KSKE 6 Sp 6/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200327 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200327.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX, Š. R. E. N., Q. U. Y. O. O. /. O., E. N., toho času umiestnený v Ú. R. M. R. O., U. XX, XXX XX Y., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., J. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Y., Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Č. Q. W., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP- SO11-73-003/2012 zo dňa 01. 04. 2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO11-73-003/2012 zo dňa 01. 04. 2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Priznáva navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 323,50 eur vrátane DPH, ktorú je odporca povinný zaplatiť na účet splnomocneného zástupcu navrhovateľa Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., J. XX, XXX XX Ž. v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-003/2012 zo dňa 01.04.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 01.04.2012 od 13:15 hod. na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Ú.W. R. M. R. O. Y. (Ď. S. .") na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 01.04.2012 o 04:41 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Č. Q. W. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, kedy predložil cestovný pas s povolením pobytu vo Francúzskej republike, ktoré vykazovalo znaky falšovania. Navrhovateľ sa teda na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len SR") zdržiaval neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov.

Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Ukrajiny. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca Ukrajiny na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľov súkromný a rodinný život na Ukrajine, kde riadne študuje na vysokej škole, má platný cestovný doklad a povolený pobyt za účelom štúdia podľa údajov v jeho cestovnom doklade. V tejto krajine mu nehrozí mučenie alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na Ukrajine neevidujú prípad ohrozenia života občana E. republiky z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v tejto krajine odsúdený za trestný čin. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné Dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľa.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca v svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 01.04.2012 v čase od 12:00 do 13:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-010/2012, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním dňa 10.04.2012, potvrdeným písomne návrhom, podaným na poštovú prepravu dňa 12.04.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Predovšetkým odporcovi vytýkal, že podľa výroku rozhodnutia bol navrhovateľ zaistený za účelom vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy, ktorú odporca vo výroku nešpecifikuje a ako z kontextu rozhodnutia vyplýva, jedná sa o Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorou je rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332,18.12.2007) . S poukazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že takto určenú lehotu zaistenia považoval za neurčitú s tým, že túto lehotu je potrebné určiť presne a odôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Považoval za potrebné, aby príslušný orgán s ohľadom na svoju prax v cudzineckých veciach určil, ako dlho bude trvať, kým sa uskutoční vrátenie či vyhostenie navrhovateľa a zdôvodnil, prečo je potrebná práve ustanovená dĺžka zaistenia. Z týchto dôvodov považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Ďalším odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl na území SR. Svedčí o tom aj rozhodnutie odporcu o prerušení konania o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.p. PPZ-HCP-SO11-74-004/2012 zo dňa 01.04.2012. V zmysle § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia podľa ods. 1 je, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany pri vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar v mieste hraničného priechodu. Zástupca navrhovateľa považoval odporcu za útvar v mieste hraničného priechodu, ktorý je príslušný na prijatie vyhlásenia cudzinca o tom, že žiada azyl a takýto žiadateľ je počas konania o udelení azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Ako osobu

oprávnene sa zdržujúcu na území SR by nebolo možné navrhovateľa zaistiť. Navrhovateľ pritom prejavil vôľu požiadať o azyl predtým, ako bol zaistený, čo je konštatované aj v rozhodnutí o prerušení konania o administratívnom vyhostení, ktoré logicky predchádza rozhodnutiu o zaistení. Odporca však neprijal vyhlásenie navrhovateľa a zaistil ho za účelom readmisie, čím mu znemožnil uplatnenie práv v azylovom konaní. Odporca teda nesprávne právne posúdil vec.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytkol, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľa, u ktorého nezistil prekážky administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a konštatoval zákonnosť zaistenia pre účely výkonu administratívneho vyhostenia. Konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa však neprebieha, lebo bolo prerušené a navrhovateľ bol zaistený za účelom readmisie. Odôvodnenie rozhodnutia je preto nespreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nekorešponduje s jeho výrokom. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa mali príslušné orgány prihliadnuť i na článok 15 tzv. Návratovej smernice". Z rozhodnutia však nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež poukázal na to, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl a odporca vedel, že Ukrajina navrhovateľa z dôvodu jeho žiadosti o azyl neprijme, a preto zaistenie logicky nikdy nemôže naplniť svoj účel, lebo Ukrajina jasne stanovila, že v rámci readmisie neprijme na svoje územie cudzinca, ktorý požiadal na území SR o azyl. Z toho dôvodu na základe dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb je navrhovateľ nevyhostiteľný a jeho zaistenie tak nie je efektívne a účelné.

V súvislosti s tým poukázal splnomocnený zástupca navrhovateľa na to, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP") , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytýkal nedostatky v súvislosti s pribratím a činnosťou tlmočníčky J.. Y. J., ktorá nie je zapísaná v zozname tlmočníkov. Z rozhodnutia nevyplýva, či boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a či táto zložila príslušný sľub.

V závere návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, v zmysle ktorého správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, a prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľovi ale nebola daná takáto možnosť a neprijatím vyhlásenia navrhovateľa, že žiada na území SR o azyl, neskúmaním efektívnosti a účelnosti zaistenia bez náležitého odôvodnenia rozhodnutia a neúplného výroku rozhodnutia, bol navrhovateľ poškodený na svojich medzinárodne garantovaných právach. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania vo výške 269,58 eur (za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia, podanie opravného prostriedku + režijný paušál za dva úkony právnej služby) + 20 % DPH 53,92 eur, spolu celkom 323,50 eur.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 17.04.2012, ktoré sa uskutočnilo v neprítomnosti zástupcu navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti zástupcu odporcu, ktorí ospravedlnili svoju neúčasť na

pojednávaní, sa súd oboznámil s administratívnym spisom odporcu, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s administratívnym spisom odporcu, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 01.04.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 01.04.2012 od 13:15 hod. a umiestnil ho do Ú.R. Y. na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia.

Vo výroku rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

K námietke, že odporca vo výroku nešpecifikoval medzinárodnú zmluvu, na základe ktorej bol navrhovateľ zaistený za účelom vrátenia a v odôvodnení ju označuje ako Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb bez uvedenia, či to bolo z dôvodu, že navrhovateľ neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR krajský súd uvádza, že v záujme presnosti výroku by bolo žiaduce uviesť a špecifikovať medzinárodnú zmluvu, ako na ňu príkladmo odkazuje aj predmetný zákon a je uvedená aj v opravnom prostriedku, teda že ňou je rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, z čoho je tiež zrejmá krajina, do ktorej má byť príslušník tretej krajiny vrátený, prípadne ju takto špecifikovať aspoň v odôvodnení rozhodnutia. Povinnosťou správneho orgánu je zaoberať sa v prípade zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podmienkami konania o readmisii v zmysle Dohody v odôvodnení rozhodnutia. Zákonné znenie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov však zároveň vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy podmieňuje tým, ak štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR", a bolo by žiaduce uviesť vo výroku rozhodnutia, ktorá z týchto dvoch alternatív v posudzovanom prípade je daná.

Odporca k vyhostiteľnosti navrhovateľa, k reálnosti vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy uviedol, že samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 01.04.2012 v čase od 12:00 do 13:00 hod. pri HZ 360" a v zmysle zápisnice ukrajinská strana súhlasila s prijatím osoby na svoje územie. V zmysle predmetnej zápisnice (č.l. 8 administratívneho spisu) sa pomocníci hraničných splnomocnencov dohodli, že po vykonaní administratívnych úkonov príjme ukrajinská strana cudzinca naspäť na svoje územie, pokiaľ bude mať cudzinec ešte platné povolenie na pobyt na Ukrajine.

Touto podmienkou ukrajinskej strany sa odporca vo svojom rozhodnutí z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu nezaoberal. V posudzovanom prípade ukrajinská strana vrátenie nepodmieňovala existenciou či neexistencou žiadosti o azyl. Je ale pravdou, že v iných prípadoch sa tak stalo (napríklad vo veci príslušníka tretej krajiny Q. H. R., o ktorom toto oddelenie hraničnej kontroly rozhodovalo pod č.p. PPZ-HCP-SO11-73/2012 vo svojom rozhodnutí zo dňa 08.03.2012) . Napriek tomu, že v tomto prípade splnomocnenec Ukrajiny nepodmieňoval prijatie cudzinca na územie Ukrajiny v spojitosti s konaním o azyle, bolo povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať o to viac, že v dôsledku toho prerušil konanie o administratívnom vyhostení.

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vymedzil len citáciou príslušného zákonného ustanovenia, krajský súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia najviac na šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sža/2/2012 zo dňa 16.02.2012) , to ale neznamená, že správny orgán by nemohol určiť kratšiu a konkrétnejšiu lehotu. V každom prípade je potrebné stanovenú lehotu zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný" na zaistenie cudzinca a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Napokon k odvolacej námietke ohľadom tlmočníčky J.. Y. J. krajský súd uvádza, že z úradného záznamu v administratívnom spise vyplýva, že nebolo možné zabezpečiť účasť tlmočníka zapísaného do zoznamu tlmočníkov a preto bola ustanovená za tlmočníčku tlmočníčka nezapísaná do zoznamu, ktorá zložila písomne predpísaný sľub pre tlmočenie z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Keďže sa jedná o procesný postup odporcu, zistiteľný z administratívneho spisu, absencia uvedenia tohto postupu v súvislosti s tlmočníčkou v odôvodnení rozhodnutia odporcu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu.

Napokon k odvolacej námietke splnomocneného zástupcu odporcu, týkajúcej sa skutočnosti, že navrhovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, je potrebné uviesť, že navrhovateľ bol zaistený dňom 01.04.2012 od 13:15 hod.. V zmysle zápisnice o vyjadrení účastníka konania z tohto dňa bol navrhovateľ vypočutý v čase od 16:00 hod. do 17:00 hod.. Z tohto je zrejmé nerešpektovanie tohto ustanovenia, ktoré môže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, ak má vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 01.04.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-003/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je pre súd nepreskúmateľné. Krajský súd však neakceptoval návrh splnomocneného zástupcu navrhovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Úspešnému navrhovateľovi s ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti krajský súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., § 151 ods. 1, 3 O.s.p. a § 149 ods. 1, 3 O.s.p..

Splnomocnený zástupca navrhovateľa si v doplnení podaného opravného prostriedku zo dňa 12.04.2012 uplatnil náhradu trov konania celkovo v sume 323,50 eur vrátane DPH. Vyčíslená náhrada trov konania pozostávala z 2 úkonov právnej služby [§ 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb], režijného paušálu za 2 úkony právnej služby + 20 % DPH.

V zmysle vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb krajský súd poznamenáva, že výška výpočtového základu pre rok 2012 je 763 eur. V zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/6- ina výpočtového základu v roku 2012, t. j. 127,16 eur a v zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky výška paušálnej sumy náhrad výdavkov predstavuje 1/100-inu výpočtového základu, t. j. 7,63 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že splnomocnený zástupca navrhovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, súd navrhovateľovi zvýšil priznanú odmenu i náhradu o 20 % DPH v zmysle § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Úspešnému navrhovateľovi krajský súd s ohľadom na uvedené citované ustanovenia priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v sume 323,50 eur.

Priznané trovy konania pozostávajú z odmeny za poskytovanie právnych služieb a príslušných náhrad podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Jedná sa o odmenu za dva úkony právnej služby v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 254,32 eur (t. j. 2 x 127,16 eur) :

- prevzatie a prípravu zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) ,

- písomné podanie na súd vo veci samej (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) ,

o paušálnu náhradu výdavkov podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky za 2 úkony právnej služby v sume 15,26 eur (t. j. 2 x 7,63) a o 20 % DPH v sume 53,92 eur, t. j. spolu 323,50 eur.

Odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .