3.2012 odporca - Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Č. B. O., Riaditeľstvo hraničnej polície v U., Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru, ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods.2 zák.č. 404 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) , v konaní o zaistení navrhovateľa rozhodol tak, že navrhovateľa dňa 11.3.2012 zaistil od 11.15 hod. podľa ust. § 88 ods.1 písm.d/ zákona č.404/2011 a zároveň podľa § 88 ods.5 zák.č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov umiestnil ho do Ú. L. Z. L. S. P. U. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov.

Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že dňa 11.3.2012 o 04.50 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Č. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku OS-8861 na vstupe z D. do Slovenskej republiky. Pri hraničnej kontrole navrhovateľ predložil policajtom platný cestovný pas W. G. č.XXXXXXXX, s povolením na pobyt K.G. G. č.K. XXXXXXXXX, ktoré vykazovalo znaky pozmeňovania a falšovania, čo sa neskôr aj potvrdilo znaleckou expertízou. Navrhovateľ porušil § 2 ods.1 písm.f/ zákona o pobyte cudzincov, ďalej článok 5 ods.1 písm.a/, b/ Nariadenia Rady ES č.562/2006, čím naplnil skutkovú podstatu § 82 ods.1 písm.h/, ako aj § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov.

Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, finančnú hotovosť mal do výšky 150 Eur, nezistil ani dôvody prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods.1, 2 zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán vychádzal aj z vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca D., ktorý na hraničnej schôdzke uviedol, že vyhostením účastníka konania nebude dotknutý jeho súkromný a rodinný život v

ich krajine, čiže na D., kde riadne študuje na vysokej škole H. B. D. v meste J., má platný cestovný doklad víza a povolený pobyt za účelom štúdia, čo potvrdzujú aj vyznačené údaje v jeho cestovnom doklade.

V krajine navrhovateľa mu nehrozí mučenie, alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo inému trestu. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v ich krajine odsúdený za trestný čin. Doposiaľ neevidujú prípad, v ktorom by bol ohrozený život občana W. G. z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. D. ratifikovala Dohovor a zaviazala sa uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a touto dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti spoločenstva, členských štátov Európskej únie a D., vyplývajúcej zo Všeobecnej deklarácie a ľudských práv zo dňa 10.12.1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä z Európskeho dohovoru zo dňa 4.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dohovoru o postavení utečencov zo dňa 28.7.1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31.1.1967, z medzinárodného dohovoru organizácie spojených národov, o občianskych a politických právach zo dňa 19.12.1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb.

Dňa 11.3.2012 o 10.00 hod. sa uskutočnilo pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov D. a Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že D. strana súhlasí s prijatím osoby navrhovateľa na svoje územie.

Proti tomuto rozhodnutiu odporcu navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal opravný prostriedok na súd v zákonnej lehote. V dôvodoch opravného prostriedku poukázal na ust. § 88 ods.6 zákona o pobyte cudzincov a považuje rozhodnutie odporcu vo výrokovej časti za nezákonné.

V odôvodnení rozhodnutia odporca opakovane poukazuje na administratívne vyhostenie navrhovateľa.

Vo štvrtom odseku odporca uvádza, že policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a určiť zákaz vstupu na 3-5 rokov.

Navrhovateľ nebol zaistený za účelom realizácie administratívneho vyhostenia, ale za účelom readmisie. V ďalších dôvodoch poukázal na článok 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru, ako aj článok 7 ods.5 Ústavy SR. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa, poukazujúc na sťažnosť č.60538/00, rozsudok z 25.1.2005.

Odporca vo svojom rozhodnutí ignoroval aj ostatné medzinárodné dokumenty, ktoré sa na pozbavenie osobnej slobody cudzinca vzťahujú.

Pri rozhodovaní o zaistení sú príslušné orgány povinné prihliadať na tzv. návratovú smernicu. Túto mala Slovenská republika transponovať do 24.12.2010. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po lehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu.

Článok 15 smernice ustanovuje kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate. Sú tu uvedené len dva dôvody - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Uvedené skutočnosti chýbajú v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o tlmočenie, namieta v žalobe osobu tlmočníčky T.. U. T., ktorá nebola zapísaná v zozname tlmočníkov.

Navrhol rozhodnutie zrušiť.

Dňa 26.3.2012 sa k opravnému prostriedku vyjadril odporca. V tomto vyjadrení odporca poukazuje na § 88 ods.6 zák.č.404/2011 Z.z., § 3 zákona o pobyte cudzincov. Uvádza ďalej, že podľa § 90 ods.1 písm.d/ zákona policajný útvar nie je povinný uvádzať presne dobu zaistenia cudzinca. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie za zrozumiteľné a preskúmateľné. K administratívnemu vyhosteniu uvádza, že s navrhovateľom bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení, ktoré smerovalo k vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení za účelom ukončenia jeho nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky. K efektívnosti a účelnosti zaistenia uvádza tie dohody, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľ o azyl požiadal až počas konania o administratívnom vyhostení, čo je riadne zaznačené v zápisnici o vyjadrení účastníka konania. Odporca má na dostupnom a viditeľnom mieste umiestnené informačné letáky UNHCR vo viacerých jazykoch, ktoré cudzincovi podávajú informáciu o možnosti požiadať o medzinárodnú ochranu, preto tvrdenia navrhovateľa, že nebol poučený o možnosti požiadať o azyl, sa nezakladá na pravde. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že policajný útvar neprihliadal na tzv. návratovú smernicu. Pokiaľ ide o tlmočníčku, uvedená tlmočníčka nie je zapísaná v zozname znalcov a tlmočníkov, ale zo spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že zo strany policajného útvaru boli vykonané všetky úkony na to, aby bol zabezpečený tlmočník zapísaný v zozname znalcov, avšak uvedené sa nepodarilo, preto bola T.. U. T. podľa § 15 písm.b/ zák.č. 382/2004 Z.z. prizvaná do správneho konania a aby tlmočila z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak.

Navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Súd preskúmal rozhodnutie odporcu podľa ust. § 250l a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že opravný prostriedok nebol dôvodný.

Podľa ust. § 88 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov č.404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za

a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

c/ na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo

d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

V konaní nebolo sporné to, že navrhovateľ opustil územie D. bez platného cestovného dokladu, resp. falšovaného, čím bola naplnená skutková podstata zaistenia podľa § 88 ods.1 písm.d/, teda na území Slovenskej republiky sa zdržiaval neoprávnene. Uvedené potvrdil aj navrhovateľ pri výsluchu.

V danom prípade išlo iba o pokus o prekročenie D. hraníc na územie Slovenskej republiky, čo potvrdzuje zápisnica zo dňa 11.3.2012, keďže navrhovateľ odchádzal z W. 20.10.2011 lietadlom do O., kde strávil 2 mesiace, kým na ambasáde v O. vybavil víza do D. za účelom štúdia. Potom odcestoval do N., kde

prespal 1 noc a následne cestoval lietadlom do mesta W.. Z W. cestoval do mesta J., kde 13.1.2012 začal študovať na D. H. B.. Tvrdil, že z W. odcestoval z dôvodu, že jeho rodine sa vyhrážali zabitím, lebo jeho otec a on boli v istej politickej strane. Po odchode z W. sa dozvedel, že mu otca zabili, preto sa tam nechce vrátiť, lebo sa bojí o svoj život. Tvrdil ďalej, že na území D. bol napadnutý z rasistických dôvodov. Tieto útoky na polícii nenahlásil a lekárske ošetrenie nevyhľadal. Podľa ust. § 116 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov v priestupku na úseku kontroly hraníc sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak pri hraničnej kontrole predloží cudzí cestovný doklad, iný doklad oprávňujúci na prekročenie vonkajšej hranice alebo vízum ako vlastné.

Zo zápisnice zo stretnutia pomocníka hraničného splnomocnenca SR a pomocníka D.W. zo dňa 11.3.2012 vyplýva, že ak navrhovateľovi nebude udelený azyl, tak D. strana ho prijme naspäť na svoje územie s vlakom X. - T., Č. B. O. - Č.. D. strana túto osobu prevezme, pokiaľ mu bude platné povolenie na pobyt na D.. Slovenská strana bude informovať D.W. stranu o vrátení osoby vopred.

Pokiaľ ide o kladené otázky tlmočníčkou v preklade T.. U. T., navrhovateľ v zápisnici o výsluchu zo dňa 11.3.2012 uviedol, že prekladu zo slovenského jazyka do francúzskeho a naopak rozumie, teda v tomto smere navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach.

Z vyššie uvedeného dôvodu súd považoval žalobnú námietku v tomto smere za právne irelevantnú. Súd sa ďalej zaoberal so žalobnými námietkami týkajúcimi sa administratívneho vyhostenia, prípadne readmisie, ako aj účelu zaistenia, k tomu súd udáva, že podľa ust. § 90 ods.3 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný vycestovať do 30- tich dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu.

Navrhovateľ nebol prepustený zo zariadenia, pretože v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľ požiadal o azyl a toto konanie, teda konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené, čo potvrdzuje rozhodnutie odporcu č.p.: PPZ-HCP-SO11-74-001/2012 zo dňa 11.3.2012.

Účelom zaistenia navrhovateľa v tomto prípade je to, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a aj napriek tomu, že ak navrhovateľ je v konaní na základe readmisnej dohody s D., tak jeho zaistenie podľa § 88 ods.6 cit. zákona o pobyte cudzincov môže trvať najviac po dobu siedmich dní. Práve preto, že navrhovateľ požiadal o azyl, táto lehota dodržaná nemôže byť a vzťahuje sa preto na neho ust. § 82 ods.1 písm.h/ v nadväznosti na § 83 zákona o pobyte o cudzincoch, čo uskutočnené bolo.

Navrhovateľ naplnil všetky zákonné predpoklady pre zaistenie, preto nebolo možné vyhovieť opravnému prostriedku navrhovateľa na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení. To, že do výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol termín zaistenia najviac 6 mesiacov nebol porušený zákon ani podľa § 88 ods.6, ani § 90 ods.3, pritom nedošlo ani k porušeniu článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru, ani článku 7 ods.5 Ústavy SR, pretože dĺžka zaistenia subsumuje 7-dňovú lehotu.

Pokiaľ ide o návratovú smernicu uvádzanú v žalobe, žalobca presne nedefinuje v čom bola táto návratová smernica porušená. Dve skutkové podstaty, na ktoré poukazuje žalobca pri implementácii návratovej smernice je obsahom ustanovenia § 88 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, čiže ide o existenciu rizika jeho úteku alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýbal v obrane procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. V danom prípade tieto právne skutočnosti neprichádzajú do úvahy, pretože jedinou možnou právnou aplikáciou pri zaistení navrhovateľa bola tá skutočnosť, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiaval na území SR. Z ust. § 88 ods.6 ďalej vyplýva povinnosť pre policajný útvar, kde je navrhovateľ umiestnený, že ak začalo konanie na základe readmisnej dohody s D., zaistenec môže byť umiestnený na tomto útvare najviac na dobu 7 dní od zaistenia. Táto doba vyplýva priamo zo zákona, preto ak bolo vo výroku napadnutého rozhodnutia určené, že zaistený je najviac na dobu 6 mesiacov, v tomto výroku je subsumovaná aj táto lehota.

Podľa ust. § 250q ods.2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250l ods.2, § 250k ods.1 prvá veta O.s.p., navrhovateľ nebol v konaní úspešný, odporcovi nevznikli trovy konania, preto súd účastníkom nepriznal právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.